26. novembra 2014

O manipulácii

Pavel Duraj
Jahve Boh vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a opatroval. A Jahve Boh dal človekovi tento príkaz: „Smieš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale zo stromu poznania dobra a zla nebudeš jesť, lebo v deň, keď z neho budeš jesť, prepadneš smrti. (Genezis 2, 15–17)
Manipulácia: Čo to je? V čom spočíva? Ako sa prejavuje v živote človeka? Ako sa prejavuje v živote národov a ľudstva? A čo to má spoločné s uvedeným biblickým citátom?
Čo to je? Na to si odpovieme odkazom na slovník cudzích slov, kde je napísané: Manipulácia: narábanie, spôsob zaobchádzania; neľudské, nečestné, neúprimné zaobchádzanie. Manipulovať: zaobchádzať, narábať, najmä odborne; riadiť podľa vlastnej vôle, bezohľadne ovplyvňovať.
S odpoveďou na ďalšie otázky je to už ťažšie, ale pokúsim sa o to.

K úvahám o manipulácii ma nasmeroval jeden študijný videozáznam (ďalej len „film“) nazvaný O manipulácii, ktorý som videl už dávnejšie (v roku 2004) na istom stretnutí v Žiline. Vynasnažím sa opísať ho čo najvernejšie (ako som ho vnímal a  pochopil).
Celý film trval asi 40 minút. Začiatok filmu, asi päť minút, som nevidel, ostatných 35 minút by sa dalo rozdeliť na dve časti. V prvej časti (asi 33 minút) bol zostrih záznamov z vystúpení istého známeho slovenského politika (bol to Mečiar), ktoré boli poprekladané výpoveďami, resp. komentárom redaktora (a pravdepodobne aj režiséra a scenáristu tohto filmu). Celá táto časť bola úplne monotematická, vystúpenia Mečiara také, ako ich poznáme a ako si ich pamätáme z masmédií. Redaktor komentoval to, čo sme videli, hovoril o tom, aké skúsenosti mal on. (Hovoril úplne pokojne a vypadalo to tak, že hovorí podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia.) Urobil len jednu výnimku, keď v jednom vstupe spomenul  manipuláciu v nacistickom Nemecku a pripomenul známe goebelsovské „tisíc razy opakovaná lož sa stáva pravdou“.
V sále sedelo asi tridsať ľudí a ich reakcie svedčili asi v tomto zmysle: áno, má pravdu (o redaktorovi a jeho komentári), aj my to tak poznáme (o Mečiarovi), občas sa ozval smiech.
Druhá záverečná časť filmu (asi dve minúty) bola prekvapujúca. Redaktor komentoval celé svoje dielo – čo sme práve videli – a hovoril (pokúsim sa opísať to čo najpresnejšie, podľa toho, ako som to celé pochopil ja):
Čo na to poviete? Aké to je? Je to dobré, nie... ?
Čoby dobré, je to skvelé! Je to vynikajúce!
A čo ja? Aký som? Som dobrý, nie?
Čoby dobrý, som skvelý, som vynikajúci.
Som taký skvelý a inteligentný, že inteligencia okolo mňa len tak fŕka, keď idem...
Alebo je to inak?
A čo keď nie som taký skvelý, taký múdry?
Čo keď som sprostý?!
Som asi hlúpy...
(Koniec filmu – bez titulkov – zažalo sa svetlo.)
Je dôležité povedať, že pri tomto poslednom vstupe sa redaktor zo začiatku správal ako predtým, potom sa rozohnil, zvýšil hlas, začal nezmyselne gestikulovať rukami; vypadalo to doslova tak, akoby mu „uleteli všetky včely“;   aby sa na záver upokojil a posledné vety povedal úplne krotko.
A teraz pár slov o tom, ako som celý  film vnímal: Asi v polovici som sa začal sám seba pýtať, o čom to je, čo tým „chce básnik povedať“, lebo sa tam do omrzenia opakovali informácie notoricky známe najmä z médií  a z rečí, kolujúcich medzi ľuďmi. Záver filmu bol pre mňa skoro šokom a niekde v podvedomí sa rodila otázka: Prečo? Čo to má znamenať? Aký to má zmysel?
... Zapálilo sa svetlo, ľudia povstávali, rozprúdila sa debata. Vstal som tiež, a tá ešte nesformulovaná otázka  „prečo?“ –  sa prejavila aj navonok. Povedal som asi toto: „Čo na to poviete? Mne sa tá prvá časť filmu zdala čudná. Záver filmu to celé posunul do inej roviny“ – so zamlčanou poznámkou: „neviem síce do akej, ale nie je to len tak!“ Odpoveďou bolo mlčanie a udivené pohľady (a ty to nevieš?).
Potom nasledovala ďalšia prednáška.
Cestou som sa zahovoril s jednou tam prítomnou dámou a tiež som sa jej opýtal, čo si o tom predvedenom filme myslí. Dostal som odpoveď, že dotyčného (režiséra, redaktora) by mali niekde zavrieť.
Asi sa pýtate, prečo sa toľko rozpisujem o zážitku z nejakej projekcie nejakého filmu. Vydržte!
V ten deň som už o tom nerozmýšľal. Na druhý deň ráno, tesne potom, ako som sa zobudil, sa mi vynorila odpoveď. A tá vynorivšia sa odpoveď bola možno ešte šokujúcejšia ako spomínaný záver filmu. Znela asi takto: Bol to test toho, kto je zmanipulovaný. Ten, kto sa nepýtal, kto si otázku „prečo taký záver filmu?“ nepoložil, kto záver filmu jednoducho nebral do úvahy (asi preto, lebo mu nerozumel) a hodnotil film len podľa prvej časti, je zmanipulovaný.
(Asi o mesiac som sa s niektorými účastníkmi spomínanej projekcie stretol a v rozhovoroch s nimi zistil, že ani jeden z nich o tom nerozmýšľal, jednoducho na to nemali čas, alebo im to ani nenapadlo. Nenapadlo im ani to, že to nebol obyčajný film, že to bol film „študijný“, ktorý nie je určený širokej verejnosti, ale len tým, o ktorých sa predpokladá, že niečo z toho pochopia. Upozorňujem na to, že s tvorcami filmu som sa nestretol, preto neviem, čo bolo ich zámerom.)
V nasledujúcich  dňoch mi to nedalo pokoja a hodne som na túto tému rozmýšľal a rozoberal som problém manipulácie z rôznych strán. Zhrniem to do niekoľkých bodov; sú to niečo ako jednoduché príznaky, prejavy  toho, že človek je zmanipulovaný:
1. Ak tvrdím, že zmanipulovaný nie som, že mám vlastný názor a preň sa aj pohádam, či nebodaj pobijem – som zmanipulovaný. Ak nie som zmanipulovaný, potom, najmä ak sú naporúdzi seriózne argumenty, o svojom názore zapochybujem, musím o ňom znova porozmýšľať a vyhodnotiť ho. Či názor zmením alebo nie, nie je podstatné, podstatné je to, že o svojom názore znova porozmýšľam aj s pribratými novými argumentmi  a vyhodnotím to (môže to trvať aj roky).
2. Ak sa môj „vlastný názor“ zhoduje s „vlastným názorom“ väčšiny ľudí – som zmanipulovaný. Ak tomu neveríte, urobte si prieskum toho, komu a ako chutil obed v jedálni. Tam by ste zistili, že „koľko ľudí, toľko chutí“. Je možné aj to, že v tomto smere sme manipulovaní tak, aby sme mali vypestované čo najlepšie chuťové zmysly, aby sme sa jedlu venovali ako tomu podstatnému a dobré jedlo povýšili na zmysel života. To isté platí aj o móde v obliekaní, krášlení tela všetkými možnými prostriedkami, či o najpohodlnejšom bývaní, najlepšom aute a podobne. Platí, že v nepodstatných záležitostiach sme vedení k tomu aby každý mal vlastný názor, odlišný od názorov ostatných  ľudí; vo veciach podstatných je len „jeden jediný“ správny názor.
3. Nemám na nič čas. Táto veta tiež svedčí o zmanipulovaní. Ak nemám na nič čas, potom určite nemám čas na to, aby som o veciach, udalostiach a poznatkoch, ktoré mi ponúka život, porozmýšľal a vyhodnotil ich, aby som porozmýšľal sám o sebe. Všetko hádžem na kopu a správam sa podľa toho, čo sa mi momentálne hodí, čo sa mi  ponúka,  podľa módy či podľa reklamy. A preto nemôžem mať „vlastný“ názor.
Samotné slovo „názor“ hovorí jasne. Názor mám vtedy, ak do niečoho len nazriem; knihu si neprečítam, len do nej nazriem, prečítam si len záložku či doslov nejakého odborníka ... a budem mať „názor“. Synonymum k slovu „mám názor“ je „myslím si“. Aspoň to tak vypadá. Ale ak poviem „myslím si“, priznávam tým, že sa v danej oblasti veľmi nevyznám a len na základe toho, čo viem, usudzujem, vychádza mi z toho. Preto slovné spojenie „myslím si“ je presnejšie, umiernenejšie, skromnejšie – priznávam tým, že to vlastne neviem. „Mám názor“ je pojem iného kalibru: mám takýto názor a hotovo, nemienim o tom diskutovať. (V tejto súvislosti som istý čas sledoval vyjadrenia slovenských a českých  politikov na televíznej obrazovke. Kým v rečiach slovenských politikov „názory“ a „presvedčenia“ len tak lietali, českí politici dávali prednosť slovnému spojeniu „myslím si“.)
A čo má manipulácia spoločné s uvedeným citátom z Písma svätého? Veľmi veľa!
Dobre si všimnime spôsob manipulovania s človekom v našej spoločnosti, napr. reklamou. Dnešné reklamné kampane sú založené na princípe: urobte toto a toto (voľte túto a túto stranu, kúpte si toto a toto, dajte sa na takéto a takéto zabezpečenie dôchodku; čistite si zuby takto,  perte v takom pracom prášku, telefonujte, telefonujte, telefonujte... a budete sa mať fantasticky, budete iným človekom, budete extra človekom, budete sa cítiť ako boh.
A ak chcem byť  „moderný, pokrokový, ak chcem ísť s dobou“ musím sa týmto informáciám aj venovať, vyhodnocovať ich a podľa toho aj konať. Neuvedomujem si, že podobne konajú aj ostatní a ak sa mi aj podarí niečo „fantastické“ (podľa reklamy) dosiahnuť, dosiahnu to aj mnohí iní a som tam, kde som bol predtým.
Sľubovaný efekt výnimočnosti trvá veľmi krátko a nastáva rozčarovanie. Ale pretože sa cítim byť „extra človekom“ skúšam to znova a znova a dostávam sa do bludného kruhu – čím viac mám, tým viac chcem mať – a postupne prestávam brať ohľad na iných a bezhlavo sa ženiem za svojím cieľom. A pretože „výchovné“ programy (vo filmoch, seriáloch, rôznych súťažiach, v novinách, časopisoch a pod.) učia: môžeš urobiť všetko preto, aby si dosiahol svoj cieľ, dochádza k tomu, že neplatí žiaden zákon, každý si robí, čo chce.
To, čo som napísal, týka sa každého človeka, každého jednotlivca. V živote národov platí to isté, len sú iné reklamné slogany. V nacistickom Nemecku to bola teória o „nadčloveku“, v sovietskom Rusku „o socializme a komunizme ako jedinej dobrej a správnej ceste do budúcnosti“  a podobne. Sú to slogany o boji proti nacionalizmu, proti ríši zla, proti antisemitizmu, proti terorizmu, za víťazstvo demokracie, za víťazstvo socializmu a komunizmu, atď.
Neuvedomujeme si, že pod týmto pláštikom  sú vlastne štvané národy a skupiny  národov proti sebe a sú vháňané do vojnových konfliktov. V iných prípadoch „bojujeme“ za zrovnoprávnenie homosexuálnych „rodín“, za emancipáciu žien, za právo ženy rozhodnúť o potrate, proti diskriminácii, za práva dieťaťa... a tým vlastne rozdeľujeme ľudstvo na skupiny (ženy – muži,  starí – mladí a pod.), značkujeme nálepkami (ženy nerovnoprávne, týrané, muži domáci tyrani, mladí sú schopní a múdri a starí sú skostnatení, neambiciózni, sú len na príťaž a bolo by lepšie, keby vôbec neboli) a dôsledkom je napríklad rozpad základnej bunky spoločnosti – rodiny.
Ide o staré rímske: rozdeľuj a panuj!
Paralela s Bibliou je jasná. Zlý v podobe hada svojimi rečami a sľubmi zmanipuloval Evu a cez ňu aj Adama. A súčasná zmanipulovanosť človeka je dôsledkom tejto prvotnej manipulácie. Celé Písmo sväté je vlastne o tejto prvotnej manipulácii, o jej dôsledkoch a o tom, ako túto zmanipulovanosť – vrodenú dispozíciu manipulácii podľahnúť – prelomiť.
Uvedomme si, že ak sa v  Otčenáši modlíme „...buď vôľa Tvoja...“ vlastne hovoríme: Otče, na to, aby som mohol rozhodnúť o tom, čo je dobré a čo zlé, nemám dostatok kvalitných (dostatočne presných a overených) informácií a aj keby som ich mal, nemám zariadenie (rozum), ktoré by dokázalo tieto informácie spracovať, a keby som mal jedno aj druhé, nemám program, ktorý by to dokázal urobiť. (Analógia s počítačom je použitá zámerne, myslím, že problém dostatočne vysvetľuje.) Ďalej tým vravíme: Otče, som Ti úplne k dispozícii,  manipuluj so mnou. Ale nesmieme zabudnúť na to, že musíme urobiť všetko, čo je v našich ľudských silách, pričom nesmieme prekročiť Desatoro. Nádherné príklady takejto odovzdanosti nájdeme v Biblii:  Jób, Panna Mária.
Táto úvaha problém manipulácie s ľuďmi nerieši. Mojou snahou bolo pozrieť sa na danú problematiku trochu netradične. Pravdepodobne som objavil „teplú vodu“ a závery  nemajú všeobecnejšiu platnosť, ale ak to aspoň niekoho privedie k tomu, aby o danom probléme trochu porozmýšľal, nepísal som to nadarmo.
::
Použitá literatúra:
Sväté písmo – Jeruzalemská Biblia; Dobrá kniha Trnava, 2013
Veľký slovník cudzích slov; Vydavateľstvo SAMO – AAMM, Veľký Šariš, 1997
::
Súvisiace úvahy:

2 komentáre:

  1. Závažná téma. Lenže: kto si sám o sebe myslí, že je zmanipulovaný?!
    Preto nám môže otvoriť oči napríklad: "Nemám na nič čas." Výrok a postoj svedčiaci o zmanipulovaní.
    Alebo: Považujeme sa za tých, čo "vedia" - sme však schopní a ochotní pristúpiť ku kritickej sebareflexii?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný9.12.14

    Veľmi podnetné myšlienky, veľká vďaka autorovi :)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.