23. marca 2018

Zhorené šťastie

Karol Dučák

(Príbeh zo života)
Jasný, ale studený večer. Ulicou sa prevaľuje chlad. Dotieravý, že zalieza až pod kožu. A ešte aj ten nepríjemný vietor. Čert aby to vzal! Psa by vonku nevyhnal v tomto čase! Ale veď psov na ulici naozaj niet. Ba ani ľudí. Alebo vari predsa? Ba! Po ulici kráča schúlená postava. Žena. Ťažko dýcha. Ponáhľa sa. Nevníma okolie, iba sústredene pozoruje cestu pred sebou. V očiach aj na utrápenej tvári jej sedí strach. Temný živočíšny strach. Ako keby pred niečim utekala. Vari pred tým strachom?
„Čo ma len čaká...“ zablysne jej v mysli.
„Bože dobrý, aby zase nebolo doma také peklo, ako predvčerom,“ pokračuje v úvahách a mimovoľne si siahne na modriny na tvári.

Už sa blíži k svojmu domu. Desať metrov, päť... už otvára vstupnú bráničku. Ešte pár krokov... Zrazu zisťuje, že kľúče od domu v tom rozrušení zabudla u svojej priateľky. Ale veď hádam je už Jano doma a dvere sú odomknuté... S napätím siaha po kľučke vchodových dverí, no potom zaváha. Chvatne sa prekrižuje a šeptom vysloví horúci vzdych:
„Matička Božia, neopúšťaj ma!“
Napokon sa odhodlá a otvára vchodové dvere. Naozaj nie sú zamknuté. Tyran je doma! Bože, len aby spal! Opatrne nazrie dnu a s napätím počúva. Ticho. Len vlastné srdce búši ako bubon. Ako keby chcelo rozbiť väzenie v útlej ženskej hrudi a vyskočiť von. Žena potichúčky zavrie dvere a oprie sa o ne. Mimovoľne si pritisne ruku na hruď, aby utíšila splašené srdce. Konečne sa akotak upokojí a skúma situáciu v dome. Vtom jej udrie do nosa štipľavý zápach. Ani nerozsvieti svetlo. Vonkajšie osvetlenie osvetľuje dym vo vstupnej chodbe.
Žena vykročí po chodbe a zbadá žiarivý odlesk na stene. Pane Bože! Vbehne do náprotivných dverí a zmeravie od hrôzy. Miestnosť je plná dymu. Horí! Aj napriek hustému dymu žena rozoznáva čosi šokujúce... Vidí muža, ležiaceho na posteli. Oheň sa už začína chytať jeho šiat, ale muž sa nehýbe. Mária Gazdová ho napriek zlej viditeľnosti poznáva. Je to jej tyran. Muž, čo jej robí zo života peklo. Žena cíti, ako ju opúšťajú sily. Inštinktívne sa zachytí verají dverí, ale nevládze uniesť svoju vychudnutú telesnú schránku. Zvezie sa na zem. Chvíľu sa zúfale snaží premôcť vlastnú slabosť. Pud sebazáchovy bojuje proti ľudskej slabosti. Napokon víťazí všemocný pud a žena vstáva. Zápasí s pokušením zachrániť tyrana, čo ju už tak dlho sužuje. Je to jej ľudská i kresťanská povinnosť. No potom si spomenie na facky, urážky a poníženie, ktoré jej tyran uštedroval. Čosi sa v nej vzprieči. Už toho bolo dosť! Nebude pomáhať tyranovi! Nech ho čert berie! Zúfalo zápasí so svojím druhým ja, ktoré jej pripomína kresťanskú i ľudskú povinnosť. No niet času! Oheň sa rozhára, pretože cez otvorené dvere prúdi čerstvý vzduch. Buď, alebo! Už niet čo váhať! Ak neodíde, sama zahynie!
„Pane Bože, odpusť!“ vydýchne zúfalá žena a vybehne z domu. Uteká po ulici. Zvnútra ju spaľuje plameň výčitiek, no ona uteká ďalej. Zastaví sa až pred domom svojej priateľky. Chvíľu naberá dych, potom odhodlane vkročí do domu...

Major Berco má dnes rušný deň. Nevie, kde mu hlava stojí. Preto sa nepoteší, keď mu ohlásia návštevu, aj keď ju očakával.
Keď sa ozve zaklopanie, namrzene zvolá:
„Vstúpte!“
Do dverí vchádza žena v stredných rokoch a nesmelo zašveholí:
„Dobrý deň prajem!“
„Dobrý!“ stručne odvetí Berco.
„Som Gazdová. Mala som sa dostaviť.“
„Viem, pani Gazdová. Posaďte sa!“
Gazdová si sadá na ponúkanú stoličku a zadíva sa na policajného vyšetrovateľa. Berco stojí pri otvorenej skrini a napochytro do nej čosi ukladá. Vysoký, štíhly, s jemnými črtami tváre, proste štramák. Nejedna by na ňom oči zabudla. Ale ona na to nemá ani pomyslenie.
Konečne Berco zavrie skriňu a sadne si naproti Gazdovej. Vidí ženu v stredných rokoch. Tvár s vpadnutými lícami nesie stopy dlhodobého fyzického i psychického týrania. Kedysi to musela byť veľmi pekná žena, ale teraz vyzerá ako štvaná zver. A ešte čosi číta policajný vyšetrovateľ v tvári ženy. Strach. Zle potláčaný strach.
„To vám urobil nebohý manžel?“ pýta sa vyšetrovateľ a ukazuje na modriny v tvári zmučenej ženy.
Neodpovedá, iba mlčky prikyvuje.
„Predvolal som vás, pretože si musím ešte raz ujasniť okolnosti smrti vášho muža,“ hovorí policajný vyšetrovateľ a uprene sa zadíva na ženu pred sebou. Žena sa zúfale snaží zakryť svoje rozrušenie, ale veľmi sa jej to nedarí.
„Ale ja som predsa už vypovedala,“ vyjachce.
„Viem, pani Gazdová, viem. To je v poriadku. Ale vyskytli sa nejaké nejasnosti...“
„Aké nejasnosti?“ vystrašene vyzvedá žena.
„Len pokoj, pani Gazdová. Na všetko príde čas... Môžete mi ešte raz porozprávať, ako to bolo v onen večer, keď zahynul váš muž?“
Gazdová sa zhlboka nadýchne a pomaly začne.
„V ten deň mal môj muž ísť na akúsi oslavu s priateľmi. Čisto chlapská záležitosť. Bola som nervózna, hoci mi muž vôbec nechýbal. Po príchode z takýchto akcií zvyčajne doma neraz vystrájal.“
„Vidieť to na vás,“ preruší rozprávanie ženy major Berco a po chvíli dodáva: „Ale pokračujte!“
Gazdová sa znovu ujíma slova:
„Čakala som so strachom, až sa muž vráti domov. Keď som to už nemohla vydržať, zašla som na návštevu k priateľke. Nechala som na šporáku večeru pre manžela a dúfala som, že po príchode domov zaspí skôr, než sa vrátim. Zdržala som sa niečo vyše dvoch hodín. Bola som ako na ihlách. Priateľka dobre pozná moje problémy a chcela ma rozptýliť. A tak ma ponúkla vínom. Dobre mi padlo. Bolo asi desať minút po deviatej, keď som sa poberala preč. Domov to mám tak desať minút.“
„Takže doma ste boli asi dvadsať minút po deviatej. Presnejšie o 21.20... „
„No... nebola som až celkom doma.“
„Ako to?“
„Než som vstúpila do domu, zistila som, že som si zabudla u priateľky kľúče od domu. A tak som sa vrátila späť. Priateľka ma zdržala ešte na kus reči, ale ja som sa ponáhľala a po nejakej polhodine som sa vybrala definitívne domov... Môžete si to napokon overiť u nej.“
„Overili sme si. Vaša priateľka potvrdila to, čo ste povedali... Pokračujte!“
„Keď som sa blížila k nášmu domu po druhý raz, zbadala som nezvyčajný rozruch. Boli tam požiarnici, sanitka... Práve vynášali mŕtve telo môjho muža...“
Žena sa rozplače a trvá hodnú chvíľu, kým sa akotak utíši. Bercovi je ženy ľúto, ale jeho povolanie si vyžaduje v určitých okamihoch nekompromisnú tvrdosť. Preto podniká protiútok: „To všetko, čo mi tu hovoríte, znie presvedčivo, ale nie je to pravda, však, pani Gazdová?“
„Ako?“
Tvár ženy vyjadruje krajné zdesenie.
„Ja vám poviem, ako to bolo. Keď ste sa prvýkrát vracali od priateľky, došli ste k vášmu domu a tam ste... možno... naozaj zistili, že nemáte kľúče, ale v tej chvíli ste ich nepotrebovali. Vchodové dvere do domu totiž neboli uzamknuté a tak ste vošli dnu. Váš manžel bol predsa doma a on nikdy nezamykal, keď prichádzal nadratý domov. Našli ste ho spať spitého na mol v posteli.“
„Nie!“ zúfalo sa pokúša o obranu Gazdová, ale Berco ju uzemňuje: „Máme svedka, pani Gazdová. Nemá cenu zapierať.“
Gazdová je zaskočená. Slová vyšetrovateľa ju odzbrojujú. Berco kuje železo za horúca: „Áno, pani Gazdová. Máme svedka, ktorý vás videl o 21:20 vojsť do domu a o niekoľko minút neskôr ozlomkrky utekať preč. Je to váš sused oproti, cez ulicu. Vy ste si ho nevšimli, ale on vás áno. V ten večer vyzeral svojho dospievajúceho syna, ktorý sa nevrátil zo školy a tak si všimol vaše počínanie.“
Gazdová bezradne mlčí. Všetko sa jej rúca a ona rezignuje. Je bezradná a vyčerpaná. Nevie, čo povedať. V tejto situácii sa znovu ujíma slova Berco: „Nebudeme to naťahovať, pani Gazdová. Poviem vám, ako to bolo v skutočnosti. Váš muž – hoci bol chlap ako sa patrí – bol taký opitý, že ani nevládal dôjsť po svojich a tak ho jeho kámoši z mokrej štvrti priviezli domov. Zložili ho na posteľ a odjachali preč. Bol vám vydaný napospas, keď ste sa vrátili domov. Naskytla sa vám možnosť pomstiť sa za to utrpenie, ktoré vám dennodenne spôsoboval. Váš muž bol tuhý fajčiar a to bola vaša šanca. Už sa totiž neraz stalo, že došlo k požiaru zo zapálenej cigarety. Aj nedávno, len pred pár mesiacmi, vo vašej ulici zhorel starý pán, pretože fajčil vo svojej posteli a pritom zaspal. Chceli ste sa zbaviť vášho muža podobným spôsobom a tak ste spôsobili požiar...“
To už je na utrápenú ženu priveľa. Konečne je schopná zareagovať.
„Nie!!! Tak to nebolo!“ zúfale vykríkne.
„Určite nie?“
„Nie!!!“
„Tak ako to bolo v skutočnosti, pani Gazdová?
„Nezavinila som smrť svojho muža! Som nevinná!“
„Naozaj? Lenže všetko bolo inakšie, než mi tu vykladáte, však?“ 
Gazdová sa rozplače. Vyplakáva žalostný song duše, ktorá vášnivo túži uniknúť už konečne z mučiarne svojho života. Berco je v pomykove. Je mu proti srsti trápiť túto už aj tak dosť utrápenú ženu, ale jeho práca je už raz taká. Niekedy musí človeku ubližovať. Aj lekár musí spôsobiť pacientovi bolesť, ak mu chce vyoperovať nádor z tela. Berco teda kuje železo, aj keď to bolí.
Gazdová sa cez slzy díva na policajného vyšetrovateľa a nevie, kam z konopí. Chápe, že nemá cenu čokoľvek predstierať. Berco je nekompromisný: „Tak čo, pani, Gazdová? Poviete mi už konečne pravdu? Celú pravdu?“
Gazdová kapituluje a zmôže sa len na úsečné: „Áno.“
Zrazu jej je všetko jedno. Cíti nekonečnú únavu a túži mať už konečne pokoj od celého sveta.
„Dobre. Poviem vám, ako to bolo. Beztak ma to ťažilo ako balvan. V ten večer som sa naozaj vrátila z návštevy domov dvakrát. Keď som sa vracala prvýkrát domov, zistila som, že nemám kľúče od domu. Povedala som si však, že môj muž bude možno doma a dvere budú odomknuté. Tak aj bolo. Keď som vošla do spálne, takmer som odpadla od hrôzy. Horela posteľ, na ktorej ležal môj muž. Požiar ešte nebol veľký. Zrejme začalo horieť krátko pred mojím príchodom.“
„Takže vy ste požiar nespôsobili!?“
„Nie!!! Prisahám, ako že je Boh nado mnou!“
„No dobre... Pokračujte!“
„V prvej chvíli som chcela zachrániť môjho muža, ale potom sa vo mne čosi zlomilo. Už roky ma strašne týral. Bola som na dne. A zrazu sa mi núkala možnosť vyslobodiť sa z tohto pekla. Viem, že ma odsudzujete, ale neviete si ani predstaviť, koľko príkoria som si užila.“
„Neodsudzujem vás. Viem, alebo aspoň tuším, že ste to nemali ľahké. Je to na vás aj vidieť.“
Gazdová sa vďačne zadíva na Berca. Jeho slová pohladia jej ubolenú dušu. Vzápätí pokračuje vo svojej výpovedi.
„Hodnú chvíľu som zápasila sama so sebou a váhala som, či mám mužovi pomôcť, alebo ho nechať napospas osudu. Napokon som ušla, pretože som sa bála, že zhorím aj ja. Tie zabudnuté kľúče mi prišli vhod. Poskytli mi aspoň aké-také alibi... Prosím vás, verte mi! Je pravda, že som nepomohla svojmu mužovi, ale ani som mu nesiahla na život!“
„No dobre. Zapíšeme vašu výpoveď a počkáme na výsledky pitvy a uzávery forenzných technikov. Zatiaľ môžete ísť, ale nevzďaľujte sa zo svojho bydliska. Vo vlastnom záujme.“

Pani Gazdová znovu sedí v miestnosti oproti vyšetrovateľovi Bercovi. Ten sa ujíma slova: „Môžem vás potešiť, pani Gazdová. Výsledky vyšetrovania potvrdili, že ste naozaj nezavinili smrť vášho manžela. Vlastne ste ani nemohli. Váš manžel bol mŕtvy skôr ako vznikol požiar.“
„Ako to viete?“ pýta sa šokovaná žena.
„Potvrdzujú to výsledky pitvy. Naši špecialisti nezvratne dokázali, že v okamihu, keď vášho muža zachvátili plamene, bol už bezpochyby mŕtvy. Príčinou smrti bola akútna intoxikácia alkoholom.“
„Prosím? To naozaj?“ nechápavo sa pýta strápená žena.
„No áno, ani taký preborník v pití, ako bol váš muž, nie je nesmrteľný. Váš muž vypil dvakrát za sebou po pol litra vodky na ex, ako sa hovorí. Teda jedným dúškom. To by zabilo aj koňa.“
„Tomu nerozumiem.“
„V oboch prípadoch išlo o stávku. Jeden z parťákov vášho muža provokoval a vyhlásil, že mu zaplatí pol litra vodky, ak ju vypije na jeden dúšok. Keď váš muž stávku vyhral, iný z jeho parťákov ho provokoval, že druhú fľašu na ex už vypiť nedokáže. Váš muž bol poriadne rozjarený a chcel provokujúceho parťáka zahanbiť. Vypil teda aj druhú pollitrovku. Obe stávky teda vyhral, hoci už predtým toho veľa popil. Váš muž v posledný deň svojho života vypil asi poldruha litra tvrdého alkoholu. Domov však už nevládal dôjsť po svojich a tak ho museli privliecť jeho kámoši. V posteli si zapálil cigaretu, ale nestihol ju už dofajčiť. Zaskočila ho neohlásená návšteva... Smrť. Nevieme, kedy presne mu vypadla cigareta z ruky, ale práve tá cigareta spôsobila požiar. Lenže to už bol váš muž po smrti.“
Gazdová sa vyjavene díva na vyšetrovateľa a ten reaguje: „Vŕta vám v hlave, ako sme to zistili, však?“  
„Áno.“  
„Je to výsledok práce našich technikov Aj keď bolo telo vášho muža popálené, v jeho pľúcach sa nenašiel dym z požiaru. Bol tam síce cigaretový dym, ale dym z požiaru nie. To znamená, že v dobe požiaru váš muž už nedýchal. A teda ani nežil.“
„Takže som mu nemohla pomôcť?“
„Nie. Predpokladáme, že váš muž zomrel pomerne krátko potom, čo ho jeho priatelia priviezli domov.“
„A čo bude so mnou? Čo ma čaká?“ pýta sa po chvíli Gazdová.
„Nebojte sa, nebude to také strašné. Váš muž si smrť zavinil úplne sám a vy ste mu nijak nemohli pomôcť. Je síce pravda, že ste mŕtve telo vášho muža nechali napospas plameňom, že ste neprivolali požiarnikov, a tak ďalej. Ale to už nie je taká tragédia.“
„Takže môžem ísť?“
„Ešte si zapíšem vašu dnešnú výpoveď a potom naozaj môžete odísť.“
Berco si sadá k písaciemu stroju a vtom ho čosi napadne: „Chcem sa vám ospravedlniť, pani Gazdová, že som bol minule na vás taký prísny. Dejiny kriminalistiky zaznamenali už viacero prípadov týraných žien, ktoré v zúfalstve podpálili svojich tyranov. Mal som isté pochybnosti a musel som presne zistiť, ako to bolo vo vašom prípade. Ukázalo sa, že som vám krivdil. Ospravedlňujem sa za to.“
Berco sa zľahka usmeje, aby aj takto potvrdil svoje slová. Nešťastná žena očami pohladí vyšetrovateľa a na tvári jej zaihrá krátky úsmev. Ťažký kameň jej padá zo srdca a ona pocíti krátky záblesk šťastia. Zalejú ju slzy a trvá hodnú chvíľu, kým sa upokojí.
„Ozaj, pani Gazdová, prečo ste neodišli od vášho muža?“ pýta sa po chvíli Berco.
„Bála som sa. Vlastne som ani nemala kam. Som sirota. Moji rodičia mi zomreli veľmi skoro. Otec strašne pil a mlátil mamu aj nás, deti. Keď zomrel, mal iba štyridsaťdva rokov. Mama zomrela krátko po ňom. Od detstva som bola otĺkaná a myslela som si, že to tak musí byť.“
„A čo váš muž?“
„Kým nepil, bol dobrý, ale keď sa poriadne napil, bolo zle. V poslednej dobe však to bolo čoraz horšie.“ 
„Smutné. S takýmito smutnými príbehmi sa zoznamujem už dávno.“
Berco pozrie na hodinky a netrpezlivo súri: „No, žiaľ, čas je neúprosný. Musíme narýchlo spísať tú výpoveď a potom sa musím sa s vami rozlúčiť. Mám toho dnes ešte veľa.“
Keď je výpoveď napísaná, Gazdová ju podpisuje a konečne je voľná. Uľahčene sa zberá na odchod: „Takže môžem ísť...“
„Áno.“
Vo dverách sa otočí.
„Ďakujem. Do videnia!“
„Lepšie by bolo do nevidenia, pani Gazdová. A veľa šťastia. Viac, ako ste ho mali doposiaľ.“
„Aké šťastie? Moje šťastie zhorelo už dávno pred tým požiarom. Už nikdy nijaké nebude.“
„Čo môžete vedieť? Aj zázraky sa stávajú!“
Na tvári ženy sa objaví bolestný úškľabok. Potom ešte raz očami pohladí majora a pomaly odchádza.
Keď Berco osamie, na chvíľu sa zamyslí. Aký nevyspytateľný vie byť ľudský život! Dvaja ľudia sa zoberú z čistej lásky. Dali by jeden druhému život. No prejde pár rokov a všetko je úplne inak. Jeden druhému by dali nie život, ale smrť. A potom aby človek porozumel životu! Veru, veru, život je zložitejší ako ten najkomplikovanejší kriminálny prípad. Dá sa vôbec pochopiť ten nekonečne zložitý vzorec ľudského života?
Potom sa znovu pozrie na hodinky a chvatne sa zberá preč. Povinnosti volajú.
                                              
Karol Dučák
::
Odporúčané:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.