- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

28. septembra 2021

Panna Mária a diktátor Stalin (8)

 

Karol Dučák
Návrat Stalina k starým praktikám po vojne

Aj keď sa v priebehu druhej svetovej vojny zdalo, že Cirkev v Sovietskom zväze po nekonečnej sérii represií pred Veľkou vlasteneckou vojnou úplne ožila a teraz môže bez problémov rozširovať svoje aktivity, bolo to skôr zbožné želanie ako reálna skutočnosť. Mýty o „pravoslávnom Stalinovi“, ktoré sa v určitej časti ruskej spoločnosti rozšírili a sú živené až dodnes, sa nezakladajú na pravde. Krutým historickým paradoxom je, že drvivá väčšina sovietskych chrámov, ktoré ostali otvorené aj po druhej svetovej vojne (asi 14 000 vrátane 101 kláštorov), sa nachádzala na územiach predtým okupovaných vojskami agresora, „alebo sa stali súčasťou ZSSR spolu s pripojenými západnými územiami. Preto je nesprávne časté tvrdenie, že počas vojny za Stalina bolo otvorených 20 000 kostolov“ (vetrovo.ru).

Podobná situácia nastala aj v existencii kláštorov. Takmer všetky, ktoré boli otvorené počas takzvaného nového kurzu, sa nachádzali na predtým okupovaných územiach. Jedinou výnimkou bola Trojicko-sergijevská lavra. Lenže pomery Ruskej pravoslávnej cirkvi mali ďaleko od ideálnej situácie. Sovietska moc za Stalina síce dovolila vydávať liturgickú literatúru, ale len vo veľmi obmedzenom rozsahu. Potreby miliónov pravoslávnych veriacich v ZSSR to nijako nemohlo uspokojiť. Ruská pravoslávna cirkev nedostala do vlastníctva svoje pozemky a nedosiahla plnohodnotný právny status. Stále mala v sovietskej spoločnosti len druhoradý význam. Iniciatívy súvisiace s rozšírením práv a vplyvu Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré vyvíjal patriarcha Alexij, boli ignorované. Povolená sieť náboženských vzdelávacích inštitúcií bola pre rozsah krajiny minimálna a úplne neadekvátna pre reprodukciu kňazov. Študoval tam nedostatočný počet ľudí a navyše mnohí z nich so štúdiom predčasne skončili. Patriarcha sa sťažoval, že voľné miesta kňazov musia byť obsadené pologramotnými, pochybnými a diskutabilnými ľuďmi, ktorí sa na svoje povolanie nehodili. Režim nepovolil misijnú činnosť Ruskej pravoslávnej cirkvi a jej charitatívne aktivity prestali s koncom vojny, keď potreba pomoci na fronte zanikla.

Úrady s pomocou orgánov štátnej bezpečnosti a straníckeho aparátu bedlivo sledovali, či „duchovenstvo“ neovplyvňuje vzdelávanie a výchovu dorastúcej mládeže a nepreniká do škôl a klubov, aby „otrávilo“ myslenie sovietskych robotníkov, komunistov a komsomolcov. Duchovenstvo a laici boli v rámci stalinského nového kurzu spútaní mnohými obmedzeniami. Naďalej boli podozrievaní úradmi ako nespoľahlivé elementy a žili pod dozorom represívnych orgánov (porov. rbc.ru). Až do konca vojny bola teda situácia sovietskych kresťanov síce lepšia ako v časoch predvojnového teroru, ale aj naďalej veľmi ťažká. O úplnej náboženskej slobode v krajine sa v žiadnom prípade nedalo hovoriť.

Porážka Nemcov a ich spojencov v roku 1945 znamenala skončenie strašného krviprelievania na bojiskách druhej svetovej vojny. Najviac sa o to zaslúžili národy ZSSR a tie priniesli aj najväčšie obete. Štatistiky sa rôznia v údajoch o počtoch usmrtených ľudí v tejto strašnej genocíde národov ZSSR. Poväčšine sa uvádza, že počas Veľkej vlasteneckej vojny zahynulo 26,6 milióna obyvateľov Sovietskeho zväzu, z toho bolo 8 868 400 príslušníkov ozbrojených síl. Na civilistov pripadalo asi 18 miliónov obetí na životoch (porov. mil.ru). Čoraz častejšie sa však objavujú aj omnoho pesimistickejšie štatistiky, ktoré hovoria o vyše 40, či dokonca v prípade V. I. Kozlova až o 50 miliónoch usmrtených obyvateľoch ZSSR počas druhej svetovej vojny (porov. ospu.ru).

Aj z tých, ktorí prežili, boli prakticky všetci poznačení duchovnými i telesnými zraneniami. Milióny ľudí s amputovanými údmi a ranami na tele i duši museli po najstrašnejšej vojne všetkých čias obnovovať krajinu, ktorá bola úplne zdevastovaná. Agresori v rokoch 1941–1945 celkom alebo čiastočne zničili v Sovietskom zväze 1 710 miest i vyše 70 tisíc dedín a osád. Celkove „poškodili viac ako 6 miliónov budov, čím zbavili obydlia asi 25 miliónov osôb. Z prevádzky vyradili 31 850 priemyselných podnikov, medzi nimi asi 60 % závodov, ktoré do vojny tavili oceľ, a vyše 60 % baní na uhlie. Zničili 65 000 km železničných tratí a asi 4 100 staníc. Za obeť padlo aj 36 000 miest spojenia. Ohromné boli straty poľnohospodárstva. Išlo o 7 miliónov koní, 17 miliónov kusov veľkého rohatého dobytku, 20 miliónov ošípaných, 27 miliónov oviec a kôz, ktoré boli zabité, zrekvirované alebo odvlečené do Nemecka. Okrem toho sa zničilo 40 000 nemocníc a ďalších liečebných zariadení. Systematicky sa pustošila aj vzdelávacia sústava – 84 000 základných, stredných i vysokých škôl a 43 000 verejných knižníc“ (noveslovo.sk).

Skončenie druhej svetovej vojny znamenalo pre obyvateľov Sovietskeho zväzu veľkú úľavu a možnosť obnoviť zničenú krajinu. Najväčšia krajina sveta sa spamätávala z ťažkých rán a jej obyvatelia pomaly zabúdali na beštiálne vojnové zločiny okupantov, ktoré postihli milióny ľudí v ZSSR. Život bežných občanov Sovietskeho zväzu sa pomaly konsolidoval, lenže ani po druhej svetovej vojne sa občania Sovietskeho zväzu nedočkali úplnej slobody. Platilo to aj o sovietskych kresťanoch, ktorým režim neumožnil úplnú slobodu vierovyznania. Ba naopak, postupom času boli ich práva čoraz viac obmedzované.

Stalin, neprávom oslavovaný ako strojca veľkého víťazstva sovietskeho ľudu nad okupantmi, sa poučil z vojnových udalostí. Pochopil, že môže vlastenectvo a lojalitu veriacich využiť vo svoj prospech. Preto aj po vojne, navzdory očakávaniam, pokračoval ešte istú dobu v politike nového kurzu. Ten Stalinov „liberalizmus“ mal však svoje pevne vymedzené hranice a bol motivovaný praktickými záujmami. Diktátor sa snažil využiť cirkvi, predovšetkým Ruskú pravoslávnu cirkev, vo svojich ambicióznych zahraničnopolitických plánoch. Podporovaný činovníkmi chcel zvolať do Moskvy nový Svetový sobor, ktorý by mohol vyhlásiť moskovský patriarchát za centrum svetového pravoslávia. Aj takto, s využitím Ruskej pravoslávnej cirkvi, sa Stalin snažil postaviť Moskvu do centra svetového diania. Diktátorove plány sa však nestretli s pochopením niektorých pravoslávnych patriarchov, ktorí odmietli jeho mocenské ambície podporovať. Stalin neuniesol sklamanie z tohto neúspechu a jeho relatívne priaznivý postoj voči veriacim sa nenávratne skončil. Trest na seba nenechal dlho čakať – od roku 1948 až do Stalinovej smrti už úrady nedovolili otvoriť ani jeden pravoslávny chrám ani modlitebné domy iných konfesií. Naopak, vo veľkom začali zatvárať chrámy a prenasledovať veriacich a pribúdalo represií voči duchovným na základe vyfabrikovaných obvinení z „antisovietskej činnosti“ (porov. rbc.ru).

Historik M. V. Škarovskij píše: „Ak v roku 1948 orgány štátnej bezpečnosti zatkli pre náboženské záležitosti 3296 ľudí vrátane 357 duchovných, v roku 1949 ich bolo 6456 a 571, v roku 1950 – 6072 a 455, v roku 1951 – 5477 a 273 a v rokoch 1952 a 1953 – ešte 5187, vrátane 130 duchovných (drvivú väčšinu z nich tvorili pravoslávni veriaci)“ (citované podľa: vetrovo.ru).

Ak do roku 1947 boli ešte na niektorých miestach otvorené chrámy na základe vytrvalých požiadaviek veriacich, od roku 1948 do roku 1953 napriek mnohým žiadostiam veriacich už nebol otvorený ani jeden. Pokusy prvého hierarchu o stretnutie so Stalinom boli neúspešné. V roku 1946 bolo duchovenstvo zaťažené veľkým daňovým bremenom.

Всесоюзное общество по распространению политических и научных знаний (Všezväzová spoločnosť pre šírenie politických a vedeckých poznatkov), založená v roku 1947, zabezpečovala ateistické vzdelávanie obyvateľstva. Totalitný režim tak dal jasne najavo, že náboženstvo je pre sovietsku spoločnosť nepotrebné.

V roku 1948 boli zakázané náboženské procesie a začalo sa zatváranie kostolov a kláštorov. Bola zamedzená akákoľvek činnosť Cirkvi mimo chrámov, „bolo zakázané vykonávať cirkevné obrady doma, modlitby na poliach, predaj náboženských predmetov mimo kostolov, atď. Zosilneli represie proti veriacim“ (vetrovo.ru).

Situácia sovietskych kresťanov sa postupne zhoršovala. Do roku 1949 bolo zatvorených 1 150 chrámov. Už predtým, v rokoch 1946–1947, bolo zlikvidovaných šestnásť kláštorov. Na úplnú slobodu vierovyznania museli veriaci v Sovietskom zväze čakať ešte ďalších vyše štyridsať rokov.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti jasne dokazujú, že Stalin sa po vojne správal k veriacim podľa svojho obvyklého zradného scenára. Život Cirkvi bez prekážok a represií, ktorý diktátor sľúbil pri stretnutí s hierarchami, sa nerealizoval. Stalin postavil štruktúry, ktoré povolil, pod tvrdý tlak totalitného štátu. Duchovenstvo, zámerne zbavené spätnej väzby so spoločnosťou, bolo v zajatí akéhosi osobitého „geta“. Ako sa vyjadril kňaz Alexander Borisov, Stalin prisúdil Cirkvi skromnú rolu historickej rezervácie, podporujúcej vlastenecké cítenie, a zároveň tichý prístav pre dôchodcov, bezpečný pre jeho režim. Preto nemožno hovoriť o nejakom „cirkevnom obrodení“ v stalinskej ére. Stalin ani nepovažoval nový kurz vo vzťahu k cirkvám ako permanentnú politiku do budúcnosti. Preňho to bolo len dočasné riešenie, vynútené historickými okolnosťami. Sovietsky komunistický štát zostal ateistický. Ani „v budúcnosti sa nechystal vzdať sa novej protináboženskej ofenzívy a stalinské ‘oteplenie’ bolo len konjunktúrnym taktickým obratom“ (rbc.ru).

Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia plánoval Stalin uskutočniť ďalšiu vlnu masívnych čistiek. Našťastie pre milióny obyvateľov Sovietskeho zväzu „druhý Veľký teror už Stalin... nestihol. Definitívny koniec čistkám a popravám priniesla Stalinova nečakaná smrť 5. marca 1953“ (postoj.sk).

Smrťou „oceľového“ diktátora „skončili strašné desaťročia strieľania. Nikita Chruščov Stalina demaskoval ako zločinca, i keď sa pritom zameriaval na zločiny, ktorých sa dopustil voči svojim straníckym súdruhom. O ďaleko väčších zločinoch voči nekomunistom, najmä kresťanom, sa mlčalo. Útlak proti Cirkvi pokračoval. Na jednej strane už kňazom nehrozilo zastrelenie, čo znamenalo zlepšenie situácie. Kňazi i biskupi však boli bežne súdení a väznení. V inom ohľade sa však postavenie Cirkvi zhoršilo. Povojnové oživenie cirkevnej štruktúry, ktorého dôvody sme uviedli vyššie, znamenalo, že v päťdesiatych rokoch Cirkev používala asi dvadsaťtisíc kostolov. V roku 1958 rozpútal Chruščov novú vlnu represií proti Cirkvi, tentoraz administratívneho charakteru. Jej výsledkom bolo opäť zatváranie kostolov. V brežnevovskej ére zostalo len asi sedemtisíc kostolov používaných na cirkevné účely“ (impulzrevue.sk).

K definitívnemu zlomu v postavení sovietskych kresťanov a k naplneniu túžob po úplnej náboženskej slobode došlo až v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Ale o tom až v nasledujúcej časti.

 

Karol Dučák


::

Panna Mária a diktátor Stalin (1)

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

Panna Mária a diktátor Stalin (3)

Panna Mária a diktátor Stalin (4)

Panna Mária a diktátor Stalin (5)

Panna Mária a diktátor Stalin (6)

Panna Mária a diktátor Stalin (7)

2 komentáre:

  1. Robert Hakala29.9.21

    P. Dučák, fascinuje ma Váš text o Stalinovi a Panne Márii v bývalom Sovietskom zväze. Áno, Stalin bol zverský diktátor! Verím, že v nasledujúcich príspevkoch dáte priestor aj N. S. Chruščovovi, ktorý odkryl Stalinov mechanizmus teroru. Prajem Vám veľa ďalších úspechov pri písaní takýchto zložitých textov.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák29.9.21

      Ďakujem veľmi pekne, pán Robert Hakala. Pôvodne som sa nechcel priveľmi zdržiavať Chruščovom, ale napokon som sa rozhodol nechať sa Vami inšpirovať a budem sa venovať aj tomuto politikovi. Priznám sa, že som pôvodne vôbec nerátal, že sa tento seriál článkov rozrastie do takých mohutných rozmerov, ale keď som tú "Pandorinu skrinku" otvoril, vyvalilo sa na mňa také kvantum nových poznatkov, že som bol sám šokovaný. Pôvodne som rátal asi s tretinou súčasného rozsahu textu. Ja sám som sa pri písaní veľa nového naučil a mnohé veci sa mi ozrejmili. Som rád, že moja práca má význam a to je pre mňa satisfakcia za tú nesmiernu drinu pri písaní.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.