7. októbra 2014

Bolesť hriechu

Karol Dučák
Ilustračná snímka: Arpád Horváth
Do rodného hniezda
Po hrboľatej ceste pomaly napreduje k cieľu svojej cesty jazdec na koni. Čierny jazdec na čiernom koni. Pochmúrna kombinácia, no ten jazdec vlastne ani nie je až taký čierny. Čierny je len dlhý plášť, ktorý má neznámy na sebe. Do tváre mu nevidno. Cez hlavu má prehodenú veľkú kapucňu. Je starostlivo zababušený, no napriek tomu nevľúdne sychravé počasie a nepríjemný chlad prenikajú až do špiku kosti. Našťastie, už je blízko cieľa svojej cesty. Dokonca už vidí aj veľké písmená na tabuli, ktoré oznamujú, že sa blíži k hostincu, ktorý má byť konečnou zastávkou na jeho ceste. Chvála Bohu! Už je najvyšší čas. Večer sa nezadržateľne blíži a on by nechcel zostať na noc kdesi napospas osudu. Má toho za sebou akurát dosť a je na smrť unavený. No predstava dobrej teplej večere a vyhriateho hostinca mu pomáha aspoň na chvíľu zabudnúť na útrapy cesty. Konečne je na mieste.

„Pŕŕ!“ zavelí a kôň zastane.
Jazdec pomaly zosadá z koňa. Je celkom skrehnutý.
„Potvorská zima! Taký mizerný čas!“ uľaví si neznámy.
Aj by chcel kamsi priviazať koňa, no skrehnuté prsty odmietajú poslušnosť. Až po hodnej chvíli sa mu darí priviazať statné zviera k neďalekému drevenému pilieru. Potom si berie veľký batoh, v ktorom má svoje veci, a pohľadom zavadí o tabuľu, na ktorej je veľkými písmenami napísané: HOSTINEC U KOLÁRA.
V spomienkach sa na chvíľu vracia do minulosti a potichu si hovorí: „Takže som doma. Po toľkých rokoch.”
Aj on je vlastne Kolár. Volá sa Peter Kolár. Tu sa narodil. Tu vyrastal. Tu prežil krásne, ale aj kruté chvíle. A teraz sa sem po dlhých rokoch v cudzine vracia. Spoznajú ho? Alebo nie? Možno by bolo lepšie, keby nie. Chvíľu váha. Pri chmúrnych spomienkach na strasti, prežité vo svojom domove, cíti úzkosť. Sám nevie, čo ho tu čaká. Dokonca si zrazu nie je istý, či vôbec urobil dobre, keď sa rozhodol pre tento vážny krok. Pozorne si obzerá budovu a stiesnene konštatuje: „Nič sa tu nezmenilo. Ba vlastne zmenilo. K horšiemu. Je to ešte ošarpanejšie, ako predtým. Odporná barabizňa! Ale čo už! Kocky boli hodené. Z polcesty sa nevrátim. Už som sa raz rozhodol, že sa sem vrátim, nuž nech mi Pán Boh pomáha!”
Prežehnáva sa, zašemotí kratučkú modlitbičku, potom sa pomalým, opatrným krokom blíži k hostincu. Urobí zopár krokov a stojí pred dverami. Vzápätí už chytá kľučku dverí a stláča ju dole. Kľučka sa poddáva a staré dvere sa s hrmotom otvárajú. Hosť opatrne vchádza dnu. Ocitá sa vo veľkej miestnosti. Sťahuje si z hlavy kapucňu a až teraz mu poriadne vidno do tváre. Muž stredných rokov. Vysoký, urastený chlap... ani jedľa. Radosť naňho pozrieť. Dobre stavaný, no nie tučný. Môže mať niečo vyše tridsať, no jeho vlasy už sfarbilo striebro. Črty tváre neznámeho sú jemne krojené. Ako keby ich vytvaroval ten najzručnejší umelec. Riedka krátka brada a jemné fúziky dokresľujú príjemný výzor hosťa. Ten chlapík už na prvý pohľad vzbudzuje sympatie. Lenže bude mu to niečo platné v tomto pochmúrnom dome?
„Pochválený buď Ježiš Kristus!“ pozdraví hosť nahlas a pomaly za sebou zatvára dvere. Pred sebou vidí veľkú miestnosť, veľmi nevľúdnu, studenú a opustenú, s radmi stolov a stoličiek pri nich. Mohlo by tu sedieť mnoho ľudí, ale nesedí. Miestnosť zíva prázdnotou.
„Uf, ale je tu chladno!“ zamrmle si pomedzi zuby, „kúria tu vôbec? Vonku zima, vnútri zima. Ako vo vlčiarni! Človek sa ani nemá kde zohriať.“
Hosť najprv pocíti sklamanie, potom mrzutosť. Napätie, ktoré ho doposiaľ kvárilo, rastie. Chvíľu nerozhodne stojí. Čaká, čo sa bude diať. Ale nič. Nikto mu neodpovedá. Obzerá sa vôkol seba. Je tu síce čisto, ale zariadenie je staré, predpotopné. Vidno, že tu už dávno nikto nič nové nekúpil a nikto nič neobnovil. Vlastne sa tu za tie roky nič nezmenilo. V spomienkach zaletí do minulosti. Ako chlapec sa tu hrával. Strávil tu toľké roky. Spočiatku šťastné. Detstvo je najšťastnejšie obdobie v živote každého človeka. Aj on prežil pekné detstvo v tomto pochmúrnom dome. Otec s matkou sa zvŕtali okolo hostí a nemali čas sa mu venovať a tak aj v tomto pošmúrnom prostredí prežil prvorodený syn hostinských šťastné chvíle útleho detstva. No akonáhle podrástol, už ho zapriahli do roboty. Trpké časy. Veľmi trpké! Hosť si povzdychne pri tých spomienkach. Otec bol tvrdý, nemilosrdný človek. Ťažkou rukou trestal aj najmenšie previnenie. Matka sa snažila brániť ho ako len mohla, ale aj tak sa synovi neraz ušlo bitky. Veľa trpkých chvíľ prežil syn hostinských v rodnom hniezde.
Mal síce aj dobré vlastnosti ten jeho otec. Napríklad bol usilovný a vedel sa zvŕtať okolo kšeftu. No, žiaľ Bohu, prevažovali jeho zlé vlastnosti. Pil ako dúha, ale paradoxne to na ňom nikdy nebolo vidno. Bol to mimoriadne silný, dobré stavaný chlapisko a pálenku pil ako vodu. Iný chlap by sa už dávno váľal pod stolom, keby vypil čo len polovicu z toho, čo hostinský, no naňho ako keby alkohol vôbec neúčinkoval. A hostinský to zneužíval. Okrádal hostí ako len mohol. Syn čoraz viac nenávidel otca aj tento bezútešný dom. Túžil dostať sa preč odtiaľto. Kamkoľvek, ale hlavne čo najďalej. No trvalo dlho, kým sa vyslobodil z tohto bezútešného prostredia...
Takto spomína syn na neblahé časy. No niet kedy na úvahy. Striasa ho od nepríjemných spomienok, ale aj od dotieravej zimy, ktorá vniká pod kožu. Musí čosi podniknúť! Odrazu sa ho zmocnia pochybnosti. Čo ak prišiel zbytočne? Čo ak sa medzičasom čosi prihodilo... čosi temné, tragické? Neprišiel príliš neskoro? Čo ak už nie je ani hostinský Kolár, ani hostinská Kolárová? Trasúc sa od zimy znepokojene zakričí: „Je tu niekto? Hostinský!“
No konečne! Jedny dvere sa otvoria a z nich sa vyvalí veľký, robustný chlap. O niečo nižší ako hosť, ale zato hrubší, zavalitejší. Už na prvý pohľad vzbudzujú nevôľu jeho neforemné ručiská a tučné brucho. Nepríjemné črty guľatej tváre dokresľujú drsný charakter hostinského a jeho ufúľané oblečenie prezrádza absolútny nezáujem o vlastný vzhľad. Pravý opak hosťa.
Hostinský Kolár vôbec nie je nadšený, že vidí hosťa. V poslednej dobe je kšeft mizerný, ale práve teraz, v takom mrcha čase, musí ísť do tej zimy kvôli jednému jedinému chlapovi. Hostinský sa pomaly približuje a vo vzdialenosti niekoľkých krokov od pocestného zostane stáť. Nie najochotnejšie sa pýta: „No, čo to bude?“
Hosť stuhne. Pri pohľade na otca po toľkých rokoch sa v ňom prudko rozbúši srdce. Cíti ho až kdesi v hrdle. Prejde ním triaška a on sa rozochveje na celom tele. Bože dobrý, čo ak ho otec spozná? Odkedy je preč z domu, už síce prešlo veľa rokov a on sa hodne zmenil, no čo ak ho otec aj napriek tomu spozná? Aké to bude stretnutie po toľkých rokoch? S vypätím všetkých síl sa snaží nedať najavo svoje vnútorné rozochvenie. Našťastie otec, zamestnaný sebou samým, neregistruje jeho rozpaky. Trvá hodnú chvíľu, kým hosť utíši tú búrku citov, ktorá zúri v jeho vnútri. Chcel by prehovoriť, no bojí sa, že mu zlyhá hlas. Zmietaný rozpakmi sa rozkašle. Medzi návalmi kašľa povie: „Prepáčte!”
Potom sa znovu rozkašle. Lenže aj hostinský sa lepšie prizrie hosťovi, a to ho núti zmeniť svoj postoj k neznámemu. 
„Tento človek vyzerá veľmi slušne,” uvažuje hostinský. Skúsené krčmárske oko hneď zaregistruje, že má do činenia s onakvejším hosťom. Sú to maličkosti - odev z lepšej látky, celkový vzhľad hosťa, jeho správanie, to všetko dáva tušiť, že to bude nejaký pán z lepšej spoločnosti. Snaží sa teda krotiť svoju nedočkavosť a čaká. Konečne hosť prestane kašlať a tak hostinský už nie tak nevrlo ako predtým položí ďalšiu otázku: „No tak... budete si niečo želať?”
Konečne hosť naberie guráž a ešte stále trochu roztrasený sa pýta: „Máte to tu otvorené?“
„Ako vidíte.“
„No...” rozpačito hovorí hosť a pokračuje: „Nikoho tu niet.“ 
Hostinský znechutene odpovedá: „Tu je vždy otvorené, len hostí tu občas býva pomenej.“
„Ako to?“ nezdrží sa hosť.
„V tomto čase tu chodí málo ľudí. Okrem toho nie tak dávno postavili neďaleko odtiaľto nový hostinec a tak hostí ubúda.“
„Aha... Stále tu máte tak chladno?”
Hostinský sa zatvári kyslo a odpovedá s rozpakmi: „No... je to tu prázdne... Doposiaľ ani nebolo pre koho kúriť.“
Potom však, aby neodplašil nečakaného hosťa, rýchlo doloží: „Ale ak sa zdržíte, nechám hneď zakúriť.“
Hosť s istou dávkou uľahčenia akceptuje ochotu hostinského: „To by bolo od vás naozaj pekné.“
„Ale veďže si sadnite,“ hovorí hostinský,
Hosť sa zjavne bez väčšieho nadšenia poobzerá okolo seba. Predstava sadnúť si v tej zime na studenú lavicu nie je veľmi lákavá, ale inú možnosť vlastne ani nemá a tak si sadá na lavicu pri najbližšom stole.
Hostinský sa vzápätí otočí a hlasno zakričí: „Lucia!“
Pri vyslovení známeho mena sa hosť znovu zachveje, no snaží sa neprezradiť navonok svoje pohnutie. Zrazu začuť kroky a po schodoch pri stene miestnosti schádza dole utešená mladá dievčina s otázkou: „Volal si ma, otec?“
Hosť sa s neskrývanou záľubou pozerá na to krásne zjavenie.
„Lucia, moja dcéra,“ predstavuje hostinský svoju dcéru a pozrie sa na hosťa. Dievčina so záujmom uprie oči na neznámeho. Ten úctivo pozdraví mladú dámu: „Pochválený buď Ježiš Kristus!“
Dievčina sa natešene usmeje. Úctivý kresťanský pozdrav jej zjavne imponuje a práve tak zjavne je jej sympatický aj neznámy muž. Rovnako úctivo ako hosť odzdraví: „Až naveky. Amen. Pekne vítam u nás!“
„Ďakujem,“ hovorí hosť a naďalej si s veľkým záujmom obzerá utešené stvorenie. V duchu si hovorí: „Bože dobrý, Lucia! Sestrička drahá! To je neuveriteľné! Ako si vyrástla! Bože, taká si bola malá, keď som odchádzal. A zrazu je z teba hotová krásavica! Ani by som ťa nespoznal! Ako ten čas letí! Som na teba pyšný, sestrička!”
Otec ale súri: „Lucia, ako vidíš, náš hosť je celý skrehnutý. Nože zakúr, nech sa môže trochu zohriať.“
„Áno, otec, už bežím,“ odvetí dievča a ujíma sa svojich povinností.
Len čo dcéra odchádza zakúriť, ozve sa hostinský: „A ja idem priniesť niečo na zahriatie.“
Hostinský sa otočí pripravený odísť, no hosť ho zahamuje: „Počkajte...”
Nato starý Kolár zostane stáť a spýtavo sa obráti späť k hosťovi. No skôr než stihne otvoriť ústa, položí mu hosť otázku: „Máte tu niečo dobré pod zub?“
Nato hostinský prefíkane odvetí: „No, podľa toho, ako hlboko má pán do mešca.“
„Pán“ vytiahne na svetlo Božie ligotavú zlatú mincu. Chvíľku sa s ňou obradne pohráva a potom ju kladie na stôl.
Hostinský spozornie. Zasvietia mu oči a uznalo zvraští pery:
„Nó, pekný peniažtek. A má ten peniažtek aj bračekov?“
„Nebojte sa! Mám dosť nato, aby som si u vás mohol čokoľvek objednať,“ opatrne odvetí hosť.
Vtedy diabol po prvý raz zaklope na hostinského srdce. Zdá sa, že hostinského tušenie bolo správne. Od začiatku mal dojem, že tento tu nie je niektorý z tých chudákov, ktorí sa k nemu neraz dovalia. Skúsené krčmárske oko hneď zaregistrovalo, že má do činenia s onakvejším hosťom. O takých je v poslednej dobe núdza. Z tohto tu musí niečo vytĺcť! Ošklbať vtáčika s parádnym perím! S nútenou prívetivosťou teda hostinský hrá svoje divadlo a ochotne hosťovi ponúka svoje špeciality: „Nó, to je potom iná debata. Čo by pán povedal na jemnú šunčičku, údené klobásky, fajnovú tlačenku a iné dobroty?“
„Nuž, prineste to sem a uvidíme, či sú to naozaj také dobroty, ako hovoríte.“
Hosť je už evidentne opäť vo svojej koži, no čaká ho ďalšia ťažká skúška. Hostinský sa otočí a zakričí na plné hrdlo: „Katra! Katra! Žena moja!“
Kdesi spoza rohu sa vynorí dobre živená, telnatá žena a s namosúreným výzorom sa obrykne na muža: „No čo je, horí?“
„Neziap,“ hostinský nato, „máme hosťa. Prines na stôl.“    
Hosť sa znovu rozochveje, tentoraz pri pohľade na matku, ktorú už nevidel toľké roky. Ozaj, nespozná ho? Materinské srdce je veľmi citlivé a ak nie otec, ona by vari mohla spoznať stratené dieťa. Muž chvíľu s napätím sleduje, ako sa matka zachová. S obavami sa jej díva do tváre a má nepríjemný pocit. Ako veľmi zostarla jeho matka. Kedysi to bola vychýrená krásavica, no potom rozkysla. Čoraz viac priberala, až sa z nej stala statná žena kyprých tvarov. Rysy tváre stvrdli a celkový výzor sa zmenil, ale syn by ju spoznal aj medzi desiatkami iných žien. Lenže matka, zdá sa, nespoznáva v tomto úplne zmenenom človekovi vlastného syna. Ako keby to tak zariadila vyššia moc. Hosť si teda uľahčene vydýchne a pozdraví kresťanským pozdravom, ako je to uňho zvykom: „Pochválený buď Ježiš Kristus!“
„Naveky. Amen,“ nasilu odvetí hostinská, viditeľne nie nadšená, že musí do tejto zimy.
Hostinský obradne zodvihne peniaz, ležiaci na stole, a pozrie na ženu, pričom významne zdvihne obočie: „Žena moja, prines tuto pánovi niečo fajnové pod zub! Veď vieš, šunku, tlačenku, klobásku, jednoducho dobroty zo zabíjačky. Ale len to najlepšie čo máme. Pán dobre zaplatí. Rozumieš?“
„Rozumiem, rozumiem,“ zahundre žena, ako keby ju pohoršovalo, že ju jej muž poúča pred hosťom ako sopľaňu. Potom sa odporúča a odchádza do komory.
„A ja idem pre trúnok,“ dodá hostinský a odchádza aj on. Pocestný si vydýchne. Nesmierna ťarcha padá z neho. Prvé stretnutie s rodičmi v podstate prebehlo bez problémov. Jeho obavy boli, zdá sa, zbytočné. Ale to ešte netuší, čo bude ďalej. Keby to tak vedel, možno by sa nikdy ne túžil vrátiť. Ale koľko vecí by ľudia robili inakšie, keby vopred vedeli, ako to dopadne!
Z myšlienok ho vyruší hostinský, ktorý už sa vracia s fľašou a pohármi. So silenou dobrosrdečnosťou kladie poháre na stôl a chystá sa otvoriť fľašu.
„Dajte si, mladý pán,“ hovorí hostinský, „zahreje vás.“
„Pálenka?“ pýta sa hosť, hoci vie, že jeho otázka je úplne zbytočná.
Stačí mu jediný pohľad na fľašu, ktorú má jeho otec v ruke, aby vedel, že v nej nemôže byť nič iné, ako pálenka. Hostinský s čo najnevinnejším výzorom tváre odvetí: „Veru. Výborná. A nie drahá.“
Hosť je viditeľne sklamaný a hoci vie, že jeho otec nemával doma víno, neodpustí si poznámku: „Ja radšej víno.“
Sám si však uvedomuje, že je to zbytočná poznámka, ktorá na veci nemôže nič zmeniť. Pozná otca ako obnosené topánky a vie, že otec nikdy neholdoval vínu. A aj hostí mohol lepšie opíjať svojou zradnou pálenkou.
Hostinský sa tvári skormútene, ako keby ho naozaj mrzelo, že musí sklamať hosťa, a odvetí s nevinným výrazom tváre: „Žiaľ Bohu, vína nemám ani hlt. Ale okoštujte len z tej mojej pálenky! Neoľutujete! Zohreje vás to v takom mrcha čase. Bude vám hej, uvidíte.“
Hosť rezignuje. Nemá ani najmenšiu chuť naťahovať sa teraz s otcom a tak otrávene prehovorí: „No čo už! Tak dajte tú pálenku, lebo inakšie zamrznem.“
Hostinský naleje do jedného z pohárov a podáva hosťovi. Ten opáči: „A čo vy? Nedáte si so mnou?“ 
Hostinský naoko zaváha, ale v duchu sa poteší. S radosťou si uleje pohárik, štrngne si s hosťom a do dna vypije. Je to chlapina a vidno, že je na svoj trúnok zvyknutý. Zato hosť po vypití zalapá po dychu a potom sa rozkašle. Takúto žieravinu už dávno nemal v ústach.
Chvíľu mu trvá, kým sa ako-tak spamätá. Hostinský sa evidentne baví na úkor hosťa a potom sa snaží zahovoriť trápnu situáciu: „Tuhá, čo?“
„Že či tuhá?!“ rozčúlene prehovorí hosť, keď sa mu konečne vráti hlas, „veď je to hotová žieravina. Nemáte niečo na zapitie?“
Hostinský je plný ochoty: „Počkajte, prinesiem vody.“
O chvíľu sa vracia s krčahom aj s pohármi a bez slova naleje hosťovi i sebe. Vzápätí obaja spláchnu z hrdla tú žieravinu, ktorou hostinský častuje hostí.
„Tak čo, hreje?“ dobiedza rozkekešený hostinský.
„Hreje,“ priznáva pokorne hosť.
„Hneď je teplejšie, však?“
„Veru,“ prevraví hosť.
Zrazu mu tá pálenka už nie je až tak protivná. Cíti, ako sa mu po tele rozlieva príjemné teplo.
Hostinský nelení: „Tak ešte jeden...“
Ani nečaká odpoveď a rýchle nalieva do pohárika. Nevníma, alebo sa snaží nevidieť protestné gesto hosťa, ktorý je zaskočený takým rýchlym tempom. Odvykol si od drsných otcových manierov.
„No dobre, ešte jeden,“ nie veľmi nadšene odvetí hosť a keďže je už naliate, obetuje sa. Ale najprv povie hostinskému: „Aj sebe nalejte! Nebojte sa, ja platím!“
Hostinského tieto slová viditeľne potešia a ochotne si naleje svojho obľúbeného nápoja.
„Na zdravie,“ bodro ponúkne hosťa a vyleje do seba spaľujúci trúnok.
Hosť ho poslušne nasleduje, ale keď hostinský zahlási „A ešte do tretice!“, tentoraz rezolútne odvetí: „Nie, nie, v nijakom prípade! Už ani kvapku! Možno neskôr.“
Ani svoj pohár nepoloží na stôl, ale necháva si ho v ruke. Zato sa napije vody. Hostinskému neostáva iné, len prispôsobiť sa hosťovmu želaniu. Odloží teda fľašu, z ktorej nalieval a nenápadne vyzvedá: „Zďaleka idete?“
„Zďaleka veru.“
„Ale... nie ste tunajší.“
„Ako ste to spoznali?“
„Podľa reči... aj podľa toho, že som vás tu ešte nikdy nevidel.“
Po chvíľke ešte dodá: „A ste aj inakšie oblečený, ako ľudia, čo sem chodia.“
Syn chvíľu tuho uvažuje, či zavesiť hostinskému na nos pravdu, ale napokon sa rozhodne ešte nejaký čas hrať inkognito. Ešte nie! Ešte neprišiel ten správny čas! Musí si to tu najprv oťukať. Potom... Potom snáď. A tak neznámy odpovedá veľmi vyhýbavo: „No, máte pravdu. Nie som tunajší.”
Na chvíľu zaváha, koľko pravdy má zatiaľ odhaliť, no keďže neznáša klamstvá, dodáva: „Vlastne, pochádzam z tohto kraja, ale žil som dlhé roky v cudzine. Cítim sa tu ako cudzinec. Už som pomaly aj zabudol, ako vyzerá rodný kraj.“
„Vlastne ani až tak veľmi neklamem,” pomyslí si ešte.
No hostinský dobiedza: „A teraz ste prišli domov...“
„Chcel som navštíviť príbuzných...“
„Tí budú asi natešení.“
„No, dúfam.”
„Ako to... dúfam?“
„No... Nevedia o mne. Teda... nevedia, že sa vraciam domov.“
„Takže vás nečakajú...“
„Nie.“
„Nikto vás tu nečaká?“
„No... nikto.“
Zrazu si hosť uvedomí svoju prílišnú otvorenosť a so zjavným znepokojením sa pozrie na hostinského. Pre zmenu teraz položí otázku on hostinskému: „Ale prečo sa pýtate?“
Hostinský pobadá znepokojenie hosťa, preto sa upokojujúco usmeje a snaží sa zahladiť nepríjemný dojem, ktorý vyvolal svojou podozrivou zvedavosťou: „Ále no, len tak. To len zo zvedavosti. Viete, toto je opustené miesto. Nemáme veľa hostí a chvíľami je tu otupno. Preto dobre padne občas prehodiť s niekým slovo. Aspoň to tu trochu ožije a človek sa podozvedá, čo je nové... Ale nechcel som vás znepokojovať.“
„Veď ja nič... Nerád hovorím o sebe... Nehnevajte sa.“
„ To nič. Hádam sa ešte napime.“
„ Nehnevajte sa, ale už nie. Na lačný žalúdok určite nie. Možno po večeri.“
„Múdro,“ opáči zdanlivo natešený hostinský, „ako si želáte. Večera bude o chvíľu.“
Hosť preruší hostinského a pýta sa: „A čo nocľah? Dá sa u vás prenocovať?“
Hostinský ochotne odvetí: „Pravdaže. Pre dobrého hosťa máme dobré ubytovanie. Chcete si obzrieť izbu?“
„No... to by asi bolo najlepšie.“
Hostinský sa otočí a zvrieskne: „Lucia!“
Ozve sa hlas dievčaťa a ono poslušne prichádza. Vtom sa hosť zháči a obráti sa na hostinského s prosbou: „Ešte niečo! Pred hostincom mám koňa. Môžete sa mi oňho postarať?
Pochopiteľne, za všetko zaplatím.“
Hostinský viditeľne ožíva. Je samá ochota: „Ale samozrejme!“
To už prichádza dcéra hostinských a pýta sa: „Chcel si niečo, otec?“
Hostinský jej odpovedá otázkou: „Už si zakúrila?”
„Áno, otec.“
„Dobre, dievča! Mám pre teba ďalšiu robotu. Pán u nás prenocuje. Zober lampáš a zaveď pána do izby. Do tej parádnej. Poriadne tam zakúr a priprav všetko tak, aby sa pán u nás dobre vyspal. Rozumieš?“
Dcéra ochotne odvetí: „Áno, otec.“
Nato hostinský prehovorí k svojmu hosťovi: „No... a ja sa idem postarať o toho vášho koníka.“
S týmito slovami vychádza vonku. No hosť naňho ešte zavolá: „A nešetrite na ňom. Nebojte sa, dobre zaplatím.”
„Nebojím sa. Môžete byť pokojný. Ja to s koňmi viem.”
S týmito slovami hostinský konečne vychádza von.
Lucia sa obráti k hosťovi so slovami: „Poďte za mnou, prosím.“
Hosť na ňu uprie zrak a usmeje sa. Snaží sa postaviť sa, ale nohy akosi neposlúchajú. Ten tuhý trúnok ako keby mu udrel do nôh. Ale nechce sa zahanbiť pred jemným a ľúbezným dievčaťom, preto sa zo všetkých síl snaží vystupovať triezvo. Vypätím vôle premôže slabosť a pomaly sa zdvíha. Vzápätí nasleduje Luciu. Obaja sa odoberú do zadnej časti domu a pri posledných dverách zastanú. Lucia otvára dvere a vstupuje dnu. Hosť ju nasleduje. Dievčina s úslužným úsmevom hovorí hosťovi: „Ták, tu je vaša izba. Ja zakúrim a vy sa zatiaľ zložte.“
Nato hosť odvetí: „No, veľa tu toho na zloženie nemám. Nevzal som si na cestu veľa. Ale pokojne si rob svoju prácu. Ja sa zatiaľ porozhliadnem po izbe.“
Na to sa hosť prechádza po izbe a pozorne si všetko prezerá. V tej dobe hostinský vychádza z hostinca a pristupuje ku koníkovi, ktorý poslušne stojí tam, kde ho majiteľ uviazal. Znaleckým okom oceňuje Kolár krásu a majestátnosť ušľachtilého zvieraťa.
„Ten divný chlapík je zrejme pekne zazobaný. To nebude z tých chudákov, čo smrdia grošom,“ pomyslí si a odväzuje ušľachtilé zviera. Potom ho odvádza do stajne, aby sa oňho postaral, ako sa patrí. A naozaj nešetrí námahou. Vie, že sa mu to vyplatí.

Stratený brat
Lucia sa zvŕta okolo piecky a hosť si zatiaľ prezerá izbu. Po chvíli sa pozabudne a zamrmle si popod nos: „No, veľa sa tu toho za tie roky nezmenilo.“
„Hovorili ste niečo?“ pýta sa dcéra domácich.
Na to si prekvapený hosť uvedomí svoju neopatrnosť a pohotovo zareaguje: „Nie, nie, len som tak nahlas uvažoval.“
No v tej chvíli už v peci pukoce oheň. Dcéra domácich to uľahčene komentuje: „Oheň už horí.“
„Čože? Tak skoro?“ pýta sa prekvapený hosť.
„Vždy je všetko pripravené. Čaká sa len na hosťa. Potom stačí len priložiť oheň k drievku a rozdúchať plameň. Iba pec má trochu slabší ťah. Dúfam, že vám tu nebude dymiť.“ 
Hosť odvetí: „No, hádam to prežijeme.“
„Idem ešte priniesť dreva.“
„Počkaj! To má čas. Pozhovej ešte.“
„Čo chcete, mladý pán?“ prekvapene sa pýta dievčina.
„Neboj sa. Chcem sa s tebou len porozprávať. Takto... osamote,“ prosí hosť a uprie na dievča čo najvľúdnejší pohľad. 
Dievča je zaskočené. Hosť je jej sympatický a pôsobí veľmi solídnym dojmom, ale jeho posledná poznámka ju trochu vyvádza z miery. Zaváha. Hosť však čo najpokornejším hlasom zaprosí: „Neboj sa, naozaj sa chcem len trochu porozprávať.“
Dievčina sa podvolí a zostáva nerozhodne stáť. Hosť chvíľu váha, ale potom neodolá pokušeniu odhaliť aspoň pred sestrou svoju pravú totožnosť. Pomaly sa rozhovorí: „Takže ty si Lucia.“
„Áno, ale to už predsa viete od môjho otca.“
„Od nášho otca,“ zamyslene odvetí muž a dodá: „Od môjho a tvojho otca.“
„Čože?“ vyjavene sa pýta dievčina.
„Ššš, tichšie. Bol by som nerád, keby ťa náš otec počul.“
„Nerozumiem vám, mladý pán. Radšej už pôjdem.“
„Počkaj, sestrička! Prosím!“
Znepokojená dievčina ničomu nerozumie, ale pokorný, prosebný hlas a prekvapujúce slová nezvyčajného hosťa ju odzbrojujú. Naveľa sa zmôže na otázku: „Aká sestrička? Čo to má znamenať?”
Hosť je neoblomný. Úctivo, ale naliehavo prosí: „Veďže si len sadni na chvíľku! Prosím!“
Dievčina sa nechá prehovoriť a nie najochotnejšie si sadne.
„Kto vlastne ste?“ osmelí sa Lucia a s nesmiernou zvedavosťou zapichne zrak do očí nezvyčajného hosťa.
Muž chvíľu mlčí, ako keby váhal, no potom vysloví šokujúce priznanie: „Som Peter, tvoj brat.“
Dievčina sa od šoku ani nezmôže na odpoveď. Pokračuje teda Peter, jej brat: „Zrejme sa už na mňa nepamätáš. Ani sa nedivím. Bolo to tak dávno.“
Konečne sa dievčina spamätáva zo šoku: „No, vlastne sa mi čosi marí... Matne si spomínam na brata. Ale veľa si nepamätám.“
Hosť odvetí: „Nie div. Bola si ešte malá. Odvtedy uplynulo už veľa rokov.”
„Takže vy ste...“
„Pokojne mi môžeš tykať... Áno, som tvoj brat Peter. Stratený brat, ktorý sa konečne našiel.“
„A teraz sa vraciate domov?“
„Tykaj mi... Áno, teraz sa vraciam domov. Po toľkých rokoch.“
„A čo naši? Potešili sa?“
„Zatiaľ to nevedia.“
„Čo nevedia?“
„Nevedia, že sa im vrátil domov syn.“
„Nerozumiem. Akože, nevedia?“
„Nespoznali ma.“
„Čože? Ako je to možné?“
„Zmenil som sa. Vlastne sa im ani nedivím.“
„Hneď im idem všetko povedať! Potešia sa!“
„Zadrž! Prosím! Ešte nie! Zatiaľ nie.“
„A kedy?“
„Zajtra.“
„Prečo až zajtra?“
„Veďže si len sadni na chvíľu! Všetko ti poviem.“
„Ale ako je možné, že naši nespoznali vlastného syna?“
„Počkaj! Pomaly. Všetko po poriadku.“
Lucia si sadá a jej brat sa rozhovorí: „Nerozišiel som sa s našimi v dobrom. Teda vlastne s otcom. Chcel som spoznávať svet, ale otec nechcel. Chcel ma mať doma. Často ma bil. Ozaj, ako sa darí otcovi teraz?“
„Nie najlepšie. Je mrcha doba a hostí je málo. Otec sa obracia, ako môže. Ale vyzerá to tak, že vyjdeme na mizinu.“
„Až také zlé to je?“
„Obávam sa, že áno.”
„Takže zrejme prichádzam práve včas.“
„Prečo?“
„Hneď ti všetko vyrozprávam. Len mi ešte, prosím ťa, povedz, ako to všetko otec znáša.”
„Nie najlepšie. Je podráždený a pije čoraz viac. Modlím sa za neho každý deň. Aj za mamu. Hádam raz Boh vyslyší moje modlitby a aj my budeme žiť v pokoji a láske.“
„Máš pravdu. Nič lepšie pre otca urobiť nemôžeš. Je to tvrdá nátura. Len Boh mu môže pomôcť, ale musí sa zaňho niekto modliť. Veľa modliť. Aj ja sa modlím.“
„Naozaj? To som veľmi rada.“
„A čo mama? Ako sa jej vodí pri otcovi?“
„Čo už? Pomáha mu a stará sa o dom, ako vie. Zjavne nie je spokojná s takýmto životom, ale preberať si nemôže. A už nie je najzdravšia.“
„Vážne? No to je smutné. Ťažký je údel človeka na tomto svete.“
„Ale hovorili sme o vás... teda o tebe, brat môj, lenže nič som sa nedozvedela. Ako bolo vo svete?“
„No, je to dlhá história, ale aspoň niečo ti z nej odhalím. Chceš?“
„Áno, pravdaže. Prosím.“
„Nuž, tak dobre. Ako som už spomínal, nevychádzal som s otcom najlepšie. Bol som živé striebro a často som vyparatil nejakú galibu. Otec bol veľmi tvrdý človek. Nemal pochopenie pre moje pestvá. Často ma bíjaval. Raz ma zmlátil tak, že som takmer zomrel.”
„Čože?” zhrozene sa pýta dievčina.
„Veru.”           
Dievčina vyjavene pozerá na svojho znovu nájdeného brata a nenachádza slova. Jej brat sa pousmeje, aby zahnal chmáry z jej tváre a pokračuje vo svojom rozprávaní: „Odvtedy sa moje postavenie zlepšilo. Tento prípad otca veľmi vystrašil. Bál sa, že sa mu zle povodí, ak zomriem. Dlho chodil ako telo bez ducha a tŕpol, ako to dopadne. Lenže ja som sa z toho, vďaka Bohu, vystrábil. A otec si odvtedy dával pozor. Už nikdy na mňa nepoložil ruku. Často vzbĺkol, ale potom... ako keby zasiahla nejaká tajomná sila a on zrazu skrotol.”
„Takže potom už bolo dobre...” preruší na chvíľu brata Lucia.
Peter sa zľahka pousmeje a oponuje: „No,... celkom dobre nebolo nikdy, ale zlepšilo sa to. No aj potom to medzi nami iskrilo. Nikdy sme si s otcom nerozumeli. Túžil som odísť preč, spoznávať svet, ale nevedel som ako. Otec nemal pochopenie pre moje túžby. Chcel ma pripútať k tomuto hostincu. Pochopil som, že my dvaja sa nikdy na ničom nezhodneme. Dnes by som už možno zmýšľal inakšie, ale vtedy som bol príliš mladý a priveľmi som túžil odpútať sa od gruntu. Až sa jedného dňa naskytla príležitosť a ja som sa nechal zverbovať k vojsku. Odtrpel som si svoje, ale som aj zmocnel, zožilovatel a stal sa zo mňa tvrdý chlap. Raz som pri vojsku utrpel zranenie tuto na sánke. Zostala mi tam jazva.”
„Vážne? Kde?”
Brat odhrnie chĺpky na brade a ukazuje malú jazvu, ktorú má na sánke. Dievčina si prizrie bližšie a s uľahčením konštatuje: „Ani ju nevidno...“
„Našťastie. Bohu vďaka. Aj keď si nezakladám na kráse, nerád by som sa ľuďom ukazoval zjazvený. Aj preto som si nechal narásť bradu a fúzy.“
Dievčina s úsmevom položí otázku: „Naozaj?“
Aj brat sa pousmeje a odpovedá: „Poradili mi to v nemocnici. A tak som si nechal narásť fúzy aj bradu, ktorá zakryla jazvu na sánke. Úplne som sa zmenil. Navyše mi zošediveli vlasy, takže sa nedivím, že ma naši nespoznali. No zmenil som sa aj vnútorne. Zvážnel som, zmúdrel, obrátil som sa k Bohu a začal som žiť ako kresťan.“
Nato sa Lucii rozžiaria oči i tvár:
„Vážne? To sa teším! Veľmi teším!“
„A ja sa zase teším, že z mojej malej sestričky vyrástla taká krásna a bohabojná deva.“
Dievčina sa zapýri: „Preháňaš...“
No brat rezolútne zaprotestuje: „Nie, nie. Vôbec nie. Myslím to smrteľne vážne. Som šťastný a pyšný, že mám takúto krásnu sestričku. Už aj kvôli tomu neľutujem tú namáhavú cestu domov.“
„A ja som zase šťastná, že mám takého rúčeho a zbožného brata, o ktorom som vlastne ani nevedela.“
„Ó, vďaka sestrička. Ani som nevedel, že som taký rúči.“
„Vážne? Nikto ti to ešte nepovedal?“
Muž zvážnie a po chvíli smutne odvetí:
„Ale áno. No bolo to už dávnejšie.“
„Kto to bol?“
Muž chvíľu hľadá slová a potom prehovorí: „V mojom živote bola bytosť, ktorá mi bola nadovšetko drahá...“ 
„Bola?“
„Bola. Už nie je.“
„Ako to?“
„Je mŕtva.“
„Bola to azda...?“
Dievčina zaváha, akoby sa bála vysloviť nasledujúce slová. No brat jej pomôže: „Áno, bola to moja žena.“
„Miloval si ju?“
„Nesmierne. Bola veľmi láskavá, dobrá, no predovšetkým zbožná. Ona ma vytiahla z materiálnej a duchovnej biedy. Mala veľkú zásluhu na mojom obrátení. A sama, chudera,  zomrela taká mladá.“
„Čo sa stalo?“
„Zlá horúčka... Prišlo to tak rýchlo a nečakane.“
„To je mi ľúto.“
„Už to prebolelo. Dlho som sa s tým nedokázal vyrovnať, ale už je to za mnou.“
„Kedy sa to stalo?“
„Už je tomu osem rokov.“
„A neoženil si sa znovu?“
„Nie.“
„Takže si...“
„Mladý vdovec. Bohužiaľ.“
„A čo deti?“
„Nemali sme deti. Teda... nemohli sme mať.“
„Takže si ostal sám v cudzom svete...“
„Veru sám.“
Dievčina s neskrývaným súcitom vyzvedá ďalej: „Muselo to byť hrozné...”
Brat, aby zmiernil stiesnenú atmosféru, sa pousmeje a pokračuje v rozhovore už veselším tónom: „No, ako som spomínal, prežil som veľmi veľa utrpenia, no potom sa mi začalo v živote dariť. Nahonobil som nejaké tie grošíky. Ale v tej dobe som už bol hlboko veriaci človek. Zoznámil som sa s kňazom, ktorý ma viedol v duchovnom živote. Dával mi čítať znamenité knihy. Medzi nimi aj Bibliu. Zistil som, že je to tá najúžasnejšia kniha na svete. Často som ju čítal. Znovu a znovu. Vždy som v nej objavoval nové poklady. Vieš, že v Biblii sa hovorí, že si na tomto svete nemáme zakladať na mamone. Je tam aj nádherný príbeh o márnotratnom synovi. Jedného dňa, keď som tak uvažoval nad svojím doterajším životom, zrazu mi napadlo vrátiť sa domov ako márnotratný syn a pomeriť sa s otcom. Vlastne nie. Márnotratný syn sa vracal domov naprázdno, bez všetkého. Ako žobrák. No ja naprázdno neprichádzam. Zajtra predstúpim pred rodičov a podarujem im... “ 
Peter sa poobzerá okolo seba, potom chvíľu loví rukou vo svojej batožine a vyťahuje odtiaľ veľký mešec so slovami: „Dám im toto.“
Pritom pomaly, obradne otvorí mešec a vytiahne z neho zopár mincí.
Lucia vyhŕkne: „Panenka Mária! Toľko peňazí? Ty si boháč!“
Peter skromne odvetí: „No, sú aj väčší, ale nesťažujem sa.“
Vloží mince späť do mešca, no potom zrazu vytiahne z mešca plné priehrštie mincí a otrčí dlaň s mincami oproti sestre so slovami: „Vezmi si, sestrička.“
Dievčina je zaskočená, no brat nalieha: „Len smelo. Neboj sa. Sú to poctivo nadobudnuté peniaze.“
Dievčina sa tvári veľmi prekvapene a odporuje: „Kdeže! Načo by mi boli?“
Brat sa pousmeje, príjemne prekvapený takou prostorekosťou a skromnosťou. Potom vloží mince späť do mešca, otočí sa k sestre a dodáva: „Ani pre mňa peniaze nie sú to najdôležitejšie v živote. Lenže bez peňazí človek nemôže byť ani dobrodincom. Teda môže, ale len veľmi obmedzene. Najviac dobra môžu konať tí najbohatší. Môžu svojím bohatstvom obšťastňovať iných. Čaro bohatstva nie je v tom, že človek môže brať, ale v tom, že môže rozdávať šťastie a lásku svojím blížnym. Toto mal Pán Ježiš na mysli, keď povedal bohatému mladíkovi: ,Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš,  rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.´ Čím je človek bohatší, tým viac lásky môže dať ostatným. Žiaľ Bohu, máloktorý z boháčov využije správnym spôsobom dobrodenie bohatstva. Preto je vo svete toľko biedy. Nechcem byť ako iní. Načo by mi bolo bohatstvo, keby som si ho ponechal len sám pre seba? Aj preto som sa vrátil... Zdá sa, že práve včas.“
Nastáva chvíľka ticha, ktorú preruší Peter: „A čo ty, sestrička? Ako ty žiješ?“
„No, čo už ja?”
„Si tu šťastná?“
„Šťastná? Ťažko povedať. Som tu, lebo sú tu moji rodičia a ja im musím pomáhať. Oni ma vychovali...”
„Dobre, ale netúžila si niekedy v živote odísť?”
„Ak mám pravdu povedať, túžila som byť mníška, ale nemôžem nechať rodičov samotných.Dali mi prakticky všetko, čo mám. Okrem toho nemám z čoho vyplatiť veno do kláštora.“
„Máš. Už teraz máš. Z týchto peňazí vyplatíš veno do kláštora. Platí?”
„No...“
„Len smelo, sestrička. Bude to môj dar pre teba. Trvám na tom.“
Dievča neskrýva rozpaky. Je vidieť, že jej brat trafil do živého. Nalieha: „Musíš ten dar prijať. Sľubuješ mi to?“
Dievčina je v rozpakoch. Mlčí. Brat neprestáva naliehať: „Musíš mi to sľúbiť. Nedám ti pokoj dovtedy, kým mi to nesľúbiš.“
„Tak dobre,“ kapituluje dievčina napokon. No v najlepšom musí rozhovor skončiť. Zdola sa zrazu ozve krik: „Lucia!“
Dievča prudko vstáva: „Musím ísť! Otec volá.“
Brat Peter sa prosebne zadíva na dievča s naliehavou prosbou: „Lucia, sestrička, vrúcne ťa prosím, neprezraď ma našim. Ešte neprišiel ten správny čas. Ja sám to urobím, dobre?“
Lucii sa tá myšlienka zjavne nepozdáva, ale podvoľuje sa nátlaku staršieho brata: „Dobre.“
„Sľubuješ mi to?“
„Sľubujem.“
„A o tých peniazoch takisto zatiaľ nikomu nehovor, dobre?“
„Samozrejme.“
„Neboj sa. Ja im všetko poviem sám. Až príde vhodný okamih. Súhlasíš?“
„No čo už? Súhlasím.“
Peter chce ešte čosi povedať, no zdola sa znovu ozýva hostinského volanie: „Lucia, kde si?“
Dievča chvatne pribehne k dverám, otvára ich a kričí: „Áno, otec, už utekám!“
Otec nervózne dudre: „Kde toľko trčíš?“
Dievčina upokojujúco odvetí: „Pripravovala som izbu hosťovi.“
„No dobre. Povedz pánovi, že má pripravenú večeru.“
„Áno, otec.“
Lucia sa obracia, vkročí späť do izby a zopakuje hosťovi otcove slová: „Asi ste počuli... Teda asi si počul. Večera je už pripravená.“
„Dobre. Ďakujem. O chvíľu prídem.“
„Tak ja už pôjdem.“
„No dobre. Choď. Veď ešte budeme spolu, takže určite budeme mať čas poriadne sa porozprávať. Súhlasíš?“
Dievčina sa blažene usmeje a odvetí: „Áno. Tak zatiaľ do videnia.“
Aj na bratovej tvári zažiari ten najmilší úsmev, akého je schopný a on sa napochytre lúči s dievčinou: „Do videnia! A ďakujem!“ 
Lucia bodro vybieha z izby a Peter ostáva chvíľu osamote. Berie do rúk mešec, zopár zlatiek si strčí do vrecka, no potom mešec zviaže a starostlivo ukrýva. Ešte raz sa obzerá po miestnosti a zberá sa na odchod. O chvíľu schádza dole, kde ho už čaká hostinský.

Nástrahy temnôt
„Ták, pán môj, večera je pripravená,“ víta hostinský svojho hosťa a pokračuje, „len si sadnite. Ako som povedal, samé dobroty.“
Na stole je naozaj pripravená bohatá večera. No prefíkaný pokušiteľ ešte nepovažuje svoju hostiteľskú rolu za skončenú. Ako otravná mucha krúži okolo svojej obeti a nedá pokoj s tou svojou pálenkou. Využíva každú možnú príležitosť na to, aby sa hosťovi vnucoval: „Ale najprv si dajte toho trúnku. Aby sa žalúdka nechytilo. Nože ešte!“
Peter je evidentne dobre naladený a tuhý trúnok mu už rozihral žilky. Spočiatku mu bol ten ostrý nápoj odporný, no zrazu chytil slinu. Tá žieravina mu príjemne rozohrieva celé telo. Okrem toho v miestnosti je už o čosi teplejšie a tak sa hosť môže konečne uvoľniť. To napätie, ktoré ho tak dlho ťažilo, opadáva a Peter si vychutnáva uvoľnenie. Nemá chuť zvádzať márny boj s otcovou dotieravosťou a chce si ho nakloniť, keď sa už vrátil domov po takej dlhej dobe. A tak sa poddáva: „No, aby sa nechytilo žalúdka.“
„Tak na zdravie!“
„Ale dajte si so mnou! Nebojte sa, platím! Mám z čoho zaplatiť.“
Pozorným ušiam i očiam Kolára nič neujde. Tvári sa, ako keby bol zamestnaný len svojou robotou, lenže pritom pozorne sleduje svojho hosťa. S nevinnou tvárou ho bodro obskakuje.
V rozjarení Peter zabúda na opatrnosť a ani si neuvedomuje, aká hrozba naňho číha. Keby tak tušil, akému nebezpečenstvu sa vystavuje, veru by si počínal omnoho opatrnejšie. Lenže tuhý alkohol mu otupuje zmysly a to je voda na mlyn hostinského. Ešte netuší, že hostinec už dávno ovládli temné sily. Ak by mal duchovný zrak, videl by pekelné bytosti, ktoré ako roje komárov obletujú okolo. Obletujú a číhajú. Cítia korisť.
Keď Peter navrhuje hostinskému, aby si vypil na jeho účet, starý Kolár sa ochotne podvolí: „Nuž, nedbám!“
Naleje si a zavelí: „Tak teda, na zdravie! A do dna, mladý pán, aby vám u nás chutilo!“
Ešte raz sa Peter poddáva, no potom sa odhodlane pustí do jedla. Hostinský ešte pokúša a snaží sa mu vnútiť ďalší alkohol, ale Peter je neoblomný. A tak hostinský dočasne kapituluje.
„Ako myslíte. Nebudem vás rušiť. Pôjdem si po svojom.“
Potom konečne odchádza a necháva svojho hosťa aspoň chvíľu na pokoji.
„Otravný človek, tento môj otec,“ pomyslí si Peter, keď ho hostinský konečne necháva na pokoji, ale potom hodí všetko za hlavu a pahltne sa pustí do jedenia. Napcháva sa, ako keby nikdy v živote nejedol. Očividne mu chutí. Svoje robí aj ohnivý trúnok, ktorým ho hostinský tak preochotne častoval. Keď sa nasýti, utrie si ruky do šatky, ktorú vytiahne z vrecka a napije sa vody. 
Ale to už prichádza hostinský. Nenechá svoju obeť len tak, ale ako hladná šelma pomaly krúži okolo: „Tak čo, mladý pán? Chutilo?“
„Aby nie! Bol som už vyhladovaný ako vlk. Bol by som zjedol aj klince.“
„Tak ešte jeden pohárik, aby dobre strávilo. Klobáska bola mastná...“
Peter sa už nebráni. Cíti sa povznesene. V hostinci už nie je taká zima, aká bola, keď sem vkročil. Aj zvnútra ho to hreje.
„Ách, čo,“ myslí si s uľahčením, „vypijem si dnes s otcom a ráno predstúpim pred oboch rodičov ako ich syn. Z mosta doprosta im poviem, že sa vraciam domov ako márnotratný syn.
Vlastne nie. Márnotratný syn sa vracal domov naprázdno, bez všetkého. Ako žobrák. No ja naprázdno neprichádzam. Prichádzam ako dobrodinec. Vytrhnúť ich z biedy.“
Na hostinského výzvu odvetí: „Nuž nedbám... Napime sa!“
Hostinský sa usmieva a ochotne nalieva. Peter pije. Postupne stráca zmysel pre mieru a zrazu – ani sám nezbadá ako – sa stáva hračkou v rukách hostinského. Ďalší a ďalší pohárik končí v jeho útrobách. Cíti sa celkom dobre, ale jas v jeho očiach pomaly pohasína. Jeho pohyby sú čoraz pomalšie a neistejšie. Aj keď je to chlapina ako sa patrí, nie je zvyknutý na tuhý trúnok hostinského a ten ho zmáha.
Prefíkaný hostinský registruje zmenu v správaní hosťa. Vie, že mu je jeho hosť čoraz viac vydaný na milosť a nemilosť. V istej chvíli položí zákernú otázku: „Len či má mladý pán čím zaplatiť?“
Je to Kolárov osvedčený spôsob. Vie, ako na svojich hostí. Najprv ich podpije a potom provokuje. Vie, že keď si hostia vypijú, radi sa vystatujú a vtedy odhalia aj to, čo by za normálnych okolností ostalo skryté. Aj na Petra skúša svoje maniere a znovu slávi úspech.
Peter skočí prefíkanému hostinskému na lep a necháva sa vyprovokovať k energickému protiútoku. Pobúrene vyštekne, ale keďže sa mu už jazyk motá, s námahou vyslovuje nasledujúce slová: „Čo? Ja? Ja že nemám... nemám čím zaplatiť? Len či vy máte... dosť pálenky?!“
Hostinský však kuje železo za horúca: „No, bolo tu už veľa takých, čo sa chvastali, koľko majú peňazí, ale keď prišlo na platenie, museli obrátiť naruby všetky kešene.“
Triafa do živého. Petra hostinského reči hnevajú. Takéto dačo nemá rád. Je priamy a čestný chlap a nenechá sa nikým znevažovať. V tejto chvíli však pozabudne na vlastnú opatrnosť, zabudne na to, že až zajtra chcel predstúpiť pred otca a matku s mešcom v ruke. Zabúda na všetko a stráca pojem o okolitom svete. Myslí len na to, aby zapchal ústa tomu nechutnému hostinskému. S nesmiernou námahou loví chvíľu v kešeni a zrazu vytiahne na svetlo Božie zopár zlatých mincí. Chvíľu ich podrží v ruke a potom ich pricapí na stôl. Jazyk sa mu už pomaly moce a on len s námahou bľaboce: „Tak čo? Čo vy nato?!“
Hostinský s tým najnevinnejším výrazom tváre odvetí: „Taká reč sa mi páči. Tak si teda vypime!“
Lišiak starý Kolár je spokojný sám so sebou. Dosiahol čo chcel. Pre istotu nalieva ďalej do oboch pohárov. Sebe aj hosťovi. Lenže zatiaľ čo naňho alkohol akoby vôbec neúčinkoval, na hosťovi sa alkohol prejavuje viac ako výrazne. Peter úplne prestáva vnímať svet okolo seba. Jeho vedomie zhasína ako lampa, ktorá prestala horieť. Už ani rozprávať nevládze. Jazyk vypovedáva poslušnosť a on ticho usína. Je koniec. Hlava mu bezvládne odkväcne na stôl a on bezmocne usína. Nesmierna únava z cesty, psychické vypätie a zradný alkohol vykonali dielo skazy. Hostinský by sa aj škodoradostne zasmial, no pohľad na zlaté mince ho fascinuje.
Zíza pred seba a ešte stále ako keby nemohol uveriť vlastným očiam. Správne tušil, že tento hosť nie je nijaký chudák, ale toto nečakal ani on sám. Teraz je mu neznámy vydaný napospas. Podíde k stolu. Chytí svojho hosťa za plece, trasie ním a kričí: „Hej, mladý pán!“
No hosť nereaguje. Kolár je spokojný. Nemýlil sa. Hosť je úplne mimo a nevie o svete.

Pekelný plán
Hostinská sa zvŕta v kuchyni, keď k nej zrazu prikvitne hostinský a kladie pred ňu na stôl mešec. Opatrne ho rozväzuje a vyťahuje z neho zopár zlatých mincí. Žena zdúpnie od prekvapenia.
„Čo to máš?“
„Nevidíš? Predsa mešec.“
„Čí mešec?“
„No čí asi?“
Hostinský sa tvári záhadne a hrá divadielko. Vyžíva sa pohľadom na neukojenú zvedavosť svojej ženy a naschvál šteklí jej nedočkavosť. Hostinská už nevydrží a opakuje otázku: „Tak čí je ten mešec?“
Hostinský ešte chvíľu trápi ženu a potom kedy-niekedy odvetí: „No predsa nášho hosťa.“
„Ako si k nemu dostal?“
„Náhodou.“
„Toto ti akurát uverím. Ty si mu prehľadal veci a ten mešec si ukradol.“
„Len požičal.“
„On o tom vie?
„Čo, blázniš? Je zrichtovaný na mol. Spí za stolom.“
„Čo ak sa zobudí a zistí, že nemá mešec?“
„Nezobudí,“ presvedčivo prehlási muž, „toho nezobudí ani výstrel z kanóna.“
Hostinská nevychádza z údivu: „Ako je možné, že sa tak rýchlo zložil? Veď ešte nie tak dávno jedol večeru a hovoril s tebou.“
„To môj trúnok. Zložil by aj koňa.“
„Koňa áno, ale teba nie,“ jedovato doloží žena.
„Veď ja znesiem viac ako kôň,“ vystatuje sa hostinský.
„To viem veľmi dobre. Nemusíš sa chváliť,“ odvetí nato žena.
„Mám to ja dobre premyslené, neboj sa. On chcel piť víno. Ale načo by som ja niekomu núkal víno? To je mrcha kšeft. Povedal som mu, že mám len pálenku, čo je aj pravda. Hneď som ja videl, že je to onakvejší hosť, ako tí niktoši, čo pozerajú na dno mešca ako do studne. Tak som mu ponúkol najprv na zahriatie, potom pred jedlom, potom po jedle, až napokon chytil slinu. Tá moja pálenka hreje a v tejto zime aspoň trochu rozprúdi krv. Nechtiaca kmotrička prasiatko zjedla. Mladému pánovi pálenka zachutila, takže ani nezbadal, ako sa zrichtoval.Už je nám vtáčik lapený v klietke. Ráno si nebude pamätať, koľko toho zjedol a vypil, takže ho pekne ošklbeme.“
„Ako si vedel, že je taký bohatý?“
„Nevedel som, ale cítil som to. Veru, šikovný chlapík. Mal dobre schovaný veľký mešec. Neboj sa, viem ja, ako na takýchto kunšaftov.“
Potom sa zadíva na hostinskú. Chvíľu skúma účinok svojich slov a potom prerečie: „Pekný mešec. A aký tučný.“
Z ničoho nič hostinský vysype na stôl celý obsah mešca. Vyhasnuté oči hostinskej zasvietia ako dve fakle a tupý výraz jej tváre dostáva živší výraz. Díva sa na tú hromadu mincí ako na zázrak.
„Toľko peňazí!“ dodáva užasnuto.    
„Veru,“ pritakáva muž.          
Roje duchov pekla zúrivo obletujú oboch. Cítia istú korisť. V tej chvíli jeden z pekelníkov vstupuje do srdca hostinskej a šepká jej desivú myšlienku: „Hostinská Kolárová, zabite hosťa a peniaze si ponechajte! Nebojte sa, nikto sa nikdy nedozvie, že tu bol. Len musíte byť šikovní a opatrní.“
Hostinská sa roztrasie od hrôzy, ale jej lakomého srdca sa táto myšlienka prichytáva ako kliešť a už ju neopustí. Ale to už iný démon vstupuje do srdca hostinského a šepká mu to isté. Aj hostinský sa zachveje pri pomyslení na hrozný čin, ktorý mu poradil služobník pekla. Rýchle siahne po najbližšej fľaši a priamo z nej si logne poriadny dúšok. Otrasie sa a spakruky si utrie ústa. Na čelo mu vyráža pot.
„Čo urobíme?“ položí po chvíli muž otázku, ktorá visí vo vzduchu. Pritom sa uprene zadíva žene do očí. Ich pohľady sa stretnú a v tom momente cíti, že aj v hlave jeho ženy sa usídlila tá istá diabolská myšlienka, ako v jeho hlave. Aj bez slov je jasné, že sa stane čosi hrozné. Na chvíľu zavládne ticho, ktoré preruší hostinský: „Podobný mešec mal ten cudzinec. Pamätáš?“
„Áno, lenže tamten zomrel. Sám od seba.“
„To je pravda.“
„Ale tento nevyzerá, že by mal zomierať.“
„Nevyzerá. Jedine žeby...“
Hostinský akoby sa bál dopovedať tú strašnú vetu. Nedočkavá žena však nemieni donekonečna čakať na rozuzlenie a tak vŕta: „Žeby čo?“
„Veď to vieš práve tak dobre ako ja.“
„Žeby sa niečo stalo?“
Hostinskému sa rozjasní tvár: „No vidíš, že nie si taká hlúpa.“
„Ale ako?“
„Niečo musíme vymyslieť. Alebo sa ti chce na staré kolená chodiť po žobraní?“
„To nie!“ ostro sa ohradí žena.
„Tak vidíš. Sme čoraz viac zadlžení. Žid nám už nechce požičiavať. Ak to takto pôjde ďalej, vyjdeme na psí tridsiatok. A kto sa potom postará o našu dcéru?“ zabrnká hostinský na citlivú materinskú strunu svojej ženy. Tá je v tejto chvíli odzbrojená. Hostinský kuje železo za horúca: „Musí to tak byť. Musíme ho... no čo tak pozeráš?!“
„Panenka Mária!“ zhrozí sa žena.
„Nebedákaj toľko a radšej uvažuj, čo a ako.“
„A čo s ním potom?“
„Kedy potom?”
„No potom, keď ho...”
„Zahrabeme ho do hnoja. Tak ako toho cudzinca, čo nám tu vtedy zomrel. Tam ho nikto nenájde.“
„Ale čo ak ho bude niekto hľadať?“
„Nebude.“
„Ako to vieš?“
„Nikto ho tu nečaká.“
„Ale ako to ty môžeš vedieť?“
„Sám mi to povedal.“
„Ty si sa ho pýtal?“
„Pýtal. Tak opatrne. No nechcel o tom veľmi hovoriť. Ale veď keby bol tunajší, určite by som ho poznal. Poznám predsa všetkých ľudí široko-ďaleko naokolo.“
„A čo Lucia? Čo keď nás prichytí?”
„Urobíme to v noci, keď bude hlboko spať. A dáme pozor, aby nevystrčila nos zo svojej izby.”
„Ale čo ak nato niekto príde?“
„Nepríde! Nestrečkuj a počúvaj! Musíme sa šikovne zbaviť jeho vecí. Koňa odvediem do osady Cigánov hen za horu. Cigáni ráno nájdu koníka a potešia sa. A ak by niekto koňa spoznal, podozrenie padne na Cigánov.“
„Keď ja neviem...“
„Ale peniaze ťa lákajú, čo?“ zahanbuje hostinský ženu. Pozná ju veľmi dobre a vie, aká je jeho žena chamtivá.
Hostinský kuje železo za horúca: „Pomysli si, čo všetko by sme si za tie peniaze mohli kúpiť.“
„No, rob ako myslíš...“
„A čo ty? Musíš mi pomôcť.“
„A čo povieme ráno Lucii?“
„No čo, čo? Že hosť odišiel!“
„Odišiel? Kam?“
„Kam, kam! Čo sa toľko vypytuješ? Jednoducho sa zbalil a odišiel. Koľko hostí sa už u nás vystriedalo?! Nuž čo? Prídu, odídu. Čo je na tom?“
Žena je odzbrojená, zmierená s osudom. Ešte sa pýta: „Kedy to chceš urobiť?“
Muž opáči: „Obaja to urobíme. A ty mi pomôžeš.“
Žena uprie pohľad do zakalených očí muža a pýta sa: „Ale kedy?“
„Keď príde ten správny čas. Prídem pre teba.“
„Čo s naším hosťom? Vezmeme ho do izby?“
„Samozrejme. Nenecháme ho tu.“
„Kde je Lucia?“
„Ako vždy sa modlí vo svojej podkrovnej izbe.“
„Len nech sa modlí. Vôbec ju tu teraz nepotrebujeme.“
„Tak poďme, nech to máme čím skôr za sebou.“
Obaja sa približujú k nehybnému hosťovi.
„Ták, pánko, ide sa na pelech!“ hovorí hostinský hosťovi, ale hovorí to len tak pre seba. Vie, že hosť ho nepočuje. Je úplne opitý. Je zrejme, že vôbec nevie o svete. Ešteže ho nevidí sestra. Tá by sa zhrozila.
„Pomôž mi ho nadvihnúť,“ hovorí hostinský žene a spolu s ňou dvíha hosťa zo stoličky. Zachytí hosťa pevne popod rameno a takto pripravený prikazuje žene: „Svieť mi! Ideme.“
Hostinská s lampášom popredu, hostinský s nevládnym hosťom fučiac pozadu, vyrážajú pomaly dopredu. Hoci je hosť totálne spitý, akosi podvedome prekladá nohy, takže ho hostinský napokon dotiahne pred dvere izby, v ktorej má prenocovať. Žena otvára dvere a muž sa s nevládnym hosťom dovlečie k posteli. Svoj živý náklad zloží na posteľ a uloží ho ležať dole tvárou.

Temná hodina
Hostinský má znovu v ruke fľašu svojej smrtiacej pálenky a logá z nej. Vonku sa rozpútala búrka a rovnako prudká búrka zúri aj v duši starého Kolára. Snaží sa zahnať chmúrne myšlienky a tak logá. Dodáva si guráž. Je veľmi nepokojný. Trasie sa na celom tele. Srdce mu búši a pľúca sa nadúvajú ako kováčske mechy. Ruky sa potia a on cíti rešpekt pred smrťou, ktorú cítiť v ovzduší.
Kolár je starý darebák. Opil a okradol už kdekoho, ale zabiť človeka, to je aj naňho hrozný čin. Aj by cúvol, ale nemôže. Diabol ho už má pevne v hrsti a svoju korisť nepustí. Hostinský ide za ženou. Tá sa vydesí, no poslušne vstáva a nasleduje muža. Obaja sa približujú k hosťovej izbe. Šťastie, či skôr nešťastie pre nich je, že vonku hvízda hrozný víchor a v jeho zavýjaní zanikajú všetky iné zvuky. To počasie je ako stvorené pre uskutočnenie pekelného plánu hostinských. Muž sa potí. Znoj mu steká cícerkom dole chrbtom. Pľúca sú na prasknutie. Srdce cíti až v hrdle. V ústach mu vysychá a on si chrbtom ruky utiera pot z čela. Ale vrátiť sa už nemôže. Služobník pekla ho vedie istou rukou na miesto činu.
Konečne stoja pred dverami. Muž potichu otvára dvere a nakukne dnu. No dnu je pokoj. Počuť len hlasité oddychovanie spiaceho muža. Muž sa otočí k žene a pohľadom jej dáva pokyn, aby aj ona vstúpila. Žena potichu vstúpi a čo najopatrnejšie zatvára dvere. Hostinský na chvíľu znehybnie, aby sa presvedčil, že sa hosť neprebudil. Ale kdeže! Toho by teraz nezobudila ani kanonáda.
Hostinský sa pomaly pohne vpred. Šelma sa zakráda k nič netušiacej obeti. Hosť spí, ako by ho hodil do vody. Vôbec netuší, že do jeho izby práve vkročila smrť v sprievode služobníkov pekla. Smrť sa prikráda zboku k posteli spiaceho muža. Vtelila sa do hostinského, ktorý sa stal nástrojom temných síl. Budúca obeť spí na bruchu, chrbtom otočená k blížiacemu sa vrahovi. Ešteže tak, uľaví sa hostinskému. Ešteže sa nemusí dívať do jeho tváre. Vytiahne nôž a ten sa zaleskne vo svite lampáša. Hostinského to na chvíľu vyľaká a v tej chvíli sa ozve jeho svedomie. Anjel strážca sa ešte naposledy pokúša zastaviť hostinského pád. Kolár sa zháči. Na chvíľu sa celý rozochveje a stráca guráž. Aj keď je to tvrdý chlap, pripraviť nevinného človeka o život je aj preňho príliš ťažký hriech.
Ale už niet cesty späť. Diabol nemá zľutovanie a nepríčetne sa rozzúri. Tento Kolár patrí predsa jemu a on nedovolí nikomu, aby mu ho vzal! Zahriakne znepokojené svedomie a dotieravo našepkáva hostinskému: „No tak, Kolár, nemeškaj, aby si neobanoval! Alebo sa ti odnechcelo bohatstva? Lenže bez neho si stratený. Tvoja situácia je veľmi vážna, veď to vieš. Si čoraz viac zadlžený. Ak to takto pôjde ďalej, čoskoro vyjdeš na psí tridsiatok. Vari sa ti chce na staré kolená chodiť po žobraní? Určite nie! Ani nemusíš. Teraz máš šancu zachrániť sa. Možno poslednú. Taká sa ti už tak skoro nenaskytne. Potom môže byť neskoro. Vieš, že k tebe chodí málo ľudí, a ak, tak sú to poväčšine chudáci, ktorí žijú z ruky do úst. Lenže tento tu je pekne zazobaný. S peniažkami, čo má, by si sa zachránil a mohol by si bez starostí žiť. Ten človek je tu cudzí, nikto ho nepozná, nikto ho tu nečaká, nikto o ňom nevie. Ak to urobíš šikovne, nikto ho už nikdy nenájde. Neboj sa, nikomu nebude chýbať. Len to musíš urobiť šikovne! Nesmieš to zbabrať! Zober rozum do hrsti, Kolár!“
Prefíkaný služobník pekiel triumfuje. Ľahko sa mu darí zviesť chamtivého hostinského. Hostinský prežíva muky, ale chce to mať čím skôr za sebou. Už aj on toho má plné zuby. Z celej sily sa rozoženie a v tej chvíli je rozhodnuté. Dlhý nôž vniká do nič netušiaceho spáča. Niekoľko ľudských osudov sa neodvratne láme...

Kruté rozuzlenie
Už je jasný deň, keď sa prebúdza Lucia. Prežehnáva sa a ďakuje Pánu Bohu zato, že sa prebudila živá a zdravá do nového dňa. Tak ako každé ráno. Kratučko sa pomodlí, no potom sa chvatne oblieka a ponáhľa sa za rodičmi, aby ju nevyhrešili za to, že tak dlho spala. Inokedy ju zobudia, no dnes ju nechali pospať si. Dievčina tomu nerozumie, ale sama si vyčíta, že sa nedokázala zobudiť skôr. Je to zvláštne, ale čo už? Nech je, ako je! Jej rodičia sú pánmi hostinca a ona je poslušná dcéra. Robí, čo jej prikážu.
Uteká dole schodmi a zbadá oboch rodičov. „Dobré ráno, otec! Dobré ráno, mama!“ zašvitorí.
„Dobré ráno, dcéra moja,“ odvetí cudzím hlasom matka bez toho, žeby pozrela na dcéru. Aj otec čosi zamrmle spoza chrbta a ani sa neobráti k dcére. Lucia je udivená.
Pozná rodičov už roky a okamžite vycíti zmenu v správaní rodičov. Šípi, že sa čosi deje. Akési napätie visí vo vzduchu. Lucia to zacíti a zrazu sa nemôže zbaviť zlého dojmu.
„Stalo sa niečo?“ pýta sa znepokojené dievča.
Rodičia pozrú na seba a matka, aby zahladila nepríjemný dojem, rýchlo odvetí: „Nič. Čo by sa malo stať?“
Dievčina sa rozhliada okolo a pýta sa: „Kde je náš hosť? Už vstal?“
Hostinský zbledne a prudko sa otočí. No nechce, aby na ňom dievča videlo, aký je rozrušený.
„Odišiel,“ odvetí čo najľahostajnejšie, vyhýbajúc sa dcérinmu pohľadu.
Lucia prekvapene vytreští oči a neveriacky sa pýta: „Odišiel? Len tak z ničoho nič?“
„Len tak. Z ničoho nič. No čo je na tom? Hostia prichádzajú a odchádzajú. Na to predsa hostinec slúži, či nie?“ rozohní sa hostinský.
Dievča sa však nedá len tak ľahko pomýliť: „A nič nepovedal?“
„A čo by mal hovoriť? Zaplatil a išiel svojou cestou.“
„To predsa nie je možné. Veď prišiel sem.“
„Čože?“ pýta sa hostinská.
Dievčina sa preľakne. Došlo jej, že sa prezradila, ale už je neskoro. Otec a matka sa znepokojene pozrú na seba. Niečo tu nehrá. Ich dcéra vie čosi, čo oni nie. Napokon sa ozve matka: „Ako vieš, že prišiel sem? Čo ty vlastne o tom vieš?“
Zaskočené dievča nevie, kam z konopí. Matka znovu zaútočí: „No tak čo je? Čo mlčíš?“
Dievčina sa prestrašene díva to na otca, to na matku, no mlčí ako zarezaná. Vtedy sa hostinský dopáli a zrúkne: „No tak hovor dievča, lebo...“
Uprie na dievča taký hrozivý pohľad, až sa dievča rozochveje. Lucia ustrašene zašteboce:
„Keď ja som mu dala slovo.“
Zhrozená matka vyzvedá: „Slovo? Aké slovo? Komu si dala slovo?“
„Jemu.“
„Komu jemu?“
„No... nášmu hosťovi.“
„Aké slovo si mu dala?“
„No, že to nepoviem. On vám to chcel povedať sám. Naliehal na tom. Prosil ma, aby som ho predčasne neprezrádzala. Tak som mu to sľúbila.“
Zrazu hostinský priskočí k dievčaťu a s nepríčetnou zlosťou zareve: „A čo mal povedať?“
Potom zdvihne varovne ruku a zasyčí: „Dievča, nezahrávaj sa s nami! Ak okamžite nepovieš všetko, čo vieš, tak si ma nepraj!“
Dievčina sa zachveje ako osika pri pohľade na otca, ktorý má v tej chvíli výzor hrozného netvora. Lucia neverí vlastným očiam, ale vie, že ak hneď neprezradí, čo vie, bude zle. Rezignovane teda prezrádza tajomstvo svojho brata: „Ten náš hosť je Peter. Váš syn a môj brat. Vrátil sa po rokoch domov, aby sa s vami pomeril. Priniesol aj peniaze, ktoré vo svete zarobil, aby vám ich podaroval, ale nevedel, ako ho prijmete, tak vám ich chcel dať až dnes.“
Ani blesk z jasného neba by tak nevydesil rodičov ako táto správa. Matka otvorí ústa a z pier sa jej vyderie bolestný výkrik. Ale taký bolestný, aký vari z jej úst nikdy v živote nevyšiel. Potom sa bezvládne zrúti k zemi. Otec sa zatacká a rukami sa zachytí najbližšieho stola. Potom sa sťažka posadí, obomi rukami sa chytí za hlavu a začne zavýjať nesmiernym žiaľom.
Dcéra priskočí k ležiacej matke, aby ju ratovala, no otec priskočí k Lucii a bezcitne ju zdrapí za plece: „Čo si to povedala? Kto že bol ten náš hosť? Ale dávaj si pozor nato, čo povieš. Nech ťa chráni Pán Boh, ak mi budeš nahovárať nejaké hlúposti!“
„Povedala som vám pravdu. Prisahám na všetko, čo je mi sväté. Ten hosť je váš syn. Môj brat Peter,“ prestrašene melie dievča, ešte stále nechápajúc, čo sa to tu vlastne deje. 
Otec strašne zbledne, no ešte sa chytá poslednej nádeje. Potom sa s hrozivým výrazom v tvári pýta: „Ako to môžeš vedieť? Čo ak sa mýliš?“
Dievča cíti, že odhalila akúsi hroznú pravdu, ale nemôže klamať a tak, hoci s obavou, predsa len trvá na svojej pravde: „Nemýlim sa. On sám mi to povedal.“
Chlap cíti, ako sa mu podlamujú nohy. Vykríkne: „O, niéée!“ a zrúti sa na najbližšiu stoličku. Potom zaúpie: „Beda mi, tisíckrát beda mne úbohému!“
A tu sa stane čosi neskutočné. Tvrdý chlap zovrie hlavu do dlaní a začne srdcervúco nariekať.
Šokovaná dcéra sa vyjavene díva na toto tragické divadlo. Šípi hrozné nešťastie, ale sama si nechce pripustiť to hrozné podozrenie, čo sa jej zmocňuje.
„Preboha, čo sa stalo? Tak čo sa to tu vlastne deje?“ vyzvedá zúfalo, ale odpovede sa nedočká. Napokon sa žalostne rozplače v predtuche čohosi hrozného. Ani nezbadá, že jej otec vstáva a s neprítomným pohľadom odchádza preč. Chvíľu snorí po dome. Čosi hľadá. Konečne! Má v rukách to, čo hľadal. Povraz. Vychádza z domu a ani sa neobzrie späť. Nič nevníma. Ide ako stroj lesnou cestou a stromy milosrdne zakrývajú jeho potupu.
Zrazu zastane. Pred ním je strom, ktorý vyhovuje jeho zámerom. Tu ukončí tento svoj nepodarený život. Štverá sa hore, ale množstvo alkoholu, čo popil a rozrušenie, ktoré prežil, robia svoje. Pošmykne sa a padá na zem ako zhnitá hruška. Chvíľu mu trvá, kým sa ako-tak pozbiera, a znovu sa pokúša vyštverať sa na strom. Napokon sa mu podarí vydriapať sa hore.
Chvíľu trvá, kým urobí slučku na povraze a priviaže povraz ku konáru, ktorý si vyhliadol. Zrazu sa pošmykne a padá dole skôr ako plánoval. Povraz sa zaťahuje okolo krku a škrtí. Nemôže dýchať. Zúfale bojuje o prežitie, ale už je neskoro. V tej chvíli chápe, aký nezmyselný je čin, ktorý urobil, ale už niet cesty späť. Vtom sa po lese rozoznie mocné volanie dcéry: „Otec! Kde si? Ozvi sa! Prosím ťa!“
Lenže to už sa otec lúči so životom.

Bolesť hriechu
K veľkej drevenej spovednici pristupuje mladá novicka. Otvára dvere a vstupuje dnu. Potom za sebou zatvára dvere a kľaká si na kľakadlo pred sebou. Prežehnáva sa a odrieka naučenú formulu pred spoveďou. Začína sa spovedať, no nedokáže sa sústrediť a tak je jej reč nesúvislá. Spovedník si uvedomuje jej nepokoj a tak sa jej taktne pýta na príčinu jej rozrušenia. Dievčina chvíľu mlčí, no potom začína hovoriť: „Som v tomto kláštore krátko. Predtým som žila s nebohými rodičmi v hostinci ďaleko odtiaľto. V poslednej dobe som zažila strašnú tragédiu rodiny, z ktorej sa dodnes nedokážem úplne spamätať. Myslím predovšetkým na to, či si moji rodičia, zvlášť otec, dokázali zachrániť duše pred večným zatratením. Táto otázka ma trápi a spôsobuje mi nesmierne bolesti.“
„Máte dôvod pochybovať?“
„Žiaľ Bohu, áno. Moji rodičia zabili vlastného syna, môjho brata.“
„Ako sa to stalo?“
V tej chvíli Lucia, lebo ona je tá novicka, vyrozpráva celý príbeh spovedníkovi. Končí slovami: „Po smrti otca žila matka ešte zopár mesiacov. Opatrovala som ju, lebo po porážke ostala nevládna. Po smrti rodičov som zdedila ich hostinec a ako jediná dedička som ho darovala Cirkvi. Z peňazí, ktoré priniesol brat a kvôli ktorým zomrel, som vyplatila veno v kláštore. Bolo to výslovné želanie môjho nebohého brata a ja som mu musela sľúbiť, že tak urobím. Zvyšné peniaze som rozdala chudobným. Štítila som sa tých peňazí, lebo kvôli nim zomrel mladý človek, ktorý mi bol taký blízky. Útechou mi je aspoň to, že môj brat je už vo večnej blaženosti.“
„Ako to viete?“
„Raz v noci sa mi brat zjavil vo sne. Bol nádherný, celý v bielom, a žiaril šťastím. Oznámil mi, že je spasený, a to je pre mňa veľkou úľavou i zadosťučinením. Trápim sa však kvôli rodičom. Ani nie tak kvôli matke. Keď tá umierala, zaopatril ju kňaz. Mám nádej, že jej duša je na poriadku a stále sa za ňu modlím. Lenže čo otec? Sám si siahol na život. Obesil sa. Umieral v stave smrteľného hriechu. Myslíte, ctihodný otče, že skončil vo večnom zatratení?“ Lucia si bolestne povzdychne.
Slova sa ujíma mladý kňaz, ktorý ju počuje hovoriť prvý raz. Aby mladú dievčinu povzbudil, hovorí: „Božie milosrdenstvo nemá hraníc. Nikdy nevieme, či bude ten ktorý človek po smrti spasený alebo nie. To vie len Pán. Ani samovrah nemusí byť zatratený. Známy je prípad svätého farára z Arsu, za ktorým prišla manželka jedného samovraha, ktorý skočil z mosta do rieky a zahynul. Tá pani mala presne také isté starosti o dušu nebohého manžela, ako máte teraz vy starosť o dušu nebohého otca. Svätý Ján Vianney, ktorý mal mimoriadne schopnosti, zvestoval nešťastnej žene správu, ktorá zahojila jej ubolenú dušu. Prezradil jej totiž, že jej manžel počas pádu z mosta stihol oľutovať svoje hriechy a bol omilostený. Prispela k tomu Panna Mária. Stalo sa to totiž v mariánskom mesiaci máj a nebohý muž sa krátku dobu pred svojou samovraždou pomodlil spolu so svojou manželkou Zdravas´ Mária pred obrazom Panny Márie. Pre tento jeden Zdravas mu Panna Mária vymohla milosť ľútosti a Božie milosrdenstvo. Niekedy stačí naozaj málo. Takže aj v prípade vášho nebohého otca je stále nádej. Boh môže zachrániť aj dušu samovraha, zvlášť vtedy, ak sa za túto dušu niekto modlí. Modlili ste sa za svojich rodičov?“
„Áno. Každý deň.“
„Ako dlho?
„Celé roky.“
„No vidíte! Váš otec na tom teda nie je až tak zle. Modlite sa aj naďalej. Nestrácajte nádej. Boh je láska. Nezabúdajte na to.“
„Vrúcna vďaka, otče, za vaše slová. Sú balzamom na moju dušu.“
„Bohu vďaka. Chcete sa ešte vyznať z nejakých hriechov?“
„Na nič si už nespomínam.“
„Oľutujte teda svoje hriechy.“
Lucia odrieka naučenú formulu a potom jej kňaz udeľuje rozhrešenie. Vzápätí sa Lucia prežehnáva a opúšťa spovednicu. Do očí sa jej nahrnú slzy. Ale už to nie sú slzy bolesti, ako v poslednej dobe. Do jej tak ťažko trýzneného srdca vstupuje nová nádej. Zaplavuje ju vrúcna vďaka Bohu a Panne Márii, ktorým adresovala toľko svojich modlitieb.

Karol Dučák

Autorom príspevku je Karol Dučák.


Súvisiace príspevky:

2 komentáre:

  1. Tento príbeh si viem predstaviť v dramatizovanej podobe - ako rozhlasovú hru alebo film. Naplno by vyznela jeho sila.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák15.10.14

    Zaujímavá myšlienka. Tento príbeh som ako rozhlasovú hru poslal do Slovenského rozhlasu dokonca dvakrát, najprv pôvodnú, potom upravenú verziu. Slovenský rozhlas je však pre mňa nedobytná pevnosť. Viac šťastia som mával v rádiu Lumen, ale aj to už je minulosť. Filmový scenár - to by snáď bolo potrebné skúsiť. Každopádne sa tou myšlienkou budem zapodievať. Takže ďakujem veľmi pekne za inšpiráciu.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.