23. mája 2016

Čo vieme o Ježišovi?

Na margo problematickej monografie H. Carpentera

Humphrey Carpenter: Ježíš
Praha, Odeon, 1994
O Ježišovi Nazaretskom boli napísané tisíce úvah, článkov, kníh, monografií (Paul Johnson uvádza, že len v angličtine dnes existuje viac než sto tisíc vytlačených Ježišových životopisov: Ježíš; Brno, Barrister & Principal, 2012). Nezachoval sa nám však žiaden text, ktorý by napísal on sám – v evanjeliu je zaznamenané, že písal do piesku, napriek tomu sa jeho slová nestratili  v temnote minulosti, nezmyla ich zábudlivosť ani nežičlivosť, neprekryli ich reči ani pravých, ani falošných  vykladačov; Ježišove slová žiaria už dve tisícročia a osvetľujú život miliónov ľudí na celom svete.

Napísať životopis človeka, ktorého uctieva veľká časť ľudstva ako Božieho Syna, to je nepochybne ťažká a zodpovedná úloha, a predsa sa na ňu mnohí podujali, a to z rôznych pohnútok. Vyšli všelijaké spisy o Ježišovi – vysvetľujúce, apologetické, oslavné, ale i pochybovačné, odmietavé, blasfemické. Najmä v posledných dvoch storočiach sa začal presadzovať tzv. vedecký, odborný prístup, ktorý okrem nesporných pozitív priniesol aj negatíva v podobe viac či menej vedomej snahy zneužiť vedu na zneváženie všetkého kresťanského.
Dlho sa hľadali či už domnelé alebo skutočné chyby, protirečenia, nezrovnalosti a zádrapky, aby sa dokázalo, že medzi Ježišom viery a skutočným Ježišom je rozpor, že evanjeliá zavádzajú, alebo dokonca, že Ježiš ani nežil a je vymyslenou, mýtickou postavou. Do popredia sa predierali bádatelia, komentátori, spisovatelia či teológovia, ktorí hľadali skôr to, čo by mohlo vyvrátiť Ježišov odkaz, a pritom akosi obchádzali to, čo ho potvrdzuje. Pritom nikto iný neovplyvnil do takej miery chod dejín.
Nemecký spisovateľ a novinár Peter Seewald v knihe o Ježišovi Kristovi (Ježiš Kristus – Biografia; Trnava, SSV, 2012) brilantne hodnotí: „Keď dnes pozorujeme výsledky vedeckého skúmania historickej presnosti evanjelií, musíme sa zhroziť, aký máme úzky horizont – a ako nekriticky počúvame znalcov Písma v médiách a v posluchárňach, keď zmesou právd, poloprávd a klamstiev prekrúcajú najväčší príbeh všetkých čias a mieria nimi na nás ako zbojníckou pištoľou.“
Podobne píše Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. v knihe Ježiš Nazaretský (Trnava, Dobrá kniha, 2007), konštatujúc, že po celom rade oduševňujúcich kníh z minulosti sa objavili diela odvolávajúce sa na historicko-kritický výskum, ktoré stále rafinovanejšími spôsobmi znejasňovali Ježišovu osobu, vytvárali divné predstavy o ňom a zneisťovali veriacich: „Je len samozrejmé, že rekonštrukcie tohto Ježiša, ktorého bolo treba hľadať za tradíciami evanjelistov a ich prameňov, sa stávali čoraz rozporuplnejšími... Ako spoločný dôsledok všetkých týchto pokusov pretrval dojem, že o Ježišovi toho vlastne veľa nevieme a že jeho obraz až dodatočne vytvorila viera v jeho božstvo.“ Ako Ratzinger zdôrazňuje, historicko-kritický výklad Písma nepostačuje a môže zavádzať, mal by byť preto spojený s kánonickou exegézou. Ježišovo pôsobenie sa dá pochopiť a prijať iba z hľadiska Božieho tajomstva.
Kniha H. Carpentera (1946–2005) sa radí k tým, čo sú zamerané na „hľadanie historického Ježiša“. Autor chce vyvolať dojem, že mu záleží na pravde, no jeho hra na odbornosť a nestrannosť je tak trochu kamuflážou – spochybňuje totiž takmer všetko, čo sa na kresťanskom učení spochybniť dá. Obhajuje to prísnosťou metódy, ale neraz jednoducho aj on podlieha pokušeniu tvrdiť, že ak si (prvotní) kresťania mohli niečo vymyslieť, tak si to vymysleli.
Carpenter píše, že pri skúmaní Ježišovho života si nemôžeme byť bezmála ničím istí, lebo nemáme dostatok spoľahlivých historických prameňov. Evanjeliá, tak ako ani ostatné biblické spisy, neberie ako hodnoverné dokumenty. Je toho naozaj málo, čo považuje za potvrdené. Ježiš vraj určite žil a zomrel na kríži, a určite sa volal Ježiš (na to má zaujímavý argument: toto meno bolo vtedy natoľko bežné, že by ho raná cirkev nebola použila, ak by nebolo skutočne jeho). Nuž, neubránime sa irónii – teda aspoň čosi obstojí pred prísnym pohľadom vedy!
Autor sa zjavne bojí nadprirodzeného, je podozrievavý a v bádateľskom zápale vyčiarkuje z evanjelií všetko to, čo sa mu zdá nepôvodné, nepravdepodobné, iracionálne – a z torza, ktoré mu zostáva, vytvára obraz „historického Ježiša“. Pritom sa, pravdaže, úplne vytráca duchovný rozmer života a pôsobenia zakladateľa kresťanstva, ako aj duchovný zmysel Písma. Spôsob uvažovania dnešných kritikov možno ilustrovať touto príznačnou vetou (ide o verše: Mk 8, 27–31): „Prorocký tón tejto pasáže vedie mnohých biblistov k pochybnostiam o jej pravosti.“ Skrátka, každý religiózny prvok je a priori považovaný za iluzórny.
Treba však povedať, že v knihe nachádzame aj niekoľko dobrých postrehov a zaujímavých, podnetných myšlienok. Jej autor predsa len nepatrí k celkom zaslepeným kritikom. Napríklad poukazuje na vieroučné zacielenie evanjelií. Evanjelisti chceli zdôrazniť Ježišovu veľkosť a výnimočnosť a aj Carpenter uznáva túto skutočnosť. Kladie otázku, ako si možno vysvetliť, že Ježiš natoľko zaujal, a pripúšťa, že sa dialo niečo mimoriadne, v istom zmysle zázračné, čo ľudí ohromilo.
V závere recenzovaného diela čítame: „Ježiš, napriek najrôznejšiemu prekrucovaniu jeho posolstva, ku ktorému po stáročia dochádzalo a dochádza, má aj naďalej mocný vplyv na naše myslenie. (...) Nebol len učiteľom morálky, a to sa táto kniha snažila zdôrazniť. Jeho príťažlivosť tkvela tak v jeho osobnej charizme, ako aj v jeho myšlienkach. Na poli mravného učenia však nemá vo svojej pôsobivosti seberovného.“ Dodajme, že z kresťanského hľadiska je Carpenterova monografia problematická. Veriaci čitateľ cíti, že autori obhajujúci pravdu viery, ktorú uchováva a ohlasuje Cirkev, stoja na pevnom základe, zatiaľ čo „spochybňovači“ blúdia trasoviskom.
::
Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.
::
Ďalšie recenzie:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.