Ako bolo za komunistov

 

Volali nás podľa čísel
(Spomienky Gertrúdy Herényiovej na väzenie v rokoch 1949–1953)

Bratislava, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, 2023

 

V redakčnej úprave historika Martina Lacka vyšli knižne spomienky politickej väzenkyne komunistického režimu Gertrúdy Herényiovej-Sňadovej zo Skalice – spomienky na väzenie, ale aj na dobu, v ktorej žila. Stalo sa z nej väzenské číslo 272. Spomienky napísala v atmosfére slobody v deväťdesiatych rokoch 20. storočia na podnet svojej netere Ing. Kataríny Čulenovej, ktorej ich aj venovala.

V úvode knihy Martin Lacko približuje čitateľom činnosť hrdinov Bielej légie, ktorí bojovali za slobodu a dôstojnosť človeka, čo netratí na aktuálnosti ani dnes. Ďalej približuje rodinu Herényiovcov. Pripomína skutočnosť, že spomienky politických väzenkýň sú pomerne zriedkavé. Navyše, ide o svedectvo statočnej slovenskej ženy, oddanej katolíčky a zároveň presvedčenej Slovenky, národovkyne. Okrem vyšetrovacej väzby v Justičnom paláci prešla Gertrúda Herényiová väznicami v Ilave, Rimavskej Sobote a Pardubiciach. Odovzdala nám autentické svedectvo, ktoré je potrebné šíriť v každej dobe, teda i dnes.

Na konci publikácie je zoznam skratiek použitých v texte, v prílohe sú nákresy väzníc a niekoľko čiernobielych fotografií. Kniha má 128 strán formátu A5, vyšla v brožovanej forme.

K dlhoročným väzňom totalitného režimu patrili aj súrodenci František a Gertrúda Herényiovci zo Skalice. Počas rokov budovania socializmu sa o tom nesmelo hovoriť a teraz sa na to rýchlo zabúda. I preto je žiaduce priblížiť to aj v knižnej podobe.

Boli odsúdení v monsterprocese v súvislosti s Bielou légiou, kde bolo obžalovaných 62 osôb a 48 osôb bolo odsúdených. Biela légia bola antikomunistická kresťanská organizácia pôsobiaca na území Slovenska a Rakúska v rokoch 1947–1951. Jej cieľom bolo informovať širokú verejnosť aj zahraničie o terore komunistickej moci. Tiež sa venovala pomoci ľuďom pri úteku z komunistického Česko-Slovenska do zahraničia. Vysielala v rokoch 1950–1953 rozhlasové spravodajstvo z Rakúska. Za túto jej činnosť bolo komunistickými súdmi vynesených mnoho vysokých trestov. Najznámejšie sú tresty smrti pre Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, ktorí boli popravení 20. februára 1951.

František študoval na Slovenskej technickej univerzite stavbárčinu a popri štúdiu bol zamestnaný na Povereníctve pôšt. On a jeho sestra Gertrúda boli bratrancom a sesternicou Antona Tunegu, ktorý ich v Skalici navštívil. František mu mal získať platne, ktoré mali slúžiť pre Vysielač slobodného a demokratického Slovenska. František sa stretol aj s Albertom Púčikom, ktorému údajne odovzdal informácie týkajúce sa vojenstva. Prokurátor Anton Rašla za to žiadal pre neho trest smrti, napokon za vlastizradu dostal pätnásť rokov väzenia.

Gertrúda pracovala pri priehradke v banke. Vyšetrovatelia boli presvedčení, že aj ona je do činnosti Bielej légie zapojená, mala dohodnúť kontakt medzi Tunegom a štábnym kapitánom Ondrejom Galuškom, odsúdili ju na osem rokov väzenia (je možné čítať o tom v knihe Róbeta Letza Odkaz živým, s podtitulom Albert Púčik a spol.).

Gertrúda Herényiová, narodená v roku 1925 v Skalici, spomína na svojho bratranca Antona Tunegu. Pomáhala mu, keď sa ukrýval. Vtedy netušila, že surové vyšetrovanie a bitky pri výsluchoch sa stanú súčasťou jej života. Anton Tunega ju navštívil aj vo Vysokých Tatrách, kde sa v Novom Smokovci liečila v sanatóriu. Po návrate v starostlivosti o bratranca pokračovala. Nechcela byť hrdinkou, chcela normálne žiť.

Po Vianociach 1948 zatkli jej brata Františka a 11. januára 1949 prišli tajní aj po ňu. Keď sa ich pýtala, prečo ju zatýkajú, odpovedali protiotázkou: „Vy to neviete?“ Okrem jej brata Františka bol už vtedy zatvorený aj jej bratranec Anton Tunega, jeho sestra Marta, Albert Púčik a ďalší. Nasledovali výsluchy, bili ju žilou po chodidlách a päsťami po celom tele.

Dňa 15. apríla 1949 prokurátor Anton Rašla vzniesol voči nej obžalobu. Súdny proces trval od 10. do 21. mája. Prebiehal s vylúčením verejnosti, až na vynesenie rozsudkov boli pripustení príbuzní. Dostala osem rokov. Zdalo sa jej, popri jej chorobe, že nad ňou vyniesli rozsudok smrti. Na prvú návštevu prišla matka a švagriná Anna, Františkova manželka. Návšteva trvala dve minúty. Bola prevezená do ilavskej väznice. Keďže predtým pracovala v sporiteľni a mala TBC, pridelili jej knižnicu, sklad s oblečením, vypĺňanie dotazníkov a poštu.

V dňoch 10. až 15. septembra 1950 v Prahe mali odsúdení v procese Púčik, Tunega a spol. v Prahe odvolacie pojednávanie. Jej ani bratovi Františkovi trest nezvýšili, ale jej sesternici Marte trest zvýšili zo šesť na desať rokov a Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi z doživotia na trest smrti.

Na jeseň 1951 bola prevezená do Rimavskej Soboty, potom do Pardubíc. Biedna strava, prísna disciplína, časté nástupy, práca aj po pracovnej dobe, nedôstojné podmienky, problémy s odsúdenými za kriminálne činy, šikanovanie, biedna strava... V novembri 1952 ju zavolali na veliteľstvo a sľúbili jej, že ju na druhý deň prepustia, no odsunulo sa to na ďalší a potom zas na ďalší deň, až sa to natiahlo na deväť mesiacov – 17. augusta 1953 bola prepustená. Dostala päťročnú podmienku a päť rokov zákaz pobytu v Bratislave.

Zamestnala sa ako robotníčka v Kartoprodukte v Skalici, od roku 1960 pracovala ako šička v textilke. Až v roku 1968 si našla prácu účtovníčky v Grafobale, kde pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 1982. Ako 36 ročná sa vydala za Františka Sňadu. Ich túžba po deťoch sa nenaplnila, pravdepodobne sa tak stalo aj následkom krutých rokov väzenia.

Gertrúda Herényiová zomrela 18. decembra 2007 vo veku 82 rokov.

 

Ľudovít Košík

 

::

Recenzujeme dobré knihy:

Imrich Nemec: Nemôžem opustiť svoj ľud

Silvia Haladová, Stanislav Labjak: Vyprosený a vymodlený

Ivana Hečková: Jedna svieca stačí