Za morálny realizmus

Vlado Gregor

Keď som začínal písať (v roku 1978), nazval som svoju prvú knižku Kódex hnutia za morálny realizmus podľa Morálneho kódexu budovateľa komunizmu. Máme u nás v katolíckej Cirkvi mnoho morálnych teológov – a pýtam sa ich: Ako možno presadzovať morálku bez realizmu?

Môj syn veľmi rád cestuje po moslimských krajinách a má pocit, že ľudia tam majú reálnejší pohľad na to, čo môžu a čo nemôžu, čo dokážu a čo nedokážu. Sú to hádam hlboké tradície, ktoré zanechala ešte prvá vznikajúca organizovaná a vyspelá civilizácia. Myslím si, že tento realistický a triezvy pohľad na život pohol aj spoločného otca všetkých monoteistov Abraháma ujsť z veľkého a na tú dobu vynikajúceho mesta Ur.

V súvise s blahorečením nášho veľkého trpiteľa dona Titusa Zemana sa uvažuje o povinných zázrakoch, rozdeľovaní relikvií a podobne. Napadne nám pritom, že asi dôležitejšia je pravda, ktorú tento mučeník hlásal a realizoval. Ale ľudia sú takí, že nejaká absolútna a abstraktná pravda im nestačí, oni potrebujú veriť a dúfať. Skrátka, vo veľkej väčšine bažia viac po senzáciách a zázrakoch ako len po akejsi destilovanej pravde. V tom je veľký realizmus katolíckej Cirkvi, že vychádza týmto úplne prirodzeným ľudským sklonom podľa možnosti v ústrety.

Tieto riadky píšem na Michala – konajú sa teraz mnohé hodové slávnosti, aj v krásnom karloveskom Líščom údolí. Iste sa tam ľudia odviažu a budú sa tam diať aj hriešne skutky, ale zároveň tam človek uvidí aj mnoho krásneho a radostného. Aj v tom vidím živý realizmus katolíckej Cirkvi, ktorá určite najúplnejšie nasleduje najväčšieho realistu ľudských dejín, nášho pôvodcu a zakladateľa Ježiša Krista. On si nikdy nechcel privlastňovať božské atribúty v zmysle všemohúcnosti, absolútnej dobroty a dokonalosti a práve preto ich získal a preto ich reálne, živo a naveky vlastní. Snažíme sa mu veriť a nasledovať ho v jeho sebakritickosti a nie naivnej, ale živej dobrote, a v tom je možnosť nie síce dokonalej a bezhriešnej, ale možnej sebarealizácie každého z nás.

Protestantstvo, islam, budhizmus a tak ďalej sú možno jednoznačnejšie a jasnejšie formulované, ale hĺbka pohľadu na život a jeho realitu im väčšmi chýba ako nám. Náš vzor, ktorý chceme a túžime nasledovať a tak radi a aj za cenu toľkých obetí to robíme, je totiž asi jedinou veľkou osobnosťou dejín, ktorá sa narodila ako bezdomovec a zomrela ako zločinec. Aj preto nám mohla plasticky ukázať, že žiadne dobro a nijaké morálne a dokonalé koncepty ľudského správania a presadzovania správnych ideí sa nedajú realizovať násilím, bez tolerancie, odpustenia, milosrdenstva a reálneho pohľadu na svet a život.

Ježiš nás teda celým svojím životom a konaním presviedča, že on je naozaj jedinou cestou, pravdou a životom – a nemusíme sa báť, lebo naozaj premohol nielen svoje pokušenia, ale neodvolateľne zmenil a doslova premohol svet, naveky usmernil jeho vtedajšie i budúce dejiny. Isteže to bolo aj za cenu trápenia a krvi, ale v určitej miere sú tieto nepríjemné „detaily“ pre nás ľudí potrebné, užitočné a oslobodzujúce. Pre všetkých, nielen pre svätcov a hrdinov, akým bol don Titus Zeman a mnohí iní, celý ten nespočítateľný oblak svedkov našej neustále živej viery a nádeje.

Vlado Gregor

::

Polemika: Človek – bytosť v pohybe

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.