Život väčšiny z nás plynie ako tichá rieka – navonok či zdanlivo pokojná, bez veľkých spádov či zlomov; tečie od prameňa k ústiu: vzniká a zaniká v čase.
Ale každá rieka, aj tá najtichšia, má svoje zákruty, hlbiny i zradné spodné víry. Každý tok má svoju neopakovateľnú podobu, svoj priestor, svoju cestu...
Ľudský život je viac než jednoduché bytie. Človek môže a má premýšľať, stvárňovať, rozhodovať sa, konať, a to tak, aby jeho život nevyústil, obrazne povedané, do stoky, ale do čistého, svetlom prežiareného mora.
Úryvok zo zbierky úvah Stopy v priestore.
Áno, ale v praxi to zvyčajne končí tým, že "iba" žijem :)
OdpovedaťOdstrániťwabt, človek ,,iba" žije až vtedy, ak ho opustí myslenie a pre život ostáva už len telesná schránka.
OdstrániťSúdiac podľa tvojho blogu i komentárov, myslím, že od tohto momentu máš našťastie ešte hodne ďaleko... :)
Trochu ťa asi zmýlila moja chyba, v závere mojej vety nemalo byť "žijem" ale "žijeme". Tak som to myslel a nemalo to byť až také generalizovanie, aj keď to potom tak vyznieva.
OdstrániťĽudský život je ohromne zložité bytie. Presne, ako to bolo povedané, jeho vonkajšia podoba môže mať formu ticho plynúcej rieky s občasnými kaskádami, ale samotný život v tom najpestrejšom poňatí, s veľkými výkyvmi raz hore a raz dolu, sa odohráva v samotnom človeku každodenne. Je to vnútorné rozhodovanie a zvažovanie, boj citov a rozumu, túžby riskovať alebo byť zodpovedným, boj medzi odhodlaním a opatrnosťou. To všetko sa odohráva za tým zdanlivým pokojným plynutím.
OdpovedaťOdstrániť