Láska, neopúšťaj ma!

Karol Dučák

Jolana už od detských liet milovala lietanie. Jej mama bola letuška, otec pracoval na letisku a tak si zamilovala všetko, čo sa týkalo lietania. Doma bolo plno kníh o letectve a často sa o lietaní hovorilo, takže nebola náhoda, že sa Jolana stala letuškou tak ako jej matka. Mala rovných dvadsaťdva rokov, keď nastúpila prvú službu letušky a v ďalších osemnástich rokoch obletela takmer všetky končiny rodnej planéty. Nevedela si predstaviť inú prácu, ktorá by ju napĺňala tak ako práca na palube lietadla. Jej život však nenapĺňalo len povolanie letušky. Bola hlboko veriaca katolíčka a v časoch detstva i mladosti spievala v kostolnom speváckom zbore. Často chodila do kostola a tam spoznala aj budúceho manžela, ktorý hral v kostole na organe a viedol spevácky zbor dospelých i mládeže. Bol tiež zapáleným katolíkom, navyše veľmi pekným, a tak padol do oka nejednej dievčine. Aj Jolana sa doňho zahľadela a snažila sa získať si jeho priazeň. Nebolo to ľahké, pretože Martin, vyvolený jej srdca, žil vo svojom svete a do ženenia sa vôbec nehrnul. Jolana musela použiť všetky nuansy ženskej diplomacie, aby napokon Martina priviedla k oltáru. Podarilo sa a nakoniec sa naozaj stali manželmi.

Ich manželstvo bolo príkladné. Martin bol vzorný manžel i starostlivý otec ich dvoch synov a dvoch dcér, ktoré viedol k láske k Bohu a blížnym. Zaiste aj medzi nimi to občas zaiskrilo a vyskytli sa drobné konflikty, ako napokon v každom manželstve, ale ich spoločná cesta životom bola vcelku harmonická. V ich vzťahu bol totiž na prvom mieste Kristus a tak Jolana žila zahrňovaná láskou manžela a detí. Preto ju bolestne zasiahla tragédia, ktorá rodinu rozdelila. Nezodpovedný vodič zrazil Martina na priechode pre chodcov a z miesta činu ušiel. Keďže bola hlboká noc, nebolo svedkov a polícii sa nikdy nepodarilo vypátrať vinníka smrti milovaného manžela i otca. V rodine ostalo prázdne miesto, vyplnené bolestnými spomienkami.

Po tejto tragédii Jolana všetko svoje životné snaženie zamerala na výchovu detí. Snažila sa im venovať čo najviac času. Vďaka pomoci rodičov i svokrovcov sa našťastie nemusela vzdať milovaného povolania, ale z každej služby sa neodkladne ponáhľala domov k svojim deťom, aby čo najmenej pociťovali odlúčenia od svojej matky. S týmto úmyslom nastupovala na každý ďalší let. Nemohla sa dočkať chvíle, keď znovu bude môcť zovrieť v náručí milovaných synov a dcéry.

Dlhé roky sa Jolana v lietadle cítila bezpečne. Ako doma. Až do okamihu, keď pri strašnej havárii lietadla prišla o najmilšiu priateľku. Tiež bola letuškou a letela vtedy v inom lietadle. Bol to druhý krutý úder v jej živote po smrti manžela. Smrť priateľky ju hlboko zasiahla a Jolana sa už odvtedy necítila na palube lietadla natoľko bezpečne. Nemala síce z lietania panický strach, ale predsa len sa cítila istejšie na pevnej zemi. Od tej doby sa ešte nedočkavejšie tešila na príchod domov. To ešte netušila, ako sa jej život zvrtne. Že aj ona dopadne takmer tak ako tá nebohá letuška, ktorá bola jej veľkou priateľkou.

Ten posledný let sa však paradoxne začal vcelku nevinne. Bolo nádherné počasie, všetko išlo ako po masle, nič nenaznačovalo blížiacu sa katastrofu. Lietadlo vzlietlo len s minimálnym meškaním a rýchlo naberalo výšku nad morskou hladinou, ktorá sa rozprestierala naširoko pod krídlami lietadla. Jolana myslela na svoje deti, pre ktoré mala pripravené pekné darčeky. Nebolo jej však súdené odovzdať deťom tie darčeky.

Lietadlo bolo vo vzduchu pomerne krátko, keď sa to stalo. Odrazu Jolana začula príšernú explóziu, ktorá otriasla celým lietadlom. Potom ešte jednu. Lietadlo sa roztrhlo na niekoľko častí, ktoré sa rútili do mora.

„Bože môj, je to koniec?“ v duchu si položila otázku utrápená žena.

Ale nebol!

Ilustračná snímka: PriestorNet

Keď Jolana prišla k sebe, začala sa nechápavo rozhliadať okolo seba. Zo všetkých strán sa okolo nej rozprestierala morská hladina, tiahnuca sa až k horizontu. Chvíľu nechápala, čo sa deje, potom si začala čosi nejasne vybavovať v mysli. Zrazu si spomenula na to, že sa nikdy nenaučila plávať, ale ešte skôr, než stihla prepadnúť panike, si uvedomila, že ju niekto drží na hladine vody. Začula upokojujúce slová: „Neboj sa! Som tu a držím ťa. Všetko bude dobré a ty sa vrátiš domov.“

Bože! Aký to šok! Ten hlas! Už roky ho nepočula, ale bol taký blízky jej srdcu! Obrátila sa za hlasom a zbadala ho. Bol ešte krajší ako za života. Martin. Jej životná láska, jej manžel i otec ich detí. Vyzeral ako anjel, taký bol nádherný. Vyžarovalo z neho toľko lásky, pokoja a dobroty, až sa jej srdce po okraj naplnilo šťastím. V tej chvíli zabudla na všetok kríž, ktorý napĺňal jej život v posledných ťažkých rokoch a nechala sa opájať tým bezvýhradným šťastím.

Na tvári sa jej objavil blažený úsmev a ona neisto zaševelila: „Martin.“

„Áno, ja som to.“

Bola ako vo snách. Stále nemohla uveriť vlastným očiam. Je to všetko pravda, alebo iba blúzni?

Ako keby čítal jej myšlienky – alebo ich naozaj čítal? – povedal:

„Je to pravda. Ale neboj sa. Dopravím ťa do bezpečia a ty sa vrátiš k našim deťom. Potrebujú ťa.“

Uprela naňho vďačný pohľad, plný lásky. V jej pohľade boli otázniky a on na tie otázniky odpovedal:

„Poď, budeme plávať.“

„Ale veď vieš, že neviem plávať. Toľkokrát si sa pokúšal naučiť ma to, ale ja som nedokázala prekonať strach z vody.“

Pousmial sa a ona si spomenula, ako sa s ňou natrápil, keď sa márne pokúšal presvedčiť ju, že voda nie je jej nepriateľ. Lenže nikdy sa jej nepodarilo zabudnúť na tú strašnú príhodu z detstva, keď sa topila a v poslednej chvíli ju zachránil otec. Martin však naliehal:

„Neboj sa. Budem ťa držať nad vodou.“

Chvíľu bojovala sama so sebou, ale Martin jej nedal pokoj: „Ak ešte stále žiješ, nie je to náhoda. Pán života rozhodol. Tvoj čas odísť z tohto sveta ešte neprišiel. Musíš sa vrátiť domov, k našim deťom. Taká je vôľa Najvyššieho.“

„Áno, máš pravdu.“ uznala a potom dodala: „Tak poďme! Inú možnosť vlastne ani nemáme.“

„Povediem ťa.“

Martin ju jemne pridržiaval a ona začala pohybovať rukami i nohami tak, ako ju to kedysi učil. A išlo to. Ani nemohla uveriť, že to ide tak hladko.

Pomaly postupovali vpred. Hodinu, dve, tri. Plávala a necítila únavu. Prichádzala tomu na chuť. Cítila sa taká blažená ako už dávno nie predtým. Blízkosť milovanej bytosti ju napĺňala veľkým šťastím. Z Martina vyžarovala sila a také nesmierne teplo, ktoré jej zohrievalo telo i dušu. Nevedela sa toho blaha nasýtiť. Paradoxne, želala si, aby sa to neskončilo. Bála sa toho, čo príde potom, aj keď vedela, že to tak musí byť. A tak plávala a opájala sa blahom. A nič ju nebolelo, nič ju netrápilo. Necítila chlad, hlad, únavu, len blaženosť. Postupovala vpred uprostred bezhraničnej vodnej masy po boku milovanej bytosti. Zrazu spozorovala, že sa približujú k neznámemu pobrežiu. S potešením plávala ďalej v sprievode lásky svojho života. Keď sa dostali na breh, v diaľke bolo vidieť obrysy neznámeho mesta.

„Sme v cieli,“ povedal Martin.

Uprela naňho pohľad, v ktorom bolo more lásky, vďačnosti, ale aj túžby.

„Musíme sa rozlúčiť,“ povedal a aj v jeho očiach videla Jolana more, more lásky, pokoja a dobroty.

Bolestne ju pichlo pri srdci, aj keď jej bolo jasné, že to nemohlo dopadnúť inakšie. Zmohla sa len na jemnú výčitku:

„Chceš ma znovu opustiť, najdrahší?“

„Nikdy som ťa nechcel opustiť. Nebola to moja vôľa.“

„Ja viem, láska moja, ale aj tak to bolí.“

„Už to nemôžeme zmeniť.“

„Ach, láska, tak veľmi mi chýbaš. Tak krátko si bol v mojom živote. Tak skoro som ťa stratila.“

„Nestratila. Nikdy ma nestratíš. Znovu sa stretneme.“

„Viem, viem. Odpusť mi moje slová.“

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Viem, že ti nebolo ľahko. Ľuďom sa niektoré Božie rozhodnutia vidia často kruté. Ale my, ktorí sme skončili svoju pozemskú existenciu, vnímame všetko inakšie. Začíname lepšie chápať rozhodnutia Všemohúceho. Všetko má v ľudskom živote svoj význam. Moju tetu, maminu sestru, opustil manžel po tridsiatich rokoch života. Je lepšie krátke šťastie, ako dlhé nešťastie.“

„Máš pravdu, ako vždy. A ja ti ďakujem za všetko to krásne, čo sme spolu prežili. Za každý okamih spoločného života. Ďakujem Bohu, že mi ťa poslal do života a tebe ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobil. Zvlášť za to, že si ma zachránil a vďaka tebe nebudú naše deti úplné siroty.“

„Nie ja. Zachránil ťa Najvyšší. Ja som len úbohým nástrojom v jeho rukách. A ďakujem za to všemohúcemu Bohu. Ďakujem mu za to, že mi ťa dal a tebe ďakujem za každú chvíľu šťastia pri našej spoločnej ceste životom. A odpusť mi všetko zlé, čo sa z mojej viny medzi nami vyskytlo. Každý zlý pohľad, každé neláskavé slovo. Odpusť všetko zlé a prijmi všetko dobré, čo som mohol pre teba vykonať.“

„Aj ja tebe, láska, ďakujem za všetko dobré, čo si pre mňa v živote urobil. Za každú láskavosť, dar, službu, bozk, pohladenie, za všetky krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. A odpusť mi všetko zlé, čo som ti kedy v živote urobila. Každú nervozitu, nedočkavosť, netrpezlivosť, nepochopenie, nelásku...“

„Všetko zlé je už dávno zabudnuté. Počíta sa len to dobré.“

Chvíľu ju zahrieval svojím pohľadom, potom ju nežne objal a pobozkal. Znovu ju zaplavil príliv neslýchanej blaženosti, ktorú si vychutnávala plnými dúškami. Vrúcne si želala, aby to objatie trvalo čo najdlhšie, lenže vedela, že dlho trvať nemôže. Zrazu osamela. Martin bol preč. Chvíľu sa obzerala okolo seba, ale po Martinovi nebolo ani stopy. Vzdychla si a pomaly sa pustila v ústrety neznámemu mestu. Cestou chvíľami privrela oči. Predstavovala si objatie jej najdrahšieho a na tvári jej spočíval blažený úsmev.

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Z rozprávania nebohej mamy

Čo s dušami samovrahov? Skončia v pekle?

Tvoj čas ešte neprišiel, musíš sa vrátiť