Prekvapenie

 

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

Bola tu zase jar. Z višní a čerešní už skoro celkom spŕchol lupienkový dážď, ale jablone, večer ešte neveľmi rozkvitnuté, šumeli bieloružovými vlnami. Stará drobná žienka sedela na lavičke v záhrade a premýšľala. V myšlienkach sa usadil neborák manžel, ktorého pochovala pred desiatkami rokov. Dostal tuberkulózu, pľúca si vykašliaval.

Kým jej zdravie ešte ako-tak slúžilo a vetché nohy vládali starecké telo odniesť, na hrob svojho nebožkého chodievala každý týždeň položiť kyticu, ktorú sama naaranžovala z kvetov vypestovaných vo svojej záhradke, zapáliť sviečku, vymodlievať odpustenie hriechov. Vlhkou handričkou zakaždým pretrela aj starý, rozpadávajúci sa pomník.

Teraz, keď ju nohy už nevládzu dolu do dediny zniesť, prítomná je tam aspoň myšlienkami a modlitbami. Čoraz väčšmi ju sužovalo, že hrob čochvíľa celkom zanikne, a že ani jej ho po smrti nebude mať kto upraviť, priniesť kvetinu, zapáliť sviečku, prežehnať sa. Vychovala síce troch synov a dve dcéry, no všetci sa rozpŕchli po svete, prichádzajú len na sviatky, ale aj to poteší, a vtedy sa po stareckej tvári sem-tam mihne kradmý, ledva badateľný úsmev.

Zaklonila hlavu a zavretými očami vpíjala nebeské ticho. Ako mačetou ho odrazu preťal mladícky hlas: „Dobrý deň, babka!“

Prudko mykla zaklonenou hlavou, vo vystrašených očiach sa zalesklo slnko. Pred jej zrakom stál najmladší vnuk, oblečený v tmavomodrom obleku, v bielej košeli s kravatou višňovej farby.

„Nachystaj sa, ideme na cintorín, trochu sme tam poupratovali. Odveziem ťa autom, ostatní nás čakajú pod horou,“ oznámil a napriamil sa s rukami vo vreckách.

Deti aj vnuci vedeli o jej nočnej more i o jej túžbe ležať aj po smrti vedľa toho, ktorému bola verná po celý život. Keď sa naposledy, asi pred rokom, u nej všetci zišli, potajme sa dohodli, že ju prekvapia a urobia jej radosť. Dali obetónovať priestor pre dvojhrob, prikryť ho mramorovou platňou a opatriť novučičkým pomníkom z lešteného mramoru. K náhrobnému nápisu s fotografiami zostávalo doplniť už len dátum skonu budúcej spoluodpočívateľky...

Vstala, kývla drobnou hlavou, s úsmevom čosi zašušlala cez bezzubé ústa a radostne objala vnuka. Na šedivých mihalniciach sa jej usadili kvapôčky vlahy, oči sa rozjasnili a hneď boli krajšie. Krivkajúc vošla do izby a sviatočne sa obliekla.

Opierajúc svoje ľahké telo o urastenú vnukovu postavu pomaly kráčala k novučkému Nissanu, ktorý čakal len pár desiatok metrov od chalupy.

Pod horou sa zvítala so synmi, dcérami, vnučkami a vnukmi. Sviatočne vyobliekaní nasadali do pristavených vyleštených áut.

Kolóna sa zastavila na dolnom konci dediny neďaleko cintorína. Úzkym štrkovým chodníčkom kráčali pomedzi hroby. Zastali na známom mieste. Ako zrkadlo ligotal sa pred nimi veľký šedý pomník so zlatými písmenami.

„Tak čo, babka, spokojná?“ pýtali sa jednohlasne, len čo sa do jedného zhromaždili okolo vytúženého monumentu. Zvedavé pohľady priam röntgenovali vráskavú tvár.

„Krásny, najkrajší,“ pokyvkala hlavou a celú ju striaslo ako v horúčke. Pod tenkou tmavou blúzkou bolo cítiť nepravidelné údery srdca. Snehobiely ručník jej skĺzol na plecia, dýchala ťažko, trhano a čoraz zriedkavejšie. Zrak odrazu stratil ostrosť, všetko videla akési roztrasené, rozmazané; neznáme tváre, postavy s hlavami upretými do zeme. Zhlboka sa nadýchla, akoby sem doputovala z dákej ohromnej diaľky, ľahučké telo sa zaklonilo a sťa ulomená halúzka dopadlo na chladnú betónovú platňu. Keď bezvládnu ženu zodvihli, na prsiach medzi vyschnutými stonkami prstov stískala hnedý ruženec.

Zvesť o jej skone roznášal umieračik ponad dedinu už o necelú hodinu.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Spomienka na Vianoce

Čriepky zo života

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.