Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia

Rozhovor s publicistom a spisovateľom Karolom Dučákom

(O literárnej tvorbe, hedonizme, celospoločenskej kríze a vzbure proti Bohu...)

Karol Dučák

Ján Maršálek: Pán Dučák, čitatelia vás poznajú hlavne ako autora textov s teologickým obsahom. Nedávno ste však vydali knihu rozprávok. Ako k tomu došlo?

Karol Dučák: Na počiatku boli články. Tie píšem už vyše štyridsať rokov. S písaním kníh a rozprávok som začal omnoho neskôr. A prečo rozprávky? Samého ma to prekvapilo. Najprv som napísal jednu, pretože som dostal náhlu inšpiráciu (či vnuknutie?). Potom, s odstupom času, začali pribúdať ďalšie, až vznikla útla kniha rozprávok. Paradoxne, tá úplne prvá moja rozprávka v mojej prvej knihe rozprávok nie je. Hádam sa dostane do druhej knihy rozprávok, na ktorej som už začal pomaly pracovať.

Každý autor, ktorý to chce vo svojej tvorbe niekam dotiahnuť, experimentuje, hľadá nové obzory. Nedávno som našiel na internete diplomovú prácu Janky Šeligovej s príznačným názvom „Rozprávka a jej význam v súčasnej rodine“. Ako uvádza autorka, mnohé svetové osobnosti sa o rozprávke vyjadrili veľmi pozitívne. Známy je výrok Friedricha Schillera: „V rozprávkach, ktoré som počúval v detstve, spočíva hlbší význam než v pravde, ktorú učí život.“ S patričnou úctou a rešpektom sa o rozprávkach vyjadrovali aj také osobnosti ako G. K. Chesterton, C. S. Lewis a iní. Som presvedčený o tom, že práve rozprávky môžu pomôcť pri obrode západnej civilizácie. Ale nie hocijaké rozprávky! Mám na mysli klasické rozprávky.

Ja chcem byť autorom katolíckych rozprávok. Bolo mi to už aj vytýkané. Moje rozprávky sa totiž vymykajú z rámca klasických rozprávok. Ale to mi neprekáža. Nechcem kopírovať. Chcem byť originálny. Neviem, či uvažujem správne, ale z nastúpenej cesty sa už nevrátim. Budúcnosť ukáže, či som mal pravdu, alebo som sa mýlil.

J. M.: Nadväzujúc na vaše slová, prirodzene vyvstáva otázka, aké sú vaše ďalšie tvorivé plány. Čomu sa chcete venovať? Máte niečo rozpísané, rozpracované?

K. Dučák: Ak by som mal podrobne vymenovať, čomu všetkému by som sa chcel venovať, bolo by to na veľmi dlhé rozprávanie. Najlepšie mi svedčí faktografia, publicistika, ale púšťam sa aj do iných oblastí písaného slova.

J. M.: Nemalou časťou vašej tvorby sú články do novín a časopisov. Javí sa, že publicistická činnosť tvorí gro vašich aktivít. Aj v PriestorNete pomerne veľa publikujete – ako katolícky publicista, ktorý sa zaoberá problémami našej spoločnosti a postavením Katolíckej cirkvi v nej. Alebo sa mýlim?

K. Dučák: Nie, nemýlite sa. Je to naozaj tak. Práve publicistické aktivity ma momentálne nepustia k tvorbe ďalších kníh, beletrie, atď.

J. M.: Stále viac ľudí hovorí a priznáva, že naša západná civilizácia je v hlbokej kríze, spojenej s úpadkom kresťanského povedomia. Ako to vnímate?

K. Dučák: Máte pravdu. Západná civilizácia naozaj prežíva hlbokú krízu. Jej korene spočívajú v ľudskej pýche. Ako keby sa opakoval pád Lucifera. Lucifer bol najkrajší a najdokonalejší z anjelov. Pýcha mu však zatemnila myseľ. Chcel sa rovnať Bohu, preto padol na samé dno. Zato sa chce Bohu pomstiť a keďže tak nemôže urobiť priamo, robí to okľukou, cez ľudí. Vie, že Boh ľudí miluje nevýslovnou láskou a že ho bolí strata každej duše, ktorá odmietne spásu, preto sa snaží priviesť čo najviac ľudí do večného zatratenia. Je to jeho pomsta Bohu.

Nedá sa ani vypovedať, ako veľmi Satan nenávidí ľudí. Pritom je omnoho inteligentnejší ako sme my, obyčajní smrteľníci, a veľmi dobre vie, na ktorú ľudskú strunu má zabrnkať, aby dosiahol u človeka vzburu voči Bohu. Najnebezpečnejšia struna, na ktorú brnká, sa volá pýcha. Veď aj jeho samého na počiatku zatratila pýcha. Je to prvý a hlavný hriech, najistejšia prekážka spásy ľudskej duše. Preto Satan rozdúchava v človeku pýchu. Pýchu človeka na jeho vlastné schopnosti, na jeho úspechy na poli vedy, techniky a iných odborov ľudskej činnosti. On vie veľmi dobre, akým mocným spojencom mu je vedecko-technický pokrok ľudstva, zvlášť v posledných storočiach. Ten pokrok prináša mnohé pozitívne veci, ale ak človek stratí pokoru a bázeň pred Bohom, spoľahlivo vedie do zatratenia. Vtedy Satan triumfuje. Je to majstrovský manipulátor, ktorý nahovára človeku, že on sa môže stať Bohom, hoci samotný Satan človekom pohŕda. Lenže človek mnohokrát naletí a neodolá pokušeniu hrať sa na Pána Boha. Namýšľa si, že jeho schopnosti sú neobmedzené, že sa bez Pána Boha zaobíde a všetko vyrieši svojimi vlastnými schopnosťami. Preto nerozvážne búra všetky hranice, ktoré Boh človeku stanovil. Začal experimentovať s umelými potratmi, genetickými manipuláciami, umelým oplodnením in vitro, s náhradným materstvom, zmenou pohlavia, ba dokonca by chcel Bohom daný klasický model rodiny, zloženej z otca, matky a detí, nahradiť vlastnými modelmi rodiny, skladajúcimi sa z homosexuálnych párov a adoptovaných detí.

V západnej civilizácii už prestáva platiť Desatoro Božích prikázaní a to náboženstvo, ktoré priniesol človeku Ježiš Kristus. Človek neodolal pokušeniu hrať sa na Boha Stvoriteľa. Chce Bohu konkurovať, chcel by sa mu rovnať, ba sám by chcel byť Bohom – a začal tak napodobňovať Lucifera. A práve toto bol najväčší triumf Satana. Preto sa západná civilizácia otriasa v základoch.

J. M.: Myslíte si, že sú dnešní ľudia na Západe horší ako ich rodičia či prarodičia?

K. Dučák: Nie. Určite nie. To Satan má dnes omnoho lepšie možnosti zvádzať ľudí na hriech. Dnešný človek sa stal do istej miery obeťou seba samého. Rozvoj vedy a techniky dosiahol netušených rozmerov a naozaj vzbudzuje úctu. Ľudia lietajú do vesmíru, človek pretvára rodnú planétu na svoj obraz – žiaľ, mnohokrát s katastrofálnymi následkami – lekárska veda predĺžila ľudský vek a svet sa výrazne zmenšil.

Paradoxne však rozvoj vedy a techniky, ktorý na jednej strane priniesol ľudstvu toľko vymožeností, privádza zároveň človečenstvo na pokraj skazy. Od konca 19. storočia, ale predovšetkým v 20. a 21. storočí, dostalo ľudstvo do rúk také množstvo predtým netušených materiálnych vymožeností, že si s nimi často nevie dať rady. Je to akoby ste posadili človeka, ktorý nemá vodičský preukaz a nevie šoférovať, do pretekárskeho auta. Začala sa formovať nová kultúra, technická a technokratická kultúra, ktorá má ambície stať sa vesmírnou. Lenže je tu výrazné riziko, že nadvláda technokracie nad duchovnom zatlačí do úzadia hodnoty, ktoré nie sú materiálne a vznikne tak kultúra techniky bez ducha, bezbrehá kultúra konzumu, pre ktorú budú duchovné hodnoty neprijateľnou prekážkou.

Konzumizmus sa stal pre Západ veľmi vážnou hrozbou. Sekularizmus si nikdy v minulosti neosvojil také agresívne formy ako práve v našej dobe. Blahobyt už nie je výlučnou záležitosťou elity spoločnosti, ale stal sa masovým fenoménom, ktorý zmenil život miliónov ľudí. Bezbrehá, živelná kultúra hedonizmu je ďalším majstrovským kúskom Satana, pomocou ktorej opantal masy obyvateľstva najvyspelejších krajín sveta. Túžba žiť a hlavne užívať si pozemského života nadobudla masové rozmery. Deti, budúcnosť národov, sa stali neželanou príťažou. Ľudia dali prednosť pohodliu pred mnohopočetnými rodinami a to spôsobuje demografickú katastrofu v krajinách západnej civilizácie.

Rozmohol sa dravý individualizmus a túžba presadiť sa vo svete aj za cenu morálnych ústupkov. Rebríček hodnôt u mnohých ľudí sa radikálne menil. Úcta k tradičným inštitúciám a hodnotám sa vytráca. Moderná technická kultúra bez kresťanského ducha smeruje zákonite do záhuby. Najhoršie je, že vývoj doslova predbehol človeka, jeho schopnosti ovládať mohutné sily prírody, ktoré sám odhalil. Človek vypustil džina z fľaše a teraz si v mnohých prípadoch nevie rady. Jadrové mocnosti dnes majú toľko jadrových zbraní, že ich použitie by niekoľkonásobne zničilo existenciu ľudstva. Zbrojenie však pokračuje a ľudstvo sa ocitlo na nebezpečnej ceste k sebazničeniu.

Človeku sa situácia vymyká z rúk. Uvoľnil gigantické sily, ktoré nedokáže spoľahlivo ovládať, a preto hrozí, že sa sám stane obeťou síl, ktoré odhalil. Ľudská spoločnosť nikdy predtým nečelila takým masívnym a všestranným hrozbám ako práve v posledných desaťročiach. Sú ohrozené nielen všetky materiálne výdobytky ľudstva, ale aj mravné a náboženské hodnoty, ľudská veda, kultúra a celá ľudská civilizácia.

J. M.: Je to koniec západnej civilizácie? Čo bude ďalej?

K. Dučák: Nie je jednoduché predvídať budúci vývoj. Isté je, že Západ sa v tej podobe, ako ho poznáme dnes, stáva minulosťou. Gréckemu filozofovi Herakleitovi z Efezu sa pripisuje výrok: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ Za posledné desaťročia prešla západná civilizácia mnohými zmenami. Niektoré boli pozitívne, niektoré negatívne, niektoré dokonca takpovediac katastrofálne.

Mení sa svet a mení sa aj Západ. Po celé stáročia tu bola hegemónia západnej civilizácie. Nielen materiálna, ale dokonca aj duchovná. Platilo to napokon aj pre Katolícku cirkev. Práve západná civilizácia, predovšetkým Európa, zabezpečovala misijnú činnosť po celom svete. Boli sme naučení vnímať svet touto optikou, lenže s tým je koniec. Nastupuje hegemónia Východu. Dva najľudnatejšie štáty sveta, Čína a India, tvoria dnes približne tretinu obyvateľstva planéty. Ich hospodársky potenciál čoskoro predstihne Západ.

Aj keď je podľa niektorých ukazovateľov najvýkonnejšou ekonomikou sveta ekonomika USA, podľa iných ukazovateľov, napríklad podľa porovnania parity kúpnej sily, čínska ekonomika predstihla americkú už pred niekoľkými rokmi. Pritom ešte v roku 2000 produkovali Spojené štáty americké trikrát viac ako Čína. Toto len dokazuje, ako dramaticky klesá reálna sila západnej civilizácie, a aký razantný je nástup Východu na svetovej scéne. Pritom čínske hospodárstvo nie je jediné, ktoré má ambíciu predstihnúť USA. Výrazne sa na čínsku ekonomiku doťahuje indická ekonomika, ktorá je vzhľadom na paritu kúpnej sily treťou najväčšou ekonomikou sveta. Práve prípad Indie dokazuje neudržateľnosť demografických a národohospodárskych teórií maltuziánstva či neomaltuziánstva.

J. M.: Máte na mysli teórie, ktoré hovoria o nedostatočnosti pozemských zdrojov a požadujú obmedzovanie rastu obyvateľstva?

K. Dučák: Áno. Na rozdiel od Katolíckej cirkvi, ktorá hlása, že rast populácie nemá byť regulovaný násilnými opatreniami, maltuziánstvo či neomaltuziánstvo začalo obhajovať decimovanie obyvateľstva v záujme zachovania dostatku potravín pre rastúcu populáciu. Prípad súčasnej Indie dokazuje neudržateľnosť týchto teórií. India mala v roku 1955 niečo vyše 405,7 milióna obyvateľov, dnes má vyše 1,349 miliardy obyvateľov a je po Číne druhým najľudnatejším štátom sveta. Teda v rokoch 1955–2017 vzrástol počet obyvateľov Indie viac ako trojnásobne. Napriek tomu životná úroveň Indov stúpa, aj keď časť obyvateľstva krajiny ešte aj dnes živorí v ťažkých podmienkach. Je však potrebné konštatovať, že India v posledných desaťročiach nezaznamenala také hladomory ako počas britského koloniálneho panstva.

J. M.: Snahy o umelé či dokonca násilné obmedzovanie populačného rastu teda odmietate.

K. Dučák: Čo najrozhodnejšie. Tieto neľudské teórie sú v príkrom rozpore s kresťanským učením, ale aj s reálnymi poznatkami vedy. Aj v súčasnosti, keď na Zemi žije okolo 7,5 miliardy ľudí, je dostatok potravín pre všetkých. Problém je len v ich správnej distribúcii.

Ale vráťme sa ešte k Indii. Štatisticky zhruba každý piaty obyvateľ tejto krajiny je príslušníkom strednej triedy, ktorá má potenciál nárastu. A práve vďaka strednej triede rastie domáca spotreba, ktorá je hnacím motorom masívneho hospodárskeho rastu krajiny. Vo veľkom sa kupujú aj autá a India je paradoxne na špičke tempa rastu dopytu po rope vo svetovom meradle. Zaiste má táto krajina ešte ďaleko od ideálu, ale je reálny predpoklad, že indická ekonomika v dohľadnej dobe predstihne ekonomiku USA. Navyše, americká ekonomika sa ocitla nad priepasťou pre svoj astronomický dlh. Američania už dávno žijú nad pomery a je reálna hrozba, že krach americkej ekonomiky rozkolíše celé globálne hospodárstvo. Nechcem si ani len predstaviť, čo to prinesie v praxi.

Ak však hovoríme o západnej civilizácii, patrí k nej aj západ a stred Európy, ktorý sa borí s obrovskými problémami. Vari najmarkantnejšie to vidíme v Nemecku, ktoré je najľudnatejšou a hospodársky najsilnejšou krajinou západnej Európy. Dnes je síce Nemecko hlavným ekonomickým ťahúňom Európskej únie (EÚ) a zatiaľ je hospodársky vitálne, ale nad jeho prosperitou visí Damoklov meč.

J. M.: Čo máte na mysli?

K. Dučák: Katastrofálny demografický vývoj. Nemecký národ hrozivo starne a vymiera. Ak má ekonomika dlhodobo udržať svoju výkonnosť, potrebuje mladú krv. Staré ročníky vymierajú, prípadne odchádzajú na zaslúžený odpočinok, avšak mladé ročníky sú slabé a nemecké hospodárstvo čoskoro pocíti akútny hlad po kvalifikovaných pracovných silách. Lenže krajina je povážlivo prestarnutá a mladých Nemcov je akútny nedostatok. Štát bude zúfalo hľadať záchranné kolesá a využije každú možnosť na zabezpečenie pracovných síl pre mohutný priemysel. Použije aj nepopulárne opatrenia, napríklad zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Lenže takéto opatrenia majú len dočasný efekt a pádu ekonomiky nezabránia.

V poslednej dobe upadla do nemilosti nielen v Nemecku, ale aj v iných krajinách Európy kancelárka Merkelová pre prijímanie migrantov do krajiny. V záujme objektivity musíme konštatovať, že Nemci si tú situáciu zavinili sami. Nemecké ženy totiž prestali rodiť deti. Klasické kresťanské rodiny v minulosti sa skladali z otca, matky a klbka detí. V posledných desaťročiach sa však deti stali hrozbou pohodlného života a Nemci odsúvajú vlastné potomstvo na vedľajšiu koľaj. Dnešný model nemeckej rodiny je: otec, matka, jedno dieťa a pes! Následky pre spoločnosť sú fatálne! Kým ešte v roku 1900 tvorila mládež do 20 rokov 44 % nemeckého obyvateľstva, v roku 2013 tvorili mladí ľudia do 20 rokov už len 18 % obyvateľstva, zato starší nad 65 rokov predstavovali 21 % nemeckého obyvateľstva! Teda v Nemecku je viac starých ako mladých ľudí! A prognózy Štatistického úradu v nemeckom Wiesbadene z roku 2015 sú ešte hrozivejšie! Podľa nich má v roku 2060 tvoriť podiel nemeckých mladých ľudí do 20 rokov už len 16 % obyvateľstva, zato zhruba každý tretí obyvateľ Nemecka bude mať minimálne 65 rokov!

Natíska sa otázka: Kto týchto ľudí uživí? Nemci strávia sami seba! Ale môžu si zato sami! Keď Katolícka cirkev, verná učeniu Ježiša Krista, po celé predchádzajúce desaťročia varovala liberálnu spoločnosť pred nebezpečenstvom potratovej politiky a znižovania pôrodnosti, utŕžila za to nemálo ponižovania a osočovania. Žiaľ Bohu, realita dnešného života dáva až priveľmi drasticky za pravdu Katolíckej cirkvi!

Nemci majú len dve možnosti: buď iniciujú vlastnú demografickú explóziu, alebo sa budú musieť premiešať s imigrantmi! Tretej cesty niet! Ak by totiž pokračoval súčasný vývoj, podľa Štatistického úradu vo Wiesbadene klesne počet obyvateľov Nemecka aj v prípade zachovania obmedzenej imigrácie cudzincov do krajiny zo súčasných 82,5 milióna na 67,6 miliónov v roku 2060. A ak by Nemci úplne zastavili prijímanie utečencov do krajiny, zmenšila by sa populácia Nemecka do roku 2060 ešte drastickejším spôsobom. Zrejme nikomu netreba vysvetľovať, že pri takomto rapídnom poklese počtu práceschopných obyvateľov nie je možné udržať súčasné tempo hospodárskeho rastu a Nemci budú musieť znovu prijímať cudzincov tak, ako prijali po druhej svetovej vojne do krajiny milióny Turkov. A ak by aj pôrodnosť v Nemecku hneď od budúceho roku výrazne stúpla, výsledný efekt sa dostaví až po niekoľkých desaťročiach, kým dorastú nové generácie mladých ľudí!

Európania, a Nemci predovšetkým, z dlhodobého hľadiska nemajú inú možnosť, ako aspoň dočasne otvoriť brány prisťahovalcom z cudziny. V Európe totiž niet krajiny s rastúcou populáciou. To isté je ostatne realitou aj v USA, kde rastie počet obyvateľstva len vďaka prisťahovalectvu.

J. M.: Čo z toho podľa vás vyplýva?

K. Dučák: Žiaľ, racionálne fakty sú neúprosné a hovoria jasnou rečou. Radšej poviem krutú pravdu ako milosrdnú lož. Ak západná civilizácia čo najrýchlejšie neprijme radikálne opatrenia na výrazné zvýšenie pôrodnosti, prestane byť civilizáciou bieleho človeka. Biela rasa postupne vymizne a nahradí ju zmiešané obyvateľstvo.

J. M.: Viete si to predstaviť?

K. Dučák: Viem. Pozrite sa, aj Rímska ríša zanikla a jej obyvatelia sa premiešali s barbarmi, ktorí ju dobyli. Dejiny nás učia, že táto mocná ríša podľahla mravnej skaze, podobne ako dnes Európska únia. Historické zákonitosti sú nekompromisné a trestajú za chyby.

J. M.: Hovoríte teda, že prijímanie migrantov do Nemecka a iných krajín Európy je vlastne nevyhnutné?

K. Dučák: Ak chcú Nemci a Európania vôbec udržať svoje hospodárstvo nad vodou, nemajú inú alternatívu. Je neskoro plakať nad rozliatym mliekom a budúce generácie sa musia poučiť z chýb svojich predchodcov. Ale teraz musia Nemci, ale aj iné národy Európy hasiť to, čo ich najviac páli. Naozaj musia prijímať imigrantov, ale ak tým nechcú zároveň pochovať Európu, musia na to ísť racionálne.

J. M.: Čo to znamená, ísť na to racionálne? A nemá mať zachovanie kultúrnej a náboženskej identity prednosť pred ekonomickými záujmami?

K. Dučák: Jednoznačne áno. Napokon aj barbari, ktorí dobyli Rímsku ríšu, prevzali rímsku kultúru a náboženstvo. Európa musí ostať kresťanská. Ako správne konštatoval svätý Ján Pavol II., buď bude Európa kresťanská, alebo nebude vôbec. Toto musí byť alfa a omega všetkých rozhodnutí Európanov a predovšetkým imigračnej politiky EÚ. Je nutné raz navždy odmietnuť multikulturalizmus a vrátiť sa ku kresťanským koreňom, pretože jedine na kresťanských koreňoch môže rásť zdravé európske spoločenstvo. Je absolútne neprijateľné, aby si moslimovia v Európe presadzovali nadštandardné práva. V súkromí môžu svoju vieru vyznávať, v žiadnom prípade však nemožno tolerovať, aby nám, kresťanom, vnucovali islam! Moslimských radikálov, ktorí vyzývajú na organizovanie teroristických činov, ale aj tých cudzincov, ktorí takéto počínanie akokoľvek podporujú, je nutné neodkladne deportovať. Takíto ľudia do civilizovaného sveta nepatria.

Jednoznačne je potrebné uprednostňovať kresťanských imigrantov. Z moslimských prisťahovalcov udeľovať azyl len tým, ktorí sú preukázateľne prenasledovaní vo svojich domovských krajinách. Ide predovšetkým o moslimov, ktorí prejavili snahu konvertovať na kresťanstvo. Prijímanie takýchto utečencov nielenže neodmietam, ale naopak, vítam.

Keďže pracujem v Rakúsku, z vlastných skúseností viem, že práve novopokrstení, ktorí prijali katolícku vieru a boli predtým moslimami, sú významným oživením tradičných domácich spoločenstiev. Akékoľvek živelné prijímanie kultúrne a nábožensky odlišných moslimských imigrantov však kategoricky odmietam, pretože predstavuje neprimerané bezpečnostné riziko. V každom prípade je nevyhnutné výrazne sprísniť požiadavky na udelenie azylu. Musíme diferencovať medzi utečencami a ekonomickými migrantmi.

J. M.: Ale ako môžeme spoľahlivo rozoznať, s akými zámermi migranti prichádzajú? Ľudia sa dokážu maskovať, skrývať svoje skutočné úmysly.

K. Dučák: Ja osobne navrhujem vybudovať dvojstupňový systém záchytných táborov. Migranti by boli najprv zhromažďovaní v táboroch prvého stupňa s najprísnejším režimom, strážených armádou alebo políciou. Tie by boli izolované od európskeho kontinentu. A je jedno, či by boli v Afrike, na nejakom opustenom európskom ostrove, alebo inde. Našou povinnosťou by bolo zabezpečiť, aby títo ľudia nezomreli od hladu, zimy alebo násilia v akejkoľvek forme. Tam by museli podstúpiť procedúru overovania totožnosti, ich politických aktivít, atď. V prípade, že by sa u niektorého z nich zistila kriminálna minulosť, prípadne napojenie na terorizmus, bol by okamžite deportovaný tam, odkiaľ prišiel. Naopak, tí, ktorí by nepredstavovali bezpečnostné riziko, by boli prevezení do táborov druhého stupňa s voľnejším režimom, ktoré už by mohli byť na európskom kontinente a kde by sa rozhodovalo o udelení azylu, resp. práva na trvalý pobyt na území EÚ.

Každá krajina pritom musí mať právo určiť si, koľko utečencov chce prijať. Veľmi dôležité však je, aby Katolícka cirkev v spojení s charitatívnymi organizáciami pokračovala vo svojej pomoci utečencom priamo v ich domovských krajinách a EÚ musí finančne prispieť na tieto charitatívne projekty. Ak má Európska únia peniaze na podporu pochybných projektov LGBTI či na financovanie svojho nadbytočného byrokratického aparátu, musí byť schopná zafinancovať aj rozvojové projekty v krajinách, z ktorých odchádzajú masy ľudí. Problémom je skôr šokujúca nemohúcnosť tohto mocenského hybridu, ktorý vyciciava celú Európu. A to je veľmi zlý signál do  budúcnosti.

J. M.: Veľa sa hovorí aj o kríze Katolíckej cirkvi. Máte obavy o jej budúcnosť?

K. Dučák: Ani v najmenšom. Ako každý katolík, úprimne milujúci svoju Cirkev, vnímam síce vážne vnútorné rozpory, s ktorými Katolícka cirkev zápasí, ale pýtam sa: Kedy neboli v Katolíckej cirkvi vnútorné rozpory? Za dve tisícročia rokov existencie Katolíckej cirkvi bolo na pápežskom stolci 266 pápežov vrátane súčasného. Za ten čas bolo, ak sa nemýlim, dvadsaťdva období dvojpápežstva, počas ktorých každý jeden z pápežov prehlasoval toho druhého za vzdoropápeža. V dvoch obdobiach sme mali dokonca troch pápežov súčasne. Celková doba dvojpápežstva a trojpápežstva zaberá približne 144 rokov. Teda 144 rokov z dvetisíc rokov existencie Katolíckej cirkvi sme mali buď dvoch alebo troch pápežov súčasne. Dovoľujem si tvrdiť, že obdobie pápežskej schizmy v rokoch 1378–1418 bolo omnoho vážnejšou hrozbou pre existenciu Katolíckej cirkvi ako dnešná situácia.

Sväté písmo zachytáva príbeh o plavbe v búrke: „Potom nastúpil na loďku a jeho učeníci za ním. Zrazu sa na mori strhla taká veľká búrka, že vlny sa valili na loďku. Ježiš však spal. Pristúpili k nemu a zobudili ho: ,Pane, zachráň nás, hynieme!´ On im však povedal: ,Čo ste takí bojazliví, vy maloverní?´ Potom vstal, pohrozil víchru a moru a zavládlo hlboké ticho” (Mt 8, 23–26). Prečo by som sa ja mal báť o lodičku Katolíckej cirkvi, keď viem, že v tej lodičke je s nami náš Pán Ježiš Kristus? Možno sa nám zdá, že spí, ale ja mu bezhranične verím, veď on sám povedal apoštolom: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta!´ – prejde. A nič vám nebude nemožné“ (Mt 17, 20).

Vo Svätom písme je aj tento výrok proroka Daniela: „Bože večný, ktorý poznáš skryté veci, ktorý vieš všetko skôr, ako sa stane“ (Dan 13, 42). Uvedomme si, že dejiny Katolíckej cirkvi nie sú dielom náhody, ale už od počiatku existovali v podobe idey v Božom rozume. Nič sa nedeje náhodne. Boh už od počiatku vekov vedel o tom, čo sa odohrá v 20. a 21. storočí.

Katolícka cirkev nepatrí nám. Je Božia a bolo by prejavom nedôstojnej malovernosti obávať sa, že Boh si vo svojej Cirkvi nedokáže urobiť poriadok. Je predsa všemohúci. Najlepšie, čo môžeme urobiť my, je bezhranične dôverovať Bohu, intenzívne sa modliť a žiť sviatostným životom.

J. M.: Posuňme sa ďalej. Dlhodobejšie sa zaoberáte problematikou Druhého vatikánskeho koncilu a ste jeho apologétom, ako ste sa už neraz aj verejne vyjadrili. Niektorí kritici koncilu z takpovediac konzervatívnej časti katolíckeho spektra však tvrdia, že na úpadku západnej civilizácie má svoj podiel práve Druhý vatikánsky koncil. Čo vy nato?

K. Dučák: Predovšetkým s takto zjednodušeným pohľadom zásadne nesúhlasím, ale to je na dlhú debatu. Veľmi dlhú. Vyžadovalo by si to minimálne jeden samostatný rozhovor, ak by sme chceli aspoň čiastočne odhaliť nuansy koncilu.

J. M.: Dobre. Mám teda návrh: venujme Druhému vatikánskemu koncilu samostatný rozhovor v blízkej budúcnosti. Súhlasíte?

K. Dučák: Súhlasím.

J. M.: V poriadku. Takže nás v blízkej dobe čaká ešte jeden rozhovor. Ale v závere tohto rozhovoru by som vám chcel položiť ešte jednu otázku, vrátiac sa akoby na začiatok. Zdá sa, že slovo – písané i hovorené – stráca na význame. Aké je dnes podľa vás postavenie publicistu, spisovateľa? V čom spočíva jeho úloha v meniacom sa svete?

K. Dučák: Predovšetkým vyjadrím svoj postoj z pozície slovenského publicistu a spisovateľa, ktorému sa žiada už dlhú dobu vykričať do sveta, že majstri písaného slova na Slovensku sú nedocenení. Pritom práve publicisti a spisovatelia majú nespochybniteľnú zásluhu na rozvoji slovenského jazyka. To, že naši štúrovci kedysi kodifikovali spisovnú slovenčinu, bol len prvý krok k vytvoreniu živého národného jazyka. Vysvetlím to na príklade, ktorý z praxe pozná každý z nás. Vodič, ktorý práve zložil vodičské skúšky, ešte nie je majster volantu. Tým sa stane, až keď najazdí tisíce kilometrov. Aj spisovná slovenčina by bola mŕtvym jazykom, ak by ju nerozvíjali spisovatelia, umelci, vedci pri tvorbe odborných a umeleckých diel. Slovenský národ, slovenská spoločnosť však akosi nedokáže oceniť tieto zásluhy kultúrnych pracovníkov. Každý schopnejší podnikateľ si žije materiálne zabezpečeným životom, ale ak chce literát vydať knihu, najprv musí zháňať peniaze, či už vlastné, alebo peniaze sponzorov. Slovenský literát je poľutovaniahodný úbožiak, ktorý musí žobrať, aby mohol prispieť k rozvoju vlastného národa. To je hanba, ktorá padá na Slovensko. Mne nejde o to, aby boli slovenskí žurnalisti a spisovatelia milionári. Ide mi o to, aby nemuseli nedôstojne živoriť a žobrať o možnosť tvoriť a vydávať svoje diela.

J. M.: Ďakujem za rozhovor.

::

Súvisiace príspevky:

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy

Kristova Cirkev je nezničiteľná

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.