Dr. Jozef Tiso nechcel rozbiť spoločný štát Čechov a Slovákov

Karol Dučák

V tomto čase si vďaka dvom významným výročiam častejšie pripomíname prvého a jediného prezidenta prvej Slovenskej republiky a prvého prezidenta Slovákov v histórii vôbec, katolíckeho kňaza Dr. Jozefa Tisa. 14. 3. 2020 uplynulo 81 rokov od vyhlásenia samostatného Slovenského štátu, premenovaného o pár mesiacov neskôr na Slovenskú republiku. V apríli si zase pripomíname smutné výročie mučeníckej smrti Dr. Jozefa Tisa, popraveného pred 73 rokmi dňa 18. 4. 1947.

Pri výročiach týchto dejinných udalostí nepriatelia Katolíckej cirkvi a slovenského národa znovu a znovu častujú urážkami Dr. Jozefa Tisa, neprávom obviňovaného z rozbitia 1. ČSR, ako aj zo sympatií k nemeckému nacizmu a zo spoluúčasti na likvidácii Židov.

Je príznačné, že kým v minulosti znevažovali prezidenta Slovenskej republiky 1939–1945 v prvom rade boľševici a ateisti rôzneho razenia, dnes sa k týmto tradičným nepriateľom pridávajú neomarxisti, ktorých predĺženou rukou je v slovenských podmienkach mainstream, reprezentovaný takými servilnými plátkami ako Denník N a SME, či niektorými súkromnými komerčnými televíziami.

Aká je však pravda? Ako to naozaj bolo s Dr. Jozefom Tisom? Prinášame prvý z dvojice článkov, venovaných osobnosti Dr. Tisa a hodnoteniu neľahkej doby, v ktorej stál pri kormidle milovaného národa.

Nová generácia slovenských, českých a dokonca aj nemeckých historikov už dávno vyvrátila politicky zmanipulované hodnotenia obdobia Slovenskej republiky 1939–1945 a morálne rehabilitovala Dr. Tisa, avšak archaické chiméry ešte stále strašia v hlavách niektorých kvázi historikov liberálneho zamerania. Tento článok zaiste nebude nejakým senzačným odhalením nových skutočností. Jeho úlohou je skôr stručne zhrnúť skutočnosti, ktoré sú síce už dávno známe, ale ktoré nepasujú do krámu istým politickým štruktúram nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, a preto sa o nich „povinne“ mlčí.

Zaiste by nebolo správne idealizovať pomery na Slovensku v čase pred druhou svetovou vojnou. Je však potrebné si uvedomiť, že Slovenská republika vznikla v roku 1939 v komplikovaných geopolitických pomeroch, ktorých rozbor nie je možné odbiť niekoľkými slovami v štýle arogancie slovenského mainstreamu. Je nutné jednoznačne zdôrazniť, že prioritou Dr. Jozefa Tisa, ktorý sa stal po smrti Andreja Hlinku najvýznamnejším slovenským politikom, nebolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Po získaní Autonómie Slovenskej krajiny v rámci Československej republiky, ktorá bola legitímne vyhlásená rozhodnutím Žilinskej dohody 6. 10. 1938, sa Dr. Tiso usiloval o čo najdlhšie zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov na novej federalizovanej platforme. Hoci slovenskú „štátnu samostatnosť ako konečný politický cieľ neodmietal, uvedomoval si, že Slovensko na ňu, najmä po hospodárskej stránke, zatiaľ nie je pripravené“ (Arpáš R.: Od autonómie k samostatnosti. In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 15).

Natíska sa otázka, z čoho vychádzal pesimizmus Dr. Tisa pri hodnotení perspektív Slovenska po prípadnom úplnom osamostatnení v období pred druhou svetovou vojnou. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť rozdielny vývoj hospodárstva na Slovensku a v Čechách pred vznikom a po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918.

Už v 19. storočí, v časoch habsburskej monarchie, boli markantné rozdiely medzi českými krajinami a Slovenskom. Výrazne lepšiu pozíciu mali české krajiny, tvoriace priemyselne najvyspelejšiu oblasť celej habsburskej monarchie. V 90. rokoch 19. storočia zaisťovali české krajiny „približne dve tretiny celkovej priemyslovej výroby Rakúsko-Uhorska. Pritom v niektorých odvetviach bolo ich postavenie temer výhradné (napr. vo výrobe porcelánu, ťažbe uhlia alebo výrobe textilu). Najväčší význam mala priemyslová výroba, ale okrem toho zostávali české krajiny napríklad hlavným producentom obilnín v Rakúsku“ (Vaněček M.: Co má vědět správný Čech: 111 velkých vyprávění o malé zemi, s. 120).

Slovensko bolo až do roku 1918 súčasťou Uhorska v rámci Rakúsko-Uhorskej monarchie a patrilo k najpriemyselnejším oblastiam Uhorska. V tomto období bolo remeselníckou a priemyselnou základňou celého Uhorska. Aj keď výrazne zaostávalo za najrozvinutejšími krajinami západnej a strednej Európy, vrátane Čiech, ani zďaleka nepatrilo k najzaostalejším regiónom Európy.

Priemyselná revolúcia neobišla ani územie Slovenska, aj keď slovenský priemysel nikdy nedosiahol mohutnosť nemeckého či českého priemyslu. Jeho chrbticou bolo hutníctvo železa, koncentrované predovšetkým na strednom a čiastočne aj východnom Slovensku. Prvú valcovaciu stolicu inštalovali v roku 1813 „v Hronci. Pudlovacie pece a liatinové dúchadlá sa v železiarňach rozširovali od konca 30. rokov 19. storočia. Počet vysokých pecí vzrástol do polovice 19. storočia asi na 50. V nasledujúcich desaťročiach sa atribúty priemyselnej revolúcie presadili vo väčšine hutníckych závodov. Vysoké pece však naďalej využívali drevené uhlie“ (Hallon Ľ.: Hutníctvo malo zásadný podiel na formovaní civilizácie).

Medzičasom druhá priemyselná revolúcia spôsobila búrlivý rozvoj hutníctva železa, založeného na využívaní novej techniky. Konvertory a siemens-martinské pece na výrobu ocele sa stali nevyhnutným predpokladom rozvoja uhorského hutníctva. Slovenské hutníctvo však nemalo prístup ku kvalitnému čiernemu uhliu a koksu, preto zaostávalo za rakúskym, v ktorom dominovali české podniky. Až výstavba Košicko-bohumínskej železnice umožnila od roku 1881 dovoz čierneho uhlia a koksu z Ostravska. Vďaka tomu zaznamenalo hutníctvo železa na Slovensku výrazný rast produkcie. V období medzi rokmi 1850 a 1899 vzrástla produkcia surového železa na Slovensku viac ako 11-násobne a to „približne z 24-tisíc na 270-tisíc ton“ (Hallon Ľ.: Hutníctvo malo zásadný podiel na formovaní civilizácie).

Na prelome 19. a 20. storočia bolo Slovensko po budapeštianskej aglomerácii druhým najpriemyselnejším regiónom Uhorska a „dosahovalo 50 percent priemernej európskej priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 11).

Produkcia železa na Slovensku sa koncentrovala v niekoľkých strediskách. Popri štátnych železiarňach na Pohroní, ktorých novým centrom sa stala Podbrezová, išlo hlavne „o súkromné veľkozávody v Krompachoch, Likieri a vo Zvolene. Tu sa od 80. rokov 19. storočia budovali koksové vysoké pece, konvertory a hlavne martinské pece, ako aj čoraz modernejšie valcovacie stolice... Kľúčové podniky súkromného hutníctva postupne ovládol najväčší kartel Uhorska Rimavsko-muránska a Šalgotarjánska železiarska účastinná spoločnosť. K najväčším železiarskym podnikom pribudol v roku 1917 závod firmy Coburg v Trnave. Hutníctvo farebných kovov strácalo v 19. storočí niekdajší význam v dôsledku vyčerpania surovín a poklesu cien na svetových trhoch. Napriek modernizácii a centralizácii výroby do veľkých závodov s vysokopecnou produkciou klesala rentabilita. V mediarstve sa uplatnila elektrolýza, ale objem výroby sa znižoval. Na vzostupe bola iba produkcia antimónu a ortuti“ (Hallon Ľ.: Hutníctvo malo zásadný podiel na formovaní civilizácie).

Priemysel Slovenska sa však neobmedzoval len na hutníctvo železa a farebných kovov, ale aj na textilný priemysel (Žilina, Čadca, Trenčín, bavlnárske závody v Ružomberku), cementárne (Lietavská Lúčka a Ladce), oceliarne (Krompachy, Podbrezová, Prakovce), atď. Mohutný bol drevársky priemysel, ktorý mal v lesnatej krajine bohatú tradíciu. V roku 1898 bolo na Slovensku 76 továrenských píl, z toho 51 s parným a ďalšie s vodným pohonom. Do roku 1906 sa počet drevárskych závodov zvýšil na zhruba140 parných píl. Pritom „asi 20 piliarskych závodov zamestnávalo viac ako sto činných osôb. Píly v Turčeku pri Martine, v Liptovskom Hrádku, Čiernom Balogu, vo Valaskej a v Poprade mali vyše dvesto činných osôb“ (Drevársky priemysel na Slovensku prežil od stredoveku).

Mohutnou priemyselnou aglomeráciou sa vďaka výhodnej polohe stala Bratislava, v ktorej vznikli elektrotechnické závody Siemens, rafinéria Apollo a desiatky iných podnikov. Prichádzali „investície do cukrovarov, liehovarov, do výroby škrobu, piva a sladu. Slovensko teda už na prahu 20. storočia prekročilo množstvo bariér spájajúcich sa s rozvojom priemyslu. Takisto slovenské poľnohospodárstvo, aj keď veľká časť roľníkov nemala pôdu, aby z nej vyžila, bolo už rôznymi cestami spojené s trhom a peňažnými cestami“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 11).

V českých krajinách bola už pred prvou svetovou vojnu dobudovaná priemyslová základňa s kompletnou odvetvovou štruktúrou, v ktorej prevládal ľahký priemysel. Výrazne bol zastúpený aj ťažký priemysel, predovšetkým Škodove závody, ktoré boli najväčším priemyselným podnikom v monarchii a zaujali poprednú pozíciu aj v celosvetovom meradle. Vyspelosť Čiech dokumentoval značne vysoký stupeň industrializácie krajiny, intenzita poľnohospodárskej výroby, ako aj rozvinutá obchodná a cestná sieť.

Slovensko síce úrovňou priemyselnej výroby výrazne zaostávalo za najvyspelejšími krajinami Európy, ako aj za omnoho vyspelejšími Čechami, ktoré boli najvyspelejšou priemyselnou krajinou v rámci celého Rakúsko-Uhorska, ale v porovnaní s najzaostalejšími európskymi regiónmi bolo na tom výrazne lepšie. Napríklad vzdelanostná úroveň obyvateľstva bola síce nižšia ako v susedných Čechách, kde sa už na začiatku storočia likvidovala negramotnosť, ale neporovnateľne vyššia ako napríklad v Rusku, či Rumunsku. V dobe na prelome 19. a 20. storočia vedelo na Slovensku čítať a písať 70 percent z vyše 20-ročných Slovákov, zatiaľ čo v Rusku bol zo všetkých obyvateľov krajiny gramotný iba každý piaty a v Rumunsku dokonca každý desiaty.

Aj keď bolo Slovensko priemyselnou základňou Uhorska, podiel slovenského priemyslu na celkovej produkcii Uhorska sa na prelome 19. a 20. storočia začal zmenšovať. V roku 1910 bolo na Slovensku iba 10 podnikov s viac ako 1000 zamestnancami. Patrili medzi nich napríklad hutnícke komplexy v Podbrezovej a Krompachoch, železničné dielne Vrútky, Veľkošuriansky cukrovar, či textilné fabriky v Ružomberku a Žiline. Lenže takmer celý priemysel Slovenska bol v rukách zahraničného kapitálu a to bolo najväčšou prekážkou, brániacou Slovensku posúvať sa bližšie k Európe.

No napriek istému zaostávaniu malo Slovensko v dobe vstupu do novovzniknutej republiky v roku 1918 dobrú východiskovú pozíciu pre všestranný hospodársky rozvoj. Existujúca priemyselná báza, predovšetkým rozvinuté hutníctvo, mohlo v priaznivých podmienkach prispieť k všestrannému rozvoju slovenskej ekonomiky. Paradoxne však vznik Československej republiky nielenže neprispel k rozvoju slovenského hospodárstva, ale naopak, spôsobil jeho devastáciu.

Po vzniku Československej republiky došlo k diametrálne odlišnému hospodárskemu vývoju v českých krajinách a na Slovensku. Kým v období vzniku spoločnej republiky zaostávalo Slovensko za českými krajinami v rôznych indikátoroch ekonomickej, sociálnej a technickej úrovne zhruba o 30 až 70 rokov, po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918 sa zaostávanie Slovenska v niektorých ukazovateľoch ešte viac prehĺbilo. Príčin bolo viac a netýkali sa len vzájomných vzťahov národov, ktoré tvorili novovzniknutú Československú republiku. Boli to v mnohých prípadoch objektívne problémy, ktorých riešenie často presahovalo rámec možností pražského mocenského centra.

Predovšetkým si musíme uvedomiť, že aj keď po vzniku Československej republiky v roku 1918 bolo na jej území sústredených podľa rôznych údajov až 60 percent priemyslu monarchie, čo dávalo novovzniknutej republike solídnu východiskovú pozíciu pre dynamický hospodársky rast, tento priemysel bol rozmiestnený veľmi nerovnomerne. Bol koncentrovaný predovšetkým v českých krajinách, takže Slovensko sa po vstupe do novovzniknutej spoločnej republiky muselo v súvislosti s jeho začleňovaním do nového politického a územného celku popasovať nielen s politickými a administratívnymi problémami, ale najmä s hospodárskymi ťažkosťami, vyplývajúcimi z integrácie dvoch rozličných hospodárskych celkov.

Najhoršie bolo, že tieto dva hospodárske celky neboli pred rokom 1918 ekonomicky prepojené, respektíve len v minimálnej miere. Šlo len „o malé obchody na slovensko-moravskej hranici či činnosť pobočiek českých bánk, ktoré poskytovali finančnú podporu slovenským bankám. Vo veľkej miere sa nerozvinul ani prienik českého kapitálu na Slovensko, pretože to narážalo na neochotu maďarského štátneho aparátu. Nerozvinuté ekonomické vzťahy medzi oboma časťami novovzniknutej republiky mali negatívny dopad aj na integračný proces ČSR“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 13).

Krátko po vzniku Československej republiky v roku 1918 došlo prechodne k chaotického stavu v priemyselnej výrobe, avšak vyspelý český priemysel toto obdobie rokov 1918–1919 pomerne rýchlo prekonal a prevažná časť priemyselných odvetví sa už v roku 1921 približovala ku konjunktúre. Hospodárska konsolidácia a dobrý odbyt produkcie „podporili zakladateľskú vlnu. Išlo predovšetkým o odbory, kde nebol uspokojený domáci dopyt... Rozdielna situácia však bola na Slovensku, kde došlo v mnohých prípadoch k presunu výroby do nástupníckych štátov, začala ostrá konkurencia českého priemyslu a takisto začína dlhodobý presun priemyslovej výroby do českých krajín“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 13).

Pre slovenské hospodárstvo znamenal vznik spoločnej republiky dramatický zlom. Najviac poškodil slovenské hospodárstvo po roku 1918 úpadok ťažkého priemyslu po rozpade Uhorska v dôsledku straty odbytísk priemyselnej produkcie v južných častiach bývalého Uhorska. Kým existovalo Uhorsko, boli tieto odbytiská súčasťou jednotného územia monarchie, ale po rozpade Uhorska sa odbytiská ocitli na území nástupníckych štátov a novovzniknuté hranice bránili voľnému pobytu tovaru. Vybudovanie colných hraníc s okolitými štátmi po zániku monarchie výrazne nepoškodilo priemysel v Čechách a na Morave, ktorý bol budovaný predovšetkým proexportne, ochromil však slovenský priemysel, určený v prvom rade pre zásobovanie vnútrozemského trhu Uhorska. Prepad priemyselnej výroby na Slovensku v období po vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov bol výrazný. Hallon uvádza, že „podľa údajov organizácie slovenských priemyselníkov z neskoršieho obdobia dosahoval objem priemyselnej výroby na Slovensku roku 1919 len asi 60 percent predvojnovej úrovne“ (Hallon Ľ.: Krízy a konjunktúry. Nezamestnanosť v rokoch 1918–1945).

Slovenské hutníctvo, v prvom rade železiarstvo, veľmi citeľne postihla strata výhodných taríf pri doprave čierneho uhlia z Ostravska, ktoré v časoch monarchie poskytovala uhorská vláda, odkázaná na produkciu slovenského hutníctva. Kým uhorská vláda v záujme zachovania hutníckej výroby na Slovensku poskytovala pred vznikom Československej republiky výhodné tarify pri doprave čierneho uhlia z Ostravska, pražské centrum po vzniku spoločnej republiky nemalo záujem dotovať stratovú výrobu na Slovensku. V novovzniknutej Československej republike nedokázalo stratové slovenské hutníctvo konkurovať výkonnejším a kvalitnejším českým podnikom a rakúsko-maďarský kapitál nemal záujem sanovať stratové slovenské podniky, preto „rozhodol o ich likvidácii. V prevádzke zostal iba komplex štátnych železiarní na Pohroní, ktorý bol napriek stratovosti modernizovaný spolu s vysokopecným závodom v Tisovci. Štát s veľkými nákladmi modernizoval aj hutníctvo drahých kovov na strednom Slovensku, ale rentabilitu sa dosiahnuť nepodarilo. Svetlou stránkou vývoja hutníctva bol nový elektrolytický závod na výrobu medi v Krompachoch a produkcia antimónu a ortuti v modernizovaných závodoch“ (Hallon Ľ.: Hutníctvo malo zásadný podiel na formovaní civilizácie).

Výrazná reštrukturalizácia slovenského priemyslu s minimálnymi zásahmi štátu do chodu ekonomiky v 20. rokoch 20. storočia ochromila slovenskú ekonomiku. Navyše Slovensko postihla v rokoch 1921–1923 povojnová kríza a ekonomickej situácii slovenských podnikov neprospelo „ani umelé zvýšenie kurzu čs. koruny – deflácia v roku 1922. Pokles vývozu v rokoch 1922–1923 v súvislosti s krízou a defláciou mal mimoriadne vážne dôsledky v slovenskom priemysle, lebo znamenal už definitívnu stratu odbytísk spred roka 1918 a nových odbytísk, ktoré sa podarilo získať počas krátkej povojnovej konjunktúry“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 14).

Na vývoji slovenského hospodárstva sa negatívne prejavili okrem už vymenovaných faktorov aj dopravné ťažkosti, vpád maďarských boľševikov a vznik Slovenskej republiky rád v roku 1919. V podmienkach voľného trhu mnohé fabriky na Slovensku nedokázali obstáť v priamom konkurenčnom boji s vyspelejšími českým firmami. V dôsledku toho mnohé slovenské podniky po roku 1921 zbankrotovali alebo boli presťahované do Česka. V tomto kritickom období „zaniklo na Slovensku 167 priemyselných závodov... Najviac sa krachy závodov prejavili na strednom Slovensku, kde zanikli najmä zastarané podniky ťažkého priemyslu, najmä železiarske. Tie stratili tradičné trhy v Maďarsku a nezískali nové v Česku. V roku 1922 skrachovali Železiarne v Krompachoch“ (Ryník J.: Priemyselná scéna je fungujúce dedičstvo).

Pre toto obdobie je typický vznik tzv. hladových dolín. Deindustrializácia spôsobila masový odchod obyvateľov Slovenska za prácou do cudziny, predovšetkým do Kanady, Argentíny, Francúzska a Belgicka. Emigráciu do USA obmedzili po vojne prísne prisťahovalecké kvóty. Celkove počas existencie Československej republiky opustilo svoju vlasť „viac ako 204.000 Slovákov“ (Čižmárová D.: Vývoj hospodárstva po vzniku ČSR).

Slovenská ekonomika sa spamätávala veľmi pomaly. K zriedkavým pozitívnym momentom tohto obdobia patril vznik zbrojoviek na Považí a prepojenie českej a slovenskej ekonomiky v zbrojárskom priemysle. V roku 1937 začala svoju produkciu továreň v Dubnici na Váhom, ktorá bola pobočkou Škody Plzeň a vyrábala delostrelecké zbrane. Už v tej dobe došlo k prepojeniu českého a slovenského priemyslu vo výrobe špeciálnej techniky pre armádu, ktoré pretrvalo dodnes. Viacero podnikov na Považí, ako aj na strednom a východnom Slovensku, sa v roku 2015 stalo súčasťou skupiny MSM Group, zastrešujúcej „slovenský biznis holdingu Czechoslovak Group, ktorý vytvoril český priemyselník Jaroslav Strnad. Jeho skupina má aj iné prepojenia so slovenským priemyslom, najtesnejšie so skupinou Optifin Group, aktívnou najmä vo výrobe pre železničnú dopravu. Okrem zbrojoviek vznikla v roku 1934 aj továreň na výrobu umelého hodvábu, ktorú postavila firma Baťa v Batizovciach pod Tatrami“ (Ryník J.: Priemyselná scéna je fungujúce dedičstvo).

Výraznejšie zlepšenie situácie slovenského priemyslu nastalo po zmiernení hospodárskej krízy, ktorá skončila v roku 1933. Od roku 1934 prijímali československé štátne orgány koncepčnejšie a systémovejšie opatrenia s lepšími vyhliadkami do budúcnosti pre rozvoj slovenskej ekonomiky. Rast produkcie slovenského priemyslu a nastupujúca elektrifikácia iniciovali „aj rozvoj stavebníctva. Hospodársky rozmach pribrzdil až postupný rozpad Československa v rokoch 1938 až 1939“ (Ryník J.: Priemyselná scéna je fungujúce dedičstvo).

Slovensko teda svojou úrovňou hospodárstva v roku 1938 ešte stále zaostávalo za úrovňou ekonomiky najvyspelejších krajín Európy, ale aj susedných Čiech a to spôsobovalo obavy do budúcnosti u slovenských politikov, ktorí vnímali perspektívu štátnej samostatnosti Slovenska odmietavo.

Ak však hodnotíme význam vzniku Československej republiky v roku 1918 pre slovenský národ, musíme popravde konštatovať, že spoločný štát priniesol Slovákom nielen negatíva, ale aj významné pozitíva. Na jednej strane síce poškodil slovenskú ekonomiku, na druhej strane však odstránil ťažký národnostný útlak, ktorým Slováci trpeli v posledných desaťročiach existencie Uhorska.

Úsilie pomaďarčiť Slovákov v predvojnovom Uhorsku bolo mimoriadne intenzívne. V roku 1910 napočítali uhorskí sčítací komisári na Slovensku iba 57 percent Slovákov. Na porovnanie: už o jedno desaťročie neskôr, po prvej svetovej vojne, ich bolo 66 percent. Pred rokom 1918 nemali Slováci rozvinutejšie školstvo, slovenská kultúra živorila, na Slovensku absentovali samosprávne orgány. Zúfalý „nedostatok kvalifikovaných administratívnych, školských a kultúrnych kádrov si vyžiadal príchod desiatok tisíc českých pracovníkov na Slovensko (najskôr to pomohlo, no po dorastení slovenskej inteligencie bránili v jej uplatnení)... Prešporok (Pozsony, Pressburg) bol premenovaný na Bratislavu, namiesto Alžbetínskej univerzity bola založená Univerzita Komenského, vzniklo Slovenské národné divadlo a bola obnovená činnosť Matice slovenskej. Väčšiu úlohu ako Slováci pri poslovenčovaní zohrali Česi“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 8–9).

Znie to ako paradox, ale práve Česi pomohli aspoň v počiatočných štádiách vývoja spoločného štátu „poslovenčiť“ Slovensko viac ako samotní Slováci. Tisíce českých úradníkov, učiteľov, železničiarov, četníkov (žandárov), lekárov a i. posunulo Slovensko vpred a v tom je zásluha českého národa pre rozvoj Slovenska nepopierateľná. V záujme objektivity je však potrebné konštatovať, že spojenie Čechov a Slovákov v jednom štáte bolo do istej miery „sobášom z rozumu“. Oba národy sa navzájom potrebovali. Slováci potrebovali záchranu pred národnostným útlakom v Uhorsku, lenže aj Česi potrebovali Slovákov, pretože bez Slovenska by „boli Čechy vopred odsúdené na úlohu najslabšieho stredoeurópskeho štátu. Vytvorenie českého štátu rozšíreného o Slovensko si osvojili aj najvplyvnejšie zložky slovenskej politiky, ktoré vychádzali z presvedčenia, že je to jediný spôsob ako zabezpečiť ďalšiu národnú existenciu Slovákov. Česi potrebovali Slovákov, aby štát, ktorý si vydobyjú, mohli udržať ako solídnejšiu jednotku európskej politiky. Slováci potrebovali Čechov, aby sa vôbec vymanili zo zovretia Uhorska“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 7).

No nech je to už akokoľvek, isté je, že mnohí českí intelektuáli nezištne a obetavo pomáhali podporovať zvyšovanie vzdelanostnej úrovne slovenského národa. Petr Jilemnický, hoci rodený Čech, pôsobil na Slovensku ako učiteľ a stal sa dokonca aj slovenským spisovateľom. Jozef Budský, takisto Čech, narodený dokonca v hlavnom meste Prahe, je jeden z Čechov, ktorý sa nielen stal slovenským hercom, ale získal neoceniteľné zásluhy na zvyšovaní úrovne profesionálneho divadelníctva na Slovensku aj ako režisér a divadelný pedagóg. Aj vďaka takýmto českým osobnostiam zaznamenal slovenský národ v rokoch 1918–1938 extrémny rozmach, ktorý nemal obdobu v doterajších dejinách. Za dve desaťročia „sa politicky a sociálne dotvoril, nadobudol sebavedomie a vytvoril si vlastné kultúrne, školské, spoločenské a politické orgány – po prvýkrát v dejinách tvorilo Slovensko samostatný celok vytýčený hranicami“ (Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945, s. 9).

Vzťahy oboch národov v spoločnej republike boli teda komplikované a objavili sa aj vážne problémy, avšak so vznikom samostatného štátu Slovákov pred vojnou sa nerátalo. Andrej Hlinka síce v rokoch hospodárskej krízy hovoril, že Česi nám berú prácu, ale ani on, ani Jozef Tiso sa neodvážili pomyslieť na existenciu samostatného Slovenska v roku 1938. Veľmi dobre si uvedomovali, že Slovensko by sa stalo v Európe trpaslíkom, navyše trpaslíkom s nedostatočne rozvinutým hospodárstvom. Aj keď je pravda, že už v tej dobe boli na Slovensku politické štruktúry, ktoré presadzovali myšlienku štátnej samostatnosti Slovenska, Hlinka ani Tiso k týmto štruktúram rozhodne nepatrili. Dokonca aj v roku 1942, teda niekoľko rokov po vzniku Slovenskej republiky, sa sám Dr. Tiso vyjadril: „Nefalšujme históriu. Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia“ (Citované podľa: Martinický P.: Ako Hitler a Horthy zakladali Slovenský štát).

Avšak nielen nedostatočne rozvinuté slovenské hospodárstvo, ale aj hrozba vojenského útoku zo strany horthyovského Maďarska, ktoré plánovalo obsadiť väčšinu územia Slovenska pod záštitou hitlerovského Nemecka, spôsobovali slovenským politikom veľké starosti, preto neuvažovali o rozbití spoločnej republiky Čechov a Slovákov. Maďarskí nacionalisti sa totiž nikdy nezmierili s výsledkami Trianonu a netrpezlivo čakali na príležitosť ovládnuť Slovensko. Už pred rokom 1938 vtedajší maďarský premiér Štefan Csáky vyhlásil, že „maďarská vláda, ktorá by sa nepripojila k útoku na Československo, bola by zmetená, každý kto by zaváhal v takomto okamžiku, musel by byť odstrelený“ (Citované podľa: Martinický P.: Ako Hitler a Horthy zakladali Slovenský štát).

V roku 1936 správca ríše (regent) Maďarska Miklós Horthy pri návšteve Hitlera schvaľoval ideu útoku na ČSR v záujme „odstránenia rakovinového nádoru zo srdca Európy“... „Som presvedčený, že naša nádej má svoje opodstatnenie, pretože skôr-neskôr dôjde k zásahu a naviac, za krátky čas by sme obsadili celé územie Slovenska“ (Citované podľa: Martinický P.: Ako Hitler a Horthy zakladali Slovenský štát).

Neboli to teda slovenskí politici, ktorí pripravovali rozbitie Československej republiky. Veľmi dobre si totiž uvedomovali, že spoločný štát Čechov a Slovákov im poskytoval ochranu a bránil okupácii Slovenska Maďarskom pod nemeckou záštitou.

Dr. Tiso sa v roku 1938 určite neusiloval o štátnu samostatnosť Slovenska, ale v priebehu niekoľkých mesiacov sa situácia začala búrlivo meniť a Dr. Tiso musel konať pod tlakom politických udalostí v rámci vtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale aj búrlivých udalostí v zahraničí, predovšetkým v hitlerovskom Nemecku. Keď sa pražská vláda pokúsila 9. 3. 1939 zrušiť Autonómiu Slovenskej krajiny v rámci Československej republiky, bol Dr. Tiso donútený konať. Do poslednej chvíle však rešpektoval platné zákony a dal prezidentom Háchom zvolať Snem Slovenskej krajiny na 14. 3. 1939. Snem rokoval pod hrozbou zániku politickej identity Slovenska. Deň predtým bol totiž Tiso pozvaný Adolfom Hitlerom do Berlína, kde bol postavený pred dve alternatívy. Buď Slováci vyhlásia svoj samostatný štát, ktorý Nemecko uzná a bude ho podporovať, alebo túto možnosť nevyužijú a v tom prípade bude Slovensko ponechané napospas susedným štátom. Každému súdnemu človeku muselo byť jasné, že druhá možnosť znamenala úplný zánik Slovenska.

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu teda v žiadnom prípade nemožno pripisovať priamo Dr. Tisovi. Nebol to prejav jeho osobnej vôle, ale kolektívne rozhodnutie celého Snemu Slovenskej krajiny, ktorý 14. marca 1939 v ovzduší sústredeného nátlaku Nemcov jednohlasne vyhlásil samostatný Slovenský štát, premenovaný po prijatí ústavy dňa 21. júla 1939 na Slovenskú republiku. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť skutočnosť, že slovenskí politici konali pod silným nátlakom. Hitler ich vydieral hrozbou, že ak nevyhlásia samostatný štát, slovenské územie bude rozdelené medzi susedné štáty a Slovensko v danom momente fakticky prestane existovať. Žili tu tri milióny obyvateľov, ktorí sa nemohli vzoprieť mnohonásobnej nemeckej presile.

Dr. Tiso bol 26. 10. 1939 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a zo všetkých síl sa usiloval pracovať pre blaho všetkých obyvateľov krajiny. Jeho postavenie však bolo veľmi ťažké. Akokoľvek sa snažil o nezávislú politiku, nemohol úplne vzdorovať Nemcom a pri mnohých bolestných rozhodnutiach bol vydieraný hrozbou represálií nacistov voči slovenskému obyvateľstvu. Navyše, na slovenskej politickej scéne boli aj ochotní prisluhovači nacistov, ktorí sa angažovali viac než museli. O to ťažšie bolo prezidentovi Tisovi presadzovať politiku v rozpore s vôľou Nemcov.

Karol Dučák

Literatúra:

1. Čižmárová D.: Vývoj hospodárstva po vzniku ČSR. In: Magistra Historia. Dostupné na internete: magistra-historia.sk.

2. Drevársky priemysel na Slovensku prežil od stredoveku. In: HN Expert. Dostupné na internete: hnonline.sk.

3. Hallon Ľ.: Hutníctvo malo zásadný podiel na formovaní civilizácie. In: Denník HN. Dostupné na internete: dennik.hnonline.sk.

4. Hallon Ľ.: Krízy a konjunktúry. Nezamestnanosť v rokoch 1918–1945. In: História – revue o dejinách spoločnosti. Dostupné na internete: historiarevue.sk.

5. Kolektív autorov.: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005. Banská Bystrica: Katedra histórie FHV UMB a Ústav vedy a výskumu UMB, 2005. 480 s. ISBN 80-8083-147-5. Dostupné na internete: ff.umb.sk.

6. Martinický P.: Ako Hitler a Horthy zakladali Slovenský štát. In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: blog.postoj.sk.

7. Mičko P.: Hospodárska situácia Slovenska v rokoch 1918–1945. Banská Bystrica: BELIANUM. Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Fakulta humanitných vied, 2013. 132 s. ISBN 978-80-557-0631-3.

8. Ryník J.: Priemyselná scéna je fungujúce dedičstvo. In: Revue priemyslu. Dostupné na internete: priemysel.info.

9. Vaněček M.: Co má vědět správný Čech: 111 velkých vyprávění o malé zemi. Praha: Grada Publishing, 2017. 128 s. ISBN 978-80-271-0224-2.