O likvidácii kláštorov

Jozef Nemčok

Spomienky pamätníčok na 40-ročné vyhnanstvo: nezľakli sa horlivých súdruhov ani absurdných trestov – pod týmto názvom bol dňa 16. 10. 2019 na stránke Aktuality.sk publikovaný článok, v ktorom sa píše o likvidácii ženských reholí v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Píše sa v ňom, ako surovo s rehoľníčkami zaobchádzala komunistická moc v časoch pomerne nedávnych. Článok je o to zaujímavejší, že dnes sa akosi zabúda na udalosti po februári 1948, keď komunisti fakticky zakázali existenciu ďalších politických strán, ovládli všetku moc v štáte a zaviedli teror. Likvidovali všetko, čo nebolo komunistické. Na rad prišla aj likvidácia mužských a ženských reholí. Likvidovali sa kláštory, cirkevné školy, v ktorých učili rehoľníci a rehoľné sestry, neprípustné boli rehoľné sestry v nemocniciach a v ďalších sociálnych zariadeniach...

Článok nie len spomienkou ešte žijúcich pamätníkov, je mementom pre ďalšie pokolenia. Pripomína totiž pravdu, ktorá sa i po tridsiatich rokoch demokracie zamlčuje. Pravdu, ktorú som osobne v päťdesiatych rokov poznal a zažil. Dnes, s odstupom času, so slzami v očiach si tie udalosti v spomienkach premietam...

Pre tých, ktorí si na tieto „zverstvá komunistov“ pamätajú, i pre tých, ktorí to nezažili, som z uvedeného článku vybral tú časť, o ktorej viem z vlastnej skúsenosti. Aj takáto bola pravda:

„Vedeli, že komunisti prídu...

Trnavské uršulínky napokon museli opustiť domovský kláštor. Síce nedobrovoľne, no nakoniec si vzali kufre, ktoré mali prezieravo zbalené vopred. Tušili, že si režim skôr či neskôr príde aj po ne, keďže členov mužských reholí komunisti odvliekli už v apríli 1950 počas tzv. barbarskej noci. Niektoré si dokonca stihli ukryť veci u príbuzných. 

Keď uršulínky po niekoľkých hodinách nastúpili do pristaveného autobusu, cesta do zberného domu v Dolných Semerovciach pri Šahách sa im zdala nekonečná. Vodiči blúdili a nevedeli nájsť dedinu, vzdialenú od Trnavy zhruba 130 kilometrov. Nakoniec zastavili pri starobinci sestier vincentiek – jednoposchodovej stavbe, kde predtým žilo 11 sestier a asi 40 starších ľudí.

,Do budovy nás natlačili 103 spolu so sestrami z Bratislavy. Dôchodcov odviezli inam, zostali tam s nami ešte tri vincentky. Na prízemí bola jedna veľká spálňa, kde bývala väčšina z nás. Spali sme na troch radoch postelí. Staršie sestry mali izbu na poschodí,‘ spomína sestra Viannea na život v centralizačnom objekte. Oblečenie sušili priamo v spálni, šnúry na bielizeň viseli rovno nad posteľami. Okná boli bez záclon a celý objekt strážilo vyše 20 ,esenbákov‘.“

Spomínam si na tie udalosti, hlavne na utrpenie, ktoré sestričky po nútenom vyhnaní z kláštorov prežívali. Ako študent Roľníckej školy v Šahách a neskôr ako zamestnanec som až do dôchodku pracoval v miestnych Štátnych majetkoch. Tiež ako občan okresu Šahy, kde obec Dolné Semerovce patrila, som osobne videl utrpenie, ktoré sestričky uršulínky zažívali v tomto zbernom dome (dnes tam sídli Obecný úrad v Dolných Semerovciach).

I keď budova predtým slúžila ako domov rehoľných sestier a zároveň starobinec nevládnych ľudí ošetrovaných sestričkami, stala sa nútene domovom mnohých ďalších sestier. Neboli to len tesné nevyhovujúce priestory, spôsobujúce utrpenie. Boli to i ťažké podmienky pri práci na poliach Štátneho majetku v Šahách. Celodenná práca pri ručnom vyberaní cukrovej repy, zemiakov a iných plodín... Na jar ďalšie ručné práce pri rôznych okopávkach – v rehoľných rúchach, ktoré mali oblečené. V nečase, v daždi, v chladnom jarnom či jesennom počasí (dozorcom to nerobilo problém, oni boli dobre oblečení). V tom čase poľnohospodárske podniky a vznikajúce JRD využívali hlavne ručnú prácu. Preprava sestier na jednotlivé pozemky sa uskutočňovala na otvorených traktorových vlečkách...

Ťažko sa mi hľadajú slová, keď mám písať o zlovôli komunistického režimu a utrpení nevinných rehoľných sestier, ale ako svedok som sa rozhodol o týchto udalostiach aspoň takto prehovoriť.

Jozef Nemčok

::

Rozhovor s autorom:

Žiť v kresťanskom duchu