Priveľká ústupčivosť Katolíckej cirkvi neprospeje

Ilustračná snímka: PriestorNet

Po Druhom vatikánskom koncile sa Katolícka cirkev otvorila svetu a snaží sa viesť s ním dialóg. Koncil nanovo definoval aj vzťah Katolíckej cirkvi k štátu. Nedá sa však povedať, žeby sa tento vzťah diametrálne odlišoval od predchádzajúcej praxe. Koncil aj naďalej jednoznačne deklaruje, že Cirkev „nijako nesplýva s politickým spoločenstvom ani sa neviaže na nijaký politický systém... Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne“ (Gaudium et spes, 76).

Na druhej strane však koncil nastoľuje požiadavku optimálnej spolupráce Katolíckej cirkvi a štátu v záujme všeobecného dobra. Pretože aj keď politické spoločenstvo a Cirkev sú navzájom od seba nezávislé a autonómne vo svojej pôsobnosti, predsa „obidve, i keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka. Túto službu budú môcť vykonávať na osoh všetkým tým účinnejšie, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu podľa miestnych a časových okolností. Veď človek nie je limitovaný len časným poriadkom, ale v plnej miere si zachováva svoje večné povolanie, hoci žije v ľudských dejinách. Cirkev však, zakotvená v láske Vykupiteľa, sa pričiňuje o to, aby sa rozmáhala spravodlivosť a láska v každom národe i medzi všetkými národmi. Keď hlása pravdu evanjelia a osvecuje všetky oblasti ľudskej činnosti svojím učením a svedectvom, ktoré vydávajú veriaci, rešpektuje a podporuje aj politickú slobodu a zodpovednosť občanov“ (Gaudium et spes, 76).

Vidieť v tom istú dialektiku, takú typickú pre celý Druhý vatikánsky koncil. Koncil na jednej strane deklaruje autonómne postavenie Katolíckej cirkvi v ľudskej spoločnosti, na druhej strane však žiada čo najužšiu spoluprácu Cirkvi s okolitým svetom. Táto povinnosť spolupráce so svetom však nemôže byť bezhraničná. Napokon aj „pozemské veci a tie, čo z ľudského stanoviska presahujú tento svet, sú navzájom úzko späté a aj sama Cirkev si slúži časnými prostriedkami, nakoľko to jej poslanie vyžaduje. Nevkladá však svoju nádej do výsad, ktoré jej poskytuje občianska vrchnosť. Ba zriekne sa uplatňovania niektorých zákonite nadobudnutých práv, kde by sa ukázalo, že ich používanie vyvoláva pochybnosti o úprimnosti jej svedectva, alebo keď nové životné podmienky žiadajú iné usporiadanie. No nech jej je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju sociálnu náuku, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých ľudí so zreteľom na rôzne doby a situácie“ (Gaudium et spes, 76).

V zmysle učenia koncilu teda nemôže byť postoj Cirkvi k štátu antagonistický. Katolícka cirkev nepôsobí na opustenom ostrove, ale uprostred pluralitného sveta, v ktorom je dokonca minoritou. V žiadnom prípade sa teda nemôže dištancovať od riešenia problémov spoločnosti, ale naopak, musí sa doň v maximálne možnej miere zapojiť, ale tak, aby pritom nebolo ohrozené jej prioritné poslanie privádzať k spáse podľa možnosti všetky duše. Cirkev sa nemôže podriadiť, ak by štát od nej vyžadoval prijímať rozhodnutia v rozpore s prirodzeným mravným zákonom, alebo s katolíckou náukou.

Je nutné konštatovať, že tieto postoje koncilu nie sú v dejinách Katolíckej cirkvi nóvum. Nutnosť rešpektovať svetskú moc nachádzame už v Biblii. Sám Pán Ježiš povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“ (Mt 22, 21; LK 20, 25). Aj apoštol Pavol naliehavo zdôrazňuje povinnosť poslúchať svetskú vrchnosť (porov. Rim 13, 1–7). Lenže povinnosť podriadiť sa svetskej vrchnosti musí mať svoje hranice, ktoré neslobodno prekročiť, ako zdôrazňuje svätý Peter apoštol: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29).

Aj svätý Tomáš Akvinský prízvukuje, že človek musí poslúchať Boha skôr než ľudí. Podriadenosť vrchnosti u katolíkov teda nesmie byť servilná a nesmie byť v rozpore s prirodzeným mravným zákonom, alebo s katolíckou náukou. Obávam sa však, že Katolícka cirkev sa v posledných desaťročiach svojej existencie neraz stala do istej miery servilnou a začala sa priveľmi podriaďovať svetu na úkor svojej nezávislosti a autonómnosti. V súčasnosti sme s takýmto postojom cirkevnej hierarchie konfrontovaní v súvislosti s pandémiou Covid-19.

Štátna moc nariadila zákaz svätých omší s účasťou veriacich a Katolícka cirkev v mnohých krajinách sveta bez najmenšieho odporu kapitulovala. Stali sme sa svedkami javov, na ktoré si nespomínajú hádam ani najstarší pamätníci. V roku 2020 sme zažili úplne netradičnú Veľkú noc. Ja sám si takú nepamätám za celých 67 rokov svojho života. Pokiaľ moja pamäť siaha, bolo to po prvý raz, keď na Veľkú noc neboli obrady v kostole a keď neboli v kostoloch požehnávané jedlá, atď. Zastrašená Katolícka cirkev pripomínala časy po Zmŕtvychvstaní Pána, keď boli apoštoli zavretí pred svetom a neodvážili sa vyjsť von.

V záujme objektivity musíme konštatovať, že aj minulosti došlo k ojedinelým prípadom zákazov bohoslužieb s účasťou veriacich počas pandémie. Vari najznámejšie boli v novodobej histórii prípady zatvárania niektorých kostolov v USA a v Španielsku počas španielskej chrípky na konci prvej svetovej vojny. V Taliansku v tej dobe síce neboli zakázané bohoslužby s účasťou ľudu, ale niektorí prefekti výrazne skrátili sväté omše na dobu 15 až 20 minút. Nariadenia svetskej vrchnosti vtedy rešpektovali nielen všetci biskupi, ale aj vtedajší pápež Benedikt XV.

Musíme si však uvedomiť, že tu porovnávame neporovnateľné. Španielska chrípka bola omnoho nebezpečnejšou hrozbou pre ľudskú populáciu ako ochorenie Covid-19. Španielskej chrípke padlo za obeť podľa rôznych odhadov od 17 do 50 miliónov ľudí, pričom najpesimistickejšie odhady hovoria dokonca až o 100 miliónoch obetí na ľudských životoch. Počet úmrtí na Covid-19 vo svete o málo prevyšoval v čase dopísania tohto článku (30. 4. 2020) počet 229 tisíc ľudí. To je vskutku nepatrný zlomok počtu obetí španielskej chrípky.

Čoraz viac virológov a epidemiológov sa prikláňa k názoru, že súčasné drastické opatrenia mnohých vlád sveta, spojené s obmedzením slobody ľudí vrátane práva ísť do kostola na bohoslužby, sú neprimerané, nerozumné, nezmyselné a nedemokratické. Odborníci vo všeobecnosti konštatujú, že omnoho viac ľudí umiera na chrípkové ochorenia, pri ktorých sa však žiadne drastické opatrenia neprijímali a ani v súčasnosti neprijímajú.

Napríklad chrípková pandémia v roku 1957 zahubila na celom svete 1,1 milióna ľudí a honkongská chrípka v rokoch 1968–1970 si vyžiadala vyše jedného milióna ľudských životov, avšak ani počas týchto celosvetových pandémií vlády v Európe nesiahli k zákazu účasti veriacich na svätých omšiach, dokonca ani totalitné vlády z Východného bloku nie.

Aj v súčasnosti zomiera na sezónnu chrípku viac ľudí ako na ochorenie Covid-19. Napríklad v priebehu chrípkovej sezóny 2018/2019 nahlásili slovenskí všeobecní lekári 157 644 prípadov chrípky a chrípke podobných ochorení. Ťažké akútne respiračné ochorenie (SARI), vyžadujúce si hospitalizáciu, sa potvrdilo u 123 osôb, pričom 57 z nich následne zomrelo. Na ochorenie Covid-19 zomrelo na Slovensku v čase napísania článku 23 ľudí. V susednej ČR umiera na chrípkové ochorenia priemerne ročne 1 500 ľudí, no ochoreniu Covid-19 v čase dopísania článku (30. 4. 2020) podľahlo 227 obyvateľov. Lenže pre sezónnu chrípku nebola zakazovaná účasť veriacich na svätých omšiach.

A pritom pri troche kreativity by sa všetko dalo aspoň čiastočne riešiť. Minule som na sociálnych sieťach zaregistroval, že kňazi v Taliansku slávili svätú omšu na streche bytovky a veriaci z okolitých panelákov z balkónov sledovali svätú omšu. Zahraničné masmédiá priniesli aj správy o autoomšiach na parkoviskách, pri ktorých kňaz celebroval svätú omšu na provizórnom oltári a veriaci sledovali svätú omšu zo svojich automobilov. Nedocenené a nevyužité ostali možnosti sláviť sväté omše s účasťou veriacich v prírode. Viackrát som na túto skutočnosť upozorňoval v masmédiách, preto to na tomto mieste nebudem podrobnejšie rozoberať.

V žiadnom prípade nechcem spochybňovať poslušnosť voči katolíckej hierarchii. Milujem svoju Katolícku cirkev a nikdy nevrazím nôž do chrbta kňazom, biskupom, pápežovi. Nikdy nebudem vyzývať veriacich k neposlušnosti voči katolíckemu kléru. Veď našich duchovných potrebujeme ako vzduch na dýchanie. Lenže cítim, že to, čoho som v súčasnosti svedkom, bolo zlyhaním Katolíckej cirkvi nielen u nás, ale aj v iných krajinách. Omše na televíznych obrazovkách nemôžu nahradiť omšu so živou účasťou veriacich.

Máme však pozitívne signály zo sveta. Napríklad španielsky biskup Mons. Antonio Reig Pla odmietol vo svojej diecéze príkaz štátu uzatvoriť kostoly pre verejnú bohoslužbu a dokonca dosiahol súhlas guvernéra danej oblasti. Tento biskup, podobne ako známy biskup Schneider z Kazachstanu, ale aj iní známi biskupi v rôznych krajinách sveta, považuje celosvetové obmedzenie slobôd ľudí za neakceptovateľné z pohľadu katolíckej náuky. Aj viacerí americkí a poľskí biskupi sa otvorene vyjadrujú proti zákazu bohoslužieb s účasťou ľudu. Nespokojní sú najnovšie talianski biskupi. Slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu informuje, že talianski biskupi protestujú proti ponechaniu zákazu verejného slávenia svätých omší aj po štvrtom máji 2020, ktoré v súčasnej situácii považujú za neprimerané. Vláda v reakcii na protestnú nótu biskupov prisľúbila preskúmanie záležitosti.

V niektorých európskych krajinách, napríklad v Maďarsku a Bielorusku, ostali kostoly pre bohoslužby veriacich otvorené, no nebol zaznamenaný nárast úmrtnosti na Covid-19 pre účasť veriacich na svätých omšiach. Takisto napríklad v africkej Tanzánii nebol veriacim zakázaný prístup na sväté omše, no k dnešnému dňu (30. 4. 2020) tam zomrelo na ochorenie Covid-19 iba 16 ľudí, pričom celkove má táto krajina približne desaťnásobok počtu obyvateľov Slovenska.

V mnohých krajinách sveta Katolícka cirkev protestuje proti obmedzovaniu slobody veriacich zúčastniť sa osobne na svätej omši, no na Slovensku bolo dlho až príliš „hlasné“ ticho. Niekto by mi mohol vytknúť nedostatok pokory, ale ja si nemôžem pomôcť. Cítim veľké rozčarovanie a frustráciu, keď vidím, že Katolícka cirkev kapitulovala pred neviditeľným nepriateľom, ktorého nebezpečenstvo je evidentne preceňované a zveličované. Obávam sa, že v tomto prípade ide skôr o pandémiu strachu ako o pandémiu schopnú ohroziť ľudskú populáciu. Nech mi Boh odpustí, ak mám nedostatok pokory.

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok:

Otvorený list predsedovi vlády SR Igorovi Matovičovi

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.