Rozchod

Ilustračná snímka: PriestorNet

(Poviedka)

Dáša prekročí prah svojho bytu, zhodí zo seba čižmy, na vešiak zavesí kabát a vojde do kuchyne. Pristúpi ku kanvici. Kým voda dosiahne bod varu, do šálky si pripraví kávu. Káva je pre ňu akýmsi životobudičom, bez ktorého si nevie predstaviť jeden jediný deň. Zvykla si naň. Pracuje ako zdravotná sestra na detskom oddelení. 

Práca ju baví. Je rada s deťmi – sú jej ôsmym svetadielom. Ich radosť z bežných maličkostí, ich úsmevy, najmä keď sú zdravé, jej prinášajú hrejivý pocit na srdci. To sa nedá vypovedať slovami.

Sadne si so šálkou kávy k stolu a vychutnáva ju dúšok po dúšku. Obzrie sa po celej kuchyni a uvedomí si, treba ju zdokonaliť, dať do poriadku. Vymaľovať... hodila by sa i nová kuchynská linka, plávajúca podlaha. S Igorom sa už dohodli a súhlasil s tým.

Igor pracuje ako podnikový riaditeľ vo firme Press Word, šéfuje reklamnej agentúre, ktorá veľa vynáša. Jeho plat je celkom slušný a i Dášin plat taktiež nie je zanedbateľný.

Pravdupovediac, celý byt potrebuje rekonštrukciu, ale nie naraz, postupne.

Keď Dáša dopije kávu, pozrie sa na nástenné hodiny v kuchyni, je čosi po druhej hodine, krásne jesenné popoludnie.

Práve sa vrátila z raňajšej zmeny. Dnes zaskakovala za kolegyňu. Tá nemohla prísť do práce kvôli nečakanej rodinnej udalosti. Zomrel jej otec. Vybrala si dovolenku na celý týždeň.  Dáša ju chápe, i ona by na jej mieste konala takto.

Ani nestihne za sebou umyť šálku od kávy, keď jej v kabelke zazvoní mobil. Vybehne na chodbu, vyberie ho z kabelky a zodvihne. Na druhej strane linky sa ozve Igor.

– Ahoj si doma?

– Prišla som pred polhodinou.

– Zlato, prídem trocha neskôr, ešte budeme mať poradu.

– V poriadku, ja zatiaľ navarím.

– Navar niečo dobré, aj tak som nemal času najesť sa. Vo firme je samý zhon a blázinec, hotová psychiatria.

Dáša zloží mobil, vojde do obývačky, prezlečie sa do domáceho úboru. Vykročí do špajze, vyberie zemiaky, jeden veľký karfiol a zeleninu. Zeleninu očistí, takisto zemiaky a nechá zovrieť vodu. Najprv uvarí zemiaky, ktoré predtým narezala. Keď sú zemiaky do polomäkka uvarené, pridá zeleninu a zemiakovo-zeleninová polievka je hotová. Tú má Igor najradšej. Z ostatných zemiakov, ktoré zostali, spraví zemiakovú kašu a k tomu vypraží karfiol.

Dáša je skvelá kuchárka. Všetko sa naučila od svojej mamy, do ničoho ju nebolo treba nútiť. Varila a  dodnes varí rada. Miluje tú pravú vôňu jedla, ktorá vychádza z hrncov, keď stojí pred sporákom s varechou v ruke. Ani dnes to nie je inak. Už okolo pol štvrtej má uvarené, kuchyňu ešte pozametá, sporadicky utrie prah a riadne byt vyvetrá.

S Igorom v tomto štvorizbovom byte žijú tri roky ako manželia. Šťastne, jeden druhému sú oporou. To sa obom páči na tomto vzťahu.

Kvety a žena vždy patrili k sebe. Dáša si pamätá, akú mala kyticu, keď sa vydávala. Igor je však pozorný aj teraz. Dáši donesie hocikedy ružu pre potešenie, a to je romantické.

Za oknami si babie leto pradie vlastné sny z pavučín. Dáša si uvedomuje, že i ona má tie svoje. Už tri roky sa pokúšajú o dieťa, nedarí sa im. Nič nie je stratené, vraví jej gynekológ. Vyšetril ju, naordinoval liečbu a jasne povedal:

– Netreba byť netrpezlivý, všetko chce svoj čas.

Lenže čas beží a ona by už rada mala bábätko v náručí. Pri každom milovaní majú na mysli jediné: milujeme sa, aby sme mali dieťa. Lenže milovanie a túžba musí vychádzať priamo zo srdca. A možno to je kameňom úrazu...

Igor príde domov o piatej, celý zničený, ale rád, že vidí svoju manželku. Miluje ju, má ju rád a vôbec sa nehanbi za city, ktoré k nej prejavuje. Žijú harmonický a šťastný život.

Igor, vojde do kuchyne, nadvihne pokrievku, v ktorej je zemiakovo-zeleninová polievka.

– Moja obľúbená, – pousmeje sa. Jeho úsmev je sladký ako v ohni med. Páli a zároveň ju vzrušuje.

Dáša si vybrala správneho muža, nepochybuje o tom. Igor je ten pravý. Zohreje mu polievku a položí ju na stôl. On si sadne a vychutnáva ju. Pokým je polievku, zohreje mu zemiakové pyré  a vyprážaný karfiol. Kuchyňa rozvoniava.

– Už touto vôňou som sýty, nemusím ani jesť.

– Som rada, že ti chutí.

Igor rýchlo zje večeru, skoro vylíže tanier.

– Vidíš, aký som hladný. Nestihol som ísť do jedálne na obed, mám v sebe dve kávy a jednu poradu. Bola súrna, preto som prišiel neskoro. Si zlatá žena. – A opäť ten jeho úsmev, ktorý ju očaril už vtedy, keď chodili spolu na strednej.

Tvorili pár už od prvej triedy. Jeden na druhého hľadeli ako do zrkadla... až Igor prvý prelomil ľady. Prihovoril sa a Dášu pozval na kávu. Tak sa začala ich láska ako z rozprávky.

Keď sa Igor naje, vojde do kúpeľne a osprchuje sa. Voda ho príjemne osvieži. Potom sa oholí, nanesie si na tvár holiacu vodu s vôňou, ktorú má Dáša najradšej. Učeše sa a vyjde z kúpeľne ako znovuzrodený.

– Príjemne voniaš, tak ako to mám rada, – povie s vážnosťou v srdci Dáša. Miluje toho muža a vždy milovať bude. Je to muž, po ktorom dlho snívala, a už sú manželia, žijú jeden pri druhom a majú sa radi.

– Idem sa i ja osprchovať.

– V poriadku, – ja budem v obývačke pozerať televíziu. Nájdem nejaký zaujímavý  program.

Dáša vojde do kúpeľne, do vane napustí vodu a zhodí zo seba šaty. Je nádherná... Pozrie sa do zrkadla, skutočne, skvostne vynikne jej štíhlosť a boky, ktoré rozprávajú ako jedna báseň.

Kým sa  kúpe, Igor vyberie víno, naleje dva deci do každého pohára a čaká.

Dáša sa za ten čas dá do poriadku. Učeše sa, hodí na seba župan a vykročí z kúpeľne k Igorovi. Pozrie sa na stôl , kde vidí víno a dva poháre, v ktorých sa perlí víno.

– Oslavujeme? – spýta sa.

– Nemusíme oslavovať, len si tak pripiť po práci.

Igor má pravdu, treba sa trocha uvoľniť, prísť na nové myšlienky, porozprávať sa.

Dáša zodvihne pohár, priloží si ho k ústam a povie:

– Tak na nás, že sa máme radi, nech nám to dlho vydrží.

Igor, tento prípitok prijíma srdečne. Vie, čo pre manželku znamená. Dáši sa v tej chvíli zarosia oči.

– Dáša, Dášenka, no tak, nebuď taká precitlivená. Viem, dieťa je pre ženu ten najkrajší zázrak, ale príde i to, uvidíš sama.

– A čo ak nie? – Dášu stisne v hrudi bolesť a rozplače sa.

– A stále ten istý scenár... Takto to nepôjde, tak sa rodičmi nestaneme, akokoľvek by sme sa snažili.

Igor chytí Dášu do náručia a utešuje ju. Pri Igorovi sa cíti bezpečne, ale potom sa to znova začne. Nanovo tie myšlienky... Dieťa, prečo nemajú dieťa, možno raz predsa jeden zázrak do rodiny  pribudne...

Keby aspoň pracovala na inom oddelení, napríklad na kardiologickom alebo chirurgickom, šla by pracovať i na ARO, len aby nevidela tie štebotavé deti. Trhá jej srdce, bolí ju to, že ich byt nie je naplnený deťmi. Keby sa jej splnil sen, mať aspoň jedno jediné dieťa! Ak by to bolo dievčatko, dali by jej meno Simonka. Určite by mala modré oči po nej. Ak by to bol chlapec, dali by mu meno Patrick. Mal by oči po Igorovi, gaštanovohnedé ako horúca jeseň bez listov.

Tento večer, ako sa príjemne začal, tak sa zle končí...

Igor, zahniezdený v obývačke, celý zlomený, s televíznym ovládačom v ruke, prepína kanály, ale nič ho nebaví. A Dáša? Tá v spálni kvíli so slzou v oku. Neskutočný scenár, ktorý nezrežíruje žiadny režisér.

Igor od Dáše čakal viac. Že sa k nemu pritúli, že povie, ako ho má rada. Veď aj on je človek z mäsa a kostí. Prúdi v ňom krv. Aj on občas túži po vyznaní hebkejšom ako vánok. Nielen ženy môžu mať rady vyznania.

Sklopí zrak, nikoho nechce vidieť, chce sa vyspať, vymaniť z obruče, ktorá ho dusí. Zaspáva. Snívajú sa mu ťažké sny, o mŕtvych, o búrke, o neznesiteľnom daždi, až sa zobudí na skutočný dážď, ktorý klope na okno.

Celý zničený vypne televízor a vojde do spálne, ľahne si k Dáši a premýšľa.

Čo ak má Dáša pravdu? Čo ak? Čo ak? Stále, čo ak...?

S bolesťou v srdci zaspáva. Možno ho čaká krajší deň, verí v to, dúfa. Dáša sa na neho usmeje, povie mu pár hrejivých slov a nebudú potrebovať k tomu ani víno. Láska potrebuje slová, nežnosti a o to Igorovi ide. Byť šťastný, byť milovaný, žiť šťastne, kým to srdce dovolí na jeden dych... To si Igor praje.

Prv, než znova zaspí, hľadí do okna, dážď nečakane stíchne a on spomína na detstvo, aké bolo krásne. Bol jedináčik, rodičia mu dali všetko, milovali ho... Spomienky môžu byť príjemné, inokedy môžu bolieť, páliť ako oheň. A tak zaspáva, necháva sa unášať spomienkami. Určite je to teraz najlepšie riešenie.

Ráno sa Igor zobudí do daždivého rána. Dáša už vstala skôr, práve je v kuchyni a pripravuje raňajky. Má zlú náladu, nechce sa jej ani rozprávať. Igor to na nej vidí, pozná ju dobre. Preto, že má nejaký problém, môže sa s ním predsa rozprávať.

– Dáša, naša komunikácia viazne. Nevšimla si si to? Prečo sa so mnou nerozprávaš? Za chvíľu budeme k sebe cudzí. Partnerstvo potrebuje dvoch ľudí, ktorí si nájdu k sebe cestu, cestu, na ktorej ich spojí láska. Rozumieš už konečne o čo tu ide?

– Viem. – Dáša sklopí zrak. Má v sebe cnosť krásnej ženy, akúsi charizmu. Igor  to jasne vidí a má ju zato rád. Tým ju očarila.

– Ja budem musieť ísť do práce o čosi skôr. A ty? Kedy sa ti začína ranná zmena?

– Na ôsmu už tam mám byť. Dnes bude operačný deň. Mrzí ma včerajší večer, skutočne, Igor. –

–  Samozrejme, láska moja.

Dáša ešte takého muža, milého ako chlieb, nevidela. Takýto muž je práve jej manžel  a preto ho má rada.

– Takže mier a žiadny hnev v srdci?

– Jasné. – Tieto slová na Igora pôsobia upokojujúco. Dáša je taká, občas krehká ako vtáča, ako plačúca obloha. Čo už? Má takú povahu.

Po raňajkách obaja vstanú od stola. Igor odchádza do práce o čosi skôr. Dáša zostáva ešte doma, má čas. Okolo štvrť na osem sa začne chystať.  Do nemocnice je iba na skok. Stačí nastúpiť na autobus č. 206 a za desať minút je pred areálom nemocnice. Spraví na sebe menšie kozmetické úpravy. Nanesie na seba pleťové mlieko a ešte raz si upraví vlasy. Obuje si čižmy, kúpila ich v centre mesta. Sú z dovozu, talianske. Oblečie si ľahký  kabát, zo skrine vyberie biely šál.

Odchádza. Výťahom sa zvezie dolu a pridá rázne do kroku. Kvapky sa medzi sebou rozprávajú. Je to zvláštny dialekt, keď prší a ktosi kráča jeseňou oproti. Október ráta svoje plusy a mínusy, hľadiac na zimu, ktorá príde...

Náhli sa, nerada by zmeškala príchod do práce... Primár Krajňak, nie je zlý, ale potrpí si na presnosť. Prekĺzne vrátnicou a trieli k výťahu, na tretie poschodie, kde sa nachádza detské oddelenie. Je to zvláštny pocit, keď vchádza na miesto, kde ju čakajú deti a ona sama dieťa nemôžete mať.

Teraz to nie je podstatné, podstatné je, že sa mení zmena a ona je v práci. Vojde do sesterskej izby, kabát zavesí na vešiak, stiahne zo seba čižmy a prezlečie sa. Pozrie sa do zrkadla, vyzerá mlado a krásne.

Ľuba drží fascikel, kde sú všetky záznamy, čo a ako sa stalo v nočnej zmene. Je to bežná rutina.

– Oliver Skalka plakal, pravdepodobne mal bolesti. Podala som mu injekciu, ako to naordinoval lekár.

– Ďalej... – spýtavo reaguje Dáša.

– Na trojke Evička Biela, spala spokojne. Oliver Mráčanský sa zobudil okolo tretej nadránom. Stačilo ho učičíkať a spal ako drevo.

– Starý je tu?

– Áno, je, bude slúžiť dennú, o šiestej ide domov. Tak ja už idem, aby som stihla autobus. Ľuba sa rozlúči. Dáša jej závidí, že ide domov. Ešte by si zdriemla. Má však pracovné povinnosti, tie sú neodkladné. Sadne si, zoberie tácku s liekmi a dáva ich do malých mištičiek, kto ako má lieky brať. Keď to spraví, poprezerá všetky izby, či sú deti v poriadku, či niečo nepotrebujú.

Dnes slúži doktor Krehký. Priliehavé meno. Krehký je k personálu, dobrý ako chlieb, citlivý. Občas vypustí slzičku, keď vidí toľko chorých detí.

Do plaču je aj Dáši. Materstvo je najkrajšie poslanie na svete. Byť matkou je hrdosť. Čo by za to dala, keby mohla mať dieťa, aspoň jedno dieťa, jeden jediný zázrak maličký ako hrášok! Zahrnula by ho láskou.

Občas sa pozrie na deti, pohládza ich očami. Ako žena, ktorá nemôže mať dieťa, trpí, a nielen v práci, ale i doma.

Ale musí sa ovládať. Sú tu jej kolegyne, sestričky, sú tu lekári, musí sa krotiť, aby nevzbĺkla ako oheň.

Primár je prísnejší, pozerá pozorným okom. Stále sa vypytuje.

– Je všetko, sestričky, v poriadku?

A ony mu odpovedajú zborovo: – Áno, v poriadku.

Keď odíde z oddelenia, sestričky si spravia kávu. Trochu si poklebetia, ale len vtedy, keď majú všetky povinnosti za sebou

Dnes deň ubieha rýchlo. Dáša končí zmenu tak ako včera. Z práce ide priamo ku gynekológovi. Zavolal jej, že sa chce sa s ňou rozprávať.

Dáša cestou premýšľa. Hádam nemá pre mňa zlé správy...

V čakárni sa Dáša zapíše do poradovníka, na stole je pero a papier. Pozrie sa, na ktorom je mieste. Je štvrtá. Sestrička ju zavolá podľa poradia.

– Poďte, pani Korenská, pán doktor vás očakáva.

Dáša vojde do ambulancie, pozdraví. Pozrie sa na doktora a s napätím čaká. Doktor sa na ňu pozrie, mierne sa usmeje, potom trocha zvážnie, zmraští čelo a povie:

– Pani Korenská, spravili sme všetko, čo sa malo. Výsledky vyšetrenia hovoria jasne. Ste zdravá, môžete mať dieťa. Odporučil by som, aby váš pán manžel šiel na vyšetrenie. Viem, muži sú v tomto veľmi neprístupní, neuznajú, že by sa dať mali vyšetriť, že možno práve oni sú príčinou problému.

Až ju zamrazí. Jednak ju teší, že je v poriadku, ale je v úzkych, ako to povie Igorovi. Je pokojnej povahy, ale občas vybuchne ako sopka. Nechce ho raniť, ale zároveň by chcela mať dieťa.

Uvažuje. Je ako medzi dvoma mlynskými kolesami. A čo teraz? Ako celú vec riešiť? Do hĺbky vlastnej duše premýšľa. Čo teraz? 

Doma sa zdá byť všetko v poriadku. Igor je rozcapený na gauči, má v ruke chrumky a vychutnáva si ich.

– Ahoj.

– Ahoj, zlatko.

Dáša sa snaží byť pokojná. Nakoniec sa rozhodne pre radikálny rez. Poviem mu to priamo, teraz a hneď.

– Igor, chcem sa s tebou porozprávať.

– Áno, počúvam.

– Bola som u gynekológa.

– A čo? Čo ti povedal?

– Som zdravá, môžem mať deti, ale ty, ty by si sa mal dať vyšetriť. Prepáč, že ti to tak vravím. Ale musela som...

– Ja, ja sa mám vyšetriť?

Igor vstal z gauča. Až horí hnevom a reve na Dášu.

– Tak ja sa mám dať vyšetriť? To nemyslíš vážne. Robíš zo mňa blázna?

– Pochop som zdravá, mal by si ísť na vyšetrenie. Skôr alebo neskôr by sme tak mohli mať dieťa. Dieťa. Rozumeli sme sa?

Dáša hovorí, ale zbytočne, je to ako volanie do neznáma, v ktorom stráca pôdu pod nohami a prehráva boj o dieťa.

– Tak sa rozíďme, – povie Dáša. – Ja dieťa chcem mať, túžim po ňom. Ale teba to nezaujíma...

Dáša schytí do ruky tašku a pomaly odchádza. Ešte raz sa na rozlúčku pozrie na Igora.

– Kam ideš, prečo trucuješ? – vytýka jej Igor.

– Idem k mame. Buď si tu v tomto byte. Ja od teba odchádzam. Končím s tebou!

Gabriel Németh

::

Z tvorby autora:

Tadeáško

Svetlo v okne

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.