Štát potrebuje štátnu náplň, nie protištátnu

 

Martin Lacko

„Byť na Slovensku Slovákom je dosť ťažké, je to takpovediac priťažujúca okolnosť,“ tvrdí v rozhovore pre časopis Svedectvo historik Martin Lacko (1976). Patrí do generácie mladších historikov, je absolventom FF UK v Bratislave odbor história-filozofia a vo svojich článkoch, publikáciách či knižkách to nezaprie. Bol odborným asistentom na Katedre histórie UCM Trnava a ako vedecký pracovník deväť rokov pôsobil v Ústave pamäti národa. No v roku 2016 musel ústav opustiť. Súd vyhral, ale už sa tam nevrátil.

 

Eva Zelenayová: Historik na voľnej nohe, tak ste charakterizovali svoje súčasné odborné pôsobenie v minulom čísle Svedectva. Po ôsmich rokoch práce odborného asistenta na Katedre histórie UCM v Trnave a deviatich rokoch v pozícii vedeckého pracovníka Ústavu pamäti národa pracujete, ako sa hovorí do „šuflíka“?

Martin Lacko: Také paradoxy prináša liberálna demokracia, mimoriadne pokrytecký systém. Na jednej strane krásne heslá o slobode, zákaze cenzúry, no v skutočnosti môžu svoje názory šíriť len tí, čo idú s režimom. Prioritou je vzdelanie, vedomostná spoločnosť, ale národ hlúpne, mladí nevedia už ani čítať. Prioritou je zelená politika, ale to, že každý rok si zničíme dve tisíc hektárov pôdy, neprekáža nikomu, ani ekologickým aktivistom. Tí sa ozvú len ak ide o medvede a vlky. To sú tie paradoxy doby.

 

E. Zelenayová: Môže vedecký pracovník, a najmä historik, jestvovať bez inštitúcie, cez ktorú by prezentoval výsledky svojej práce?

M. Lacko: Môže, no bude živoriť. Musí si všetko zabezpečovať aj financovať sám. Ale zasa má väčšiu slobodu. Lebo dnešné vedecké či akademické inštitúcie sú nimi už len podľa mena. Ide im v prvom rade o svoje miesta, platy a priazeň médií. Pravda tam ide bokom.

 

E. Zelenayová: Pozícia historika je na Slovensku viditeľne podmienená ideológiou. V minulosti o tom hovoril prof. Matúš Kučera, aktuálne medzi nepohodlných historikov sa dostal prof. Martin Homza. Nehovoriac o vás. Nedokážeme sa zjednotiť na najstaršej ani na nedávnej histórii nášho národa. Logickým dôsledkom je chýbajúce národné povedomie. Ako to vidíte?

M. Lacko: Samozrejme, výklad histórie je podmienený politicky. Výpočet nepohodlných historikov, autorov, čo boli odstavení, by bol dlhší. Byť na Slovensku Slovákom je dosť ťažké, je to takpovediac priťažujúca okolnosť. Je to asi jediný národ na svete, ktorý na dejiny nehľadí cez vlastné okuliare, ale cudzie. A takto vychováte skôr „hromádku koží otrockých“ ako sebavedomých občanov.

 

E. Zelenayová: Veľkou chybou novembra ´89 bolo, že sa neuskutočnila dekomunizácia Historického ústavu SAV. Toto pracovisko ani za vyše tridsať rokov štátnej samostatnosti neprišlo s publikáciou o slovenských dejinách, ktorá by sa aspoň sčasti priblížila dielam historikov žijúcich a bádajúcich v zahraničí. Kto je vinný?

M. Lacko: Musím povedať, že zopár užitočných publikácií vydali, ale to je už minulosť. Ešte dodám, že našu spoločnosť a vedu nekrivila (a nekriví) iba komunistická, ale aj čechoslovácka ideológia, teda téza, že Slováci neodňateľne patria k Čechom. Tá je možno ešte nebezpečnejšia, zákernejšia. Poriadok sa mal spraviť hneď po roku 1989. No ale kto ho mal spraviť, keď prvé garnitúry boli ešte prepletené so starými štruktúrami a z druhej strany už zasahovali lóže? Kto mal byť tým nositeľom očisty, zmeny? Jedine ak exulanti alebo politickí väzni, ale tých k ničomu nepustili. Možno to bolo súčasťou novembrového komplotu, že opory bývalého režimu majú ostať na svojich miestach. A že sa nebude formovať národné povedomie, viesť k nemu mládež. To by bola pre globalistov hrozba.

 

E. Zelenayová: Neskôr nebola šanca na reparát?

M. Lacko: Druhá a posledná šanca na nápravu prišla v rokoch 1992–1993, keď vznikal nový štát. Vtedy sa však neupratovalo vôbec, hoci doba si to vyslovene žiadala. A to malo fatálne dôsledky. Štátu musíte dať štátnu náplň, nie protištátnu. No nová garnitúra na čele s HZDS vyhlásila SNP, symbol podriadenosti Československu, za štátny sviatok. Iste, bolo to na podnet SDĽ, a tiež s podporou USA, no bolo to najväčšie zlyhanie HZDS, školácka, fatálna chyba. Vznikol nový slovenský štát, no tí, čo sa za ideu slovenskej štátnosti obetovali, ostali pre nový štát v pozícii zločincov. A tí, čo ich prenasledovali a strieľali, hrdinami. Od toho roku 1992 sa bičujeme vlastnými dejinami, ktorými by sme sa za normálnych okolností mali chváliť. Už deťom sa vtláča pocit kolektívnej viny, preto tie povinné návštevy koncentrákov pre školskú mládež. Kto ovláda mladých, ovláda budúcnosť. Globalisti to vedia, preto aj Slovensko ovládli. A pripravujú jeho zánik.

 

E. Zelenayová: Ústav pamäti národa mal v čase, keď bol predsedom Správnej rady Ivan Petranský, našliapnuté zmazať dlh historikov voči národu. Dokonca v roku 2011 Ján Čarnogurský o ústave povedal, že „za týchto niekoľko málo rokov sa podarilo Ústavu pamäti národa vypracovať, zdôrazňujem slovo vypracovať, na druhé centrum výskumu moderných slovenských dejín“. Boli ste pri tom.

M. Lacko: ÚPN, to bol zložitý príbeh. Za Jána Langoša to bol akoby ústav na kádrovanie. Vynášali, ba strácali sa spisy, jeho manželka nosila dva milióny v kabelke. Novinári zo SME si sem chodili po „kauzy“. Dr. Petranský sa snažil dať mu už seriózny, vedecko-výskumný základ. Nabral perspektívnych pracovníkov a tí mali motiváciu, erudíciu – a rozviazané ruky. Veď pozrite sa na výsledky. Azda každé dva mesiace bola vonku nová kniha, každý polrok nový film. ÚPN mal ohlas vo verejnosti. Petranský sa prejavil ako šéf s chrbtovou kosťou. Vedel si podriadených zastať pred útokmi „demokratických“ médií a vplyvnej náboženskej obce. Stál si za nimi až do dôsledkov. Oni mohli skúmať, publikovať, no cenou bolo, že sám sa politicky odpísal a viac ho už politici nezvolili.

 

E. Zelenayová: Čo sa teda stalo, že v súčasnosti ústav nedokáže ani len vypracovať objektívny posudok na biskupa Jána Vojtaššáka?

M. Lacko: Zmenili sa ľudia i pomery. Dnes prebieha už neskrývané ťaženie proti Slovákom a kresťanstvu. Pamätám si, asi v r. 2008, ÚPN pripravil objektívny posudok na Jána Vojtaššáka. Samozrejme, dnes ho už nepoužijú. ÚPN sa znova mení na kádrovací ústav, ktorý chce rozhodovať o tom, koho si Slováci môžu uctievať, a koho treba odsúdiť. Veď im to presadili aj do novely zákona o nemorálnosti komunistického režimu z r. 2020. Taký ponižujúci zákon, ktorý by zakazoval uctiť si zakladateľov štátu, nemá azda žiaden iný národ v Európe. Dnešný ÚPN vidí národné dejiny z úzkeho priezoru konfesionálnej menšiny a čechoslováckej  ideológie. Najviac im prekáža slovenská štátnosť a jej protagonisti, nie komunizmus či boľševizmus. Už aj Biela légia je tam nežiaduca. Nie šťastným bol aj výmysel o statuse „protikomunistického odbojára“. Aby tí, čo si odtrpeli a boli súdne rehabilitovaní, museli ešte mesiace čakať na nejakú pečiatku ÚPN.

 

E. Zelenayová: Na Slovensku máme organizácie protifašistického i protikomunistického odboja. Ibaže vo verejnom priestore akcent na porážku komunizmu absentuje. Dokonca 17. november už nie je dňom pracovného pokoja, hoci by mal byť dňom víťazstva nad komunizmom. V čom vidíte príčinu?

M. Lacko: Tzv. antifašizmus je pôvodne stalinský pojem, ktorý sa používal na „krágľovanie“ politických súperov. Nemohli povedať, že bojujú proti socialistom, sociálnym demokratom, tak si pre nich vymysleli názov fašisti. Po víťazstve ZSSR v roku 1945 sa nálepka veľmi rozšírila a úspešne sa používa podnes. Stačí oponenta označiť za fašistu a máte vyhrané. Preto je tak populárna.

 

E. Zelenayová: Nezávisí to aj od zákonov?

M. Lacko: Od r. 1946 tu platí zákon o zásluhách v čsl. odboji, tzv. 255-ka, a na štátnej úrovni sa glorifikuje tzv. antifašizmus. Paradoxne, deje sa tak od času, keď bol fašizmus porazený. Naproti tomu zákon o protikomunistickom odboji bol prijatý v roku 1996 a na rozdiel od toho prvého ho v praxi takmer vôbec nevidieť. Akoby ani nebol. Počuli ste nejakého politika, prokurátora alebo sudcu, aby ním operoval?

 

E. Zelenayová: Aký je váš vzťah k politickým väzňom?

M. Lacko: Myslím si, že táto otázka má dve roviny. Organizáciu politických väzňov, teda dnešné PV ZPKO ako pokračovateľku KPVS (od r. 1990). A potom fenomén samotných politických väzňov. K organizácii ma, ešte ako študenta, niekedy v r. 1998/1999, priviedol záujem hľadať bývalých účastníkov vojny proti ZSSR. Vtedy som sa dozvedel aj o časopise Svedectvo, kde sú uchované mnohé cenné príbehy, postrehy, mená aktérov i obetí. Čerpám z neho stále. No a keďže sa drží pravdy, zakázali ho financovať zo štátnych peňazí.

 

E. Zelenayová: A fenomén politických väzňov ako taký?

M. Lacko: Jeho význam a dôležitosť som si uvedomoval len postupne, o dosť neskôr. Bol za tým tak výskum dejín 20. storočia, ako aj, a najmä, osobné stretnutia s politickými väzňami ako napr. Martin Hagara, Ivan Štelcer či Július Homola. To boli ľudia, ktorých slová i príbeh mali váhu, boli podložené osobnou obetou. Politickí väzni svojím utrpením dokázali, že ich hodnoty sú nadčasové, nedajú sa kúpiť, sfalšovať. Stále objavujem nové mená a skupiny, ktoré trpeli len za to, že sa držali hesla „Za Boha, za národ“. Za to, že cítili a konali ako Slováci. Ak žijeme v samostatnej SR, práve im by sa mala venovať pozornosť. No opak je pravdou. Ten dlh voči nim môžem ako historik splácať len tak, že o nich píšem, vydávam knihy. Viac spraviť nemôžem.

 

Poznámka:

Rozhovor bol pôvodne uverejnený v časopise Svedectvo, roč. XXXV, č. 10, 2025. Preberáme ho so súhlasom Martina Lacka.

 

::

Súvisiaci príspevok: Niekto chce vštepiť národu pocit viny (rozhovor z roku 2016).

 

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.