Tadeáško

Gabriel Németh

Hľadel cez záclony. Dvíhajúca sa jeseň ako žiletka brúsila čas na hrane. Pozrel sa na hodinky, bolo ešte len pol tretej, vlastne poludnie, keď sa chlapi oprú o vietor a skosení dažďom veria spomienkam. Keď veria kvapkám jesene na polceste k tmavému večeru s hviezdami na oblohe, uvedomujúc si, že sú mladí na život, no starí na prehry. Tak  dozrievajú správni chlapi.

Už toho mal dosť. Len na jedno nevedel odpovedať. Prečo? Prečo?

Búrka stíchla, čosi stíchlo i v Šimonovi. Lucia je skvelá žena. Váži si ju. Má ju rád... V tom si uvedomil ten nepokoj v srdci.

Dážď za oknami zanecháva po sebe akúsi melanchóliu, ale zároveň pocit, že vždy je čas žiť, vždy je čas na život, čas na lásku.

Práve vošla do izby, podišla k oknu.

– Netráp sa, mama to tak nemyslela, – povedala so smútkom v očiach.

Len ona vedela, čo cíti Šimon. Preto ho utešovala, ju to bolelo oveľa viac.

– Tadeáško spí? – spýtal sa Šimon.

Lucia je jeho partnerka, to večné slnko, ktoré žiari, či je deň, či noc.

– Netráp sa! – počul  Luciine slová, opakuje si ich, ale nemohol inak ako trpieť. Mrzelo ho veľmi, že sa jeho mama voči nim takto správa.

– Ako sa netrápiť? Ako? –  Zatvoril okno. Schladilo sa.

– Mama si ma nikdy nevpustí do svojho srdca.

– Veď práve to ma mrzí. Sme šťastní a ona... –  radšej nedohovoril.

Jej neprestajné otázky ho rozčuľujú. Prečo nie sú manželia...? Prečo ten veľký vekový rozdiel? Tadeáško nikdy nebude  tvoj syn...

Jedného dňa sa na ňu pozrel vražedným pohľadom a ukázal jej dvere.

– Von, mami! – Pochopila, vlastný ju vyhodil z bytu.

Nikdy to nebude tvoj syn. Nikdy to nebude tvoj syn... Akoby počul znova matkine slová a opakoval si ich. Nechápal matku, prečo svojím správaním ide proti nim.

Toto od nej nečakal ani v najdesivejšom sne. To večné mentorovanie a sústavné osočovanie už ďalej nezniesol. I Tadeáškovi to škodilo, veď je v takom veku, že chápe, čo sa okolo neho deje. Počúval tie nepriateľské ataky a vôbec nebol rád, keď si ho dospelí pohadzovali ako hračku.

Nikdy to nebude tvoj syn... Hučalo mu v ušiach.

***

Raz, keď sa Šimon s Luciou rozprávali o Šimonovej mame a rozoberali, ako sa príšerne správa, Tadeáško bol nechtiac svedkom tohto rozhovoru. Slzy v jeho očiach boli boľavé a horké ako oheň, ktorý páli.

Túžil mať babku, s ktorou zájde do cukrárne na zmrzlinu, na prechádzku, alebo len tak do kina, keď dávali jeho obľúbenú rozprávky. Najradšej mal Andersenovu rozprávku o dievčatku so zápalkami, pretože jej bolesť mu bola blízka.

A prišlo to, čoho sa Lucia so Šimonom najviac obávali. Citové vydieranie, ktoré si Tadeáško veľmi pripustil k srdcu, sa skončilo epileptickým záchvatom.

Nebolo to príjemné. Bola sobota, čosi po druhej v noci.

Šimon rozmýšľal, odkiaľ zavolať pomoc. Pokiaľ by prišla sanitka, záchvat by sa mohol vystupňovať, preto Šimon rozhodol.

– Zavolám otcovi, Tadeáško potrebuje odbornú pomoc čím skôr.

Ten sa na posteli skrúcal ako paragraf, z úst mu vytekala slina.

S rukou vystretou k mame volal.

– Som iba tvoj a ockov.

Lucia syna pohladila na tvári

– Samozrejme si náš, môj a ockov. 

Šimon zatiaľ vytočil z mobilu číslo. Jeho otec práve fajčil pri okne.

V takomto čase bol ostrejší  vzduch, bol nočný pokoj a cigareta mu padla vhod. Potiahol si z cigarety, odrazu zazvonil mobil, ktorý mal na stole. Rýchlo ho zdvihol, jasne počul synove slová.

– Otec, Tadeáško dostal epileptický záchvat.

– Rozumiem, oblečiem sa a hneď som pri vás.

Šimonova mama sa zobudila, pretrhnutá zo spánku, i ona chcela ísť autom k Šimonovi a Lucii. Rýchlo sa obliekla. Jej manžel zobral kľúče od auta a venoval  jej prísny pohľad.

– Vidíš, čosi zapríčinila. Už ti je lepšie? Vravel som ti, že nemáš byť taká, ale ty si tvrdohlavá. Nepopustíš.

Šimonova mama rýchlo zamkla a náhlila sa dolu schodmi na parkovisko. Nasadli do auta a šli k Šimonovmu bloku, kde býval.

Keď Šimon niesol Tadeáška v kŕčoch, konečne pochopila. Šimon žije iba pre rodinu a ona im veľmi ublížila.

V aute, idúc sa do nemocnice, mlčala ako prázdny hrob.

Doviezli na pohotovosť malého bojovníka, ktorý vedel bojovať s vlastným osudom a vždy sa vedel  z epileptického záchvatu dostať.

Všetci lekári boli v pohotovosti, až jeho kŕče postupne ustúpili.

– Vášho syna si necháme na pár dni u nás, nech sa zotaví. Dostane pár výživ a môže ísť domov, – rozhodol lekár.

Šimonova mama, jej manžel, Šimon a Lucia pomaly vychádzali z nemocničného areálu.

Šimon sa otočil k mame so slovami:

– Mami, máme starosti, ale sme šťastní, chápeš, sme šťastní, –  podotkol Šimon a pokračoval:

– Daj nám svoje požehnanie.

– Najprv sa chcem ospravedlniť, Lucia, že som  ti tak ublížila, – dostala zo seba Šimonova mama. Potom pozrela na syna, spojila svoju dlaň so synovou a položila na ňu Luciinu.

– Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní.

Iba Lucia a Šimon poznali hodnotu týchto slov, a ešte jeseň, ktorá im kráčala oproti a kliesnila si cestu popri stromoch.

Kdesi, v ich byte na treťom poschodí, začínal sa nový život, hoci s krížom, ale s o to väčšou láskou a šťastím v očiach dvoch mladých ľudí, ktorí boli schopní milovať a chceli zanechať čosi krásne na tejto zemi.

Gabriel Németh

::

Z tvorby autora:

Viera v srdci

Svetlo v okne