Zdá sa, že Slováci sa renegátov nikdy nezbavia

 

Karol Dučák

(Prvá časť článku)

Nedávno som dostal k narodeninám okrem iného knihu Alexander Mach. Radikál z povolania. Kniha, vydaná v roku 2018 vydavateľstvom Premedia, má 440 strán a jej autorom je vysokoškolský pedagóg doc. PhDr. Anton Hruboň, PhD. Po prvom krátkom zoznámení sa s knihou som ocenil veľké množstvo preštudovanej literatúry, uvedenej v Zozname použitých prameňov a literatúry. Skutočne, klobúk dole! Autor navštívil početné archívy, preštudoval veľké množstvo dobových periodík i publikácií, ale aj inej literatúry. Práca na tejto knihe trvala autorovi podľa jeho vlastných slov desať rokov.

O to väčšie sklamanie ma čakalo, keď som sa pustil do čítania. Autor totiž hneď v úvode cituje vyjadrenie komunistického politika, publicistu a diplomata Vladimíra Clementisa v tomto znení: „Na dnešnom Slovensku tak omáľaný salzburský biskup Adalram bol pred  1 000 rokmi ešte taký zdvorilý, že sám prišiel do Nitry za Pribinom. Tiso, Tuka a Mach už dostali citáciu k Führerovi do Salzburgu. Hja – tak sa časy menia! Zo Salzburgu sa Tiso, Tuka a Mach vrátili sťa národnosocialistickí vierozvestci“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 9).

Znovu a zase tá stará línia, ďalší relikt slovenskej komunistickej historiografie totalitného režimu spred roku 1989, v ktorej tak smutne dominoval PhDr. Ivan Kamenec CSc.! Presne ten istý triviálny štýl výkladu dejín Slovenskej republiky 1939–1945, aký do omrzenia verklíkovali nomenklatúrne komunistické kádre pred Novembrom 1989! Znovu to tvrdohlavé, zanovité odmietanie pochopenia dejinných súvislosti s nezvratnými politickými dôsledkami. Tomuto trendu sa nedokázal vzoprieť ani Anton Hruboň, ktorý takto zdiskreditoval svoju vlastnú desaťročnú prácu.

Niekedy sa pýtam, ako je možné, že skutočne snaživý autor takto zrádza svoj slovenský pôvod. A pritom stačilo tak málo: nedať sa vmanipulovať na renegátsky výklad dejín vlastného národa. Ak by si Anton Hruboň urobil poctivú robotu nestranného historika, musel by jasne odlíšiť historické fakty od poloprávd a lží v štýle pohrobkov komunistickej historiografie.

Obzvlášť zarážajúci je dešpekt voči Dr. Jozefovi Tisovi, prvému slovenskému prezidentovi v dejinách národa, ktorý je sústavne neprávom dehonestovaný napriek tomu, že pre svoje obetavé angažovanie sa v službe slovenskému národu sa napokon stal slovenským mučeníkom. Je preto nutné opakovane pripomínať, že prioritou Dr. Jozefa Tisa, ktorý sa stal po smrti Andreja Hlinku najvýznamnejším slovenským politikom, spočiatku nebolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Po získaní autonómie Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky, ktorá bola legitímne vyhlásená na základe Žilinskej dohody 6. 10. 1938, sa Dr. Tiso usiloval o čo najdlhšie zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov na novej federalizovanej platforme. Hoci slovenskú „štátnu samostatnosť ako konečný politický cieľ neodmietal, uvedomoval si, že Slovensko na ňu, najmä po hospodárskej stránke, zatiaľ nie je pripravené“ (Arpáš, R.: Od autonómie k samostatnosti. In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 15).

Situácia sa však v priebehu niekoľkých mesiacov začala búrlivo meniť a Dr. Tiso bol vystavený tlakom politických udalostí v rámci vtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale aj búrlivých udalostí v hitlerovskom Nemecku a fakticky v celom svete. Do poslednej chvíle však rešpektoval platné zákony a keď sa pražská vláda pokúsila 9. 3. 1939 zrušiť autonómiu Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky, dal prezidentom Háchom zvolať Snem Slovenskej krajiny na 14. 3. 1939.

Snem sa rozhodoval pod hrozbou zániku politickej identity Slovenska. Deň predtým bol totiž Tiso pozvaný Adolfom Hitlerom do Berlína, kde bol postavený pred dve možnosti. Buď Slováci vyhlásia svoj samostatný štát, ktorý Nemecko uzná a bude ho podporovať, alebo túto možnosť nevyužijú a v tom prípade bude Slovensko ponechané napospas susedným štátom. Každému súdnemu človeku muselo byť jasné, že druhá možnosť znamenala rozdelenie slovenského územia medzi Maďarsko a Poľsko, teda úplný zánik Slovenska (porov. Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 7–8). 

O nebezpečenstve zo strany Maďarska svedčí aj nasledujúci argument: v roku 1936 správca ríše (regent) Maďarska Miklós Horthy pri návšteve Hitlera schvaľoval ideu útoku na ČSR v záujme „odstránenia rakovinového nádoru zo srdca Európy“... „Som presvedčený, že naša nádej má svoje opodstatnenie, pretože skôr-neskôr dôjde k zásahu a naviac, za krátky čas by sme obsadili celé územie Slovenska“ (citované podľa: Martinický, P.: Ako Hitler a Horthy zakladali Slovenský štát).

Neboli to slovenskí politici, ktorí pripravovali rozbitie Československej republiky. Veľmi dobre si totiž uvedomovali, že spoločný štát Čechov a Slovákov im poskytoval ochranu a bránil okupácii Slovenska Maďarskom pod nemeckou záštitou. Okolnosti ich však prevalcovali a oni pod silným tlakom politických udalostí doma i vo svete museli hľadať inú alternatívu.

Lenže v tejto súvislosti sa natíska neodbytná otázka: prečo by si mali príslušníci slovenského národa sypať popol na hlavu horlivejšie ako Angličania či Francúzi, ktorí v roku 1938 nechali Hitlerovi voľnú ruku v strednej Európe a doslova mu ponúkli možnosť rozkúskovať ČSR? Títo politici, predovšetkým však Arthur Neville Chamberlain, sa pričinili o rozbitie Československa v roku 1939, vypuknutie druhej svetovej vojny a zmasakrovanie miliónov ľudí viac ako všetci slovenskí politici tej doby! Nebyť Chamberlainovej politiky ústupkov (appeasementu) voči hitlerovskému Nemecku, ktorá vyústila do Mníchovskej dohody koncom septembra 1938, nebolo by došlo k rozpadu Československa, zániku Rakúska a ďalším udalostiam, ktoré spôsobili nesmierne utrpenie ľudí na celom svete.

Všetko mohlo byť úplne inakšie! Dokonca aj v samotnom Nemecku! Aj tam mal Adolf Hitler veľa silných odporcov, a to dokonca aj v armáde. Krajina v roku 1938 nebola pripravená na veľkú vojnu. Nemeckí generáli a vysokí dôstojníci realisticky hodnotili situáciu a varovali Hitlera pred samovražedným vojnovým dobrodružstvom. Na rozdiel od Hitlera, obmedzeného rakúskeho privandrovalca, to boli vzdelaní vojenskí odborníci. Viacerí z nich boli príslušníkmi najvýznamnejších nemeckých šľachtických rodín a preto ich urážalo, že musia poslúchať rakúskeho diletanta, ktorý nerozumel vojenskému umeniu. Hitler síce bojoval v prvej svetovej vojne, ba dokonca počas nej utrpel aj zranenia, ale modernej vojenskej stratégii vôbec nerozumel. Preto bol tŕňom v oku špičiek Wehrmachtu.

Isteže by nebolo správne idealizovať nemeckých generálov a oficierov. Boli to predsa len vojaci a nie pacifisti a vojna bola ich remeslom. Lenže s primitívnymi Hitlerovými názormi nemohli súhlasiť, preto sa viacerí vysokí dôstojníci a generáli Wehrmachtu po celé roky neúspešne pokúšali odstrániť Hitlera. Ako uvádza Marek Meško, práve v dobe pohnutých udalostí na českom pohraničí v roku 1938 sa „generáli Halder a Witzleben a plukovník Oster pokúšali zatknúť Hitlera. Plán však stroskotal, keď západné mocnosti pristúpili v Mníchove na Hitlerove územné požiadavky“ (Meško, M.: Mníchovský atentát na Hitlera, s. 18).

Najvyšší predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska zbabrali, čo len mohli. Dobre pointu týchto udalostí vystihol Alexander Mach, keď sa ho americký vyšetrovateľ počas výsluchu v Bambergu krátko po vojne v roku 1945 okrem iného pýtal, aký má názor na francúzskeho politika Pétaina. Mach vtedy odpovedal, že Pétaina považuje „za francúzskeho vlastenca, ktorý chcel zachrániť, čo iní pokazili“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 365).

Proti železnej logike tohto Machovho vyjadrenia nemožno absolútne nič namietať. Lenže tá istá železná logika platí aj na hodnotenie Jozefa Tisa či Alexandra Macha! Aj oni len zachraňovali to, čo zbabrali veľkí politickí hráči západných mocností.

Je potrebné konštatovať, že aj súčasní mladší slovenskí historici, príslušníci novej vlny slovenskej historiografie, nezaťaženej totalitnou minulosťou, sú v hodnotení predstaviteľov samostatného štátu Slovákov v rokoch 1939 až 1945 objektívnejší ako ich predchodcovia. Jeden z nich, historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek, považuje vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 za najlepšie možné riešenie v danom historickom momente (porov. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením). Podobne aj ďalší slovenský historik doc. PhDr. Ivan Mrva CSc., jeden z členov Združenia slovenskej inteligencie Korene, konštatuje: „V dobe, keď vzniklo autonómne Slovensko a hrozilo odtrhnutie území Maďarskom, pričom aj poľské plány pripraviť nás o územia boli reálnou hrozbou a pri neúprimnej a nepredvídateľnej politike Prahy ani nebolo možné inak postupovať, len zjednotiť politické prúdy, aby autonómne Slovensko ľahšie odolalo hrozbám. Popri nebezpečenstvách, ktoré hrozili spoza hraníc, Slovensko muselo prakticky z ničoho a bez skúseností budovať vlastný štát v mimoriadne ťažkých podmienkach a to s veľkým úspechom... V zložitých pomeroch sa to podarilo, hospodárstvo sa úspešne rozvíjalo, zásobovanie stabilizované a napriek strate najúrodnejších rovín na Slovensku nezaviedli trvalý lístkový systém, ktorý bol aj v neutrálnom Švajčiarsku, o vojne vedúcich krajinách ani nehovoriac“ (Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa).

Je ďalšou nespornou Tisovou zásluhou, že pri koncipovaní ochrannej zmluvy v marci 1939 vo Viedni „odolal nemeckému tlaku a nebol ochotný  súhlasiť s umiestnením nemeckých posádok  na celé územie Slovenska, dokonca už chcel z rokovania odísť a Hitler popustil. Ako by to na Slovensku vyzeralo, dá sa domyslieť. Za armádou by prišlo gestapo a potom Nemcami zamýšľaný ríšsky protektor. Už Tisov pevný postoj vo Viedni v marci 1939 uchránil Slovensko od veľkých strát a to treba oceniť“ (Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa).

Pravdou tiež je, že Dr. Tiso nikdy nepodpísal nariadenie č. 198/1941 z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. Naopak, „vyhradil si vsunutie § 256, ktorý priznával prezidentovi republiky právo udeľovať výnimky spod ustanovení tohto vládneho nariadenia“ (Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 8).

Dr. Tiso sa usiloval zachrániť čo najviac Židov. Vďaka jeho prezidentským výnimkám unikli istej smrti desaťtisíce Židov. Ich počet sa podľa rôznych prameňov pohyboval v rozsahu 35–40 tisíc. V telegrame nemeckého vyslanca Ludina do Berlína dňa 26. 6. 1942 sa uvádza, že „35 000 Židov získalo osobitné legitimácie“ (Heim, S.: Deutsches Reich und Protektorat Böhmen und Mähren Oktober 1941 – März 1943, s. 431).

Židia, vlastniaci tieto „osobitné legitimácie“, o ktorých Berlín informoval vyslanec Ludin, nemohli byť vysťahovaní z vlasti. Uvedený počet 35 000 Židov, ktorí boli uchránení pred transportmi, nachádzame aj v iných prameňoch, napríklad v dokumente z 30. júna 1942, ktorého autorom bol nemecký „poradca pre otázky Židov“ Dieter Wisliceny. V tomto dokumente je uvedený „údaj 35 000 Židov zostávajúcich na Slovensku“ (Tomeček, R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947)).

Židov, ktorí boli zachránení prezidentskými výnimkami Dr. Tisa, však mohlo byť ešte viac. Dr. Karol Murín, osobný tajomník slovenského prezidenta, v svojich spomienkach okrem iného uvádza: „Od Dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že ich udelil blízko 10 000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov, to znamená, že asi 40 000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto sa vzťahovali aj na členov rodiny“ (citované podľa: Makyna, P.: Anton Neuman z Púchova – šéf Tisovej kancelárie II).

Mnohí obyvatelia Slovenska Židov ukrývali a tým ich zachránili pred istou smrťou. Výnimkou nebol ani slovenský prezident, pretože „podľa nemeckého historika a publicistu Wolfganga Venohra Dr. Jozef Tiso vedel, že jeho sestra ukrývala židovskú rodinu. Výskyt osôb židovského pôvodu v slovenskom prezidentskom paláci neušiel pozornosti nemeckých agentov, ktorí o tom posielali informácie do Berlína“ (Tomeček, R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso 1887–1947).

Je smutné, že hodnotenie politického vývoja na Slovensku v rokoch 1939–1945 dodnes rozdeľuje Slovákov. V súčasnosti príslušníci iných národov hodnotia svoje vojnové dejiny omnoho objektívnejšie ako my, ktorí chceme byť pápežskejší ako pápež. Komu to prospeje? Poznaniu pravdy určite nie.

A čo je na celej veci najsmutnejšie, ani osobnosti z radov Nemcov nepovažovali Dr. Tisa za prívrženca nacizmu. Napríklad známy nemecký odporca nacizmu, mníchovský kardinál Michael Faulhaber, sa pred spojeneckou správou verejne zastal Tisa: „Da Dr. Jozef Tiso in seinem Land das religiöse Leben trotz mancher Schwierigkeiten lebendig erhielt, bitte ich, ihn nicht anderen politischen Führern der ehemaligen Gegner der alliierten Mächte gleichzustellen.“ („Pretože Dr. Jozef Tiso v svojej krajine napriek mnohým ťažkostiam udržal živý náboženský život, prosím vás, aby ste ho nestavali na jednu úroveň s inými politickými vodcami bývalých nepriateľov spojeneckých mocností.“ Bevers, J.: Der Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, s. 216).

Aj nemecký historik a filozof Ernst Nolte, jeden z najvýznamnejších nemeckých znalcov komunizmu a fašizmu, ktorý sám prežil druhú svetovú vojnu, v nespočetných vydaniach svojho diela Die faschistischen Bewegungen (Fašistické hnutia), po prvý raz vydaného v roku 1966 v Mníchove, hodnotil Andreja Hlinku a Jozefa Tisa vcelku pozitívne: „Ani Andrej Hlinka, ani jeho nástupca Jozef Tiso neboli fašisti. Boli to katolícki kňazi, ktorí korenili v tisícročnej tradícii Cirkvi. Pre nich sekularizovaný štát, ktorý bol základom všetkých fašistických hnutí, bol odmietanou hrozbou. Vzbudzovanie slovenskej národnej osobitnosti pre nich znamenalo práve zachovanie a upevňovanie kresťanského štýlu života“ (citované podľa: Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 10).

Čo sa týka Alexandra Macha – pretože jemu je venovaná táto kniha –, zaiste to nebol anjel. Patril k takzvaným radikálom a neraz sa preto dostal do sporu aj s prezidentom Tisom. Lenže popri všetkých svojich nedostatkoch to bol kresťan a národovec, ktorý mal aj svoje morálne a ľudské kvality. Veď Mach krátku dobu študoval v seminári a až neskôr sa rozhodol pre civilné povolanie!

Poznamenávam, že tento článok nie je recenziou knihy Antona Hruboňa, poukazuje len na tendenčný, nespravodlivý prístup autora k závažnej historickej problematike. Autor napísal rozsiahly životopis významného slovenského politika tej doby, avšak v svojom diele nezobrazuje verný obraz Alexandra Macha. Kniha vlastne vyznieva ako hanopis, obžaloba Alexandra Macha. Podľa Antona Hruboňa bol tento prominentný slovenský politik v najťažšej dobe, ktorú prežíval jeho národ, „srdcom fašista“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 32) či „spolupáchateľ zločinu“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 256).

Anton Hruboň v podstate odsúdil Alexandra Macha ako zločinca bez možnosti obhajoby, hoci tú mal k dispozícii. Veď z Machových pamätí, ktoré vyšli knižne, aj sporadicky cituje, ale tendenčne, aby na tohto politika vrhol čo najhoršie svetlo. To by seriózny historik robiť nemal.

Ako som už uviedol, tento článok nie je súhrnnou recenziou, je len kritikou najzávažnejších pochybení autora. Ďalšie výhrady podrobnejšie objasnením v druhej časti. 

 

Karol Dučák

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.