Spoločnosť bez svetla (citáty)

 

Ak máme viac ako naši predkovia, tak máme viac vďaka nim. Ak vidíme viac, vidíme viac vďaka nim – stojíme, obrazne povedané, na ich pleciach; vyživujú nás korene siahajúce ďaleko do minulosti. Otázkou je, do akej miery si to uvedomujeme a ako s oným dedičstvom zaobchádzame (str. 7).

::

Niekto si myslí, že treba kráčať s dobou. Lenže kráčať s dobou znamená byť v nej uväznený. Kto kráča s dobou, ten sa mentálne obmedzuje na prítomnosť, dištancuje sa od minulosti a zakrýva si oči pred budúcnosťou. Kráčať s dobou znamená nikdy ju nepredbehnúť, a teda vlastne slúžiť módnym trendom a chvíľkovým záujmom (str. 8).

::

Pred našimi očami prebieha revolúcia, vedená prioritne na poli kultúry. Revolucionári totiž zistili, že oblasť kultúry je kľúčová – práve v nej, respektíve skrze ňu dochádza k posunom v myslení. Zmenené kultúrne vzorce majú nahradiť tradičné náboženstvo, vieru v jedného Boha, a vytvoriť nového človeka – moderného, vykoreneného, nomáda bez viery a bez vlasti. Generácie s narušeným imunitným systémom duše, vychované televíziou, výtvormi filmového priemyslu, internetom a mediálnymi celebritami, bez odporu prijímajú vábivé reči falošných prorokov o slobode a ľudských právach, o liberalizme a pokroku, ktorý má zabezpečiť úspech a slasť (str. 45).

::

Moderný ateizmus Boha programovo ignoruje. Náboženské otázky stavia mimo zorného poľa, prinajlepšom im vyhradzuje miesto v súkromí, v utajení, v izolácii. Na verejnosti, v oblasti kultúry a médií, sa náboženská viera dostáva do polohy čohosi nežiaduceho, nemoderného, iracionálneho. Démon ateizmu vykresľuje veriaceho človeka ako neslobodného, nevzdelaného, zaostalého a politicky nespoľahlivého. Náboženské pravdy sa dostali pod hromadu cynických klamstiev. V atmosfére všadeprítomného relativizmu je možné uberať sa najrôznejšími cestami, ale hľadanie tej správnej cesty sa javí ako zbytočné. Novodobá babylonská veža sa stavia z tehál subjektívnych názorov, čo má byť vyjadrením plurality a prejavom slobody (str. 47).

::

V spoločnosti, ktorá odmieta Boha, eliminuje hierarchické usporiadanie a kladie vzťahy k iným do roviny kupčenia, je takmer nemožné dosiahnuť zmierenie, odpustenie a pokoj. Takejto spoločnosti chýba priestor posvätného, mystérium pokánia, krása kultu a vznešenosť liturgie. Démon ateizmu všetko demokratizuje, aby vytvoril zdanie rovnosti a slobody, pritom sa však vytráca z ľudí túžba po svätosti a tým i ochota obetovať sa a konať nezištne. Dochádza k búraniu chrámov a namiesto nich vyrastajú obchody a smetiská. Zo sakrálnosti sa mnohí vysmievajú – a to je desivý príznak úpadku (str. 49).

::

Človek je vraj mierou všetkých vecí. Podľahli sme tejto téze a kultúru sebadisciplíny a sebaformácie sme nahradili kultúrou túžby, či lepšie povedané antikultúrou, v ktorej už neplatí žiaden vyšší poriadok, platí len to, čo si človek dokáže presadiť ako svoje právo. Krehká rovnováha medzi právami a povinnosťami, o ktorú sa usilovala každá zodpovedná spoločnosť či vláda, je nielen narušená, ale aj cielene znemožňovaná. Tam, kde chýba bázeň pred Bohom, dostáva priestor žiadostivosť a mocibažnosť (str. 51).

::

Svojvôľa sa stala jedným z charakteristických znakov súčasnosti. Prejavy svojvôle – aj tie deviantné – sa ospravedlňujú potrebou tolerancie, liberalizmu a politickej korektnosti. Paradoxne, ak niekto takéto javy kritizuje, je celkom netolerantne umlčaný, respektíve vytlačený na okraj s nálepkou staromilca, fanatika či extrémistu. Nemožno sa potom diviť tomu, že sa medzi ľuďmi šíri pocit ťaživej bezmocnosti a nezmyselnosti života (str. 52).

::

Emancipácia žien sa stala dvojsečnou zbraňou – spôsobila zníženie autority muža-otca, prinútila ženu prispievať do rodinného rozpočtu, pretože došlo k nivelizácii platov, vyvolala politický, ekonomický i psychický tlak na rodinu, ako aj na mladých ľudí, ktorí by si mali rodinu založiť. Je čoraz ťažšie žiť v usporiadanom manželskom zväzku. Podieľa sa na tom aj nastavenie štátneho sociálneho systému, ktorý často podporuje viac „iné formy“ spolužitia na úkor prirodzenej rodiny (str. 67).

::

Uplatňuje sa dvojaký meter. Verejný priestor je plný hrubosti a vulgarizmov, ale ak niekto pomenuje takzvané umelé prerušenie tehotenstva pravým slovom, je považovaný za neslušného. Bežným javom je ponižovanie ľudskej dôstojnosti, toleruje sa zasahovanie do súkromia a rodinného života, no ak niekto použije napríklad slovo Cigán, dostane nálepku rasistu či extrémistu. Hanobenie kresťanstva je prípustné, ba neraz oceňované ako prejav odvahy a kritického myslenia, ale na iné náboženstvá to neplatí. O vlastnej kultúre sa môže hovoriť pohrdlivo, pritom cudzie kultúry sú prijímané so zvláštnym uznaním (str. 95).

::

Relativistická mentalita spôsobuje škody v celom spektre žitia, politiku nevynímajúc. Ako sa môžeme na niečom dohodnúť, ak nenachádzame spoločné hodnoty? Ak neexistuje nič večné a nemenné, sme nútení stavať na piesku – naše dielo sa teda skôr či neskôr zrúti. Aj politické koncepcie opierajúce sa výlučne o volebný úspech a priazeň väčšiny sú postavené na piesku. Nečudo, že dnešní politici preferujú krátkodobé riešenia, spravidla nepresahujúce dĺžku volebného obdobia. Spoliehajú sa na byrokraciu a rady odborníkov, ale chýba im dlhodobá stratégia, ako aj ideová výstuž, ktorá by dala ich činnosti jasný smer a zacielenie. Politika prestala byť poslaním, zmenila sa na úrad, ktorý treba rýchlo využiť – časté striedanie garnitúr len zosilňuje potenciál korupcie (str. 104).

::

Ľudia na Západe sú najväčšími konzumentmi antidepresív, stále častejšie sa obracajú na psychoterapeutov, ale aj pochybných liečiteľov a poradcov, miešajúcich dohromady prvky rozličných náboženstiev a kultov a vytvárajúcich duchovne nestráviteľnú zmes na omámenie ľudského vedomia. Vzniká prapodivný stav, chaotické hľadanie pevného bodu tam, kde nijakého pevného bodu niet: „V západných spoločnostiach, ktoré sa označujú za rozvinuté, vládne nesmierne veľká mravná a duchovná bieda. Zábava sa stáva jediným prostriedkom, ktorý človeku umožňuje zabudnúť na ničotu, v ktorej uviazol“ (Robert Sarah: Pane, zostaň s nami). Prichádza však deprimujúce zistenie, že aj zábava ako spôsob života spôsobuje únavu (str. 107).

::

Mnoho sa dnes hovorí o vzdelávaní, ale veľmi málo o výchove. V oblasti školstva reforma strieda reformu, nové spôsoby výučby sú nahradzované ešte novšími, hovorí sa o inklúzii a demokratizme, pritom stále nevidno pozitívne výsledky. Zabúda sa na výchovu a formáciu. Ak by sme to chceli vyjadriť metaforicky, zabúda sa na vnútornú stranu človeka, na aspekt tichého rastu v prostredí dobrých vzorov a príkladov (str. 123).

 

Ján Maršálek

(Úryvky z knihy Spoločnosť bez svetla; Bratislava, Post Scriptum, 2020.)