Páter Arnošt Bindáč SVD

Ľudovít Košík

Arnošt Bindáč sa narodil 1. januára 1911 v Hati pri Hlučíne v Sliezku (otec Alojz zahynul v r. 1922 pri prácach na východnom Slovensku, matka Mária, r. Vyletelková). Mal päť sestier, jeho najstaršia sestra Magdaléna-Nidgaria (1899–1987) sa stala rehoľnou sestrou, pôsobila ako misionárka, vplývala na jeho kňazské a misionárske povolanie. Na jeho misionárske povolanie mal vplyv aj jeho rodák z Hate Albert Florián, neskorší misionár v Togu, spoluzakladateľ slovenskej provincie SVD. Mimochodom, páter Bindáč získal v matrike farnosti údaje o koreňoch svojho rodu po otcovi od začiatku jej písania v polovici 16. storočia, o tieto zápisy prišiel pri policajnej prehliadke a už sa k nim nikdy nedostal. 

V roku 1923 začal Arnošt Bindáč študovať na gymnáziu v Misijnom dome Svätého kríža v Nise v Poľsku, kde matka na jeho štúdium venovala peniaze, ktoré získala po smrti svojho manžela. Tu po maturite 1. mája 1931 vstúpil do noviciátu a zložil prvé rehoľné sľuby. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený kardinálom Innitzerom 19. augusta 1937 v Modlingu pri Viedni. Dostal určenie na Slovensko a prešiel domami vo Vidinej, Spišskom Štiavniku, na Zobore a v Nitre. V rokoch 1939–44 vyučoval náboženstvo na gymnáziu verbistov v Nitre. Počas vojny bol študijným prefektom seminára verbistov v Banskej Bystrici a Ružomberku.

Prvýkrát bol zaistený a zatvorený na šesť týždňov, od 21. novembra 1946 do 31. decembra 1946. Tu mal možnosť z okna vidieť aj väzneného prezidenta Dr. Jozefa Tisa, s ktorým mali verbisti dobré vzťahy a ktorý sa ešte ako diecézny kňaz zúčastnil v ich dome na Zobore duchovných cvičení. Arnošt Bindáč bol vtedy zaistený spolu s pátrom Imrichom Solnicom v Justičnom paláci v Bratislave. Boli obvinení z toho, že údajne ukrývajú v misijných domoch v Nitre zbrane... a v izbe pátra Bindáča bolo zaistené torpédo (o čo šlo, vysvetlil páter Bindáč: bol to písací stroj značky Torpedo a nejaká kompromitujúca kniha). Tiež sa vo vyšetrovacej väzbe hovorilo o letákoch, ktoré sa v Nitre objavili.

Tu bola do jeho cely nasadená i mladá prostitútka, čím ho chceli vydierať, aby sa priznal k nepravdivým obvineniam; keďže úlohu nesplnila, ďalšiu noc dali do jeho cely staršiu a skúsenejšiu, ale ani tento zámer im nevyšiel. Pravdepodobným zámerom atakovania rehoľníkov Arnošta Bindáča a Imricha Solnicu bola ich aktivita vo voľbách 1946, keď agitovali obaja v prospech demokratických strán.

V roku 1947 bol Arnošt Bindáč generálnym predstaveným povolaný do Ríma, ale nedostal pas. Od roku 1947 pôsobil v pastoračnej službe olomouckého arcibiskupstva, v Chrudime a Dolných Životiciach, kde bol zriadený dom na výchovu misijného dorastu z Čiech a Moravy. Po likvidácii reholí bol kaplánom v Opave. Odtiaľ sa dostal druhýkrát do väzenia. Dňa 1. januára 1952 bol s fary zobraný na výsluch a 22. februára bol zaistený a zatknutý, 15. augusta bol v Prahe odsúdený na štyri roky väzenia, 23. januára 1953 bol pri odvolacom súde súdený za velezradu a špionáž, ale zostalo v platnosti jeho odsúdenie na štyri roky, za to, že vedel o údajnej trestnej činnosti dvoch priateľov, ktorú neoznámil. Prešiel väznicami Praha-Pankrác, Mírov, Mladá Boleslav, Valdice. V roku 1954 bol prepustený.

Vo svojich spomienkach uviedol aj zaujímavú okolnosť, že 8. septembra 1949 ilegálne pri Českých Budějoviciach prešiel hranicu do Rakúska, ale keď bol tam, uvedomil si situáciu svojich spolubratov a veriacich, zvážil to a vrátil sa späť.

V roku 1954 po návrate z väzenia sa zamestnal v Brne ako sprievodca električiek, v rokoch 1956–66 pracoval ako robotník v Zlatokove v Piešťanoch a býval so spolubratmi Alojzom Pohlom a Antonom Mihálikom. V roku 1966 sa stal duchovným rehoľných sestier františkánok v Opave a v roku 1967 sa stal správcom farnosti v Slavkove pri Opave.

Pre nesúhlas s tzv. Mierovým hnutím katolíckych duchovných a kritiku vtedajšieho kapitulného vikára za spoluprácu s komunistickým režimom bol preložený a v rokoch 1970–79 pôsobil ako správca farnosti v Kneždube pri Strážnici, ktorú tvoria obce Kneždub a Tvarožná Lhota. Po desiatich rokoch sa ako dôchodca usadil v skromnom domčeku v Tvarožnej Lhote, venoval sa písaniu a vypomáhal v duchovnej správe kňazom v okolitých farnostiach. Z tohto obdobia pochádzajú jeho mnohé práce zamerané na dejiny Spoločnosti Božieho slova, zakladateľa Arnolda Janssena, ktorého mal vo veľkej úcte, aj komentáre ku Konštitúciám SVD, spomienky, kázne, tiež životopis jeho sestry Nidgarie SSpS, ktorá pôsobila v Číne a v Indonézii.

Keď žil a pôsobil v Kneždube a Tvarožnej Lhote, mal kontakty aj v Skalici, viacerých ľudí duchovne viedol a usmerňoval, prichádzal aj do nemocnice, raz som ho mal možnosť viesť po vyšetreniach autom do miesta jeho bydliska. Tiež som ho so známymi bol navštíviť v severných Čechách v Dolnej Poustevni, keď tam pôsobil počas totality ako duchovný u misijných rehoľných sestier (mnohé chodili a pracovali v civilnom oblečení, na vstup do rehole sa pripravovali, alebo už boli tajné rehoľníčky). Vtedy nás previedol po miestach pôsobenia Lužických Srbov vo vtedajšej  NDR.

Arnošt Bindáč predpokladal, že dožije v Tvarožnej Lhote, kde žil ako dôchodca, a mal tam byť aj pochovaný. Ale stalo sa inak. Asi po dohode s predstavenými odišiel do Dolnej Poustevne a v roku 1991 sa vrátil so sestrami SSpS do Ivánky pri Nitre a v Nitre začal prednášať misiológiu v diecéznom kňazskom seminári. Zomrel 7. augusta 1994 v nemocnici v Nitre a tam je na cintoríne sv. Cyrila a Metoda pochovaný.

Arnošt Bindáč bol pedagógom a vychovávateľom slovenskej, hlavne kňazskej inteligencie. Mal dar prirodzenej inteligencie a reči, písal ľahko a robilo mu to radosť. Známy sa stal príručkou Inteligencia vpred (Nitra, 1943 a 1944), v ktorej sa obrátil na slovenských akademikov a vyzval ich k aktívnej spolupráci na rozširovaní a prehlbovaní kresťanskej viery prostredníctvom akademického misijného hnutia. Prvým cieľom bolo náboženské vzdelávanie, pomocou prednášok, seminárov, krúžkov a podobne. Druhým cieľom bolo uskutočňovanie praktickej misijnej pomoci najmä nasadením intelektuálnej elity, oduševnenej za misijnú ideu. V tejto príručke názorne dokázal, ako sa už akademické misijné hnutie rozšírilo po celom svete. Okrem toho zostavil dva misijné zborníky Hrdinovia (1944) a Cudzie svety (1945). Publikoval aj v časopisoch (Kultúra, Smer). Počas totality robil prednášky na rekolekciách a exercície kňazom, rehoľným sestrám v Tatrách, v Poľsku.

 

Ľudovít Košík

 

Použitá literatúra:

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Lúč, Bratislava, 2000

75 rokov SVD na Slovensku. Nitra, 2000

Tomáš Gebroc SVD: SVD na Slovensku po druhej svetovej vojne. Hlasy z domova a misií, 2/2014

Ludvík Málek SVD: Spomienky na pátra Arnošta Bindáča SVD. Hlasy z domova a misií, 3/2011

P. Arnošt Bindáč: Psáno do našeho kraje. OÚ Kněždub, 2002