Slovo na nedeľu (80)

Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly.

(Jn 2, 15)

Koľkokrát sa nám stane, že niektorá vec nás dokáže poriadne rozrušiť, nahnevať. Vyvolá v nás negatívne emócie – hnev, zlosť. Nevieme sa s danou situáciu vnútorne stotožniť a sme rozhodnutí ju zmeniť. Okamžite a nekompromisne. Presne to isté sa stalo aj nášmu Pánovi Ježišovi, keď vstúpil v Jeruzaleme do chrámu:  „V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli“ (Jn 2, 14).

Predstavujem si, ako si robí Ježiš bič, splieta povrázky a potom začne nekompromisne šľahať bičom naľavo a napravo. Určite spôsobil poriadny zmätok. Tí, ktorí Pána poznali, boli poriadne prekvapení. Ako sa mohol takto zmeniť? Všetci ho poznali ako dobrotivého, mierneho, ktorý nikdy nikomu neublížil, ale vždy pomohol. A zrazu takáto zmena! Všetko obrátil hore nohami. Neľutoval ani ľudí, ani zvieratá. Všetkých vyhnal, čo určite spôsobilo poriadne nadávky na jeho adresu.

Peňazomencom (zmenárnikom) porozhadzoval peniaze, ktoré sa potom kotúľali v prachu... Ovce a dobytok splašene kvília a hľadajú cestu von. A výraz tváre Pána – ten tiež musel byť iný ako doposiaľ. Z Jeho láskavých očí sršal hnev. Oči prítomných boli preľaknuté a vystrašené. „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (Jn 2, 16). Prísne kára všetkých. Účinok je okamžitý: Židia sa ho právom pýtajú „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (Jn 2, 18). Chceli vidieť „rukolapný“ dôkaz toho, že má „oprávnenie“ takto sa správať v chráme.

Môžeme len hádať, aký dôkaz by ich presvedčil. Čakali, že Pán urobí nejaké kúzlo ako v cirkuse? Vytiahne niečo z rukáva, alebo nechá zmiznúť niektorého kňaza? Alebo ovcu premení na vtáka? Ježiš však urobí ešte niečo viac, čo im vyrazí dych. „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn 2, 19). Slová, ktoré mali ohromujúci účinok. V prvom momente sa mohlo zdať, že Ježiš si z nich uťahuje, robí si z nich „dobrý deň“. Opak je však pravdou. Tieto slová sa stali skutočnosťou, lenže v tom momente, v tej chvíli neboli nikomu zo zúčastnených zrozumiteľné. Nechápali ich. Boli pre svoju jednoduchosť nepochopiteľné.

„Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ (Jn 2, 20). Vieme, že až po Pánovom zmŕtvychvstaní, po troch dňoch, tieto slová boli rozlúštené. „Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš“ (Jn 2, 21–22).

Záverom môžeme skonštatovať: až Pánova smrť na kríži bola kľúčom k tomu, aby uverili a pochopili. Neskôr, ale predsa!

Robert Hakala

::

Pod krížom (meditácia)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.