Koexistencia dvoch foriem rímskeho rítu je pre mňa absolútnou prioritou

 

Karol Dučák

Narodil som sa v roku 1953, keď o súčasnej riadnej forme rímskeho rítu nebolo ani chýru, ani slychu, hoci liturgické hnutie už vtedy pripravovalo pôdu pre nastávajúce zmeny v liturgii. S riadnou formou rímskeho rítu som sa v praxi začal oboznamovať až vo veku sedemnásť rokov. Vyrastal som v tej forme liturgie, ktorá má dnes označenie mimoriadna forma rímskeho rítu. Dokonca som aj niekoľkokrát miništroval, takže si túto formu liturgie dobre pamätám. Napriek tomu dnes pri každej príležitosti ďakujem Bohu za riadnu formu rímskeho rítu. A prečo? Tých dôvodov je veľa. Pokúsim sa podrobnejšie rozobrať aspoň niektoré z nich.

Hneď prvý dôvod je výslovne praktický. Ako žurnalista a spisovateľ som človek veľmi roztržitý a sústavne zamyslený. Stáva sa mi, že niekam prídem a zrazu zistím, že som zabudol, načo som tam vlastne išiel. Každú voľnú chvíľu trávim študovaním dokumentov a písaním. Preto ma stojí isté úsilie koncentrovať sa na svätej omši a byť na nej duchom prítomný. Ak by som bol na svätej omši, slávenej v mimoriadnej forme rímskeho rítu, pri ktorej by kňaz ticho odriekal po latinsky omšové texty a ja by som nevidel, čo robí pri oltári, v tom momente by moje myšlienky uleteli do nenávratna. Bol by som síce telom prítomný v kostole, ale duchom by som bol kdesi úplne inde. Rozmýšľal by som o tom, čo budem písať v najnovšom článku, alebo by som rozvíjal nejakú teologickú či inú úvahu, ale zo svätej omše by som veľa nemal.

Preto ďakujem Bohu za tú formu liturgie, ktorá sa slávi v drvivej väčšine našich chrámov dnes. Vďaka tomu, že riadna forma rímskeho rítu mi umožňuje byť na svätej omši in medias res (uprostred deja), vďaka tomu, že vidím kňazovi na ruky a viem presne, čo kedy robí, môžem byť aj duchom prítomný na svätej omši a teda môžem sa k Bohu priblížiť viac ako na svätej omši slávenej v mimoriadnej forme rímskeho rítu.

Nie som ostatne sám v tomto postoji. Rozprával som sa s katolíckym vysokoškolským pedagógom, autorom niekoľkých teologických diel a špičkovým odborníkom v svojej profesii, ktorý je zhruba v mojom veku. Ten mi okrem iného povedal, že svätá omša, pri ktorej by videl chrbát kňaza, potichu recitujúceho latinské texty, preňho veľa neznamená.

Pritom je nesporné, že mimoriadna forma rímskeho rítu má bez najmenších pochybností mimoriadne zásluhy na rozvoji Katolíckej cirkvi. Kto sa v nej cíti doma, bolo by nesprávne brať mu možnosť zúčastniť sa na nej. Ja k tejto forme tiež cítim hlbokú úctu, dokonca som uverejnil v tomto časopise komuniké generálnych predstavených komunít Ecclesia Dei na obranu mimoriadnej formy rímskeho rítu (porov. priestornet.com).

Nemám problém ani s latinčinou. Keďže pri písaní článkov ale aj kníh musím často prekladať z latinských textov, mám aspoň základné znalosti latinského jazyka. Napokon aj Pater noster viem odriekať spamäti už od čias detstva, keď sa ho počas svätých omší veriaci nahlas modlili. Dokonca som vo viacerých svojich článkoch v nedávnej minulosti poukazoval na potrebu odriekať aspoň niektoré texty svätej omše po latinsky aj pri riadnej forme rímskeho rítu.

Popri všetkej posvätnej úcte k predkoncilovej liturgii však musím konštatovať, že doma som v riadnej forme rímskeho rítu, ktorá priniesla do liturgického života Katolíckej cirkvi mnohé pozitívne zmeny. Aj keď zaiste nie je dokonalá, pretože je dielom ľudským a dokonalé veci sú len diela Boha, má svoje silné stránky, vďaka ktorým prispieva k obohateniu viery laikov, prítomných na liturgii.

Jednou z nich je bohoslužba slova. Druhý vatikánsky koncil nastolil požiadavku zaradiť do čítania počas svätých omší viac textov zo Svätého písma v priebehu niekoľkých rokov. V koncilovej konštitúcii Sacrosanctum concilium je okrem iného uvedené: „Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova, majú sa im štedrejšie otvoriť poklady Biblie tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali ľudu dôležitejšie časti Svätého písma“ (Sacrosanctum concilium, č. 51).

Na omšiach slávených v mimoriadnej forme rímskeho rítu sa ešte pred redukciou tohto počtu pápežom Piom XII. čítalo len jedno percento textov Starého zákona (nepočítajúc žalmy) a 16,5 percenta textov Nového zákona. Na omšiach slávených v riadnej forme rímskeho rítu sa však počas rokov A, B a C prečíta omnoho viac – až 13,5 percenta textov Starého zákona a 71,5 percenta textov Nového zákona (porov. catholic-resources.org).

To je veľmi dôležitý pokrok v pokoncilovej liturgii. Je chronicky známe, že len mizivá časť katolíkov študuje Sväté písmo. Tento nedostatok do značnej miery supluje riadna forma rímskeho rítu, pri ktorej veriaci spoznajú Sväté písmo omnoho dôkladnejšie ako laici pri mimoriadnej forme rímskeho rítu. Riadna forma rímskeho rítu je v porovnaní s predchádzajúcou formou rímskeho rítu lepšou biblickou školou aj vďaka tomu, že medzi lektorov sa zaradili aj laici, ktorí si takto, vlastným čítaním, ešte lepšie môžu zapamätať texty Svätého písma.

Silnou stránkou riadnej formy rímskeho rítu je aj návrat k prijímaniu pod obidvoma spôsobmi a znovuzavedenie niektorých pôvodných prvkov liturgie, napríklad tropovania, ktoré po Tridentskom koncile úplne odstránil z liturgie misál z roku 1570. Do riadnej formy rímskeho rítu sa však dostali aj niektoré diskutabilné novoty, ktoré oprávnene vzbudili rozruch predovšetkým medzi ultrakonzervatívnymi katolíkmi. Je však potrebné si uvedomiť, že pokoncilová liturgia v roku 1970 s takými novotami pôvodne nerátala, ale až v neskoršom období ich do liturgie pretlačili liberálni a modernistickí kňazi i laici. Za všetky spomeňme aspoň neobmedzený rozsah miništrovania laických žien, sprevádzaný rozporuplnými reakciami medzi katolíckymi teológmi i laikmi.

Je síce pravda, že miništrovanie žien bolo tolerované v Katolíckej cirkvi aj pred Druhým vatikánskym koncilom, ale len vo výnimočných prípadoch. Kódex kánonického práva z roku 1917, ktorý platil až do roku 1983, uvádza, že ženy môžu miništrovať len vtedy, ak sa v cirkevnom spoločenstve nenachádzali muži, avšak aj v takýchto výnimočných prípadoch nesmeli miništrujúce ženy pristupovať k oltáru (porov. CIC 1917, kánon 813, § 2). Ženy teda nemali nahrádzať mužov pri miništrovaní, len ich zastúpiť v prípadoch, keď muži neboli prítomní. Mala to byť výnimka potvrdzujúca pravidlo.

Toto oficiálne platilo aj po Druhom vatikánskom koncile, neoficiálne sa však pred zavedením pokoncilovej liturgie v roku 1970 začali v nemeckých farnostiach objavovať medzi miništrantmi aj dievčatá. Lenže v roku 1970 Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti zakázala miništrovanie dievčat v inštrukcii Liturgicae instaurationes a tento postoj „zopakovala v roku 1980 v inštrukcii Inaestimabile donum. Zákaz miništrovania žien definitívne odstránilo nové vydanie Kódexu kánonického práva v roku 1983, v ktorom sa miništrovanie povoľovalo laickým osobám bez ďalšej špecifikácie. V roku 1994 Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti poslala predsedom biskupských konferencií okružný list, v ktorom sa už hovorí, že aj ženy môžu miništrovať. Zároveň sa však podčiarkuje, že formulácia v kľúčovom kánone 230 § 2 má len charakter dovolenia a neplatí všeobecne. Je vecou príslušného diecézneho biskupa, ako rozhodne. Teoreticky by teda mal formálny postup vyzerať tak, že miestny farár požiada biskupa, aby povolil miništrovanie dievčat a je na biskupovi, či to povolí. V nemecky hovoriacich krajinách sa však dnes mnohí liberálni a modernistickí kňazi neunúvajú vôbec takéto žiadosti biskupovi predkladať a rozhodujú sami“ (christianitas.sk).

Aj lektorát a akolytát žien umožňovala Katolícka cirkev v obmedzenom rozsahu už pred Druhým vatikánskym koncilom. Z historických prameňov sa dozvedáme, že v kresťanskom staroveku bola v liturgii bežná „služba diakonís (lat. diaconissa, ae, f; gr. diaconos, f – služobníčka, pomocníčka, žiačka), známa už v prvotnej Cirkvi. Diakonisy boli ženy, ktoré pomáhali v cirkevnom spoločenstve, starali sa o chudobných a chorých... Na Západe prinášali diakonisy Eucharistiu do domov, zvlášť k chorým. V liturgickom zhromaždení podávali diakonisy kalich ženám, ďalej sa starali o katechetickú výchovu a dávali pozor na poriadok v kostoloch a oratóriách (ostiaria). Niekedy boli diakonisy prítomné pri rozhovoroch  biskupov, presbyterov a diakonov so ženami. Od tretieho storočia sa ich služba rozšírila aj na asistenciu pri krste žien, zvlášť bola potrebná pomoc pri obliekaní. Úlohou diakonís bolo zaviesť ženy k im vyhradeným miestam v kostole, pretože nielen ženy a muži sedeli v bohoslužobnom zhromaždení na rozličných miestach, ale aj odlišné stavy a vekové kategórie (deti, mládež, slobodné ženy, vydaté ženy, stareny) a aj panicky žijúci muži a ženy (eremiti, askéti, panny a vdovy). Diakonisy spomína Tertulián (TERTULIANUS, Ad uxorem I,7; PL I., 1286), sv. Klement Alexandrijský a aj Origenes. Na otázku či diakonisy patria do klerického stavu, definitívne odpovedal už Nicejský koncil v roku 325 v treťom kánone, že diakonisy nepatria medzi klerikov a sú laičkami... Diakonisy... nikdy nezastávali služby obsahovo totožné so službami svätených diakonov podľa tridentského chápania, ich služba nemala nikdy sakramentálny charakter, ako je to u mužskej služby diakona“ (Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. 136 s. ISBN 978-80-7450-074-9, s. 110–111).

V inej svojej publikácii autor o službách diakonís píše: „Čiastočne pretrvala služba diakonís v spoločenstvách niektorých kontemplatívnych ženských reholí, napr. kartuziánok, kde aj v súčasnosti pri slávnostných sľuboch v spojitosti so zasvätením panien prijímajú i túto charizmu služby. V obrade to môže byť vyjadrené priložením štóly, do Druhého vatikánskeho koncilu i podaním manipulu. Ich oprávnenia sú: čítať epištolu pri konventuálnej omši, rozdávať sv. prijímanie, v kartuziánskom spoločenstve sestier čítať pri komunitnom čítaní evanjelium. Niektoré pramene hovoria, že ak nie je pri niektorej bohoslužbe prítomný klerik, môžu pri podávaní Eucharistie používať štólu“ (Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6, s. 67).

Čiže summa summarum: diakonisy aj pred Druhým vatikánskym koncilom boli čiastočne účastné v liturgii. Mohli dokonca v rehoľných spoločenstvách rozdávať sväté prijímanie, čítať epištolu pri konventnej omši, atď. Ich služba však nikdy nemala sakramentálny charakter, ako služba diakonov. Nikdy nepatrili medzi klerikov a vždy boli laičkami. Toto malo zostať navždy nezmenené. Po Druhom vatikánskom koncile však nastala nová situácia a laické ženy začali postupne nahrádzať mužov v službe pri oltári. Najhoršia situácia je na Západe. Ja sám som bol viackrát mimoriadne pohoršený pri svätých omšiach v Rakúsku, kde som dlhé roky pracoval. Pri jednej svätej omši – bolo to v horúci júnový deň – som bol krajne popudený, keď rozdávala sväté prijímanie dievčina v pásikavom tričku a vypasovaných krátkych nohaviciach dopoly stehien. Keď som sa o pár dní neskôr rozprával s mojím priateľom, diakonom Manuelom, ktorý pri tejto svätej omši asistoval celebrantovi, povedal som mu: „Manuel, si dobrý a zbožný diakon a ja si Ťa vážim, ale v nedeľu som bol krajne pohoršený počas svätej omše. Oblečenie dievčiny, čo rozdávala sväté prijímanie, ma doslova šokovalo.“

Manuel mi odvetil: „Karol, aj ja som bol krajne pohoršený. My sme si tú dievčinu po svätej omši spolu s pánom farárom predvolali a povedali sme jej, že to bolo naposledy, čo prišla rozdávať sväté prijímanie takto sporo oblečená. Veď som z nej mal pocit, ako keby prišla na mestské kúpalisko. A pritom táto dievčina je učiteľkou náboženstva! No ak učiteľka náboženstva príde do kostola takto, čo potom iní ľudia?“

Toto však nie je jediný liturgický nešvár. Kým pred liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol lektorát a akolytát žien vyhradený len pre rehoľnice v rádovom odeve, dnes je situácia diametrálne odlišná a zvlášť v západných krajinách často vidíme nezasvätené ženy v civilnom odeve rozdávať sväté prijímanie. Videl som dokonca laické ženy bez liturgického odevu pristupovať k svätostánku a prinášať Eucharistiu z neho na oltár, pričom celebrant stál pri oltári. Toto je absolútne neprijateľné a je to dokonca v priamom rozpore aj so Všeobecnými smernicami Rímskeho misála.

Spomínam si, že som raz v Rakúsku povedal pri jednej príležitosti môjmu priateľovi diakonovi Manuelovi: „Manuel, Ty ako diakon sa musíš podriadiť celebrujúcemu kňazovi. Ale prosím Ťa, sľúb mi jednu vec! Ak sa raz staneš kňazom a budeš samostatne rozhodovať, nedovoľ, aby na svätej omši, ktorú Ty budeš celebrovať, prichádzali laické ženy bez liturgického odevu k svätostánku a prinášali Eucharistiu z neho na oltár.“

Manuel sa na chvíľu zamyslel a potom mi povedal: „Dobre hovoríš, Karol. Sľubujem Ti, že ak sa raz stanem kňazom, budem pamätať na Tvoje slová.“

Riadna forma rímskeho rítu je relatívne nová a po jej uvedení do praxe došlo k mnohým pochybeniam. Dostalo sa do nej nemálo liturgických nešvárov, ktoré odôvodnene vzbudili konflikty vo vnútri Katolíckej cirkvi.

Napriek všetkým uvedeným nedostatkom je riadna forma rímskeho rítu bezpochyby platným katolíckym obradom, milým Bohu. Máme o tom dostatok jasných Božích znamení. Je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť mnohé eucharistické zázraky, spojené s riadnou formou rímskeho rítu. Vari najznámejšie v stredoeurópskom priestore sa v nedávnej dobe odohrali v Poľsku. Jeden z nich v roku 2008 v mestečku Sokółka. Ďalší poľský eucharistický zázrak sa odohral v roku 2013 v katolíckej farnosti sv. Jaceka v Legnickej diecéze.

Mnohé eucharistické zázraky sa udiali aj inde vo svete. V Južnej Amerike to bola napríklad Argentína, rodisko súčasného pápeža Františka. Eucharistický zázrak sa odohral v roku 1996 v metropole krajiny, v Buenos Aires. V Strednej Amerike to bolo Mexiko, vôbec prvý štát amerického kontinentu, ktorý prijal kresťanstvo. V krajine, v ktorej sa nachádza Guadalupe, najnavštevovanejšie mariánske pútnické miesto na svete, došlo pomerne nedávno, v roku 2013, aj k eucharistickému zázraku. Zázrak sa udial 24. júla v kostole Panny Márie, Matky Cirkvi, ktorý sa nachádza v Jardines Colonia de la Paz, v známom meste Guadalajara. Na severoamerickom subkontinente sa stal eucharistický zázrak v roku 2015 v diecéze Salt Lake City (Utah, USA).

Mimoriadne úchvatnými sú opakované eucharistické zázraky v Naju, v Kórei. V tomto prípade ide o obzvlášť pozoruhodný fenomén, keď sa hostia priamo v ústach Kórejčanky Júlie Kimovej premieňa na krvácajúce ľudské mäso, o ktorom sa lekárka Dr. Helena Owenová vyjadrila, že je to srdce nemluvňaťa. Jedným z osobných svedkov týchto zázrakov bol aj pápež Ján Pavol II. Toto sú však len najznámejšie z eucharistických zázrakov poslednej doby. Ďalšie sa odohrali v Indii (Vilakkannoor, Kannur, Kerala, India), kde sa pre zmenu zjavila Kristova tvár na hostii, ale aj v iných krajinách sveta (porov. priestornet.com). Nikdy v dejinách ľudstva sa za krátke obdobie niekoľkých desaťročí neodohralo toľko eucharistických zázrakov ako v priebehu posledných desaťročí.

S riadnou formou rímskeho rítu sú spojené aj posolstvá od Ježiša Krista a Panny Márie, ktoré od roku 1993 prijíma svetoznáma stigmatizovaná mystička Catalina Rivas. Táto jednoduchá Bolívijčanka bola počas mnohých svätých omší, slávených v riadnej forme rímskeho rítu, obdarená nadprirodzenými zážitkami, ktoré odovzdáva svetu. Posolstvá plné lásky a milosrdenstva, prijímané od Pána Ježiša a Panny Márie, odovzdáva Catalina Rivas veriacim (porov. youtube.com).

Je teda nesporné, že spochybňovanie hodnoty katolíckej svätej omše slávenej v riadnej forme rímskeho rítu je dielom Zlého, ktorý sa snaží za každú cenu vraziť klin medzi veriacich Katolíckej cirkvi podľa jeho osvedčeného hesla: Divide et impera! (Rozdeľuj a panuj!).

Keď 7. júla 2007 pápež Benedikt XVI. svojim apoštolským listom motu proprio Summorum pontificum stanovil podmienky koexistencie dvoch foriem latinského obradu, očakávalo sa, že tým skončí dlhoročné obdobie útokov prívržencov mimoriadnej formy rímskeho rítu proti existencii riadnej formy rímskeho rítu. Tieto očakávania sa však nesplnili. Riadna forma rímskeho rítu je naďalej znevažovaná a jej zarytí nepriatelia z ultrakonzervatívneho krídla katolíkov bezostyšne spriadajú plánu na jej úplnú likvidáciu.

Je ich mnoho. Možno ich nájsť napr. na stránkach časopisu Duše a Hviezdy, ktorý sám seba označuje za „Časopis písaný katolíkmi predovšetkým pre katolíkov“. V komentároch pod článkami sa tieto útoky objavujú často. Napríklad pod článkom doktora Radomíra Malého, ktorý sa v článku „Katolícka obrana proti Traditionis custodes“ zaoberá druhým extrémom, a to obmedzovaním existencie „tradičného obradu“, čiže mimoriadnej formy rímskeho rítu. Voči tomuto obrannému postoju zaiste nemožno nič namietať, avšak nemožno v nijakom prípade súhlasiť s útokmi proti svätej omši podľa misála Pavla VI., teda riadnej forme slávenia svätej omše, neodborne nazývanej nesprávnym pojmom NOM. Treba preto odmietnuť neodôvodnené argumenty doktora Malého v prípade jeho tvrdenia, že v centre NOM (ako autor nesprávne označuje riadnu formu rímskeho rítu) stojí človek a nie Boh (porov. duseahvezdy.cz).

Každý čo len trochu erudovaný liturgista však vie, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Na katolíckej omši, slávenej v riadnej forme rímskeho rítu, stojí v centre Boh. Sám Ježiš Kristus zostupuje k obetnému oltáru, rukami kňaza premieňa prinášané dary, chlieb a víno, na svoje presväté Telo a Krv. Na takejto svätej omši sa sprítomňujú udalosti Poslednej večere, Veľkého piatku i vzkriesenia. Možno povedať, že my, prítomní na tejto omši (týchto omšiach), sa akoby časovou prešmyčkou ocitáme na Kalvárii a Krv Božieho Syna, ktorá vyteká z jeho prebodnutého boku, zmýva náš hriech.

Avšak aj z iných zdrojov sa rozširujú medzi veriacich katolíkov postoje, ktoré sú v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. Napríklad blog REX! ešte pred niekoľkými rokmi odrádzal katolíkov od účasti na právoplatnej katolíckej svätej omši, slávenej v riadnej forme rímskeho rítu: „Ktokoľvek, kto nemá možnosť zúčastniť sa tradičnej omše, je ospravedlnený z tejto nedeľnej povinnosti“ (rexcz.blogspot.com).

Podľa tejto pomýlenej logiky veriaci, ktorý nemá možnosť účasti na mimoriadnej forme rímskeho rítu, nemusí ísť v nedeľu a v prikázané sviatky na svätú omšu slávenú v riadnej forme rímskeho rítu. Katolícka cirkev však hlása niečo diametrálne odlišné. Kódex kánonického práva v kánone 1247 uvádza jasne a jednoznačne: „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu“ (KKP, kán. 1247). A ďalej: „Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“ (KKP, kán. 1248, § 1).

Neúčasť katolíka na svätej omši v nedeľu a počas iných prikázaných sviatkov môžu ospravedlniť len závažné objektívne príčiny, napríklad choroba, alebo starostlivosť o dojčatá, prípadne dišpenz od povinnosti zúčastniť sa svätej omše v nedeľu a prikázaný sviatok, udelený správnou autoritou Cirkvi (porov. KKP, kán. 1245). To isté uvádza aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2180–2181).

V žiadnom prípade nemôže ospravedlniť neúčasť katolíka na svätej omši v nedeľu a v iné prikázané sviatky subjektívny úsudok veriaceho o povahe právoplatnej katolíckej svätej omše!

Vyvolávanie konfliktov medzi prívržencami oboch foriem rímskeho rítu škodí všetkým katolíkom. Jedine správnym východiskom zo súčasnej situácie je liturgické zmierenie a snaha o dosiahnutie maximálne možnej kompatibility oboch foriem rímskeho rítu podľa predstáv kardinála Saraha, ktorý v jednom rozhovore okrem iného povedal: „Rovnako, ako Benedikt XVI. aj ja dúfam, že obidve formy rímskeho rítu sa budú vzájomne obohacovať. To znamená vylúčenie hermeneutiky zlomu. Obidve formy sa týkajú tej istej viery a tej istej teológie. Byť v protiklade s nimi by bolo veľkou ekleziologickou chybou“ (christianitas.sk).

Je zrejmé, že ďalšie pokračovanie reformy liturgickej reformy je nevyhnutnosťou a inej alternatívy niet. Cesta znevažovania riadnej formy rímskeho rítu a boj proti nej nemá a nemôže mať perspektívu v Katolíckej cirkvi. Omša podľa misála Pavla VI. je najčastejšie slávenou formou liturgie Katolíckej cirkvi v celosvetovom meradle, zatiaľ čo prívrženci mimoriadnej formy rímskeho rítu predstavujú iba marginálnu časť katolíkov vo svete. Toto by si jasne mali uvedomiť všetci odporcovia riadnej formy rímskeho rítu.

Lenže ako sa môžeme my, ktorí inklinujeme k riadnej forme rímskeho rítu, brániť proti kriveniu katolíckeho učenia a snahám o diskreditáciu súčasnej omše podľa misála Pavla VI. bez toho, aby sme ešte viac rozbíjali našu milovanú Katolícku cirkev zvnútra? Ako môžeme prispieť k zmiereniu a znižovaniu napätia vo vzťahoch medzi katolíkmi navzájom?

Určite nie tak, ako to robia radikalizovaní odporcovia z tábora prívržencov mimoriadnej formy rímskeho rítu. My nebudeme znevažovať mimoriadnu formu rímskeho rítu ani urážať tých, ktorí ju preferujú. Akcia vyvoláva reakciu a zlo plodí ešte väčšie zlo. Nebudeme preto šíriť zlo. Naopak, budeme šíriť úctu aj k mimoriadnej forme rímskeho rítu. Veď vychovala mnoho generácií katolíkov a dala Katolíckej cirkvi mnoho svätcov.

Obe tieto formy sú nevyčísliteľným liturgickým bohatstvom Katolíckej cirkvi a obe prispievajú k blahodarnému rozkvetu Katolíckej cirkvi. Musíme šíriť lásku a toleranciu. Našou najúčinnejšou obranou je a musí byť modlitba, v najlepšom prípade spojená s ružencovou ofenzívou. Sám som sformuloval jednu takúto modlitbu, ktorú predostieram ako svoj príspevok k zápasu o liturgické zmierenie v Rímskokatolíckej cirkvi a odstránenie zbytočného napätia medzi veriacimi.

 

MODLITBA ZA LITURGICKÉ ZMIERENIE, VZÁJOMNÉ OBOHACOVANIE A KOEXISTENCIU DVOCH FORIEM RÍMSKEHO RÍTU

Božský Spasiteľ Ježiš Kristus, vrúcne Ťa prosím, odvráť všetkých radikálov z radov katolíkov od zámeru rozvracať Katolícku cirkev zvnútra kvôli príslušnosti k rôznym formám rímskeho rítu.

Predrahý Kriste, vrúcne Ťa prosím, vstúp do ich sŕdc a vzbuď v nich posvätnú úctu k obidvom formám – riadnej i mimoriadnej forme rímskeho rítu, pretože Ty, Ježišu, osobne prichádzaš na sväté omše v riadnej i mimoriadnej forme rímskeho rítu, rukami kňaza premieňaš chlieb a víno na svoje presväté Telo a Krv a čo je najväčší zázrak – sýtiš a napájaš nimi nás, veriacich, hoci si to pre svoju nedokonalosť nezaslúžime.

Božský Spasiteľ, Ty si nám dal vo svätej omši najvzácnejšiu sviatosť, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, netresci nás, prosím, za nesčíselné rúhania a urážky Tvojich nehodných služobníkov, znevažujúcich riadnu alebo mimoriadnu formu rímskeho rítu. Nedopusť, aby nevraživosť a rozbroje kvôli rôznym formám liturgie vnútorne oslabili Tvoju svätú apoštolskú Katolícku cirkev.

Predrahý Ježišu, vrúcne Ťa prosím, zjednoť tábory prívržencov rôznych foriem rímskeho rítu a priveď ich k vzájomnej láske a spoločnému úsiliu pri zveľaďovaní Katolíckej cirkvi, Tvojho najsvätejšieho diela, Pane.

Daj, aby si všetci katolíci dokázali vážiť Tvoju osobnú prítomnosť na riadnej i mimoriadnej forme rímskeho rítu a aby nikdy neprestali túžiť po najsvätejšom pokrme, ktorý im dávaš vo svätom prijímaní.

Daj, aby prívrženci mimoriadnej formy rímskeho rítu zahoreli vrúcnou láskou aj k riadnej forme rímskeho rítu a aby koexistencia, vzájomné obohacovanie a ďalší rozkvet oboch foriem rímskeho rítu slúžili na slávu Tebe i celej svätej Katolíckej cirkvi.

Daj, aby sa naše chrámy znovu naplnili masami veriacich, túžiacich po Tvojom najslastnejšom pokrme, ktorý im dávaš v eucharistickej hostine.

O to Ťa vrúcne prosím v mene všetkých svojich bratov a sestier v Kristu spolu s Tvojou Presvätou Bohorodičkou Máriou, vždy Pannou, svätým Michalom archanjelom a všetkými archanjelmi a anjelmi, i so všetkými svätými. Amen.

 

Toľko modlitba. Čo k nej dodať? Múdry človek sa dokáže poučiť aj od svojho protivníka. Akokoľvek odmietame praktiky tých príslušníkov tábora ultrakonzervatívnych katolíkov, ktorí upierajú riadnej forme rímskeho rítu jej pravosť, hodnotu a právo na existenciu, sme nútení obdivovať precízne fungujúcu apologetiku mimoriadnej formy rímskeho rítu. V tom sa musíme od nich učiť. My, prívrženci riadnej formy rímskeho rítu, sme zanedbali apologetiku. Nechali sme sa dlhé roky urážať a znevažovať našu formu rímskeho rítu. Pokladali sme existenciu našej svätej omše podľa misálu Pavla VI. za samozrejmosť, ktorú netreba brániť. Ukazuje sa však, že opak je pravdou. Nič nie je samozrejmé a vždy je potrebné všetko vysvetľovať a hájiť, obzvlášť v dnešnej dobe zmätkov, keď je spochybňované všetko (vrátane práva na život, toho, že rodičmi sú otec a matka, že človek je muž alebo žena a snáď aj toho, že tráva je zelená). Je potrebné systematicky, na všetkých úrovniach pestovať apologetiku riadnej formy rímskeho rítu.

Nesmieme sa vyhýbať otvorenej kritike liturgických nešvárov. Naopak, sami ich musíme naprávať, aby sme takto predišli kritike zvonku. Musíme sa intenzívne modliť za našu riadnu formu rímskeho rítu a za jej ďalší rozkvet, navyše je potrebné zahrnúť prosby o koexistenciu a vzájomné obohacovanie dvoch foriem rímskeho rítu aj do modlitby veriacich pri svätých omšiach. Inými slovami musíme urobiť všetko pre ukončenie vnútorných rozbrojov v našej jedine pravej apoštolskej Katolíckej cirkvi. V tom nech nám pomáha všemohúci Boh, presvätá Bohorodička Mária, vždy Panna, všetci anjeli a svätí. Amen.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor: Koncil bol popri všetkých nedostatkoch požehnaním

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).