13. mája 2020

Zoči-voči ohrozeniam

Ľudovít Košík

V týchto dňoch, keď sme nútení, aj s obmedzeniami osobnej slobody, chrániť sa pred hrozbou pandémie, keď veľké sucho ohrozuje úrodu, keď visí nad nami hrozba globálneho otepľovania, otriasa sa zem a ekológovia varujú pred katastrofou, možno je čas a priestor na úvahu o hodnotách, ktoré v živote osobnom, rodinnom i spoločenskom preferujeme, odovzdávame a šírime. Je čas pýtať sa, prečo tieto ohrozenia človeka a sveta prišli, či to nie je potrebné chápať aj ako výzvu na návrat k hodnotám, na ktorých je možné budovať spokojný, radostný, šťastný, tvorivý, úspešný život.
Súčasnú krízu je možné chápať aj ako účet za život nad pomery, na ktorý si väčšina z nás už privykla. Tak ako nás kríza vrátila v niečom do minulosti, k overenej skúsenosti, čo nás môže v mnohom poučiť, tak v niečom nás zase posunula dopredu, azda lepšie, zdravšie a intenzívnejšie môžeme prežívať prítomnosť.

Boh nás stvoril, povolal k životu v slobode a odovzdal nám aj normy, ktoré by nás mali viesť. Tiež svedomie nám signalizuje správnosť nášho konania. Človek si normy niekedy modifikuje a prispôsobuje podľa seba, ako mu to momentálne vyhovuje. V detstve formujú a nesú zodpovednosť rodičia, ktorým pomáha škola, prostredie, Cirkev, spoločnosť... Inak sa na život pozerá mladý človek, inak zrelý a pokročilý vekom. Inak človek rozumný, inteligentný a inak ten, kto inteligenciou pohŕda, inak vzdelaný a inak človek bez vzdelania, inak človek veriaci v Boha a inak ten, kto sa pokladá za neveriaceho...
Zdá sa mi, že v súčasnosti akoby sa rozdielny pohľad na spôsob života a správanie sa podľa určitých noriem medzi veriacimi a neveriacimi zmenšil, niekedy celkom zotrel, ba niekedy mám dojem, že človek, ktorý sa prejavuje ako neveriaci, si viac váži hodnoty ako život, rodina, morálka, zodpovednosť, čestnosť, pracovitosť, slušnosť... než ten, kto sa pokladá za kresťana.  
Cirkev vždy bola učiteľkou, hlásateľkou, zárukou a strážkyňou Božieho poriadku vo svete,  ale mám dojem, že v poslednom období akoby sa aj to zmenilo. Cirkev akoby prijala akési nové pravidlá a prax, takže často medzi veriacimi a neveriacimi nie je vidieť rozdiel. Boh  dáva ľuďom slobodu myslieť, hovoriť a konať, ale každá naša myšlienka, slovo a skutok, či zanedbanie dobrého, prináša svoje dôsledky, vo večnosti, ale aj tu na zemi.
Jednou z Božích právd je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. O tom sa v súčasnosti takmer nehovorí, akoby to dnes neplatilo. Inak  hodnotíme správanie svoje a svojich a inak iných, ktorí nám nie sú natoľko sympatickí. Žiadame často od druhých viac, než sami sme ochotní ponúknuť. Máme iný, voľnejší meter na seba a prísnejší na iných.
Pre nás kresťanov je základnou normou život a učenie Ježiša Krista, aspoň by to tak malo byť. Nie akési abstraktné neurčité kresťanstvo, možno snaha byť dobrý, lepší, neubližovať, ale Ježišovo pozvanie k dokonalosti: prinášať ovocie, odmietať hriech a konať konkrétne dobro v konkrétnych životných situáciách. Kristus nás k tomu pozýva, ukázal nám to a dal nám príklad. On tak učil apoštolov, učeníkov a všetkých, ktorí k nemu prichádzali a mali záujem dať sa poučiť.
Úplnú dokonalosť nedosiahneme, to nie je v ľudských silách, ale ak to nebude naším cieľom,  môžeme ľahko v živote zablúdiť a upnúť sa na niečo vedľajšie, ba hriešne. Na nízkosti, primitívnosti, prízemnosti nevybudujeme nič hodnotné. Ježiš hovoril otvorene, že svet jeho učenie ani jeho nasledovníkov nebude mať v láske, ale ich bude prenasledovať a zabíjať, a tak sa to aj deje od Veľkého piatku, keď ho ukrižovali, až do súčasnosti.
Človek má možnosť voľby medzi zásadami evanjelia alebo zásadami sveta. Žijeme vo svete,  ale prijať jeho hodnoty, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, za svoje vlastné a konať podľa nich, môže znamenať postavenie sa proti Bohu. Kristus, apoštoli, prví kresťania a mnohí ďalší kresťania, ako aj Cirkev až donedávna nám odovzdávali nielen slová, informácie, teóriu, učenie, ale aj príklad zodpovedného života.
Zdá sa, že súčasná cirkev síce Božie slovo prijíma, nemá nič proti nemu, ale akosi ho zvoľňuje, akoby nekládla dôraz na potrebu dôsledne sa podľa neho správať, praktizovať ho v každodennom živote. V minulosti sa viac kládol dôraz na život, nároky na seba, na osobný príklad. Veriaci ľudia boli viac ľuďmi modlitby, obety, askézy, almužny, služby, lásky, pravdy, dobra, spravodlivosti... Ich autentický život priťahoval mnohých, napriek neraz silnému prenasledovaniu. Dnešná cirkev mobilizuje, aktivizuje, zamestnáva, hovorí, vyhlasuje, organizuje... ale akosi chýbajú príťažlivé vzory, osobnosti.
Kristus kládol dôraz na Pravdu, ktorá oslobodzuje, nová cirkev akoby hlásala slobodu človeka, pričom jej neprekáža ani bezbrehá sloboda a práva tých, ktorí iných radi využívajú až zotročujú. Pravdu Božiu akoby nahrádzala pravdou subjektívnou, vlastnou, účelovou, zdanlivou...  Kristus hovoril jasne: beda vám boháči, farizeji a zákonníci... Cirkev bola celou  váhou svojho života na strane chorých, postihnutých, chudobných, biednych, prenasledovaných...  zato nová cirkev síce hovorí o chudobných, ale akoby stála na strane bohatých. Nová cirkev akoby Boží zákon nahrádzala akousi všeobecnou ľudskosťou, do popredia kladie človeka a jeho práva, a to Božie sa vytráca... Počas celého svojho života sledujem vo svojom okolí kvantitatívny i kvalitatívny úpadok v živote Cirkvi, okrem krátkeho a intenzívneho oživenia v rokoch 1968–69 a dlhšieho, ale už slabšieho po roku 1989.
Niekedy sa správame podľa seba, ako nám to vyhovuje, napriek tomu, že ničíme a ohrozujeme  prirodzené vzťahy, rodinu, prírodu, život. Pohŕdame Bohom a jeho hodnotami. Namiesto ohľadu na skutočné, večné, trvalé, pravé dobro človeka sme sa zamerali na akési anonymné dobro ľudstva, čím degenerujeme, degradujeme a komplikujeme život mnohým i sebe, ničíme prírodu i svet, zatiaľ čo niektorí na tom neúmerne profitujú. 
Sme svedkami zamieňania nielen pojmov, ale aj hodnôt. Domáhame sa slobody bez zodpovednosti, lásku nahrádza egoizmus, úctu k Bohu úcta k prírode, konkrétneho Boha sa pokúšame nahradiť anonymným, úctu a pomoc konkrétnemu človeku úctou k ľudstvu... V praxi to vyzerá tak, že kde sa rodí život, tam sa zároveň aj zabíjajú ešte nenarodené deti, kde sa liečia chorí,  tam je možná aj eutanázia, kde sa má hlásať pravda, tam sa šíri aj demagógia a polopravdy, kde sa majú hodnoty chrániť a podporovať, tam sú aj zosmiešňované, kde sa má dbať na dobro človeka, tam sa prijímajú zákony, ktoré život komplikujú a ohrozujú.
Nikto akosi neupozorňuje na to, že sme prevrátili hodnoty. Už to nie sme schopní povedať – pre falošný pokoj – ani vo vlastnej rodine. Ak niekto nájde odvahu to vysloviť, pokladáme ho za spiatočníka, extrémistu, čudáka... Namiesto toho, aby sme za extrémistov považovali tých, ktorí rozvracajú Boží poriadok a normy, ktoré platili tisícročia a vybudovali našu civilizáciu. Spravodlivosť si formujeme tiež na základe čisto ľudských predstáv a požiadaviek a čudujeme sa, že v spoločnosti vládne korupcia.
Kde je človek, tam sú aj chyby, ale my máme skúsenosť viac než tisícročnú, že v dobách, ktoré boli oveľa ťažšie, ľudia prežili len vďaka tomu, že prijali Boží zákon za normu svojho života. Ničím iným, žiadnymi novými ľuďmi ani experimentmi neochránime, nezlepšíme  náš osobný ani rodinný, ani spoločenský život, len tým, že prijmeme hodnoty, ktoré Ježiš Kristus žil a učil. Niet inej cesty k šťastiu ani dnes, darmo to budeme popierať. Čím viac túto cestu budeme odkladať, tým viac problémov a nešťastia spôsobíme.
Možno máme poslednú príležitosť. Nezachránia nás politici, vedci, učenci, akísi veľkí ľudia, a už vôbec nie pseudoosobnosti, ani falošné idoly, ktoré nám vnucuje intenzívna mediálna manipulácia, ale živý Ježiš Kristus a skutočný kresťanský život. Ak sa bude cirkev pokúšať stavať na ľudských pravidlách a spôsoboch, bude aj naďalej strácať autoritu, silu a príťažlivosť, a svet nebude vedieť ako kráčať ďalej.
Až keď prijmeme Boha do svojho života a vyhradíme mu prvé miesto, budeme rozoznávať a budovať dobro a šťastie – rozoznávať dobro skutočné od zdanlivého, falošného, povrchného.

Ľudovít Košík
::
Rozhovor s autorom:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

2 komentáre:

  1. Cirkev bojujúca prechádza skúškami, pôsobí v čase a priestore. Nemôže byť stále úplne rovnaká, musí sa meniť, pravdaže nie v zmysle prispôsobovania sa svetu, ale v zmysle hľadania nových spôsobov ohlasovania evanjelia.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vynikajúci článok o Cirkvi napadnutej zvnútra. Odporúčam:

    https://www.christianitas.sk/katolici-a-cirkev-napadnuta-zvnutra/

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.