Požívaním Eucharistie v nás rastie Kristus

Karol Dučák

Na Slovensku aj napriek istej sekularizácii spoločnosti pretrvávajú masové prejavy živej viery slovenských katolíkov. Prejavujú sa okrem iného aj tradičnými eucharistickými sprievodmi ulicami miest a dedín na sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.

Aj v tomto roku, vo štvrtok 20. júna 2019, v prikázaný sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, sa vo Vranove nad Topľou konal tradičný eucharistický sprievod ulicami mesta. Začal sa o 15.15 hod. sv. omšou v Rímsko-katolíckom kostole sv. Františka Vranov n/T. – Juh. Po skončení sv. omše sa eucharistický sprievod vydal smerom ku Grécko-katolíckemu chrámu sv. pátra Pia Vranov n/T. – Juh. Odtiaľ smeroval k Bazilike Preblahoslavenej Panny Márie Vranov n/T. – Sever.

Nezúčastnil som sa na celom eucharistickom sprievode, pretože sme s manželkou boli na sv. omši o 16.00 v Bazilike Preblahoslavenej Panny Márie a až po skončení sv. omše som vykročil naproti sprievodu, ktorý bol zhruba v strede mesta.

Sprievodu sa zúčastnili štyria kňazi – dvaja rímskokatolícki a dvaja gréckokatolícki. Na čele sprievodu sa veriaci striedali pri nesení kríža. Vedľa kríža kráčali dvaja miništranti, nesúci horiace fakle, za nimi deti rozhadzovali po zemi lupienky kvetov. Za deťmi kráčali rehoľné sestry a potom nasledoval baldachýn, pod ktorým sa štyria kňazi striedali v nesení monštrancie s Najsvätejším Kristovým Telom a Krvou. Za nimi kráčal zástup, spievajúci rímskokatolícke a gréckokatolícke piesne. Letmo som napočítal okolo 150 ľudí.

Sprievod vstúpil do Baziliky Preblahoslavenej Panny Márie, kde bolo požehnanie so sviatosťou a napokon sa pohol ku Grécko-katolíckemu chrámu Najsvätejšej Eucharistie, kde bolo o 18.05 znovu požehnanie so sviatosťou a krátko nato bol eucharistický sprievod ukončený.

Potom som bol na ďalšej sv. omši o 18.30 v Bazilike Preblahoslavenej Panny Márie. Na oboch svätých omšiach som bol aj na sv. prijímaní, pretože Pán Ježiš nám nedal Eucharistiu len preto, aby sme ju adorovali, ale predovšetkým preto, aby sme ju požívali. Svätý Lev Veľký napísal: „Naša účasť na Kristovom tele a na jeho krvi nesmeruje k ničomu inému, než aby sme sa stali tým, čo požívame.“

Čiže požívaním Kristovho Tela a Krvi v nás samých rastie Kristus. Ak prijímam Krista v Eucharistii, Boh vo mne rastie a potláča moje úbohé, nehodné, hriešne ľudské ja. V tom je najvyššie dobrodenie Eucharistie.

Práve prístup k svätému prijímaniu veriacich je istým rozlišovacím znakom medzi tábormi konzervatívnych a ultrakonzervatívnych katolíkov. 

Konzervatívny katolík sa vyznačuje tým, že považuje sväté prijímanie za veľmi dôležitú súčasť svätej omše. Riadi sa pritom učením Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý odporúča veriacim plnú účasť na svätej omši, spočívajúcu v tom, že po kňazovom prijímaní sami veriaci prijímajú Telo Pánovo z tej istej Obety (porov. Sacrosanctum concilium, č. 55).

Inými slovami povedané, svätá omša je pre konzervatívneho katolíka sprítomnením kalvárskej obety Ježiša Krista nekrvavým spôsobom, ktorej vyvrcholením je eucharistická hostina, sväté prijímanie. A v zmysle učenia Druhého vatikánskeho koncilu patrí sväté prijímanie veriacich k plnej účasti na svätej omši. Bez svätého prijímania nie je účasť na svätej omši úplná.

Tento postoj je však diametrálne odlišný od postoja ultrakonzervatívnych katolíkov. Ak si dáte tú námahu a prezriete si ultrakonzervatívne katolícke blogy, predovšetkým REX!, Krása liturgie, prípadne niektoré iné, budete šokovaní jednou skutočnosťou. Na týchto blogoch je nesmierne množstvo článkov o svätej omši, avšak o mimoriadnej dôležitosti svätého prijímania veriacich tam nie je takmer nič. Ako keby na svätej omši nijaké sväté prijímanie veriacich ani nebolo! Ultrakonzervatívni katolíci ho jednoducho ignorujú. Blog Krása liturgie dokonca uvádza, že „prijímanie veriacich samo o sebe nie je podstatnou časťou omše. Je to vlastne akýsi prívesok, ktorý stojí mimo samotnú omšu... Omša svätá môže úplne legitímne prebehnúť i bez prijímania ľudu, práve tak ako môže prijímanie ľudu prebehnúť bez svätej omše“ (Druhý confiteor – ano či ne?).

Na tomto tvrdení je však pravdivá len polovica. Zaiste je pravdou, že veriaci nemusia prijímať na každej svätej omši. Veď napokon sú aj sväté omše bez účasti ľudu a pri takých veriaci ani nemôžu prijímať, a to z jedného jednoduchého dôvodu. Nijakí veriaci tam totiž nie sú. Takisto je pravdou, že veriaci môžu prijímať Eucharistiu aj mimo svätej omše. Lenže táto výnimočná okolnosť nič nemení na učení Tridentského a Druhého vatikánskeho koncilu o nespochybniteľnej dôležitosti podávania svätého prijímania veriacim počas svätej omše. Tridentský koncil veľmi dôrazne vyzýval, „aby pri každej omši prítomní veriaci prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne, aby im tak vzišiel hojnejší úžitok z tejto najsvätejšej obety“ (Tridentský koncil, sessio XXIl, Doctrina de sacrificio Missae, can. 6).

Aj svätý Pius X. prostredníctvom dekrétu Sacra Tridentina Synodusz 20. decembra 1905 požadoval časté, ba dokonca každodenné sväté prijímanie veriacich (porov. Pius X.: Sacra Tridentina Synodus).

A pápež Pius XII. v encyklike Mediator Dei zdôrazňuje, že Matka Cirkev majúc záujem na tom, aby sme účinnejšie cítili v sebe ustavičný úžitok vykúpenia, „opakuje všetkým svojim synom pozvanie Krista Pána: »Vezmite a jedzte... toto robte na moju pamiatku« (1 Kor 11, 24)... Ba i náš nesmrteľný predchodca Benedikt XIV., aby sa lepšie a jasnejšie prejavila účasť veriacich na tej istej božskej obeti prijatím Eucharistie, chváli zbožnosť tých, ktorí nielen túžia sýtiť sa nebeským chlebom, keď sú prítomní na omšovej obeti, ale radšej chcú požívať hostie konsekrované v tej istej obeti, hoci, ako sám prehlasuje, sa zúčastníme opravdivej a skutočnej obeti aj keď ide o eucharistický chlieb už predtým riadne konsekrovaný“ (Pius XII.: Mediator Dei, č. 117).

Ultrakonzervatívni katolíci predstavujú pre budúcnosť Katolíckej cirkvi rovnaké nebezpečenstvo ako ultramodernisti, ktorých cieľom je maximálna sekularizácia a desakralizácia jedinej pravej Cirkvi Kristovej. Všetko, čo je „ultra“, je nezdravé ovocie fanatizmu a zaslepenosti.

Cirkev už od Tridentského koncilu dôrazne požadovala od veriacich, aby v čo najväčšom počte pristupovali k svätému prijímaniu a to nielen duchovne, ale aj sviatostne! A od čias pápeža Benedikta XIV. Katolícka cirkev vyzýva veriacich, aby prednostne požívali hostie konsekrované v tej istej obeti.

Na toto stáročné učenie Cirkvi nadviazal aj Druhý vatikánsky koncil konštitúciou O posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, ktorú – ako je notoricky známe – svojím podpisom slávnostne potvrdil aj arcibiskup Lefebvre, neskorší odporca pokoncilovej Katolíckej cirkvi. V uvedenom dokumente sa okrem iného uvádza: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky (porov. Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus XXVI, cap. VI, n. 13: PL 35, 1613), veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, »duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy« (Rímsky breviár, na sviatok Božieho tela, antifóna k Magnifikat pri II. vešperoch)“ (Sacrosanctum concilium, č. 47).

V zmysle textu tejto koncilovej konštitúcie náš Spasiteľ pri Poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu z týchto dôvodov:

1. aby ňou v priebehu vekov zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby zveril Cirkvi, milovanej neveste:

2. a) sviatosť milosrdenstva,

2. b) znak jednoty,

2. c) puto lásky,

2. d) veľkonočnú hostinu, aby sme my, veriaci katolíci, mali možnosť prijímať Krista.

Ježiš Kristus veľmi túžil dať veriacim k dispozícii veľkonočnú hostinu, aby veriaci mohli prijímať Kristovo Telo a Krv, takže by sa ich duše napĺňali milosťou a aby tak dostávali závdavok budúcej slávy! Toto bol jeden z najvážnejších stimulov, ktorý viedol Ježiša Krista k rozhodnutiu ustanoviť svätú omšu! Teda ustanovenie svätej omše nebolo samoúčelné, ale malo nám, veriacim katolíkom, pomôcť postupne sa premieňať na Telo a Krv Kristovu, pretože sväté prijímanie vytláča z človeka to pozemské a napĺňa ho nebeskou milosťou. Človek, ktorý s úprimnou túžbou často prijíma Telo a Krv Pána, je čoraz menej ľudský a čoraz viac božský.

V zmysle koncilového učenia je svätá omša nielen sprítomnením kalvárskej obety Ježiša Krista nekrvavým spôsobom, ale zároveň aj eucharistickou, či veľkonočnou  hostinou, resp. Pánovou večerou.

Tým, že ultrakonzervatívni katolíci ignorujú sväté prijímanie ako dôležitú súčasť svätej omše, porušujú stáročné učenie Katolíckej cirkvi, hoci práve oni sa oháňajú tým, že údajne len oni sú pravoverní katolíci, ktorí majú monopol na katolícku pravovernosť. Odporujú dokonca slovám samotného Pána Ježiša: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6, 53-56)

To, že svätá omša je nielen sprítomnením kalvárskej obety Ježiša Krista nekrvavým spôsobom, ale zároveň aj eucharistickou či veľkonočnou  hostinou, resp. Pánovou večerou, dokazuje aj iný dokument, ktorý si sotva niekto trúfne spochybniť. Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho je liturgiou Gréckokatolíckej cirkvi. Je v nej modlitba pred svätým prijímaním, ktorá začína slovami: „Verím, Pane, a vyznávam, že ty si Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich. Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri...“

V najstarších časoch Cirkvi bolo zvykom, že každý, kto prišiel na slávenie Eucharistie, priniesol aj obetný dar. Počnúc pápežom a končiac najjednoduchším veriacim každý prispel na slávenie eucharistickej obety. Svätý Cyprián (+ 258) pri jednej príležitosti vyčítal istej chamtivej bohatej panej: „Prichádzaš sláviť Pánovu večeru bez obetného daru a berieš si čiastku z obetného daru, čo priniesol chudobný človek“ (citované podľa: Malý, V.: Slávenie svätej omše). Svätý Cyprián zomrel dávno pred Druhým vatikánskym koncilom. A predsa hovorí jasne: „PRICHÁDZAŠ SLÁVIŤ PÁNOVU VEČERU!“

Svätá omša sprístupňuje veriacim účasť na Pánovej nebeskej hostine, ako to Boh prisľúbil ľudstvu už prostredníctvom proroka Izaiáša: „Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie“ (Iz 25, 6).

Ešte jasnejšie to zdôrazňuje Zjavenie apoštola Jána, kde sa píše: „Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh. Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila“ (Zjv 19, 6–7). A o niečo ďalej čítame: „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (Zjv 19, 9).

Aj preto je v omši Pavla VI. obohatený obrad svätého prijímania. Kňaz obrátený k ľudu najprv drží zlomenú hostiu a hovorí: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“

Vzápätí však dodáva mierne upravený text zo Zjavenia apoštola Jána: „Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.“ Tento text je nový, v liturgii Pia V. prítomný nebol. Je však obohatením obradu svätého prijímania, pretože „Eucharistia je tak anticipujúcou účasťou na nebeskej liturgii“ (Viem, komu som uveril, s. 346).

Tým sa obetná hostina svätej omše stáva pre veriaceho predobrazom a predchuťou Baránkovej svadobnej hostiny. Ak prichádzajú svadobní hostia, budú samozrejme jesť a piť pri svadobnom stole. Lenže neslobodno zabúdať na ďalšiu veľmi dôležitú vec. Svadobní hostia sú povinní sa na svadbu náležite pripraviť, teda prísť na hostinu čistí, sviatočne upravení. Aj na obetnú hostinu svätej omše sú hostia povinní prísť čistí, bez smrteľného hriechu. V poslednej dobe sa na to neraz zabúda a veriaci predovšetkým v krajinách Západu čoraz viac ignorujú častú spoveď. Je však potrebné znovu a znovu zdôrazňovať, že ak niekto je a pije na hostine svätej omše v stave ťažkého hriechu, „ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 29).

Karol Dučák

Použitá literatúra 

1. Denzinger, H. – Schönmetzer, A.: Enchiridion Symbolorum: Definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. 32. Auflage. Freiburg: Herder, 1963. 907 s.

2. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 847 s. ISBN 978-80-7162-738-8.

3. Druhý confiteor – ano či ne? In: Krása liturgie. Dostupné na internete: krasaliturgie.cz.

4. Malý, V.: Slávenie svätej omše. Dostupné na internete: scribd.com.

5. Pius X.: Sacra Tridentina Synodus, 20. december 1905. In: ASS 38 (1905), s. 400–409.

6. Pius XII.: Mediator Dei, 20. november 1947. In: AAS39 (1947), s. 521–595.

7. Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. 431 s. ISBN 80-7118-004-1.