24. apríla 2020

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať


Gabriel Németh
Volám sa Richard, mám sedemnásť rokov. Študujem na strednej knihovníckej škole. Od nepamäti mám rád knihy, preto iná možnosť nebola. Predstavoval som si, ako sedím za pracovným stolom ako knihovník a pomáham čitateľom vypožičať si knihy. Čaká ma ešte dlhá cesta, aby som tým knihovníkom bol, ale to je už iný príbeh, ktorý píše život sám.
Cestujem každý štvrtý týždeň domov, do Michalian, za rodičmi, za priateľmi, za svojimi blízkymi. Nie je to inak ani teraz. Sedím v kupé. Je štvrtok, posledný týždeň v mesiaci, cestujem domov.
Triedna učiteľka mi navrhla, ak vydržím tri týždne v internáte, pustí ma domov už vo štvrtok. Pristúpil som na túto dohodu a môžem cestovať už dnes. Cestujem rýchlikom, ktorý odchádza z Bratislavy o pol deviatej, netreba nikde prestupovať. Vlak ma zavezie priamo do  Michalian. Výhodou je, že tento vlak je miestenkový, mám svoje miesto, nemusím sa trmácať chodbou, otvárať dvere do kupé a hľadať si miesto. Mám miestenku číslo štyridsaťpäť, tretí vozeň. 

Cestovať sa mi bude určite príjemne. V Bratislave takmer nikto nenastupuje. Opretý o operadlo si vyberiem z kufra učebnice a učím sa. Snažím sa sústrediť, aby som sa vo vlaku najviac naučil a doma si iba všetko zopakoval. Prelúskam niekoľko strán a snažím sa, aby sa mi učivo čo najviac vrylo do pamäti. Učím sa takto už hodinu, pomaly sa mi od únavy zatvárajú oči, chce sa mi spať. Zdriemnem si, potrebujem to...
Keď sa zobudím, vezmem do rúk básnickú zbierku Miroslava Válka Nepokoj. Válek ako básnik má zrelé nádherné metafory, preto sa mi jeho tvorba páči. Čítam a uvedomujem si jeho tvorbu. Je ohromujúca.
V zbierke nájdem verše: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...
Slovami básnika je povedané čosi krásne a nezabudnuteľné.
Vonku prší. Rozmýšľam... Kde je ústredný bod môjho domova? Nosím ho v srdci.
Spomeniem si na mamu, ako sa o mňa stará. V jej prítomnosti sa cítim šťastný. A otec? Ten je neoblomný, občas tvrdý ako skala, zásadový človek.
V Trnave nastúpi do kupé postaršia žena s mladíkom. Mladík si ani nesadne a začne:
„Tak ja idem.“
„Nejdeš nikde, tí tvoji kamaráti ťa naučili iba jedno, piť a fajčiť.“
„Neser ma, mami! Idem.“
Mladík zavrie za sebou dvere a ide preč.
Je jasné, je to matka a syn. Žena odvráti odo mňa tvár, je jej nepríjemne, že sa jej syn takto zachoval. Hanbí sa za neho. Predsa len sa otočí, naše pohľady sa stretnú.
„Dnešná mládež sa rodičom nezavďačí.“
„Ako kto,“ odpoviem a viac sa nerozprávame.
V Žiline nastúpi manželský pár. Žena sústavne muža komanduje, vidno, že je pod papučou.
Pozerám cez okno na prírodu. Milujem takéto cestovanie. Príroda sa mi zdá neskutočne krásna.
Cesta sa kráti. Stanica za stanicou plynie ako čas, ktorý nikto nedobehne. Jasá mi srdce, Štyri týždne odlúčenia sú predsa len štyri týždne.
V Kysaku nastúpi záhadná krásna dáma. Má blond vlasy po pás. Modré oči ako obloha, štíhly driek, nohy krásne a tvár ako z cukru. Hľadím na to nádherné dievča. Nedokážem z nej spustiť oči.
Dievčina sa usmeje a spýta sa:
„Nevieš, kto som?“
„Priznám sa , neviem, kam ťa zaradiť.“
„Som tá, ktorá s tebou chodila od siedmeho ročníka po ôsmy.“
Iveta, si to ty? Ako sa máš? Cestujem na víkend k rodičom.“
„Tak to máme spoločnú cestu, ale ja vystupujem skôr...  Ako sa máš, Richard?“
„Ujde to, pomaly, už som v druhom ročníku. Školský rok sa vlečie ako žuvačka. A čo ty? Pochváľ sa...“
„Nič nového, keď nezapočítame, že som vyhrala obvodové kolo a stala sa zo mňa Miss stredných škôl.“
„To ti gratulujem. Škoda, že nás vzťah stroskotal.“
„Musíš ma pochopiť, každý šiel svojou cestou. Už by to nemalo zmysel, a ja nie som pre vzťah na diaľku.“
„Chápem...“
„Vždy si bol dobrý, chápavý chalan.“
Keď Iveta vystúpila, ovládol ma zvláštny pocit, akoby som sa znova zaľúbil do dievčaťa, ktoré som mal  kedysi rád.
Konečne je jedenásta hodina večer. Rodičia ma už čakajú. Mamu objímem, je nesmierne rada, že som prišiel. Otec sa pozrie na mňa svojím prísnym pohľadom a povie:
„Vitaj, synak, doma.“ Nič menej, nič viac.
Je taký, trocha drsnej povahy, zvláštne rozdáva lásku.
Doma sa cítim fantasticky, zaplaví ma blaženosť. Vojdem do kuchyne a sadnem si. Mama mi dáva jesť, dobrú držkovú polievku. Otec sedí oproti mne, hľadí na mňa a dodá:
„Len jedz, varil som ju pre teba.“
Usmejem sa na neho. Otec je dobrý kuchár, nedá sa zahanbiť. Niekedy varí lepšie ako mama.
Po polievke mi mama zohreje zemiakovú kašu a fašírky, k tomu pridá domáce uhorky.
„Tak rozprávaj, čo nového? Ako sa máš?. Ako škola? A čo internát?“
„Všetko ako má byť. Škola mi ide, tú zvládam, učím sa dobre. Mám  kamarátov, rozumieme si...“

Keď na druhý deň vstanem, nikto nie je doma. Mama je v práci, otec šiel určite na brigádu. Občas ide na fušku, niekedy sa pritom opije. Potom provokuje a bije sa, kým neuvidí krv.
Stuhnem, čo ak je znova v krčme... Nie som vo svojej koži. Vyberiem si Válkovu zbierku a dám sa unášať pôvabom poézie, ktorú mám rád. Zbierku zavriem, položím ju na stôl, vyberiem skriptá a učím sa. Som ale nepokojný. Čo ak otec príde domov opitý? Ani sa nedokážem sústrediť na učenie.
V tom sa otvoria dvere, silno buchnú. To je otec, ledva stojí na nohách. Vojde do mojej izby a spýta sa:
„Ahoj, Richard, čo robíš?“
Jeho slová znejú násilne, zákerne, akoby svojou otázkou chcel zadrapovať.
„Učím sa.“ Držím si nervy na uzde a nepriateľsky sa mu pozerám do tváre.
„Otec, prečo to robíš?“
„Trebalo osláviť príchod syna, nie?“
„A preto si sa musel ožrať ako sviňa, však?“
„Čo si to povedal otcovi, ty sopliak jeden? Staráš sa zbytočne, kde som a ako som. Teba do toho nič. Matku máš kde? Nakúpila, uvarila?“
Vtom sa zaženie a strelí mi facku, až mi z hornej pery vystrekne krv. Otočí sa, zabuchne za sebou dvere. Počujem, ako schádza dolu po schodoch.
Utriem si krvácajúce ústa, vezmem do ruky knižku. Uvedomujem si, že Válek je viac ako len vynikajúci básnik. Domov sú ruky na ktorých smieš plakať... Čítam a rozplačem sa ako búrka.

Gabriel Németh
::
Z tvorby autora:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.