25. januára 2015

Svätá zem (7)

Robert Hakala
Mŕtve more - pláž
K neodmysliteľnej turistickej ponuke pri návšteve Izraela patrí kúpanie v Mŕtvom mori. Jeho rozloha je 1 050 km² a je vôbec najnižšie položenou vodnou plochou na zemskom povrchu. Povrch jazera leží 392 metrov pod hladinou mora a jeho dno 398 metrov pod hladinou  svetového oceánu. Nie je však len najnižšie položeným jazerom na Zemi, je aj najslanšie. Obyčajná morská voda obsahuje asi 35 promile soli (teda 3,5%), no Mŕtve more jej obsahuje takmer desaťkrát toľko. Je zásobované najmä riekou Jordán, ktorá mu dodáva asi 80% vody, ale aj niekoľkými sladkovodnými prameňmi. Teplota vody je však taká vysoká, že takmer všetka voda, ktorá doň vteká z Jordánu, sa vyparí, čím sa more ďalej presáľa. Následkom suchého púštneho ovzdušia je neustále odparovanie vody, koncentrácia solí a minerálov sa tak zvyšuje. Voda je sýtobelasá, veľmi pokojná a až tak nasýtená soľou, že sa v nej nedá plávať ani ponoriť. Ak sa chcete namočiť, musíte sa pomaličky zosúvať dozadu, kým neležíte celkom rovno.

Na niektorých miestach pobrežia vytvorila morská voda nánosy bahna, ktoré má blahodarné účinky na ľudský organizmus (zdroj: internet). Podnebie pri Mŕtvom mori ponúka celoročne veľký počet slnečných dní, suchý, čistý vzduch. Pozdĺž pobrežia je vystavaných množstvo luxusných hotelov, ktoré sú navštevované klientelou z celého sveta. Cesta autobusom z Jeruzalema k moru je veľmi príjemná. Pozdĺž diaľnice vidíte typickú púštnu krajinu – skaly, piesok, občas nejaký strom, krík. Zelená farba je mimoriadne vzácna. Hovorí sa, že v tomto mori sa nedá utopiť.
Krajina pri Mŕtvom mori

Sprievodca nám rozpovedal príbeh českého turistu, ktorý sa napil vody z mora a hoci bol transportovaný vrtuľníkom do Jeruzalema, nepomohlo. Pochovaný je na jednom z jeruzalemských cintorínov. Je to skutočne veľmi zvláštny pocit, keď ležíte na vode. Musíte si dávať pozor, aby ste si náhodou rukou nepošúchali oči. „Zachránia“ vás sprchy, ktoré sú v hojnom počte na plážach. Naše stredisko sa volalo Ein Bokek (Boqeq), plné reštaurácií, obchodov a stánkov. Čisté a upravené. Strávili sme tam iba niekoľko hodín, pretože naša cesta pokračovala ďalej.
Petra - zástup prichádzajúcich turistov
Cestu do Izraela môžete spojiť s návštevou Jordánska. Hlavným lákadlom je  Petra – kamenné mesto. Nachádza sa za vstupnou bránou nazývanou Siq. Mesto vzniklo na dokonale krytom mieste, kde sa stretávajú tri údolia. Mesto bolo založené pravdepodobne medzi 3. st. pred Kr. a 1. st. po Kr. V tom čase údolie obsadili Nabatejovci. Petra sa stala hlavným mestom ich kráľovstva. Neskôr ovládli Petru Rimania. Mesto leží na mieste, kadiaľ viedla cesta do južnej Ázie, takže ovládalo obchod s korením.
Všetky stavby (chrámy, hrobky, amfiteáter) boli vytesané do pieskovca. Mesto dosiahlo najväčší rozkvet a význam okolo roku 62 pred Kr., keď tu žilo asi 30 000 ľudí.
Petru opustili poslední ľudia po druhom ničivom zemetrasení v 6. st. po Kr. Údolie upadalo postupne do zabudnutia. Stalo sa tajomstvom miestnych beduínov, ktorí existenciu skalného mesta starostlivo skrývali pred svetom.
Vstupná brána do kamenného mesta
Prvým Európanom (od čias križiackych výprav), ktorý uvidel Kráľovskú hrobku v Petre, bol v roku 1812 švajčiarsky bádateľ a cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt, ktorý cestoval zo Sýrie do Egypta v prezlečení za Araba (zdroj: internet).
Aby ste sa do Jordánska dostali, musíte prejsť po autostráde niekoľko hodín, prežiť  neobvyklú hraničnú kontrolu, pretože Izrael a Jordánsko nie sú práve tí susedia, ktorí sa „majú radi“. Do Jordánska nesmie prejsť žiadne motorové vozidlo s izraelskou poznávacou značkou (to isté platí aj opačne). Na hraničnom prechode Eilat musíme vystúpiť z autobusu a prejsť pešo niekoľko sto metrov k colnici. Jordánsko je moslimská krajina, pred cestou sme boli sprievodcom oboznámení, aby sme všetky kresťanské symboly (a fľašu alkoholu „na trávenie“) nechali radšej v hoteli (v Izraeli) a zbytočne si nekomplikovali situáciu.
Musím však napísať, že prechod cez hraničné pásmo bol bezproblémový. Izraelskí aj jordánski vojaci (colníci) nemali žiadny záujem nejako nám komplikovať cestu. Myslím, že ich ani nezaujímal môj krížik na retiazke, ktorý nosím už tak dlho, že som si ho zabudol sňať. V kufri som mal aj niekoľko plechoviek s pivom, aj fľašu „domácej“. Na hraniciach naozaj nebol žiadny problém. Na jordánskej strane už čakal autobus a odviezol nás do blízkeho mesta Agaba. Ak som si doteraz myslel, že už nemôžem vidieť viac korenín pokope ako na trhu v Jeruzaleme, rýchlo som z toho vytriezvel. Mestečko je pekné, starobylé stavby sa miešajú s modernou výstavbou. Ruch na námestí bol veľký, ale nič nenasvedčovalo tomu, že sme v moslimskej krajine. Miestni sú už na Európanov zvyknutí (hlavne na sporo oblečené turistky). Okrem korenín som tu videl množstvo zabitých zvierat – oviec, ktoré viseli na hákoch. Nebol to vábny pohľad – zvieratá stiahnuté z kože – ich odrezané hlavy ledabolo položené na pultoch... Do Petry sme prišli po zotmení, takže všetko najdôležitejšie nás čakalo nasledujúci deň.
Petra
Pred cestou do Petry som si prezrel niekoľko filmov dostupných na internete, ktoré zobrazujú toto miesto. Môžem vám napísať, že skutočnosť je úplne iná, nedá sa opísať. Je to naozaj skvost, monument, perla, kde len neveriaco otvárate oči a snažíte si uchovať tú jedinečnosť do svojej pamäti. Pretože Petra je jedinečná. Úchvatná! Vstupenka do Petry stojí 50 USD. Pred pokladňou sa už tlačilo množstvo turistov, parkoviská boli zaplnené autobusmi. Plný očakávania som vykročil v ústrety kaňonu. Ak sa vám nechce ísť peši cez údolie nazývané Báb al-Sík k samotnej Petre (asi jeden kilometer), odvezie vás tam ťava, ktorých je k dispozícií dostatočné množstvo. Domáci mladí muži v pôsobivých krojoch vás tam za menší poplatok dovezú.
Pre farebné skalnaté územia, ktoré návštevníci uvidia, Petru volajú Ružové mesto. Farba skalných útesov je neobyčajne červená a ružová. Ako som už uviedol, samotná Petra sa nachádza za vstupnou bránou (nazývanou Siq). Cestou tam môžete obdivovať rysy Obeliskovej hrobky a Tricliniuma (pohrebná jedáleň s antickými prvkami). Okrem toho môžete uvidieť aj iné monumenty vytesané do skál. Ide o akési hrobky – džiny, v ktorých podľa arabských povestí stále žijú duchovia. Po prejdení vstupnou bránou sa dostanete do mesta, ktoré sa rozprestiera v údolí. Kolonády, hrobky, amfiteáter pre takmer desať tisíc ľudí, to je len časť architektonického bohatstva, ktoré  tam na návštevníkov čaká. Podľa sprievodcov by na dokonalú prehliadku Petry bolo treba niekoľko dní.


Petra
Petra

Azda najobdivovanejšia je monumentálna stavba Pokladnica. Je to staroveký chrám vytesaný do skaly. Vynímajú sa na ňom perzské motívy. Vo vnútri stavby, ktorú strážia vojaci, je modlitebná sieň a za ňou sa nachádzajú rituálne kúpele. Na hore al Chubta sú vytesané ďalšie významné pamiatky Petry, ktoré by ste mali vidieť. Reč je o Kráľovských hrobkách. Tvoria ich tri hrobky – Vázová, Korintská a Palácová. Sú obrovské a boli postavené pre vplyvné a bohaté persóny alebo členov kráľovskej rodiny. Veľmi krásnou je aj Hodvábna hrobka. K ďalším skvostom patrí palác faraónovej dcéry Kasr al Bint al Firaum. Podľa niektorých prameňov bola táto impozantná stavba hlavným chrámom mesta. Medzi ďalšie poklady sa dá zaradiť kláštor, Áronová hrobka, hrobka Sexta Florenta, Dorotheov dom a mnohé ďalšie...


Petra
Pri prehliadke Petry čakajú na turistov náruživí obchodníci. Ponúkajú rozličné suveníry či dopravu na ťave. Je na každom, ako sa rozhodne. Pri nákupe treba dávať pozor, pretože tamojší predavači sú neodbytní a ľahko sa stane, že kúpite aj to, čo ste vôbec nechceli... Cena sa v týchto končinách dá dohodnúť a o dosť znížiť. Platiť môžete v dolároch, eurách alebo v jordánskych dinároch. Počas obhliadky údolia Vám budú spoločnosť v Petre robiť i mnohé jordánske deti, ktoré predávajú rôzne maličkosti. Napríklad aj kamene, ktoré si môžete pri troške snahy sami nazbierať...
Okrem pohľadu na veľkolepé kamenné stavby a sochy môžete sa pokochať nádherným výhľadom na rozľahlú púšť. Denne navštívi Petru údajne až tritisíc turistov a zo siedmeho divu sveta majú zážitok na celý život.

Ak som si myslel, že Petra je to jediné, čo ma v Jordánsku prekvapí, mýlil som sa. Z Petry sme odišli do hlavného mesta Ammán. Je to metropola so všetkým, čo k takýmto mestám patrí. Moderná, s exkluzívnymi obchodmi, ulicami plných áut, s mešitami... Do Ammánu sme dorazili až za tmy. Boli sme dosť unavení – jednak z tých kilometrov, ktoré sme nachodili v rozpálenej Petre – a potom ešte niekoľko hodín cesta autobusom. Netrpezlivo som čakal na svoju hotelovú izbu. Tá sa onedlho stala obrovským zážitkom aj pre ostatných členov našej skupiny.
Jordánsko
Náhoda chcela, že klasické hotelové izby sa minuli a mne s manželkou bol pridelený apartmán. Obrovská vstupná izba, masívna kožená súprava s televízorom na „pol steny“. Chodba a vstup do kúpeľne, ktorá mi pripadala ako „mučiareň“ – steny obložené čiernymi obkladačkami, podlaha z tmavého mramoru a na hnedo namaľovaný strop, vytvárali ponurú atmosféru. No a potom samotná spálňa, kde som po prvý raz uvidel niečo, čo sa vymykalo matematickým zákonom:  šírka postele bola niekoľko krát väčšia ako jej dĺžka... Áno, posteľ bola pre štyri osoby, s mnohými vankúšmi a s jedným obrovským paplónom a s jedným matracom. Všetci, ktorí sa o našej posteli dozvedeli, si ju so záujmom a hlavne so smiechom obzerali. Vysvetlenie bolo veľmi jednoduché: sme v krajine prísne moslimskej, kde mať viac žien je úplne normálne... Keď som si do nej ľahol, úplne som sa strácal. Bola naozaj ako letisko. Našťastie, nebol som sám, púť po Svätej Zemi som absolvoval s manželkou.
Cestou naspäť do Izraela sme sa zastavili v jordánskom meste Madaba. Mesto preslávené výrobou nádherných mozaík, ktoré nás uchvacovali svojou dokonalosťou a krásou. Navštívili sme kostol svätého Juraja, ktorý je zaujímavý tým, že na jeho podlahe je obrovská mozaika Svätej zeme. Neďaleko od Madaby je hora Nebo. V Starom Zákone, v knihe Deuteronómium sú tieto verše, ktoré sa viažu k tomuto miestu: Potom Mojžiš vystúpil na Moabské výšiny, na vrch Nebo, končiar pohoria Fasgy, čo je oproti Jerichu, a Pán mu ukázal celý kraj od Galaádu až po Dan, celý Neftalim a krajinu Efraim i Manasesa, a celé územie Júdovo až po Západné more, a južný kraj s okrajom roviny od Jericha až po Segor. A Pán mu povedal: „Toto je tá krajina, o ktorej som prisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi: "Dám ju tvojmu potomstvu!" Dal som ti ju uzrieť na vlastné oči, nevojdeš však do nej!“ A Mojžiš, Pánov služobník, zomrel tam v moabskej krajine podľa Pánovho rozkazu (Dt 34, 1–5). Hora Nebo sa týči do výšky 800 m, na jej vrchol sa vyveziete autobusom. Výhľad do „krajiny zasľúbenej“ vás prekvapí. Dookola kamenistá púšť, sem – tam nejaký krík, zopár stromov, kamene... Podľa tradície je hora Nebo označená za miesto posledného odpočinku Mojžiša, jeho hrob sa však nenašiel.


Madaba - mozaikové mesto
Hora Nebo

Posledný deň nášho pobytu vo Svätej Zemi sa niesol v znamení oddychu. Ešte raz sme sa prešli Betlehemom, aby sme obed mohli stráviť v typickom púštnom stane – obrovskej reštaurácii, ktorá bola zaplnená pútnikmi do posledného miesta. Obsluha bola rýchla, jedlo bohaté, typické arabské a židovské špeciality. Zlatým klincom tohto posedenia malo byť vychutnávanie „vodnej fajky“. Neodvážil som sa dať jej koniec do úst, keďže som videl koľko ľudí predo mnou to už skúsilo...
Pomaly sme opúšťali reštauráciu, nastúpili do autobusu a zamierili sme na posledné miesto – letisko v Tel Avive. Sprievodca nás už predtým upozornil, aby sme nedávali do kufrov a príručnej batožiny nič, čo by mohlo vyvolať pri našej kontrole nejaké pochybnosti. Kontroly sú prísne, bezpečnosť je tu veľmi prísne strážená. Taktiež nám poradil, že tí, čo vedia anglicky, nech ju nepoužívajú, pretože príslušníci colnej a pasovej kontroly vás okamžite začnú „spovedať“ a vypytovať sa na celý váš pobyt. Oni vedia po rusky, takže sa s nimi dorozumiete.
Kontrola prebiehala bez problémov – až pokiaľ som neprišiel na rad ja. Uniformovaný muž s prísnym pohľadom dlho listoval v mojom pase. Myslel som si, že preveruje moje americké víza... Nakoniec s úsmevom na tvári povedal: Rozumiete po anglicky? Statočne som zaklamal. Po rusky? Pokrčil som plecami. Meno Robert nie je slovenské, hovorí. A priezvisko tak isto nie je slovenské. Potom ma zahrnul otázkami: Kde ste sa narodili? A kde sa narodil váš otec? Máte súrodencov? Povedzte ich mená! Bol som tým prekvapený. Ste tu sám? Ukázal som na manželku, ktorá stála vedľa mňa. Musím napísať, že čím viacej sa ma pýtal, tým sa zväčšoval jeho úsmev na tvári. Po každej mojej odpovedi však jeho úsmev zmizol. Nakoniec mi podal pas, a tak som mohol prejsť na kontrolu batožiny.
Skener môj kufor „vyhodnotil“ ako problémový, čiže som bol odvedený na osobnú prehliadku. Pristúpila ku mne mladá uniformovaná žena a s úsmevom sa ma pýtala: Je toto váš kufor? Balili ste si ho sám? A čo je v ňom? Nedal vám niekto nejakú vec, ktorú prenášate? Na jej otázky som už začal odpovedať po anglicky, po rusky mi to už akosi nešlo... Nevedel som totiž, čo mám presne v kufri, nakoľko ho balila manželka, a tak som ani netušil, ako rozdelila naše veci. Kufor mi otvorila a samozrejme, keďže bol poriadne napakovaný, časť jeho obsahu sa vysypala na stôl. Manželkine veci: sušič na vlasy, kozmetika... Pani „uniformovaná“ víťazoslávne ukázala na pollitrovú plastovú fľašu: Čo je v nej? Voda z Mŕtveho mora. Naberali ste ju sám? Prikývol som. Potom ukázala na igelitové vrecko: čo je v ňom? Kamene z Petry. Zbierali ste ich sám? Áno. Usmiala sa a keďže sa začala vypytovať, ako sa mi tam páčilo, myslel som si, že už je koniec prehliadky. Vzápätí sa zachmúrila, pozrela na obrazovku svojho počítača a jedným prstom odhrnula nabok šaty a vyhŕklo z nej: A toto máte čo? Zasmial som sa. Toto je dezert, ktorý som si kúpil v supermarkete Lidl v Trebišove! Naozaj, bolo to tak, kúpil som si ho u nás a zobral zo sebou, keby som mal chuť na sladké. Odpoveď ju zrejme šokovala, bolo vidieť, že mi neverí. Dezert rozbalila a s úsmevom položila naspäť. Môžete ísť... Spýtal som sa, ako sa má. Usmiala sa, ale neodpovedala. Týmto bola moja kontrola ukončená a mohol som sa pobrať spolu s ostatnými do útrob letiskovej haly...
V lietadle som mal čas aspoň v rýchlosti premietnuť si ešte raz celý pobyt. Môžem napísať, že to bol príjemný pobyt. Či už Izrael, Jordánsko alebo palestínske územia sú si veľmi podobné. Ľudia príjemní, pohodoví, ústretoví. Nikde som sa nestretol s nejakými „vražednými“ pohľadmi. Práve naopak. Domáci pochopili, že turisti z Európy sú veľmi dobrým zdrojom príjmov. Ubytovanie bolo na veľmi dobrej úrovni. Hotely čisté, klimatizované. Strava perfektná, veľmi pestrá. Hygiena v jedálňach na vysokom štandarde. Obsluha rýchla, priateľská. Preprava cez spomínané územia bez problémov. Človek sa cíti bezpečne, žiadny dôvod na strach. Všetky pamiatky, ktoré sme navštívili, sú opravené, dostupné autobusmi, s čistým sociálnym zázemím. Samozrejme, niektoré sú preplnené pútnikmi a treba mať dostatok trpezlivosti. Sprievodca milý a pozorný, dokonale vedel vysvetliť čo na ktorom mieste vidíme, čo si máme pozorne všimnúť.
Človek vo Svätej zemi nasáva atmosféru, ktorá sa nedá písomne vyjadriť. Je potrebné zažiť to na vlastnej koži. Premodlené miesta tisícmi a miliónmi pútnikov sa vám natrvalo vryjú do pamäti.
Onedlho vystupujeme z lietadla. Sme doma, na Slovensku. Privíta nás surový, chladný vietor. Zatiahnem zips na vetrovke a pomaly kráčam k letiskovej hale... Dovidenia, Svätá zem! Verím, že sa tam ešte vrátim.
(V tomto príspevku som sa snažil opísať miesta, ktoré som navštívil vo Svätej zemi. Ospravedlňujem sa za nižšiu kvalitu fotografií, niektoré boli robené z autobusu, veľká časť v prítmí chrámov a kostolov, s nevhodnými svetelnými a priestorovými podmienkami. Tiež je možné, že niektoré fotografie nie sú správne zadelené, hlavne pri interiéroch mohlo dôjsť k zámene miesta.)

Predchádzajúce časti:

2 komentáre:

  1. Anonymný17.2.15

    Hakalove príspevky do Priestornettu veľmi rada čítam. Snáď by bolo úžasné, keby takto zviditeľnil aj okolie Trebišova a Michaloviec. Určite máloktorý Slovák pozná krásy Vihorlatu, cyklotrasy, vínne cesty, chránené vtáčie rezervácie...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. AD: Svätá zem / komentáre
    .
    V tomto príspevku sa pokúsim odpovedať na komentáre, ktoré boli zverejnené ako reakcie na moju reportáž Svätá zem. V prvom rade chcem všetkým, ktorí si uvedené reportáže prečítali, poďakovať. Som naozaj rád, že uvedené príspevky Vás nezanechali chladnými, ale napísali ste aj svoj názor. Za každý jeden komentár som povďačný. Vážim si ho. Komentáre boli všetky pozitívne, čo ma mimoriadne teší. Pri písaní týchto reportáží som si dal iba malé ciele: vedel som, že mnohí z priaznivcov PriestorNetu na týchto miestach boli, a tak môžu porovnávať svoje dojmy s tými mojimi. A v tom prípade môžu buď súhlasiť, alebo nie. A potom – reportážami som chcel podnietiť k návšteve tých, ktorí o ceste do Svätej zeme uvažujú... Splnilo sa mi oboje. Dostal som aj niekoľko súkromných mailov, kde mi dotyční napísali, že práve moja reportáž bola rozhodujúcim podnetom a uvedené miesta navštívia v blízkej budúcnosti.
    .
    Áno, Svätá zem je pre nás – kresťanov „svätá“, ale chýbajú v nej kresťania... Pán Karol Dučák vo svojom komentári (zo dňa 15. 12. 2014) napísal hrozivú štatistiku o počte kresťanov v Turecku. Aj toto je svedectvo toho, že kresťania sú z tohto územia systematicky vytláčaní... (Komentovať súčasnú situáciu kresťanov na blízkom Východe ani nie je možné. Je to zúfalé a strašné...) Meno Karol Dučák je čitateľom dobre známe. Autor bol na uvedených miestach a v podstate vždy doplnil moju reportáž vlastnými zážitkami z daného miesta. Podobne aj komentáre JM – rozširovali a obohacovali môj text, čo ma vždy potešilo.
    .
    Veľmi ma prekvapila skutočnosť, že ani jeden komentár nebol negatívny. Je to potešujúce. Svojimi textami nechcem vyvolávať „pochmúrne“ reakcie. Náladu mi zlepšil aj posledný komentár od anonymného autora (17. 2. 2015), ktorý sa pochvalne vyjadril o reportážach a vyzval ma, aby som napísal podobné články aj z oblasti, kde žijem. Samozrejme, pútnické miesta východného Slovenska (Ľutina, Klokočov, Litmanová, drevené kostolíky...) mám dokonale „prechodené“ a určite ich spracujem. A nevyhýbam sa ani turisticky atraktívnym miestam tejto oblasti (napr. Vinianske jazero, Šírava, Morské oko a iné). Momentálne čakajú na uverejnenie dve reportáže – Máriapócs, Assisi. Spracúvam Holandsko, v poradovníku je pútnické Poľsko, Paríž, samozrejme Rím a Vatikán... Je toho dosť, uvidím, ako to zvládnem... (Samozrejme, všetko závisí aj od množstva „priestoru“, ktorý dostanem v „priestornete“.)
    .
    Využívam možnosť a chcem sa poďakovať všetkým, ktorí napísali komentáre aj po prečítaní mojich poviedok, básní... Neberte to ako nezáujem, keď nereagujem. Veľmi si to vážim a každý Váš komentár ma poteší.
    .
    Na záver mi ešte raz dovoľte poďakovať všetkým, ktorých moje texty zaujali. Verím, že Vám pripravím ešte mnoho zaujímavých príspevkov, ktoré Vás potešia a vyvolajú úsmev na tvári a v duši... Toto by som si prial najviac!
    .
    Robert Hakala

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.