Slovenský rozhlas, Slovenská televízia

 

Ján Maršálek

Som vďačný redakcii Literárneho týždenníka za publikovanie tohto môjho článku (v dvojčísle 13–14/2024). Vzhľadom na dôležitosť a aktuálnosť témy ho predkladám aj čitateľom PriestorNetu, i keď to nie je obvyklé, aby sa dostal k širšiemu okruhu záujemcov.

V súvislosti s návrhom zákona o Slovenskej televízii a rozhlase, ktorý v týchto dňoch predložilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, sa v radoch odbornej i širšej verejnosti, no najmä medzi politikmi rozprúdila živá a aj dosť ostrá diskusia či polemika o úlohe a charaktere verejnoprávnych masmédií. Žiaľ, táto verejná debata sa iba okrajovo zaoberá kultúrnymi aspektmi danej problematiky, ktoré by však mali byť určujúce pri úvahách o ďalšom smerovaní médií verejnej služby.

Treba poznamenať, že zlúčenie rozhlasu a televízie do jedného celku (RTVS), ku ktorému došlo v roku 2011, bolo účelovým politickým aktom. Rýchlo, s nemalou dávkou arogancie – zjavne v záujme dosiahnutia personálnych zmien – vtedajšia vládna väčšina rozhodla o spojení dvoch inštitúcií s odlišnou históriou aj poslaním. Azda len z finančného hľadiska má táto fúzia opodstatnenie, ale peniaze by naozaj nemali byť vždy na prvom mieste.

Situácia v RTVS si žiada čo najskoršie riešenie, pretože súčasná podoba inštitúcie nemá s verejnoprávnosťou takmer nič spoločné. V oblasti spravodajstva a publicistiky sme svedkami až odpudivej zaslepenosti a jednostrannosti , viacerí redaktori, respektíve moderátori pôsobia skôr ako agitační pracovníci, propagátori jednej politickej línie. Opakovane dochádza k tomu, že do diskusných relácií sú pozývaní ľudia rovnakého zmýšľania. O vážnych celospoločenských témach a otázkach sa hovorí tak, akoby boli vopred dané odpovede a riešenia. Chýba oponentúra. Napríklad v čase takzvanej kovidovej pandémie boli celkom umlčané kritické hlasy, vrátane odborných názorov nezlučujúcich sa s preferovanou líniou; a počas nedávnych parlamentných i prezidentských volieb sa už neskrývane vyjavovali osobné preferencie niektorých aktivistov, ktorí si pomýlili pôsobenie vo verejnoprávnej inštitúcii s prácou v oddelení propagandy nejakej politickej strany.

Ešte závažnejší je dlhodobý pokles kultúrnej, umeleckej a jazykovej úrovne televízneho i rozhlasového vysielania. Programová štruktúra jednotlivých staníc (nie kanálov!) čoraz väčšmi pripomína štruktúru komerčných vysielateľov. Prevažujú povrchné žánrové formy a lacná zábava, propaguje sa bezduchý spôsob života (trochu zveličene možno povedať, že relácie o varení sa striedajú s reláciami o chudnutí). Vytráca sa pôvodná tvorba (televízne inscenácie, dokumentárne filmy, fíčre, literatúra, poézia...), nahradzovaná je prevzatými, licencovanými formátmi, v ktorých absentujú národné a kultúrotvorné prvky. Povážlivo klesá úroveň používania štátneho jazyka – slovenčiny (neprirodzená dikcia a tempo, neprechyľovanie priezvisk, používanie anglicizmov a bohemizmov atď.). A zdá sa, že v prostredí RTVS to nikoho netrápi, nikto to nekontroluje a nerieši. Áno, istú výnimku tvoria rozhlasové stanice Devín, Pyramída a Litera, ale na ich programe sa zas prejavuje to, že sú na okraji záujmu, zrejme i finančne podvyživené, pre vedenie „telerozhlasu“ akoby boli nutnou príťažou, akýmsi apendixom z povinnosti; a v prípade stanice Devín treba poukázať na progresivistickú ideológiu, ktorá je vpletaná do vysielania (takzvaný rodovo citlivý jazyk, podsúvanie „genderizmu“ a podobne).

Meradlom úrovne verejnoprávneho média nesmie byť píplmeter! Je scestné odvolávať sa na sledovanosť a prieskumy verejnej mienky a dávať bokom kritériá kultúrnosti, umeleckosti, vzdelanosti a celkovej vyváženosti, nehovoriac o národnoštátnych záujmoch, ktorých obhajoba sa, samozrejme, vyžaduje v inštitúcii financovanej všetkými daňovými poplatníkmi.

Ako sme už naznačili, zlúčenie televízie a rozhlasu bolo nesystémové, unáhlené a nesprávne, viedlo k nivelizácii, k rozriedeniu obsahu a k strate osobitosti jednej i druhej formy vysielania. Je síce pravdou, že s nástupom digitálnej techniky dochádza k prelínaniu mediálnych výstupov, ťažisko sa presúva smerom k nelineárnej percepcii, značná časť obyvateľstva prijíma mediálny obsah prostredníctvom internetu, čo sa nedá ignorovať, a je nevyhnutné patrične reagovať na tieto trendy, ale verejnoprávny vysielateľ by predsa nemal rezignovať z pozície jedinečného tvorcu a sprostredkovateľa, ktorý má nenahraditeľné poslanie v mediálnom priestore.

Spomenutý návrh zákona o verejnoprávnej televízii a rozhlase berie do úvahy fakt, že návrat do stavu pred ich násilným spojením by bol technicko-právne veľmi náročný a zdĺhavý, preto z rozdelením neráta. Treba však vyvinúť úsilie, aby Slovenská televízia a Slovenský rozhlas – i keď v rámci jedného administratívneho celku – mali čo možno najväčšiu autonómnosť a aby mohli pôsobiť pod vlastným názvom. Zvlášť Slovenský rozhlas by mal byť značkou kvality, doslova národnokultúrnou inštitúciou s bohatstvom hodnôt. Ale ani Slovenská televízia by nemala zaostávať... Zaželajme si, aby sme na Slovensku mali vskutku verejnoprávne, kvalitné a prínosné médiá.

 

Ján Maršálek

::

Literárny týždenník (literatúra – umenie – kultúra – veda – život)

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).