Svedectvo o pravde

Vlado Gregor

Milí moji, priznávam sa, že mám hnevlivú a bojovnú povahu, ale na druhej strane, zo svojej krátkej desaťbojárskej kariéry viem, že nikdy nevyjde rovnako všetkých desať disciplín. Jedna sa podarí menej, iná viac, niektorá sa nevydarí vôbec. Práve toto vedie moju búrlivú a zlú povahu k istému pokoju a pevnej vďačnosti za to, čo sa vydarí.

Toto isté sa deje nielen v osobnom, ale aj v spoločenskom a politickom živote. Mali sme nedávno spomienku na prvú Slovenskú republiku a pritom som sa nahneval naozaj kapitálne. Televízia však nahrala len emócie a nie argumenty, ako to médiá zvyčajne robia. Mám vážne obavy, že už sa nebudeme môcť poškriabať na hlave pravou rukou spredu, lebo z toho urobia hajlovanie, ale len ľavou rukou odzadu.

Dorastenecký novinár sa sugestívne pýtal, ako to, že si pripomíname Tisa, keď spôsobil holokaust. Po prvé, nie na Slovensku sme ho zapríčinili, a po druhé, keby tu boli pomery ako v Protektoráte a v Poľsku, zahynulo by tu porovnateľne viac ľudí a ani premúdry novinár by sa nemusel narodiť. Mám svedectvo od blízkeho človeka, že prezident Tiso sa pýtal 14–15 ročného chlapca: „Ty si ale junák, už si v garde?“ A keď ten povedal, že nie, pohladil ho po hlave a poradil mu: „Ani tam nechoď syn môj, ani tam nechoď.“

Náš prvý prezident teda dobre vedel, čo sa deje, a ako profesor morálky by sa iste vedel pred svojimi justičnými vrahmi obhájiť, ale bolo pod jeho úroveň sa s nimi hádať. Naozaj ma mrzí, že my katolíci, či skôr naši predstavitelia, sa nevedia zastať tých svojich ľudí, ktorí z posledných síl vydávajú svedectvo o pravde. Podpisujme výzvy a apely, aké len chceme, ale pamätajme si, že sa raz za svoje podpisy zodpovieme, nielen pred ukrižovaným Kristom, ale aj pred popraveným bratom Jozefom.

Milí moji, isteže sa v živote vyskytujú všelijaké okolnosti, musíme sa rozhodovať od prípadu k prípadu a nevieme často ani to, čo sa zo situácie vyvinie nasledujúci deň. Je jasné, že musia existovať určité zásady, priority a na nich založené plány, ale od každého môžeme žiadať len to, koľko vládal a čo mohol urobiť. Ak budeme nerozumne znovu a zase tlačiť na pílu, vyvoláme len ten istý zúrivý a nerozumný hnev. Toto platí nielen pre Slovensko a nielen pre prítomnosť, ale aj pre svet a jeho budúcnosť.

My naozaj musíme byť ústretoví a dobrí voči všetkým, ale ak si dopredu určíme, že každý má svoju pravdu, nakoniec prídeme k tomu, že neexistuje žiadna pravda a že právo šaría má také isté prednosti ako naše dlhodobé a osvedčené tradície. Všetkých nepriateľov a oponentov treba milovať, ale musíme sa odvážiť povedať, že si nemôžu robiť čo chcú a koľko chcú. Pretože ak sa neodvážime, spôsobíme zlo nielen sebe, ale nakoniec aj im.

Aspoň v závere prejdem na veselšiu nôtu. Český režisér Zdeněk Svěrák parafrázoval Bibliu: „A Boh povedal, buď humor – a bol humor. A videl, že je dobrý. A oddelil humor od smútku.“  Pridám teda nakoniec povolebnú agitku.

Aj ty, naša nová strana,
bojuj za Slovensko zrána.
Svieže, triezve zmysly nastraž,
dobrých povzbuď a zlých nastraš.
Národ si darebákov neváži,
Takých, čo nechcú zostať na stráži.

Vlado Gregor