Malé vlakové putovanie

 

Železničná stanica v Heľpe

ZÁPISNÍK (31–34/2023)

Našu cestu začíname v Heľpe, rázovitej horehronskej obci, známej pestrými krojmi a bohatými folklórnymi tradíciami. V minulosti tam hľadali inšpiráciu a zbierali podnety viacerí umelci – maliari, fotografi, literáti. Z miestnych reálií vychádzal Jozef Cíger Hronský pri písaní románu Jozef Mak, ktorý je vynikajúcim zobrazením slovenského sveta a národnej duše.

Nasadáme do vlaku s konečnou stanicou v Margecanoch. Vozne sú pohodlné, klimatizované, cestuje sa v nich dobre, ale musíme prijať fakt, že vlak má meškanie, nestihneme prípoj, do cieľa dnešnej cesty prídeme neskôr ako sme predpokladali. Vedie nás to k rozhovoru o trpezlivosti, o potrebe učiť sa jej, o to viac, že naša doba je plná nepokoja, náhlivosti, naháňania času.

Počas jazdy sledujeme krajinu. Mení sa, nie je jednotvárna, dáva podnety na premýšľanie: lesy, lúky, vodné plochy, dediny, domy na samote, pasúci sa dobytok... ľudia. Už názvy niektorých staníc vzbudzujú pozornosť: Telgárt, Dobšinská ľadová jaskyňa, Stratená, Dedinky, Mlynky, Tretí Hámor. Je zjavné, že tu sa žije inak ako v Bratislave či iných veľkých mestách.

Aj meškajúci vlak raz dôjde do cieľa. Sme v Margecanoch, prestupujeme, aby sme o štvrťhodinku znova prestúpili – v Kysaku. Dnes sa chceme dostať do Prešova.

Prešov nás víta horúcim počasím. Na bezoblačnej oblohe panuje letné slnko, jeho lúče dopadajú na zem so všetkou silou. Ubytujeme sa v hoteli a po krátkom oddychu ideme von. Večerná svätá omša v Konkatedrále svätého Mikuláša pôsobí ovlažujúco na dušu i telo.

 

Konkatedrála sv. Mikuláša

Druhý deň venujeme prehliadke historického centra. Hlavná ulica (vlastne námestie), priľahlé uličky, pravoslávny, evanjelický, gréckokatolícky a dva rímskokatolícke kostoly, synagóga... Krajské múzeum ponúka návštevníkom niekoľko expozícií. Zaujali nás ukážky ľudovej kultúry a tvorivosti (architektúra, kroje, náradie), ako aj artefakty zachytávajúce voľakedajší život v meste. Záver patril svätej omši v Kostole svätého Jozefa, ktorý spravujú františkáni.

 

Paradoxy

Nasledujúci deň sme takisto strávili v Prešove. Začali sme ho cestou na miestnu kalváriu. Postavená bola v 18. storočí. Jej dominantou je Kostol Svätého kríža z roku 1753. Ku kostolu vedie krížová cesta s jednotlivými zastaveniami – kaplnkami. Žiaľ, areál pôsobí dojmom istej zanedbanosti – na jeho obnovenie, respektíve oživenie by boli potrebné nielen peniaze, ale hlavne väčšia viera nás všetkých, obyvateľov Slovenska.

 

Prešovská kalvária, kostol

Prešovská krajská galéria nám ukázala rozmanitosť umenia aj pseudoumenia. I keď to asi nebolo zámerom organizátorov či kurátorov, konfrontácia diel vytvorených v priebehu niekoľkých storočí (približne od roku 1500 po súčasnosť) potvrdzuje tristnú skutočnosť postupného úpadku – od veľkých tém a remeselnej zručnosti až virtuozity k obrazom bezduchosti a škaredosti. Je to doslova šok: vidieť plastiky Majstra Pavla z Levoče a o niekoľko chvíľ výtvory dnešných študentov vysokej výtvarnej školy.

 

Sv. Alojz z Gonzagy (obraz z 18. storočia)

Ďalšie ráno. Pokračujeme v ceste ďalej na východ, opäť vlakom, do Humenného. Expozície miestneho múzea sú umiestnené v zrenovovanom kaštieli. Priľahlý park poskytuje priestor na oddych. A vedľa sa nachádza skanzen východoslovenskej – rusínskej dediny, ktorého najväčšou stavbou je gréckokatolícky Kostol svätého archanjela Michala, prenesený z obce Nová Sedlica.

 

V humenskom skanzene

Humenné má aj inú podobu, menej peknú: ošarpané domy, opustené, prázdne priestory... Nadobudli sme dojem, že ide o mesto lacného oblečenia a gýčových umelých kvetov, ponúkaných takpovediac na každom rohu. Ale napokon dávame prednosť pozitívnym dojmom a zážitkom, ktoré nás môžu obohatiť.

 

Kaštieľ v Humennom

Návrat tou istou cestou. Škola trpezlivosti a pokory. Prekonávanie únavy. Volanie domova.

Naše niekoľkodňové putovanie bolo nenáhlivé. Chceli sme krajinu a ľudí vidieť zblízka, naozaj, hlbšie. Preto sme si vybrali ako dopravný prostriedok vlak, a vlastné nohy. Videli sme všeličo, krásu i škaredosť, veľké sociálne rozdiely. Stretli sme sa so slušnosťou a kultivovanosťou, ale aj s konaním hodným odsúdenia.

Slovensko nie je čiernobiele. Slovensko sa hľadá. Aby sa našlo, potrebuje dobrých vodcov, čestných, mravne zodpovedných, skutočné osobnosti. A nadovšetko potrebuje kresťanov a kresťanstvo!

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (29–30/2023).

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!