- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

16. novembra 2020

Ktosi tu seje kúkoľ

 

Ľudovít Košík

Vážení priatelia, v posledných rokoch som zvyčajne napísal článok k výročiu novembrových udalostí 1989. Niektoré z nich je možné nájsť v PriestorNete.  Písal som ich s vedomím, že aj keď nie všetko po týchto udalostiach bolo dobré, aj keď mnoho z toho, po čom sme túžili, zostalo nesplnené, predsa len bol November 1989 prínosom. Teraz však neskrývam sklamanie, žijú vo mne silné pochybnosti, či bolo vôbec správne angažovať sa pred rokom 1989 za zmenu a či malo zmysel v ďalších rokoch vložiť sa naplno do práce za lepšie podmienky v spoločnosti.

November 1989 bol z dnešného pohľadu v polovici môjho života. Dovtedy mi bolo dopriate vyrásť v kresťanskej rodine v prostredí malého mesta, vyštudovať, zamestnať sa, mať priateľov a v relatívne pokojnom ovzduší prežívať svoje dni, angažovať sa v Cirkvi. V práci som dosiahol titul „vzorný pracovník“, nebol som pritom členom žiadnej brigády socialistickej práce, veľa som súkromne študoval kresťanskú literatúru, angažoval som sa v iniciatívach kresťanského i občianskeho disentu a samizdatu. Pomáhal som svojmu strýcovi Antonovi Srholcovi pri rôznych prácach v jeho farnostiach. Rád som cestoval v rámci Československa, navštívil som aj okolité krajiny socialistického tábora a vďaka zamestnaniu aj Nemecko a Paríž.

V roku 1989 som sa akosi samozrejme zapojil do zmeny pomerov v zamestnaní, zúčastňoval som sa manifestácií v Bratislave aj v Skalici, angažoval sa vo VPN i KDH a v rozličných ďalších iniciatívach, angažoval som sa tiež vo farnosti v meste, kde som bol 24 rokov poslancom. Vyštudoval som diaľkovo teológiu na CMBF UK Bratislave a popri zamestnaní alebo aj na plný úväzok som pôsobil ako katechéta a učiteľ. Teraz mám pred dôchodkom. Prišli iní mladí katechéti, rehoľné sestry, škola má menší počet detí, a tak pre mňa už nebol priestor. Teraz som vďačný za to, že môžem už viac než desaťročie pracovať v administratíve. 

Pri tom všetkom som veľmi nemyslel na seba, stále bolo treba niečo urobiť, chcel som byť užitočný, pomôcť, poslúžiť... Mojou záľubou, popri čítaní, sa stalo písanie. Rád sa takto vyjadrujem k rozličným aktivitám, udalostiam... Ale nechcem zbytočne písať o sebe, chcem písať o spoločnosti, na ktorej mi vždy záležalo a stále záleží – chcem, aby bola viac kresťanská, ľudská, priateľská, aby sa nám všetkým lepšie žilo, veď sme tu len na chvíľu...

Dnes som skeptický. Ľudia, ktorí sa angažovali v novembri 1989, sú dnes zväčša zabezpečení,  mladí ma už nechápu, je tu prirodzený generačný problém, mnohých priateľov mám už na druhom svete; občas sa zastavím, zaspomínam, pomodlím sa, zapálim sviečku na ich hrobe. Čas ide akosi rýchlo dopredu...

Myslím, že mám právo porovnávať. Nezažil som síce päťdesiate roky, ale už si dosť pamätám a som sklamaný zo života spoločnosti i Cirkvi. Budeme mať znova voľný deň 17. november – už sa ho neodvážim nazvať sviatkom.

Ktosi nám tento rok zobral sviatočnú Veľkú noc, namiesto účasti na bohoslužbách, rodinných stretnutiach či spoločenských udalostiach sme sedeli zavretí doma. V týchto dňoch nemáme možnosť navštíviť hroby najbližších, v predvečer sviatku Všetkých svätých som si na bráne cintorína prečítal oznam, že je to zakázané a môžem dostať pokutu. Už niekoľko mesiacov nemôžeme voľne cestovať, športovať, kultúrne žiť, nemáme možnosť slobodne sa zúčastňovať bohoslužieb. Dokonca som počul o zákaze spievať. Nebudú tieto obmedzenia  trvať aj cez Vianoce? Ešteže máme možnosť nakúpiť si, lebo z toho, čo máme v pivniciach a špajziach, by sme dlho neprežili. Ale neprežijeme ani bez viery, kultúry, duševného a duchovného pokrmu!

Máme zákaz vychádzania, máme zahalené tváre, nerozprávame sa, žijeme uzavretí vo svojich domácnostiach a naši starci v domovoch dôchodcov, bez vychádzok a návštev; podmienky ako vo väznici, navyše si za to platia...

Dokedy to takto vydržíme a čo nám to všetkým prinesie? V záujme akého dobra sa to všetko deje? Kto nato dáva podnety, zákony a nariadenia? Zdravý rozum a tisícročné skúsenosti, ktorými pohŕdame a pokúšame sa ich popierať, sme nahradili čudnými experimentmi, spoliehame sa na technické vymoženosti, mechanizáciu, automatizáciu, globalizáciu, spoliehame sa na ne aj v oblastiach, kde to nie je správne ani uskutočniteľné.

Poklesla nielen úroveň kultúry, zdravotníctva, vzdelania, aj politická úroveň poklesla. Nemali by sme sa hanbiť za dnešných politikov? Som smutný z toho, že sme to dopracovali až sem, pričom si ich slobodne sami volíme. Dokedy to chceme ešte takto vydržať? A naozaj tí, ktorí po ďalších voľbách nahradia tých dnešných politikov vo vedúcich funkciách, budú ešte horší?

V novembri 1989 sme vítali nádej na pozitívnu zmenu. Dnes vieme, že sa v podstate nič nezmenilo, respektíve mnohé k horšiemu – a my si za mnohé môžeme sami. Ak nám politici hrajú divadlo o slobode a spravodlivosti, tak len do takej miery, aby to vyhovovalo skupine mocných a bohatých. Vidíme, že spravodlivosť súdov je nedostatočná. Niekto nám klame do očí a zakrýva pravdu, hovoriac o slobode. Sloboda pre koho? Cirkev je oslabená, rozkladaná zvonku i zvnútra, smeruje k úpadku, napriek úprimnej a dobre mienenej snahe a obetavosti niektorých. V spoločnosti vládne anarchia, nekultúra, korupcia, amorálnosť, arogancia, neslušnosť, nevzdelanosť, hlúposť...

Žiadne víťazstvo dobra vo svete ani na Slovensku nevidím. Jediná záchrana je v Kristovi a v jeho Kríži a Zmŕtvychvstaní. Ak to poprieme, tvrdo za to budeme platiť. Za každý hriech príde trest, a každé dobro bude odmenené. To je prirodzený zákon, čím skôr ho uznáme, tým skôr prídeme k spokojnejšiemu, radostnejšiemu, šťastnejšiemu životu. Kristus hovoril, aby sme nebrali priveľmi vážne reči či sľuby ľudí, ale aby sme ľudí hodnotili podľa skutkov. On nás neposlal budovať lepší svet ani budovať svetový mier, ani všeľudské bratstvo, ani zbierať odpadky, ktorých rýchlo pribúda až hrozí, že sa v nich utopíme. On nás poslal ohlasovať evanjelium celému svetu. Kiež sa nám to darí. Ak sa nám to bude dariť, aj svet okolo nás sa zmení. Záleží od nás, či budeme žiť zodpovedne alebo povrchne, naprázdno. Materiálne bohatstvo nám bude vzaté, ale bohatstvo duchovné je cestou k trvalému šťastiu.

Máme ešte máte dôvody oslavovať 17. november ako štátny sviatok? Ja nie, rád by som však slávil sviatky našej spásy aspoň každú nedeľu osobnou účasťou na bohoslužbách. Neviem, kedy sa mi to konečne podarí. Možno príde čas, že to nebude možné z dôvodov prekážok na mojej strane, ale v súčasnosti mi v tom ktosi bráni pod hrozbami pokút, trestov, vyhrážok... V záujme akého dobra či slobody?!

Na budovaní takých pomerov v spoločnosti, aké vládnu dnes, som sa určite nechcel podieľať, i keď som vedel, že všetko nemôže byť podľa mojich predstáv a že tam, kde sú ľudia, nájdu sa aj chyby a nedostatky a nie všetko je dokonalé. Ale tu ktosi zasial a stále seje kúkoľ...

 

Ľudovít Košík

::

Súvisiace články:

K oslavám 17. novembra

Uplynulo 29. rokov od Novembra 1989

Ľudskosť bez Boha je falošná

K výročiu Novembra 1989

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.

4 komentáre:

  1. Naozaj, treba sa pýtať: V záujme akého dobra sa to všetko deje? V záujme koho, resp. čoho sa dejú „manévre“, ktorých sme svedkami v týchto dňoch? Neohrozuje nás omnoho viac ako vírus pandémia hystérie, strachu a klamu?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný18.11.20

    Chcem vyjadriť úprimné poďakovanie všetkým tým statočným ľuďom, ktorí včera napriek všetkým zákazom a vyhrážkam prišli na námestia po celej republike a vyjadrili svoju nespokojnosť so súčasnou politickou situáciou na Slovensku. Po zlom výsledku volieb to vidím ako prejav nádeje, že ešte žijú ľudia, ktorí dokážu rozoznať pravdu od klamstva, spravodlivosť od nespravodlivosti, dobro od zla, morálku od amorálnosti... Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. My starší si pamätáme, ako za socializmu informovali, resp. neinformovali masmédiá o protestoch proti režimu (hŕstky výtržníkov a nepriateľov štátu sa snažia narušiť verejný poriadok). Žiaľ, v rovnakom duchu informuje väčšina dnešných médií.

      A ako sa k aktuálnym protestom stavia vláda, ktorá by si mala spytovať svedomie? Príznačné je vyjadrenie ministra obrany: „Ja normálnych ľudí nevidím demonštrovať, iba opice, bitkárov, extrémistov a psychopatov.“

      Odstrániť
  3. Politický analytik a šéf agentúry Polis Ján Baránek v novom komentári píše:

    „Bol som veľmi veľmi silný antikomunista, som ním a iný ani nebudem. Som zarytý kresťan, takže inak to ani nemôže byť. Ako zarytý kresťan mám však akýsi šiesty zmysel pre totalitné praktiky. Lebo ak niečo vyzerá ako mačka a chytá to myši, asi je to mačka. Toto, čo zažívam teraz, sa veľmi podobá na tú komunistickú, alebo ak chcete, totalitnú „mačku“. Podobne mňauká, akurát ešte aj tie myši chytá mizerne...“

    Celý článok:
    https://dennikslovensko.sk/66337/baranek-vlade-to-vy-ste-nam-ukradli-november-hanbim-sa-za-kazdeho-jedneho-z-vas/

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.