Z jáchymovského pekla

 

Silvia Haladová, Stanislav Labjak:
Vyprosený a vymodlený (Listy politického väzňa Juraja Hurného z jáchymovského pekla manželke Eliške)

Bratislava, Ústav pamäti národa, 2022

Kniha vyšla v edícii Dokumenty, obsahuje výber z vyše 700 listov, ktoré napísal z väzenia politický väzeň komunistického režimu Juraj Hurný svojej manželke Eliške. Taktiež je v nej niekoľko listov, ktoré napísala ona jemu. Kniha vyšla v pevnej väzbe, vo formáte 24x18 cm, na 392 stranách. V úvode jej zostavovatelia Silvia Haladová a Stanislav Labjak vyslovujú poďakovanie Jurajovi Hurnému mladšiemu, ktorý dal podnet na spracovanie korešpondencie svojich rodičov, recenzentom Petrovi Zubkovi a Kláre Pinerovej, pracovníkom archívov za sprístupnenie archívnych dokumentov a študentom odboru história Filozofickej fakulty UK v Bratislave za prepis materiálov.

V úvode knihy je stručne predstavená rodina Hurných, ktorá nie je na Slovensku celkom neznáma. Viacerí poznajú operného speváka Juraja Hurného, záujemcovia sa mohli sa s osudmi rodiny zoznámiť prostredníctvom knihy Keď nám nebolo do spevu, ktorú vydali PV ZPKO v roku 2019, ako aj knihy Partizánska vražda v Rajeckej doline, ktorá vyšla v rovnakom vydavateľstve v roku 2022. Z úvodnej časti sa čitateľ dozvie aj to, že Juraj Hurný bol krátko po svadbe a narodení syna Juraja 11. marca 1950 zadržaný Štátnou bezpečnosťou a 7. júla 1950 odsúdený na šesť rokov, po odvolaní na dvanásť rokov odňatia slobody za údajné napomáhanie zločinu velezrady a za rozvracanie republiky. Dôvodom bolo, že pomohol svojmu známemu, ktorý chcel emigrovať, ale bol zadržaný na hranici a uväznený.

Po krátkom pobyte v leopoldovskej väznici bol Juraj Hurný eskortovaný do Jáchymova, kde v uránových baniach strávil osem rokov, posledné roky bol väznený v Mírove. Prepustený bol  v máji 1960 na amnestiu. Ako slovenský národovec, pevne veriaci katolík a antikomunista bol zaraďovaný na najťažšie práce, viackrát bol bitý alebo opakovane trestaný tzv. korekciou. Opakovane ho nahovárali na spoluprácu s ŠtB, čo on z princípu odmietal, a preto všetky žiadosti jeho manželky o skrátenie či odpustenie časti trestu alebo prehodnotenie súdneho procesu, ktoré adresovala kompetentným, zostali nevypočuté; ešte aj v marci 1960 dostala zamietavú odpoveď.

Oporou v tomto ťažkom položení mu bola silná viera, niektorí jeho spoluväzni a najmä jeho manželka, s ktorou udržiaval častý písomný kontakt, i keď korešpondencia bola obmedzovaná a cenzurovaná a viaceré listy cenzor nedovolil doručiť. Riešiť sa mohli len rodinné záležitosti. Jeho väznenie ťažko doliehalo aj na manželku, ktorá stratila bývanie a spolu so starnúcou matkou a synom museli bývať v provizórnych podmienkach a ťažko pracovať, aby sa uživili. Využívali povolenie na návštevu väznice, čo však bolo namáhavé a náročné na financie, pritom spočiatku návšteva bola povolená len na niekoľko minút, v prítomnosti dozorcu.

Juraj mal z dlhoročnej ťažkej práce podlomené zdravie a po návrate na slobodu si len s problémami hľadal prácu, ale zaradil sa do života, v Bratislave získali byt a syn Juraj vyštudoval spev a stal sa sólistom opery, získal štipendium a študoval v Palerme, kde ho navštívili aj rodičia. V roku 1977 sa rozhodli pre emigráciu a žili potom v Grazi v Rakúsku.

Listy sú cenným svedectvom o vzájomnej hlbokej láske manželov Hurných, ktorá prekonala aj  ťažké desaťročné vzájomné nútené odlúčenie. Listy boli jediným dovoleným spôsobom, okrem niekoľkých krátkych návštev, ako udržiavať vzájomný vzťah, aj spôsobom ako spoločne vplývať na výchovu syna. Tiež sú svedectvom o krutých podmienkach vo väzení, aj keď o tom sa písať nemohlo, niektoré veci sú čitateľné aspoň v náznakoch „medzi riadkami“, tiež o ťažkostiach a zložitosti doby, keď nebolo všeličo také samozrejmé ako dnes, život bol ťažší a náročnejší, ale aj o ľudskej zlobe, ľahostajnosti na jednej strane a o vzájomnej solidarite, pomoci a podpore na druhej strane. Sú dôkazom, že väzni pri nedostatočnej strave a zdravotnej starostlivosti, bez ochranných prostriedkov, pri ťažkej práci v prostredí uránového žiarenia, šikanovaní dozorcami strácali zdravie. Listy tiež potvrdzujú, že väznením neboli potrestaní len tí, nad ktorými nespravodlivé súdy vyniesli rozsudok, ale aj celé rodiny, ktoré boli nútené sa zaobísť bez manžela, syna, brata či otca a ktorým to úrady dávali na vedomie a aj okolie sa pozeralo na nich ako na menejcenných. 

V knihe je sedemdesiat listov Juraja manželke Eliške a telegram z cesty domov, trinásť listov Elišky manželovi Jurajovi a báseň spoluväzňa Hieronyma Mokrohájskeho Pozdrav hrdinke, ktorú jej doručil neznámy robotník z uránových baní.

Záver je v slovenskom i anglickom jazyku. Súčasťou je dokumentačná príloha, ktorá obsahuje mnohé dokumenty, žiadosti o skrátenie trestu a odpovede na ne, kópie rukopisov. Fotografická príloha ponúka obrázky zo života rodiny. Uvedený je zoznam skratiek, informačné zdroje, zoznam dokumentov a menný a miestny register. Na obálke je fotografia zo šachty v Jáchymove a rodinná fotografia z obdobia pred uväznením, na zadnej strane sú krátke profily a fotografie zostavovateľov knihy.

Táto kniha je hlbokou sondou do vzájomných vzťahov dvoch ľudí, ktorí boli nútení znášať celé jedno desaťročie vzájomného odlúčenia a nemohli sa spoločne podieľať na výchove maloletého syna. Ich silná viera a láska dokázali aj toto odlúčenie a jeho dôsledky prekonať a pomohli im napokon sa zaradiť do normálneho života, i keď to nebolo jednoduché.

 

Ľudovít Košík

::

Súvisiace príspevky:

Na pamiatku obetí partizánskych zločinov

Odvrátená strana povstania

Ozve sa svedomie?

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.