Diagnóza patovej situácie pred voľbami a po voľbách

Karol Dučák

Blížime sa k voľbám, ktoré však situáciu na Slovensku nezlepšia, ale naopak, ešte viac skomplikujú. Preto som sa rozhodol popísať diagnózu patovej situácie krajiny pred a po voľbách 2020.

Predovšetkým sa končí jedna etapa Slovenska, ktorá bola poznačená silnou pozíciou strany SMER-SD. Táto politická strana však zrejme spieva svoju labutiu pieseň a to je – paradoxne – dobrá správa aj pre SMER-SD. Budem nekompromisný, ale som presvedčený, že pre samotnú stranu Roberta Fica by bolo najlepšie, keby sa tento politický subjekt rozpadol a očistil sa od všetkých predchádzajúcich zväzkov s oligarchami a ľuďmi s nečistými rukami.

Strana sa skompromitovala aj pre istú schizofréniu samotného vodcu Roberta Fica. Pre tohto politika je typické, že niečo iné hovoril na domácej politickej scéne a úplne iné veci hovoril v Bruseli. Doma sa dušoval, že nebudeme prijímať migrantov, no dnes sa dozvedáme, že na MZV pod taktovkou Miroslava Lajčáka sa pripravovali dokumenty, svedčiace o tom, že sa na Slovensku vytvárali podmienky na hromadné prijímanie migrantov. Taktiež boli zaznamenané plazivé pokusy pripraviť pôdu na prijatie Istanbulského dohovoru a Agendy 2030, ktoré sú vážnou hrozbou pre zachovanie zvrchovanej, nezávislej, suverénnej SR, s celistvým územím a nedotknuteľnými hranicami (porov. youtube.com).

Vedel by som si predstaviť novú stranu, ktorú by mohol sformovať nejaký mladší politik, nezaťažený minulosťou, na troskách pôvodnej strany. Musel by sa však poučiť z chýb predchádzajúceho vedenia a vytvoriť čistú stranu bez akýchkoľvek väzieb na „nevinných so špinavými rukami“. Hlavne však by musel mať na zreteli predovšetkým kresťanské korene Slovenska a uprednostniť záujmy Slovákov pred záujmami euroatlantických štruktúr. Ak by sa podarilo to, čo som tu naznačil, mohla by sa na troskách pôvodnej strany vytvoriť príťažlivá politická sila, ktorá by mohla zažiariť o niekoľko rokov v niektorých z ďalších volieb. V súčasnosti je však SMER-SD pred nevyhnutnou katarziou a jeho budúcnosť je veľkou neznámou.

Čo sa týka ďalších dvoch strán súčasnej „eštekoalície“ (SNS a Most-Híd), tu je situácia odlišná. SNS má nádej do parlamentu sa dostať, Most-Híd zrejme veľkú šancu nemá. Uvidíme.

Situácia súčasnej koalície je veľmi nelichotivá a ani súčasná opozícia, podporovaná niektorými mimoparlamentnými subjektmi, nemá veľkú šancu vytvoriť stabilný politický blok, ktorý by vydržal vládnuť aspoň tak dlho ako kabinet Ivety Radičovej. Aby mohla súčasná opozícia vytvoriť stabilnú vládu, potrebovala by relevantný politický subjekt s výtlakom okolo 20 percent, okolo ktorého by sa združili menšie satelity. Lenže taký politický subjekt v opozícii nie je. Nechcem byť zlým prorokom, ale aj OĽANO podľa všetkého skončí iba tesne nad hranicou 10 percent. Omnoho pravdepodobnejšie však je, že nedosiahne ani túto magickú hranicu. Tie zavádzajúce volebné prieskumy, aké poskytuje agentúra AKO, vôbec nie sú podľa mňa relevantné.

Takže tu máme štyri politické subjekty (OĽANO, SaS, Za ľudí a PS/Spolu), ktoré podľa všetkého budú chcieť vytvoriť vládnuci povolebný zlepenec. Ale to len v tom prípade, ak sa k nim do povolebnej koalície pridá KDH a Sme rodina. Ak sa pravda KDH a PS/Spolu dostanú do parlamentu a ak taktiež SaS neskončí mimo parlamentu.

Predstavme si pre súčasnú opozíciu ideálny scenár, že všetkých šesť spomínaných subjektov by sa skutočne dostalo do parlamentu. Mali by reálnu perspektívu vládnuť celé volebné obdobie?

Reálne šance sa blížia nule. Ak by aj vznikol „superzlepenec“ šiestich strán, ktorý by mohol mať väčšinu v parlamente, je takmer nemožné, žeby taký nesúrodý konglomerát vydržal ťahať za jeden povraz dlhšie ako Radičovej vláda. Skôr naopak. Ak by vydržal aspoň rok, dalo by sa hovoriť o malom zázraku. Navyše aj tu môže dôjsť ku komplikácii, ktorá je dokonca veľmi pravdepodobná. Ako v poslednej dobe naznačujú viaceré volebné prieskumy, do parlamentu sa vôbec nemusí prebojovať SaS, ktorej preferencie lavírujú okolo piatich percent, ba v niektorých prieskumoch skĺzla pod päť percent, a to by pred touto stranou uzavrelo brány parlamentu. Bola by to pre Slovensko tá najlepšia správa. Strana SaS totiž pretláča na Slovensku zhubný neoliberalizmus so všetkými fatálnymi dôsledkami. Určite je SaS pre Slovensko väčšou hrozbou ako Kotlebova ĽSNS, ktorej Desatoro je protiváhou Sulíkovho neoliberalizmu a má za cieľ „zaviesť sociálnu spravodlivosť, presadiť rovnosť všetkých ľudí pred zákonom a obnoviť ekonomickú a strategickú sebestačnosť Slovenskej republiky pre blaho všetkých občanov“ (naseslovensko.net).

Zatiaľ síce kotlebovci nikdy neboli súčasťou vládnucej koalície a aj v súčasnosti všetky relevantné politické subjekty na Slovensku avizujú neprípustnosť spolupráce s ĽSNS, ale v politike už neraz došlo ku kotrmelcom a preto nemožno vylúčiť ani zdanlivo nemožné. Ale toto sú zatiaľ špekulácie. V každom prípade však kotlebovci môžu vykonať v parlamente kus užitočnej práce aj v prípade, že nebudú súčasťou vlády. Predovšetkým môžu – tak ako doposiaľ – podporiť dobré návrhy zákonov v prospech obyvateľov Slovenska, nech prídu z ktorejkoľvek časti politického spektra. Okrem toho sú významnou protiváhou liberálov v slovenskej politike a garanciou zachovania kresťanských a národných tradícií tradične kresťanskej krajiny, akou Slovensko vždy bolo. Preto ich potrebujeme ako soľ.

Protipólom Sulíkovho neoliberalizmu je aj program hnutia Sme rodina Borisa Kollára, ktorý je príjemným prekvapením súčasnej predvolebnej kampane. Konečne sa na Slovensku našiel politik, ktorý po rokoch propagácie neoliberalizmu našiel odvahu vzoprieť sa absurdným víziám, presadzovaným Ivanom Miklošom, Richardom Sulíkom, či inými apoštolmi neoliberalizmu, a prišiel s myšlienkou revitalizácie štátneho sektoru v ekonomike. Ako sa raz vyjadril Boris Kollár, ak má štát financovať projekty v prospech obyvateľstva, musí najprv zarobiť. Myšlienka výstavby štátnych nájomných bytov prišla ako blesk z jasného neba a našla u mnohých obyvateľov priaznivý ohlas. Štát naozaj potrebuje ako soľ lacné nájomné byty, veď na Slovensku nežijú len pracháči, ale aj pospolitý ľud, ktorý žije od zálohy k výplate. Ideálom spoločenského zriadenia môže byť len zmiešaná ekonomika s výrazným podielom štátneho, družstevného aj súkromného sektoru, a je chvályhodné, že sa na Slovensku začínajú presadzovať politici, ktorí túto axiómu pochopili.

Zo strán súčasnej opozície visí otáznik nielen nad SaS, ale aj nad koalíciou PS/Spolu, ktorá potrebuje prekročiť hranicu sedem percent, ak sa chce dostať do parlamentu. Lenže pri súčasnom vývoji situácie to vôbec nie je isté. Zatiaľ má síce viac, ale do volieb sa to môže zmeniť a aj koalícia PS/Spolu môže napokon skončiť mimo parlamentu.

Istú účasť v parlamente však nemá ani privátny podnik Igora Matoviča s názvom OĽANO. V posledných dňoch sa totiž pod Matovičom roztriasla zem a to zemetrasenie môže byť také silné, že zmetie šéfa OĽANO úplne na perifériu slovenskej politickej scény.

Nedávno prišiel expremiér Fico so závažnými obvineniami. Matovič totiž dňa 14. 8. 2008 fiktívne previedol firmu Igor Matovič – region PRESS na svojho zamestnanca pána Vandáka, pričom zničil jej účtovníctvo. Takýmto spôsobom prepral 122 miliónov slovenských korún. Firemné peniaze si však v deň podpisu zmluvy nezabudol previesť na svoj súkromný účet. O tom, že s tým prevodom to vôbec nemyslel vážne, svedčí fakt, že o dva mesiace neskôr Matovič od zmluvy odstúpil a firmu chcel naspäť (porov. spravy.pravda.sk).

Pokiaľ by išlo len o obvinenie, nebolo by to nič nové. Slovenskí politici sa často navzájom obviňujú z podvodov a machinácií. Lenže Robert Fico vytiahol na svetlo sveta listinné dôkazy, ktoré ťažko možno spochybniť. A toto už Matovič nemôže len tak zhodiť zo stola. Navyše, pán Vandák, ktorý bol do celej transakcie vmanipulovaný Igorom Matovičom, prehovoril pred slovenskými masmédiami a odhalil detaily tohto špinavého lotrovstva svojho bývalého šéfa (porov. noviny.sk).

A toto celé ešte nie je kompletný výpočet nekalých praktík Igora Matoviča. Je napríklad dokázané, že kúpil na súčiastky tlačiarenský stroj a neodviedol DPH. Podľa polície spáchal trestný čin.

Jeho kredit významne poškodil ďalší podvod. V jednom roku si vyúčtoval výdavky v hodnote takmer 63-tisíc eur za používanie motorového vozidla Škoda Fabia, ktoré patrilo jeho bratancovi Martinovi Viskupičovi. Nepredložil však žiadne doklady, preto daňový úrad pri kontrole v roku 2008 tieto výdavky neuznal. Matovič prišiel s absurdnými výhovorkami, že doklady o nákupe pohonných hmôt nemôže predložiť, pretože služobné cesty na aute vykonávala jeho matka a tá mu doklady nepredložila. Keďže daňový úrad opakovane žiadal Matoviča o predloženie dokladov, Matovič napokon doplnil potvrdenie, že auto vraj používala jeho matka, pričom on šoféroval a matka bola spolujazdkyňa. Pikantné na všetkých týchto klamstvách Igora Matoviča sú nasledovné fakty: Matovič podľa vlastných údajov najazdil v roku 2004 spolu so svojou matkou 220.000 kilometrov, teda priemerne každý deň v roku, vrátane sobôt, nedieľ či sviatkov, vyše 600 km. Chcel by som vidieť túto dvojicu najazdiť každý deň vyše 600 km (porov. hlavnespravy.sk).

Jedno je isté: máloktorý gauner okrádal Slovensko viac ako Igor Matovič v čase, keď podnikal. Bol to však bohatý podnikateľ, ktorý mal kvalitných právnikov, a keď sa dostal do politiky, bola naňho spravodlivosť krátka. Lenže Božie mlyny melú síce pomaly, ale isto. Aj Matoviča raz spravodlivosť dobehne. Stačí potknutie sa pri najbližších voľbách a „neohrozený hrdina“ sa môže začať kĺzať pomaly, ale isto dole. Dal by Boh, aby sa učinilo spravodlivosti zadosť!

Podobný prípad je aj exprezident Andrej Kiska, mimoriadne problematický muž mnohých káuz. Hovoriť o nich by bolo nosením dreva do lesa. Ostatne, tomuto pochybnému politikovi už bol venovaný jeden celý článok, preto nie je potrebné znovu oživovať známe fakty (porov. priestornet.com).

Kiskova strana Za ľudí sa však napriek pochybnému obrazu svojho šéfa do parlamentu pravdepodobne dostane vďaka masívnej finančnej a mediálnej podpore a tak exprezident Kiska zrejme na istú dobu oddiali pokračovanie v trestnom stíhaní za daňové podvody.

Ale aby sme to priveľmi nenaťahovali: aké máme vyhliadky povolebného vývoja na Slovensku?

Prvá možnosť je, že politici budú natoľko zodpovední, že nebudú robiť experimenty so „superzlepencom“ piatich či dokonca šiestich strán, ale sami uznajú nepriechodnosť situácie. V tom prípade by pripadala do úvahy úradnícka vláda. To je však málo pravdepodobné. Túžba po moci je príliš veľkým lákadlom, navyše niektorí politici budú chcieť vstupom do vlády oddialiť vyšetrovanie svojich daňových a iných podvodov z minulosti. Preto sa dá sotva predpokladať, žeby sa ktorýkoľvek politický subjekt dobrovoľne zriekol možnosti vládnuť.

Pravdepodobnejšia je teda druhá možnosť, že politici súčasnej opozície vytvoria „superzlepenec“ piatich alebo šiestich strán s rizikom predčasných volieb po relatívne krátkom čase. Riziko predčasných volieb by výrazne vzrástlo v tom prípade, ak by mal byť súčasťou novej vlády aj Matovič. Spojiť sa totiž so šéfom OĽANO je v podstate to isté, ako sa spojiť s kyselinou sírovou. Ani kyselina sírová by nedokázala tak spoľahlivo rozložiť akékoľvek politické zoskupenie ako Igor Matovič. Má s tým bohaté skúsenosti. Je tragikomické, že živý vzor pokrytectva, Igor Matovič, sa dušuje, aký je on nezlomný bojovník proti strane SMER-SD, ale – paradoxne – bol to práve farizej Matovič, ktorý dvakrát pomohol Ficovi k moci. Po prvý raz v roku 2011, keď prispel spolu so svojimi spolustraníkmi k pádu Radičovej vlády, po druhý raz v roku 2016, keď zdiskreditoval Radoslava Procházku a vydláždil tak Róbertovi Ficovi cestu do premiérskeho kresla.

Treťou možnosťou je, že v parlamente sa nájdu strany, ktoré budú chcieť ísť do koalície so súčasnou najsilnejšou politickou stranou SMER-SD. Taká možnosť je najmenej pravdepodobná, ale nikdy nehovor nikdy! Možno im znovu dopomôže intrigán Igor Matovič.

Napokon je tu aj štvrtá možnosť: vytvorenie menšinovej vlády s nevynútenou podporou strán, ktoré nie sú súčasťou vládnuceho bloku. Tento model však nemá v našich podmienkach tradíciu a je považovaný skôr za dočasné východisko z núdze.

Taká je v stručnosti diagnóza slovenskej spoločnosti pred voľbami 2020. Nelichotivá, ale nie beznádejná. Čo môže urobiť každý jeden z nás preto, aby sa Slovensko vybralo správnym smerom? Nespoliehať sa na vlastné, ľudské sily, ale obrátiť sa s prosbou smerom hore, k nebesám. Modliť sa, vytvoriť ružencovú reťaz, pristupovať k sviatostiam, obetovať všetko na úmysel dobrého výsledku parlamentných volieb. Čo je ľuďom nemožné, je možné Bohu. Na to nezabúdajme!

Karol Dučák

::

Parlamentné voľby 2020:

Utrpenie kresťanského voliča

Úvaha tak trochu predvolebná

Predvolebná úvaha

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!