- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

25. februára 2021

Aká je sila kresťanov v našej spoločnosti?

 

Ľudovít Košík

Po roku neúspešného, málo účinného boja s rýchlo sa šíriacim, mutujúcim, zdravie a životy ohrozujúcim vírusom sme znova začali v stredu 17. februára Pôstne obdobie, ako prípravu na najväčšie kresťanské sviatky roka. Nemohli sme pôst začať tak, ako sme  boli zvyknutí začínať ho roky predtým. Iste nás čakajú aj ďalšie obmedzenia v prežívaní tohto obdobia, ako aj počas sviatkov Veľkej noci. Na väčšinu nás kresťanov ťažko dolieha už viac než dva mesiace trvajúci zákaz slávenia akýchkoľvek bohoslužieb, ktorý trval aj počas Vianoc a predtým aj počas Veľkej noci; počas leta a jesene sme sa mohli zúčastňovať bohoslužieb  v obmedzenom režime.

Každému triezvo uvažujúcemu človeku je jasné, že človek na svoj zdravý vývoj, rast a život potrebuje pokrm telesný, duševný i duchovný: „Nielen z chleba žije človek...“ (Mt 4, 4). Kým základné potraviny si vďaka obetavosti a mimoriadnemu nasadeniu pracovníkov v poľnohospodárstve a v predajniach máme možnosť kúpiť, k duševnému a duchovnému pokrmu prístup máme možný len vďaka technike a médiám. Myslím si, že je to veľmi podobné, akoby nám ponúkali v televízii dostatok programov o príprave a konzumovaní jedla a to by nám malo stačiť, aby sme sa nasýtili.

Duša človeka, aby prežila, tiež potrebuje živý pokrm, a tým je modlitba, osobná i spoločná, Sväté písmo, sviatosti, účasť na svätej omši, aj cirkevné spoločenstvo. Preto považujem za krajne nezodpovedné od predstaviteľov našej spoločnosti a „odborníkov“, ktorí robia rozhodnutia bez konzultácií s predstaviteľmi duchovného života, takto rozhodovať o tom, že kresťanom sú zakázané akékoľvek spoločné bohoslužby, okrem krstu, sobáša a pohrebu.

Ozývajú sa aj iní odborníci z oblasti zdravotníctva, osobitne duševného zdravia, že nielen pandémia korony v súčasnosti ohrozuje zdravie a stovky ľudských životov. Bolo by namieste, keby svoje povedali aj predstavitelia Cirkvi. Po tlaku viacerých osobností a petícií sa konečne ozvali aj slovenskí katolícki biskupi vyhlásením adresovaným vláde, podľa ktorého veriaci cítia, že opatrenia sú tvrdé, v žiadnej z okolitých krajín nie sú také prísne. Biskupi sa tiež ohlásili dvoma pastierskymi listami a výzvou k veriacim, aby sa pri sčítaní obyvateľstva prihlásili k svojej Cirkvi.

Vzťah Cirkvi a spoločnosti je na Slovensku problematickou témou od roku 1948, keď vstúpili do platnosti proticirkevné zákony a začalo sa prenasledovanie kresťanov. Do roku 1989 bola Cirkev prenasledovaná a veriaci boli obmedzení na zhromaždenia v kostoloch; veľmi obmedzený bol prístup do škôl a nemocníc a akékoľvek iné zhromaždenia veriacich boli zakázané pod prísnymi trestami. Ale stav, aký máme v oblasti náboženského života dnes, si predstavitelia moci nedovolili zaviesť ani v tom období!

Po roku 1989 sa veľa zmenilo. Cirkev zažila takú slobodu, že mohla tridsať rokov voľne pôsobiť, dokonca s podporou štátu. Žila dlho z eufórie, ktorá nastala po rokoch neslobody, a očakávala, že takto to bude to bude fungovať trvalo, bez toho, žeby sa musela aktívne a cielene podieľať na zvyšovaní duchovnej a morálnej kvality obyvateľov. Lenže nie je trvalo možné rozhodovanie, výhody a benefity si vyhradiť pre seba a zodpovednosť a dôsledky nesprávnych rozhodnutí nechávať na iných. Problémy nastali v Cirkvi, celosvetovej i našej slovenskej, nastali i v spoločnosti a rýchlo ich pribúda.

Spoločnosť sa zmenila, starší odchádzali, veriaci sa vytrácali z kostolov, protikresťanské inštitúcie sa aktivizovali a Cirkev sa spolupodieľala na organizovaní čudných aktivít, veriacich hnala do vopred prehratých zápasov a zatiaľ aj cez jej štruktúry sa posilňovali rozličné názorové zoskupenia, nie vždy majúce na zreteli jej dobro a prospech. A dnes zažívame problémy, ktoré nás kresťanov trápia a vzbudzujú v nás obavy, niektoré majú korene ešte z čias socializmu, ale pribudli mnohé nové, o akých sa nám vtedy ani nesnívalo.

Konečne si biskupi uvedomili, že problémy sú tu, pribúda ich a nie sú malé. Asi nikto nečakal, že Cirkev nebude môcť pôsobiť ani v kostoloch, ani slobodne pôsobiť vo verejných priestoroch. Kostoly sa neodvážili celkom zavrieť ani komunisti. Teraz prestali všetky čudné stretnutia, do ktorých Cirkev veľa investovala a na ktorých postavila v posledných rokoch  svoje fungovanie (farské plesy, pikniky, zabíjačky, posedenia, športové podujatia, mládežnícke a detské  stretnutia...). Takmer hermeticky sa zatvorili farské centrá aj kostoly a niektorí kňazi nevedia, čo by mali robiť, neslúžia, neučia, nepoučujú... Ale pritom treba platiť: vodu, energie, prevádzku... Príjmy od veriacich sa zastavili. Mnohí sa nenaučili modliť, rozjímať, postiť, študovať, pracovať, prežívať vieru v každodennom živote... Veriacich už roky takmer nikto neviedol k zodpovednému kresťanskému životu podľa evanjelia; možno len k farským aktivitám.

Nastala zložitá situácia. Myslím, že súčasná Cirkev i spoločnosť trpí tým, že sa dostavujú dôsledky toho, čo sme si zapríčinili sami svojou nezodpovednosťou. Chceli sme ako spoločnosť, a mnohí to chcú stále, ťažiť z kresťanov, využívať ich služby, prácu, obety, modlitby, financie, ale nič do nich investovať...

O čo ide všetkým tým, ktorí bojujú proti kresťanom a prijímajú zákony, ktoré sú v rozpore s kresťanskou morálkou? O čo ide tým, ktorí sa síce kresťansky tvária a prichádzajú do kostolov, angažujú sa v cirkevných spoločenstvách, ale ich život je prázdny, povrchný, často horší ako život tých, ktorí sa za kresťanov nepovažujú?

My kresťania dnes zisťujeme, že nemáme v spoločnosti vplyv a veľká časť národa, možno už väčšina, má drzosť nás zosmiešňovať, ponižovať, diskriminovať, prenasledovať... Nie je to tým, že sme sa príliš spoliehali na ľudské sily a prostriedky?! Chceli sme byť moderní, príťažliví, zaujímaví, zábavní... a podstatu sme odsunuli do úzadia, alebo aj vylúčili úplne. O  nebezpečenstve hriechu, o smrti, chorobe, starobe, pokání, treste, obetavosti, pôste, sebazapieraní sme radšej nehovorili. Starali sme sa o všeličo, ale pozabudli sme na Ježišove slová: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá“ (porov. Mt 6, 33). Tiež sme akosi pozabudli na to, že Ježiš začínal Cirkev budovať len s niekoľkými vernými, bez peňazí a majetku, bez vlastnej strechy nad hlavou a apoštolov poslal do sveta peši aj bez prostriedkov, nesľuboval im pohodlný život.

Viem, že bez potrebných materiálnych prostriedkov Cirkev, či farnosť, ani spoločnosť, či rodiny, ani jednotlivci nemôžu úspešne fungovať. No nemali by sme zabúdať, aspoň v Cirkvi, že peniaze a majetok, aj keď ich na prežitie potrebujeme, nie sú tým najdôležitejším...

Súčasný stav Cirkvi, kresťanského života aj života spoločnosti sa dá označiť termínmi chorý, krízový, úpadkový, biedny... Treba však robiť všetko preto, aby sa stav zlepšoval. Niekedy mi to pripadá tak, že sme dlhé roky konali podobne ako posledný rok v boji s koronou: vymýšľame experimenty, pohŕdame tým, čo prirodzene funguje, a čudujeme sa zlým výsledkom.

Možnože dnes je treba veriacim pripomenúť, že majú vedieť, čo sa patrí, čo je vecou slušnosti a čo je potrebné pre štatistiky, teda prihlásiť sa k Cirkvi, ale oveľa dôležitejšie je viesť ich k zodpovednému kresťanskému životu – v každodennej pastoračnej práci, na ktorú boli v našej krajine ideálne podmienky tridsať rokov, až do vypuknutia pandémie. Ide o večnosť, nie o program na voľné chvíle po práci či nedeľné predpoludnie. Nie je niekedy súčasná prax taká, že cirkevní funkcionári odradia aj tých, ktorí ešte prichádzajú do chrámu?

Ak by sme boli zodpovednými kresťanmi, tak by nebolo potrebné pripomínať základné pravidlá. Ale nato by museli byť predovšetkým zodpovední tí, ktorí sú vo vedení Cirkvi, v médiách, službách, katechéze... Nie je aj tam viditeľný úpadok kvality a kvantity? Nenárokujú si na zodpovedné funkcie ľudia pochybných názorov, sebavedomého až arogantného správania, túžiaci po kariére a materiálnych výhodách, ktorí neoplývajú vedomosťami, inteligenciou, nie sú ochotní dať sa poučiť, zato oplývajú sebavedomím a túžbou dirigovať, manipulovať, nariaďovať, rozkazovať druhým? Pýtam sa preto, lebo mi záleží na Cirkvi a spoločnosti a usilujem sa prispieť k dobru i k vzájomnej komunikácii. Je tragické, ak treba dospelému človeku pripomínať, že má pozdraviť suseda, príbuzného, staršieho... čo sa patrí a má to každý vedieť. Ale niekedy je potrebné aj to pripomenúť.

V spoločenských funkciách kresťania zlyhali. Isté politické hnutie, ktoré si nárokovalo na podporu kresťanských voličov, ale málo bolo schopné a ochotné urobiť, je už druhé volebné obdobie mimo parlamentu. Nehrozí podobný osud aj Cirkvi? Nezáujem o jej pôsobenie a služby? Vidieť postupný úpadok kresťanov a ich vyradenie z politického zápasu v celoštátnej, regionálnej i komunálnej politike, počas rokov demokracie. Keď si pozrieme prieskumy verejnej mienky o podpore strán, takmer 30 percent obyvateľov podporuje liberálne strany, vyše 30 percent ľavicové a takmer 30 percent rôzne čudné neštandardné zoskupenia, bez funkčných štruktúr, vytvorené lídrami a silou médií.

Pri programoch liberálov ťažko možno ich podporovateľov považovať za kresťanov. Podobné je to i u radikálne ľavicových strán, ale ani neštandardné, demagogické, účelové zoskupenia by nemali byť pre kresťanov príťažlivé. Hodnotová politika sa úplne vytratila. Len ťažko nájsť  stranu, ktorá by presadzovala kresťanské postoje. Kde sú teraz kresťania viditeľní? Do kostolov chodiť majú zakázané, v politike ich silu necítiť, vo verejnom živote kresťanské hodnoty badať len okrajovo.

Sila kresťanov by mala rásť v osobnom, rodinnom, cirkevnom i spoločenskom živote. Ťažko je možné dnes hovoriť o zdravej Cirkvi, spoločnosti, rodine. Skutočnosť naznačuje niečo iné. Podarí sa to ešte zmeniť? Alebo aspoň zastaviť súčasný negatívny trend, ktorý signalizuje život aj  štatistiky? Ak nie, potom už máme šancu len ako jednotlivci, rodiny a malé skupiny prežiť túto dobu, ale nie je možné hovoriť o Slovensku ako o kresťanskej krajine a správať sa tak, ako by tomu tak bolo. Od toho sme sa, žiaľ, vzdialili.

Nesprávne určená diagnóza znamená nasadenie zlej terapie, ale niekto je za tento stav zodpovedný, ba aj platený, či to pripustí alebo popiera, alebo hľadá výhovorky a šíri demagógiu. Ak zodpovední nevyvodia dôsledky, následky budú ešte oveľa tragickejšie. Pravdaže, každý nesie zodpovednosť v prvom rade za seba. Na každom záleží, na ktorej strane stojí. Záleží na tom, či stojíme na strane Božej, alebo či sa dávame unášať prúdom prázdnoty, povrchnosti, konzumu, egoizmu, ktorý nás vedie k degenerácii, smrti časnej i večnej.

 

Ľudovít Košík

::

Súvisiaci článok: Žijeme v čudnom svete

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

3 komentáre:

  1. Anonymný25.2.21

    Poučný a výstižný komentár. Vďaka!

    Sila Cirkvi v súčasnosti (a najmä v budúcnosti) nebude závislá od počtu veriacich, ale od hĺbky ich viery.

    Kresťan vie rozoznať, kedy je čas hovoriť o Bohu a kedy je lepšie o ňom mlčať a nechať hovoriť len lásku. (Benedikt XVI.: Deus caritas est).
    Ján

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Súhlasím. Je zrejmé, že kvantitatívny úpadok kresťanstva v Európe sa na najbližšie roky a možno desaťročia nedá zastaviť. Múdre hlavy na to upozorňovali už dávno. Kresťania – ako menšina – budú prinášať svedectvo hĺbkou viery a príkladom čnostného života.

      Odstrániť
    2. Anonymný26.2.21

      Žiaľ, počet kresťanov sa asi bude umenšovať a úpadok kresťanstva kvalitatívny ani kvantitatívny sa asi nedá zastaviť. Príčin je iste viacero, ale nemali by sme ho brať jednoducho na vedomie a rezignovať, aj keď nám niekedy nič iné nezostáva. Treba sa nám vzchopiť aj keď to mnohým nie je po chuti a usilujú sa nás umlčať. Som vďačný, že sa môžeme aspoň modliť, čo treba vždy aj robiť to, čo je v našich silách a môžeme, aj keď obmedzení pribúda nielen v súvislosti s koronou. Vďaka za to, že aj vďaka priestornetu.com môžeme spolu komunikovať a hovoriť o tom, čo nás trápi a čo teší. Ľudovít

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.