15. decembra 2020

Prvenstvá ZSSR v kozmonautike

 

Karol Dučák

Obdobie totality v 20. storočí spôsobilo obyvateľom Sovietskeho zväzu veľa utrpenia. Občianska vojna, kolektivizácia, hladomory, stalinský teror, najmä však druhá svetová vojna a iné „morové rany“ spôsobili kolosálne materiálne i ľudské straty, a zdecimovali národy najväčšej krajiny sveta. Aj v tejto ťažkej epoche však žili v Sovietskom zväze ľudia s výnimočnými schopnosťami, vďaka ktorým krajina zaznamenala mnohé výrazné úspechy na poli vedy, techniky, ale aj iných sfér progresu ľudskej spoločnosti. Práve tu bola v roku 1954 pripojená na sieť prvá jadrová elektráreň na svete v meste Obninsk. Aj atómový ľadoborec Lenin, prvý na svete, bol spustený na vodu vo vtedajšom ZSSR v roku 1957. Vari najväčšie úspechy však zožal sovietsky kozmický program, ktorý zaznamenal mnohé prvenstvá pri úsilí ľudstva dobývať vesmír. Pripomeňme si ich v chronologickom slede:

 

1. Prvú umelú družicu Zeme s názvom Sputnik 1 vyslali do vesmíru vo vtedajšom Sovietskom zväze 4. októbra 1957. Zaznamenal 1 440 obletov okolo Zeme, no potom  sa dostal do zemskej atmosféry a zhorel v nej 4. januára 1958. Preslávil sa po celom svete vysielaním pípavého signálu na frekvenciách 20,005 a 40,002 MHz od 4. októbra 1957 do 25. októbra 1957.

2. Prvý živý tvor z planéty Zem, pes Lajka, bol vyslaný do vesmíru z kozmodrómu Bajkonur 3. novembra 1957 v Sputniku 2. S bezpečným návratom Lajky na Zem sa však nepočítalo a Lajka zahynula už 5–7 hodín po štarte v dôsledku stresu a prehriatia. Pre sovietskych vedcov však mal tento let veľký význam, pretože bol prípravou na prvý let človeka do vesmíru. Sputnik 2 zhorel v atmosfére po 162 dňoch na orbite a 2 570 obletoch Zeme.

3. Dňa 2. januára 1959 bola vyslaná do kozmu sonda Luna 1, ktorá ako prvá v histórii obletela Mesiac. Podľa pôvodných plánov mala tvrdo dopadnúť na mesačný povrch, avšak kvôli priveľkej rýchlosti Mesiac obletela. Má ešte jedno prvenstvo. Ide o prvý pozemský objekt, ktorý prekonal druhú kozmickú rýchlosť (11,4 km/s).

4. V tom istom roku, 12. septembra 1959, bola vyslaná na Mesiac kozmická sonda s označením Luna 2, ktorá ako prvý produkt ľudských rúk dopadla na Mesiac. Let trval 33,5 hodiny a na mesačný povrch dopadla rýchlosťou cca 3,3 km/s v oblasti Mora dažďov.  Počas svojho letu merala intenzitu a zloženie kozmického žiarenia, skúmala hustotu atmosféry, ťažké jadrá v kozmickom priestore, zloženie plynnej zložky medziplanetárnej hmoty, mikrometeority a magnetické pole Zeme aj Mesiaca.

5. O necelý mesiac neskôr, 4. októbra 1959 bola vypustená z Bajkonuru sonda Luna 3, určená na výskum Mesiaca. Zhotovila vôbec prvé snímky odvrátenej strany Mesiaca (7. októbra 1959). Okrem toho vykonávala výskum plynnej zložky medziplanetárneho priestoru, kozmického žiarenia a mikrometeoritov. Po obletení Mesiaca sa vrátila na Zem. Podľa teoretických predpokladov mala zhorieť v zemskej atmosfére 20. apríla 1960, avšak neexistujú presné údaje o tom, kedy k tomu došlo.

6. Rok 1961 patril k vôbec najvýznamnejším v dejinách kozmonautiky. Dňa 12. februára 1961 bola vyslaná prvá vesmírna sonda k Venuši, Venera 1. Bol to prvý let k inej planéte v histórii kozmonautiky. Sonda sa najprv dostala na obežnú dráhu okolo Zeme a potom ako prvá uskutočnila štart z orbitálnej dráhy okolo Zeme na medziplanetárny let, ktorého cieľom mala byť planéta Venuša. Počas letu bolo dosiahnutých niekoľko ďalších svetových prvenstiev. Išlo konkrétne o prvé použitie parabolickej antény na prenos telemetrických dát a prvé uplatnenie techniky upravovania kurzu počas letu sondy pomocou 3-osových stabilizátorov, fixovaných na Slnko a hviezdu Canopus. Po prvom týždni letu sa však odmlčala a spojenie s ňou sa už nikdy nepodarilo obnoviť. Na základe výpočtov trajektórie jej dráhy s najväčšou pravdepodobnosťou preletela okolo Venuše vo vzdialenosti 99 858 km.

7. Prvým kozmonautom sveta sa stal Jurij Gagarin dňa 12. apríla 1961. Jeho let na kozmickej lodi Vostok 1 trval 108 minút a obletel pritom Zem jedenkrát. Jeho dablérom bol German Titov, ktorý o niekoľko mesiacov neskôr uskutočnil druhý let do vesmíru. 12. apríl bol vyhlásený za Medzinárodný deň letectva a kozmonautiky.

8. Prvý človek, ktorý strávil vo vesmíre dobu dlhšiu ako jeden deň, bol v dňoch 6. až 7. augusta 1961 German Titov na Vostoku 2. Ako prvý kozmonaut v histórii počas letu jedol, trochu cvičil a aj spal. Pracoval s otvoreným priezorom skafandru. Bolo mu umožnené vyskúšať si ručné riadenie kozmickej lode. Celkove trval jeho let 25 hodín a 18 minút, pričom obletel Zem 7,5-krát. V momente letu mal 25 rokov a 330 dní, takže je najmladším kozmonautom, ktorý kedy letel do vesmíru. Do dejín sa však zapísal aj nepríjemnými prvenstvami. Ako prvý kozmonaut trpel kinetózou (kozmickou chorobou) a počas šiesteho obletu Zeme aj zvracal.

9. Dňa 1. novembra 1962 vyslali prvú sondu k Marsu s označením Mars 1. Táto misia však bola neúspešná a nesplnila očakávania, ktoré boli do nej vložené. Ako prvá preletela okolo Marsu, avšak v pomerne veľkej vzdialenosti asi 193 000 km, hoci podľa pôvodných plánov sa mala k planéte priblížiť na vzdialenosť 11 000 km. Celý let sprevádzali poruchy, avšak napriek tomu sonda poskytla prvé údaje o fyzikálnych vlastnostiach vesmíru medzi dráhami Zeme a Marsu. Uskutočnila meranie radiačných pásov Zeme, intenzity kozmického žiarenia a magnetického poľa v medziplanetárnom priestore, zaznamenala frekvenciu nárazov mikrometeoritov v rôznych vzdialenostiach od materskej planéty a potvrdila prítomnosť slnečného vetra.

10. Prvý prípad letu viacerých kozmických lodí v tom istom čase, v tomto prípade súčasný pobyt vo vesmíre dvoch kozmických lodí Vostok 3Vostok 4, sa uskutočnil v roku 1962. Najprv bol 11. augusta 1962 vypustený Vostok 3 s kozmonautom Andrijanom Nikolajevom. O deň neskôr, 12. augusta 1962, sa na obežnú dráhu dostal Vostok 4 s Pavlom Popovičom na palube. Andrijan Nikolajev sa ako prvý kozmonaut odpútal od bezpečnostným pásov a vznášal sa voľne v kabíne. Ďalšie svetové prvenstvo dosiahol tým, že nakrúcal Zem na farebnú filmovú kameru. Obe kozmické lode sa počas letu priblížili až na vzdialenosť približne 6,5 km. Po prvýkrát sa stalo, že dvaja kozmonauti spolu komunikovali počas letu cez rádio. Obaja kozmonauti sa vrátil na Zem 15. augusta 1962 ráno (podľa svetového času). Najprv Nikolajev a o niekoľko minút po ňom Popovič.

11. Prvá kozmonautka sveta, Valentina Tereškovová, sa dostala do vesmíru 16. júna 1963 na lodi Vostok 6. Počas svojho letu obletela našu planétu 48-krát a vo vesmíre strávila bezmála tri dni. Počas letu jej bolo veľmi zle, dokonca až natoľko, že v pozemnom riadiacom stredisku zvažovali aj alternatívu predčasného návratu na Zem. Napokon však Tereškovová vydržala útrapy, aj keď nemohla realizovať naplánované testy. Trpela kinetózou (kozmickou chorobou) a veľkou únavou, na ktorú sa opakovane sťažovala. Dnes sa špekuluje o tom, že mohlo u nej ísť aj o prejavy nervového zrútenia. Hneď po návrate z kozmu sa priamo v Kremli vydala za kolegu Nikolajeva a po roku sa im narodila dcéra Jelena (ktorá sa neskôr stala lekárkou) ako vôbec prvé dieťa v histórii ľudstva, ktorého obaja rodičia boli vo vesmíre. Po rozvode s Nikolajevom sa však znovu vydala za vojenského lekára Julija Šapošnikova a žila s ním až do jeho smrti v roku 1999.

12. Prvý kozmický let viacčlennej posádky bol realizovaný v dňoch 12.–13. októbra 1964 na kozmickej lodi Voschod 1. Traja kozmonauti Vladimír Komarov, Konstantin Feoktistov a Boris Jegorov leteli celkove 24 hodín, 17 minút a 3 sekundy a po úspešnom pristáti v návratovej kabíne mali za sebou 16 obletov Zeme. Paradoxne, let bol organizovaný narýchlo, na príkaz najvyššieho predstaviteľa vtedajšieho ZSSR, Nikitu Chruščova, ktorý sa obával, že by Američania mohli realizovať let viacčlennej posádky skôr. Išlo teda o prestížnu záležitosť, pretože Sovieti chceli za každú cenu v kozme triumfovať. Aj za cenu smrti troch kozmonautov. Pôvodne mala byť pre let použitá novovznikajúca kozmická loď Sojuz, ale tá existovala ešte len na rysovacích doskách. Hlavný konštruktér Sergej Koroľov pod silným politickým tlakom siahol ku krajnému riešeniu a pre let upravil existujúcu loď Vostok, určenú len pre jedného kozmonauta. Minimálny vnútorný priestor lode Vostok neumožňoval let troch kozmonautov so skafandrami, preto mali kozmonauti na sebe len teplákové súpravy. Išlo vlastne o prvý prípad v histórii, keď leteli do vesmíru kozmonauti bez skafandrov. Čo bolo ešte horšie, z kabíny museli odstrániť aj veľké katapultážne sedadlo a všetky veci, ktoré neboli pre let absolútne nevyhnutné. Kozmonauti, natlačení v kabíne ako sardinky, nemali k dispozícii štandardný záchranný systém, takže boli vystavení mimoriadne vysokému riziku smrti pri tomto lete. Napokon však bol let zavŕšený úspešne a kozmonauti sa vrátili na Zem živí a zdraví, aj keď počas letu prekonávali stavy nevoľnosti a Feoktistov dokonca niekoľkokrát zvracal.

13. Prvý výstup kozmonauta do vesmíru bol zaznamenaný 18. marca 1965. Tým kozmonautom bol Alexej Leonov, ktorý opustil kozmickú loď Voschod 2 a po 12 minútach a 9 sekundách sa do nej vrátil. Loď štartovala z kozmodrómu Bajkonur 18. marca 1965 s dvomi kozmonautmi na palube. Spolu s Leonovom letel na túto misiu aj Pavol Beľajev. Obom kozmonautom síce niekoľkokrát bezprostredne hrozila smrť na palube lode v dôsledku asi siedmich technických nehôd počas letu, ale napokon šťastne pristáli po absolvovaní 18 obletov Zeme a 26 hodinách, 2 minútach a 17 sekundách letu.

14. Sovietska kozmická sonda Venera 3 ako prvá dosiahla inú planétu. Sonda štartovala zo Zeme 16. novembra 1965 a dňa 1. marca 1966 dopadla na Venušu s odchýlkou iba 450 km od plánovaného miesta pristátia. Misia skončila úspešne, aj keď sonda nepriniesla nijaké informácie o Venuši.

15. Prvá sonda, ktorá mäkko pristála na Mesiaci, bola Luna 9. Štartovala 31. januára 1966 a na povrch Mesiaca dosadla 3. februára 1966 vo východnej oblasti Oceánu búrok. Dopravila na mesačný povrch automatickú mesačnú stanicu (AMS), ktorej aktívna existencia na mesačnom povrchu skončila po 75 hodinách. Poskytla kvalitné detailné snímky mesačného povrchu a merala intenzitu radiácie, spôsobenej účinkom kozmického žiarenia a žiarenia mesačného povrchu. Sonda tiež s určitosťou dokázala, že mesačný povrch je pevný.

16. Prvou umelou družicou Mesiaca sa stala sovietska automatická kozmická sonda Luna 10. Štartovala z kozmodrómu Bajkonur 31. marca 1966 a 3. apríla toho istého roku sa dostala na selenocentrickú obežnú dráhu vo výške 350–1017 km nad povrchom Mesiaca. Po ukončení brzdiaceho manévru začala plniť svoju činnosť vedecká aparatúra, ktorá ako prvá získala údaje o všeobecnom chemickom zložení Mesiaca na základe povahy gama žiarenia jeho povrchu. Uskutočnila výskum rádioaktivity mesačných hornín. Veľmi dôležitým bodom výskumného programu bolo štúdium gravitačného poľa Mesiaca. Pri analýze trajektórie satelitu vedci zistili, že gravitačné pole Mesiaca je asymetrické. Mesiac totiž nie je sférický. Štúdiom obežnej doby satelitu vedci tiež spresnili pomer hmotností Mesiaca a Zeme (1 / 81,3). Citlivé magnetometre umožnili študovať magnetické pole Mesiaca, ktoré je asi tisíckrát slabšie ako magnetické pole Zeme a navyše nemá také póly ako sú magnetické póly Zeme. Stanica mala aj špeciálne senzory citlivé na dopad mikrometeoritov, pomocou ktorých vedci stanovili, že hustota tuhej meteorickej hmoty v blízkosti Mesiaca je asi stokrát vyššia ako priemer pre medziplanetárny priestor. Činnosť sondy zabezpečovali chemické batérie a po ich vybití sonda ukončila svoju činnosť. Došlo k tomu po 56 dňoch letu a 460 obehoch Mesiaca. Kuriozitou letu bolo vysielanie melódie hymnickej piesne Internacionála z palubnej stanice Luna-10 na Zem pre delegátov 23. zjazdu KSSZ.

17. Venera 4 bola prvou atmosférickou sondou Venuše. Zo Zeme štartovala spolu s ďalšími nevyhnutnými zariadeniami 12. júna 1967. Následne bola navedená pomocou plošiny Ťažolyj Sputnik (67-058B) na medziplanetárnu dráhu k Venuši. 18. októbra 1967 bolo obnovené rádiové spojenie so sondou vo vzdialenosti 45 000 km od povrchu planéty. Hlavná časť sondy zhorela v atmosfére, ale predtým stihla poskytnúť dôležité informácie o pomeroch v okolí Venuše. Pristávací modul zabrzdil svoj let a pomocou systému padákov pristál na planéte. Počas približovania sa k povrchu planéty celých 94 minút vysielal priamo na Zem signály o uskutočnených meraniach, kým neprestal vysielať vo výške 24,96 km, pravdepodobne rozdrvený vysokým tlakom atmosféry planéty. Posledné meranie zaregistrovalo okolitú teplotu 270 stupňov. Sonda zanikla 18. októbra 1967. Venera 4 zabezpečila prvú chemickú analýzu atmosféry Venuše, ktorá obsahuje prevažne oxid uhličitý a okrem toho malé percento dusíka. Dôležitým prínosom sondy bol poznatok, že hustota atmosféry Venuše je omnoho vyššia, ako sa dovtedy predpokladalo.

18. Zond 5 bol názov sovietskej sondy, ktorá ako prvá v dejinách ľudstva obletela Mesiac a následne sa úspešne vrátila na Zem. Bola to vlastne upravená verzia kozmickej lode Sojuz, predurčenej na uskutočnenie pilotovaného obletu Mesiaca. S jej letom je spojených aj viacero iných prvenstiev. Na jej palube boli aj živočíchy (dve suchozemské korytnačky, vínne mušky, chrobáky, červy, rastliny a ich semená, či baktérie), ktoré let prežili napriek neplánovane vysokému preťaženiu pri návrate sondy na Zem. Tento úspech Sovietov vystrašil Američanov, ktorí sa začali obávať, že nasledujúci sovietsky let k Mesiacu by mohol byť pilotovaný, a tak urýchlili prípravu svojej misie Apollo 8. Sonda Zond 5 tiež ako prvá poskytla kvalitné snímky Zeme z veľkej vzdialenosti. 14. septembra 1968 bola sonda vypustená z Bajkonuru a navedená na parkovaciu obežnú dráhu Zeme. Následne bola vyslaná k Mesiacu, ktorý obletela 18. septembra 1968 vo výške 1 950 km nad jeho povrchom. Pri spiatočnom lete urobila snímky Zeme vysokej kvality zo vzdialenosti vyše 90 000 km od materskej planéty. Pôvodný plán predpokladal pristátie sondy na území ZSSR, avšak kvôli poruche orientačného systému musela sonda pristáť 21. septembra 1968 v Indickom oceáne. Bolo to vôbec prvé pristátie sovietskej kozmickej lode alebo sondy v oceáne a tiež prvé pristátie mimo územia Sovietskeho zväzu. Po pristáti bol návratový modul vyzdvihnutý na jednu z hliadkovacích lodí, ktorá ho priviezla do Bombaja. Odtiaľ ho letecky dopravili do Moskvy 4. októbra 1968.

19. V roku 1967 došlo k prvému spojeniu dvoch kozmických lodí bez ľudskej posádky. Išlo o lode Kozmos 186Kozmos 188. Kozmos 186 bol bezpilotný kozmický koráb, vyslaný do vesmíru 27. októbra 1967. Bola to „aktívna“ kozmická loď, ktorej úlohou bolo pomocou rádiolokačnej antény nájsť „pasívny“ kozmický koráb Kozmos-188, priblížiť sa a pripojiť sa k nemu. Kozmos 188 štartoval z Bajkonuru 30. októbra 1967 a bol to takisto bezpilotný kozmický koráb. Spojenie sa podarilo, aj keď nie dokonale. Lode sa spojili mechanicky, ale nie elektricky. Leteli spojené 3,5 hodiny, potom sa na povel zo Zeme oddelili a leteli samostatne. Oficiálne oba koráby pristáli v určených oblastiach ZSSR – Kozmos 185 dňa 31.10.1967 a Kozmos 188 o niekoľko dní neskôr dňa 2.11.1967. V zahraničí sa však objavili špekulácie o tom, že jeden z korábov bol zámerne deštruovaný systémom núdzového ničenia.

20. Luna 16 bola sovietska automatická kozmická sonda, ktorá ako prvá dokázala sama odobrať vzorky z povrchu Mesiaca a vrátiť sa s nimi úspešne na Zem. Po odštartovaní  z Bajkonuru 12. septembra 1970 zakotvila dňa 16. septembra na selenocentrickej obežnej dráhe a potom korekciami postupne znižovala výšku svojej obežnej dráhy, až 20. septembra bezpečne pristála mesačnom povrchu v oblasti Mora hojnosti. Krátko po pristátí vrtákom odobrala vzorku mesačnej horniny (108 gramov), ktorú následne premiestnila do návratového puzdra. Návratová časť sondy odštartovala z mesačného povrchu smerom k Zemi 21. septembra. Návratové puzdro sa oddelilo od zvyšku sondy 24. septembra 1970 a bezpečne pristálo v Kazachstane.

21. V rámci programu Luna úspešne pristáli na Mesiaci dve sovietske robotické vozidlá, použité pri prieskume mimozemských kozmických objektov. Prvým v celosvetovom meradle bol Lunochod 1 v roku 1970, druhým Lunochod 2 v roku 1973. Lunochod 1 vyniesla do kozmu automatická medziplanetárna sonda Luna 17 dňa 10. novembra 1970. Po navedení na selenocentrickú obežnú dráhu a následných korekciách dráhy pristála bez problémov 17. novembra 1970 v severnej časti Mora Dažďov. Následne  zišlo z pristávacej plošiny samotné vozidlo Lunochod 1 a začalo plniť svoju misiu. Na mesačnom povrchu pracovalo do 4.10.1970. Vykonal vyše 500 meraní pevnosti povrchu a 25 chemických rozborov, a navyše odoslal na Zem vyše 20 000 detailných snímok povrchu a vyše 200 panoramatických snímok. Vozidlo bolo v pohybe 49 hodín a najazdilo pritom 10 540 metrov po mesačnom povrchu. Lunochod 2 bol do vesmíru vynesený sondou Luna 21 dňa 8. januára 1973. Sonda pristála na mesačnom povrchu 15. januára v východnej oblasti Mora Jasu. Lunochod 2 opustil sondu nasledujúci deň. Oficiálne skončil svoju činnosť predčasne 4. júna 1973 kvôli havárii, ale napriek tomu dokázal odoslať 80 000 televíznych záberov povrchu a nasnímať 86 panoramatických fotografii. Po mesačnom povrchu najazdil rekordných 37 km.

22. Prvá kozmická stanica na svete Saľut 1 bola vypustená na obežnú dráhu okolo Zeme 19. apríla 1971. Bola navedená na obežnú dráhu vo výške 200–222 km nad zemským povrchom a táto dráha bola neskôr upravovaná pomocou korekčného motora. Stanica, skladajúca sa z niekoľkých rôzne veľkých úsekov tvaru valca, mala dĺžku 20 metrov a maximálnu šírku 4 metre. Súčasťou stanice Saľut 1 bolo observatórium ORION, ktoré umožňovalo fotografovanie objektov v krátkovlnnom spektre. Na stanici boli realizované lekárske a biologické experimenty a tiež astronomické pozorovania. Aparatúra bola vybavená dvomi ďalekohľadmi. Pre kozmonautov bola k dispozícii aj toaleta. K stanici leteli dve kozmické lode. Misia lode Sojuz 10 s kozmonautmi Vladimírom Šatalovom, Alexejom Jelisejevom a Nikolajom Rukavišnikovom na palube skončila veľkým neúspechom, dokonca posádke lode hrozila záhuba, pretože po spojení lode so Saľutom 1 kozmonauti nemohli prejsť do stanice, ale nemohli ani loď odpojiť od nej. Hrozilo, že loď ostane pripojená ku kozmickej stanici a dôjde k veľkej tragédii. Našťastie o niečo neskôr sa Sojuz 10 samovoľne odpojil od kozmickej stanice a pristál na zemi. Veľkou tragédiou však skončila nasledujúca misia kozmickej lode Sojuz 11, posádku ktorej tvorili kozmonauti Georgij Dobrovoľskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev. Kozmonauti sa síce dostali do kozmickej stanice a vykonávali na nej rozličné pozorovania, merania a experimenty, ale zahynuli pri návrate na Zem. Príčinou tragédie bolo predčasné otvorenie ventilu vyrovnávania tlaku vzduchu. Existencia Saľutu 1 skončila po 175 dňoch na obežnej dráhe. Stanica zanikla vo vodách Tichého oceána 11. októbra  1971.

23. Sovietska kozmická sonda Mars 2 dopadla ako prvý umelý objekt na povrch Marsu. Jej štart sa uskutočnil 19. mája 1971. Skladala sa z orbitálneho a pristávacieho modulu. Ešte pred navedením sondy na orbitálnu dráhu sa od nej 27. novembra oddelil pristávací modul. Systém mäkkého pristátia však z neobjasnených príčin zlyhal a tak pristávací modul o 4,5 hodiny neskôr dopadol tvrdo na povrch Marsu na mieste s približnými súradnicami 44° j. š. a 47° v. d. Orbitálny modul bol navedený na orbitu okolo planéty a svoju činnosť skončil 22.8.1972.

24. Prvá sonda v histórii, ktorá mäkko pristála na Marse, mala označenie Mars 3. Štart zo Zeme sa uskutočnil 28. mája 1971. Podobne ako Mars 2 sa skladala z orbitálneho a pristávacieho modulu. Pred vstupom do atmosféry planéty sa oba moduly oddelili od seba. Orbitálny bol navedený navedený na eliptickú dráhu okolo Marsu. Pristávací modul začal s pristávacím manévrom 2. decembra 1971. Pristál nepoškodený na mieste so súradnicami 45° j. š. a 158° z. d. Odvysielal odtiaľ časť snímky marťanského povrchu. Snímka bola síce veľmi nekvalitná, ale umožňovala identifikovať horizont. Orbitálny modul fungoval do 22. augusta 1972.

25. Prvou umelou družicou Venuše sa v roku 1975 stala planetárna sonda Venera 9. Bola vypustená z kozmodrómu Bajkonur 8. júna 1975. Na orbitu okolo Venuše sa dostala 20. októbra 1975. Aj táto sonda sa skladala z orbitálnej časti a pristávacieho puzdra. Orbitálna časť sprostredkúvala rádiové spojenie so Zemou a skúmala horné vrstvy atmosféry Venuše. Pristávacie puzdro s vedeckou aparatúrou pristálo na povrchu planéty.

26. Prvý cudzinec na kozmickej lodi iného štátu bol československý občan Vladimír Remek. Na lodi Sojuz 28 vzlietol do kozmu 2. 3. 1978 a šťastne pristál 10. 3. 1978.

27. Prvá sovietska kozmická loď, ktorá uskutočnila počas jedného letu spojenie v dvomi kozmickými stanicami, niesla označenie Sojuz T-15. Zo Zeme odštartovala 13. marca 1986. S kozmickou stanicou Mir sa spojila 15. marca 1986. Kozmonauti Leonid Kizim a Vladimír Soloviov sa po kontrole hermetickosti spojenia premiestnili do stanice a zotrvali v nej 51 dní, počas ktorých vykonávali rôzne pracovné činnosti. 5. mája Sojuz T-15 opustil stanicu Mir a 6. mája 1986, po 29 hodinách letu, sa spojil so staršou kozmickou stanicou Saľut 7. Kozmonauti tu vykonali údržbu stanice a o niečo neskôr rôzne geofyzikálne a vedecko-technické experimenty. 25. mája kozmonauti s loďou Sojuz T-15 opustili Saľut 7 a znovu spojili kozmickú loď so stanicou Mir. 16. júla 1986 sa Sojuz T-15 naposledy odpojil od stanice Mir a definitívne sa vrátil na Zem. Pristávacia kabína, v ktorej boli kozmonauti, hladko pristála v ten istý deň na území Kazachstanu.

 

Americký kozmický program bol až do roku 1968 v tieni úspechov sovietskej kozmonautiky a hral v dobývaní kozmu druhé husle. Situácia sa začala meniť 21. decembra 1968, keď Američania vyslali do vesmíru kozmickú loď Apollo 8, prvú družicu Mesiaca s ľudskou posádkou. Tá v dňoch 25. a 26. decembra uskutočnila desať obletov Mesiaca, potom nastúpila cestu späť k Zemi, na konci ktorej traja kozmonauti šťastne pristáli na materskej planéte 27. decembra 1968.

Epochálny úspech Američanov však prišiel 20. júla 1969, keď na Mesiaci po prvý raz pristáli ľudia, dvaja americkí kozmonauti, letiaci na kozmickej lodi Apollo 11. Bol to prvý prípad v dejinách ľudstva, keď človek opustil rodnú planétu a dotkol sa vlastnou nohou povrchu iného prirodzeného vesmírneho telesa. Loď Apollo 11 štartovala zo Zeme 16. júla 1969 a na rodnú planétu sa bez problémov vrátila 24. júla 1969. Na palube lode boli traja kozmonauti, avšak na povrch Mesiaca zostúpili len dvaja z nich.

Vďaka týmto úspechom Američania prerušili úspešnú šnúru sovietskych prvenstiev a sami prebrali technologickú prevahu v dobývaní vesmíru. Súboj o vesmírne prvenstvá medzi obomi kozmickými veľmocami pokračoval ďalej, pričom ZSSR sa začal čoraz viac zameriavať na stavbu kozmických staníc, kým USA sa prednostne venovali vývoju raketoplánov. Sympatickým momentom tohto obdobia však bola skutočnosť, že popri súťaživosti a snahe predstihnúť rivala nastalo od roku 1972 aj obdobie spolupráce ZSSR a USA pri dobývaní kozmu. Významným príkladom tejto spolupráce bol spoločný kozmický experiment oboch veľmocí Apollo-Sojuz alebo aj Sojuz-Apollo. V rámci tohto experimentu došlo 17. júla 1975 k prvému spojeniu sovietskej kozmickej lode Sojuz 19 s americkou loďou Apollo (sporadicky neoficiálne označovanej ako Apollo 18) nad severným Francúzskom vo výške 223–225 km nad zemským povrchom. Sovietski a americkí kozmonauti sa potom stretli a vykonávali experimenty i rôznu inú činnosť. Išlo o vôbec prvé spojenie dvoch kozmických lodí rôznych štátov sveta. Dňa 19. júla 1975 sa Apollo odpojilo od Sojuzu na vzdialenosť asi 200 metrov a po približne polhodine sa obe lode po druhýkrát na niekoľko hodín spojili. Ešte v ten istý deň došlo k definitívnemu odpojeniu oboch lodí a ich príprave na pristátie. Návratový modul Sojuzu 19 bezpečne pristál v Kazachstane 21. júla 1975, Američania úspešne pristáli na hladine Tichého oceánu 24. júla 1975.

Keď sa v roku 1991 rozpadol ZSSR, zanikol časom aj sovietsky kozmický program. V roku 1992 vznikla Ruská kozmická agentúra pri Vláde RF (jej názov sa potom viackrát zmenil) ako pokračovateľka slávnej sovietskej kozmickej tradície.

 

Karol Dučák

3 komentáre:

  1. Karol Dučák16.12.20

    Fanúšikov kozmonautiky zaiste potešil ruský film "Prvý vo vesmíre" z roku 2017, popisujúci prvý výstup do vesmíru sovietskeho kozmonauta Alexeja Leonova, ktorý opustil kozmickú loď Voschod 2 a po 12 minútach a 9 sekundách sa do nej vrátil. Režisérom filmu je Dmitrij Kiseljov a postavu Alexeja Leonova zahral populárny ruský herec Jevgenij Mironov.
    Nie tak dávno, 11. novembra 2020 o 20.35, si ho mohli pozrieť na JOJ-ke aj slovenskí televízni diváci. Film som videl aj ja a veľmi sa mi páčil. Špičková kvalita filmu je najlepším svedectvom rapídneho vzostupu ruskej kinematografie v súčasnej dobe.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem za článok, dozvedel som sa z neho mnoho mne dosiaľ neznámeho.
    Skúmanie a dobývanie vesmírneho priestoru je v každom ohľade zaujímavé a dobrodružné...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák20.12.20

    Mal som 8 rokov, keď sa svet dozvedel tú úžasnú správu o prvom lete do vesmíru Jurija Gagarina do vesmíru. Naša rodina nemala v tej dobe ešte ani televízor, iba rádio. Živo si však spomínam, že všade bolo počuť ten veľký hit vtedajšej doby:
    „Celý svět slyšel tu zprávu TASSu
    Celý svět zanechal hovorů
    Celý svět vyskočil od rozhlasu
    A zdvihl pohledy nahoru
    Dobrý den majore Gagarine
    Tak jsme se tedy už dočkali
    Celý svět připil vám rudým vínem
    Lidé vám ze zdola mávali…“
    A ešte mi utkvelo v pamäti: „máte prý majore dvacetsedm a svět je mladý kolem vás…“
    Táto dejinná udalosť však ovplyvnila aj našu ľudovú slovesnosť. Na východnom Slovensku, kde som mal trvalé bydlisko prakticky celý život, vznikali nové častušky s Jurijom Gagarinom. Jedna z nich má takýto text:
    „Víľecel Gagarin vo veľkim korabe
    a pan Džon Kenedy za uchom še škrabe.

    Nijak mu neidze pod joho bajusy,
    že perše do neba vyľeceľi Rusi.

    Furt som sebe dumal, taku som mal viru,
    že perši Šarišan pujdze do vesmiru.

    Rus abo Šarišan take kamaraci,
    jeden za druhoho i život utraci.“
    Časom sa vyskytli rôzne verzie s inými textami. Uvádzam aj link na pieseň v origináli: https://www.youtube.com/watch?v=K1zQ9j8SFYQ

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.