Poučenie zo sčítania obyvateľstva

 

Karol Dučák

Asi každého katolíka, ktorý úprimne miluje svoju Cirkev, zarmútili výsledky sčítania obyvateľstva SR v roku 2021. Došlo k úbytku kresťanov na Slovensku a bolestivú stratu v podobe percentuálneho poklesu počtu veriacich zaznamenala aj Rímskokatolícka cirkev (zo 62,2 % v roku 2011 na 55,8 % v roku 2021), kým naopak Gréckokatolícka cirkev zaznamenala nepatrné zlepšenie (z 3,83 % v roku 2011 na 4 % v roku 2021). Ako celok však Katolícka cirkev zaznamenala percentuálny pokles počtu veriacich na Slovensku a rozbor príčin tohto javu bude zaiste predmetom rozsiahlejšieho výskumu. Mnohých však prekvapil ďalší fenomén: približne štvrtina obyvateľstva (23,8 %) sa neprihlásila k žiadnemu náboženskému vyznaniu (porov. postoj.sk).

Je to zaiste vysoké číslo, aj keď je zrejmé, že nie všetci z tých, ktorí sa neprihlásili k žiadnemu náboženskému vyznaniu, sú ateisti, ktorí neveria v Boha. Mnohí ľudia sa dnes riadia heslom: Boh áno, cirkev nie. Dôvody môžu byť rôzne, ale v každom prípade skutočnosť, že sa na tradične katolíckom Slovensku až štvrtina obyvateľstva verejne neprihlási k žiadnemu náboženskému vyznaniu, neveští nič dobrého.

Natískajú sa otázky: Ako sa máme k takým výsledkom postaviť? Prečo naša Katolícka cirkev už nepriťahuje masy Slovákov takou silou ako v minulosti? Čo sa zmenilo? Zmenila sa naša Cirkev alebo sa zmenil svet okolo nej? Zdá sa, že oboje.

Katolícka cirkev má silných vonkajších, ale aj vnútorných nepriateľov. Zbrane vonkajších nepriateľov Katolíckej cirkvi sú čím ďalej, tým sofistikovanejšie. Už to nie je len fyzický teror, ale svoju daň si vyberá systematická liberalizácia a sekularizácia spoločnosti, na ktorej sa podieľajú nielen štruktúry slovenskej spoločnosti, ale čoraz viac aj nadnárodné organizácie.

Vyslovene zhubnú rolu zohráva členstvo SR v EÚ, ktoré popri nesporných pozitívach prináša aj nebezpečné hrozby pre budúcnosť Slovenska. Povedzme si to otvorene: členstvo Slovenska v EÚ ohrozuje kresťanské a národné korene Slovenska. Sexuálna revolúcia, šíriaca sa k nám zo Západu už po celé desaťročia, prináša zlovestné ovocie. Médiá, školstvo, štátne inštitúcie sú skrz-naskrz nasiaknuté perverznosťou, frivolnosťou, pansexualizmom, gýčom, stratou úcty k rodine ako základnej bunke ľudskej spoločnosti, podsúvaním nekresťanského spôsobu spolužitia mimo kresťanského manželstva, neslýchaným úpadkom kultúry i kvality vzdelávania.

Masmédiá v službách nadnárodných spoločností často používajú rany pod pás, aby pošpinili kredit Katolíckej cirkvi, ktorá je najspoľahlivejším zástancom Kristovej pozemskej misie. Držia sa hesla: Udri pastiera a rozpŕchne sa stádo. Vedia, že ak chcú oslabiť Cirkev, musia začať od duchovných pastierov. Preto musia nepriatelia Katolíckej cirkvi čo najviac znevážiť katolícke duchovenstvo. Nechutné nafukovanie prípadov pohlavného zneužívania detí kňazmi je len jednou z ciest ako pošpiniť Katolícku cirkev, najušľachtilejšiu inštitúciu na tejto planéte.

Zaiste, nemôžeme úplne vylúčiť, že sa medzi katolíckymi kňazmi vyskytnú aj zvrhlíci, ktorí sa dopúšťajú zločinov, ale ide naozaj o výraznú menšinu. Aj u apoštolov pripadal na jedenástich ušľachtilých nasledovníkov Krista jeden, ktorý zradil Kristovo učenie. Určite aj v dnešnej Katolíckej cirkvi je počet nehodných kňazov nepatrným zlomkom ušľachtilých nasledovníkov Krista.

Rozsiahle štatistické výskumy poukázali na skutočnosť, že „sexuálneho zneužívania sa dopúšťali nielen katolícki kňazi, ale aj protestantskí duchovní, židovskí rabíni a moslimskí imámovia. Omnoho viac mladistvých však sexuálne zneužívali svetské osoby: učitelia, psychológovia a tréneri športových klubov mladistvých. Tento problém neobišiel ani osobnosti zo sveta kultúry. Mediálne veľmi známy je prípad Romana Polanského, ktorý zneužil neplnoleté dievča vo veku iba trinásť rokov“ (priestornet.com).

Lenže práve prípady sexuálneho zneužívania zo strany katolíckych kňazov sa nafukujú. Pritom výskum, uskutočnený v rôznych krajinách, dokazuje, že priemerne z tisíc odsúdených pedofilov vo väzeniach je „iba jeden (alebo ešte menej) kňaz, zvyčajne homosexuál“ (slovenskydohovorzarodinu.sk).

Zaráža však jedna skutočnosť. Ak sa objavia informácie o pedofilnom kňazovi, médiá to so senzáciechtivosťou rozmažú, ak sa však dokáže nevina kňaza, ktorý bol predtým nespravodlivo obvinený z pedofílie, odbijú to krátkym suchým konštatovaním bez toho, aby sa ospravedlnili za príkorie, ktoré nevinnému služobníkovi Božiemu spôsobili.

Nejednému kňazovi nepravdivé obvinenie zničilo existenciu, ale to už predstaviteľom mediokracie ťažkosti nerobí. Pripomeňme si aspoň zopár prípadov v minulosti. Stalo sa to napríklad jednému českému kňazovi, ktorého 16-ročný miništrant obvinil zo sexuálneho obťažovania. Okresný súd v Jeseníku, ktorý prípad prejednával, udelil kňazovi podmienečný trest, ale tým pádom jeho duchovná dráha skončila. Čakala ho suspendácia a nezamestnanosť. Napokon mohol byť rád, že s pomocou farníkov sa mohol zamestnať aspoň ako robotník. Zlom v prípade nastal až keď mladík, zrejme dohnaný výčitkami svedomia, priznal, že si obvinenie vymyslel (porov. lifenews.sk). Dnes je, chvála Bohu, tento statočný kňaz rehabilitovaný a môže znovu vykonávať dušpastierske povolanie, ale tých desať stratených rokov mu už nikto nenahradí (idnes.cz).

Lenže nie všetci neprávom obvinení katolícki duchovní sa dočkali očistenia svojho mena. Na Slovensku je všeobecne známy prípad biskupa Milana Chautura, ktorý sa vlečie už celé roky bez akéhokoľvek výsledku. Spomeňme aj neprávom odsúdeného arcibiskupa Pella, ktorý si musel odsedieť vo väzbe viac ako rok z vymeraného šesťročného trestu za čin, ktorý nespáchal. Účel v tomto prípade svätí prostriedky.

Ušetrený neostal ani staručký emeritný pápež Benedikt XVI., jeden z najväčších katolíckych teológov 20. a začiatku 21. storočia, proti ktorému sa rozbehla špinavá štvavá kampaň neraz aj zo strany ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú katolíci. Na tieto nechutné praktiky zareagovala aj celkovo opatrná katolícka hierarchia. Emeritného pápeža sa zastal aj kardinál Duka (porov. apha.cz) a rovnaký postoj zaujali všetci českí a moravskí biskupi (porov. ceskenoviny.cz). Podobne sa zachovali aj slovenskí biskupi, ktorí v spoločnom liste vyjadrili emeritnému pápežovi Benediktovi XVI. podporu a blízkosť (porov. tkkbs.sk).

Hon na katolícku hierarchiu nadobudol nebývalé rozmery. Ako keby sa zabudlo na to, že v civilizovanej spoločnosti musí platiť prezumpcia neviny! Odkedy sa v civilizovanom svete uplatňuje rímske právo, platí: In dubio pro reo (V pochybnostiach v prospech obvineného). Alebo inakšie: nedokázaná vina je dokázaná nevina!

Začína to nebezpečne pripomínať epochu totality pred rokom 1989. Nedávno sa známy poľský kňaz Dariusz Oko, ktorý upozorňuje na zvrhlé praktiky homoideológov, priznal: „Vyhrážajú sa mi smrťou, že budem zavraždený ako kňaz Popiełuszko. To len ukazuje, s kým máme do činenia. Ľuďom, ktorí klamú a vyhrážajú sa, treba sa postaviť na odpor, aby nezaviedli totalitnú vládu“ (slovenskydohovorzarodinu.sk).

Mnohí sme si po Novembri 1989 mysleli, že časy katolíckych mučeníkov sú nenávratne preč. Evidentne sme sa mýlili. Môžeme sa dožiť toho, že ešte naša generácia zažije nové prenasledovanie Cirkvi.

Ale ak píšeme o úbytku veriacich v Katolíckej cirkvi na Slovensku, nebolo by správne všetko zvaľovať len na vonkajších nepriateľov. Vinu na náraste počtu ľudí, ktorí opúšťajú Katolícku cirkev, máme my všetci, ktorí sa k nej hlásime.

Na túto skutočnosť poukazuje koncil slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4).

Inými slovami my, katolíci, sme často spôsobovali a dodnes spôsobujeme pohoršenie v radoch nekatolíkov, pretože nie sme dosť horliví a neusilujeme sa zo všetkých síl o kresťanskú dokonalosť, takže nesieme spoluvinu na poblednutí žiarivej krásy jedine pravej, apoštolskej Katolíckej cirkvi. 

Je to zaiste nelichotivé vysvedčenie nielen pre nás laikov, ale aj pre našich katolíckych biskupov a časť kňazov, ktorí v zápase so sekularizačnými trendmi v spoločnosti nie sú dosť horliví a priebojní. Celá Katolícka cirkev na čele s jej najvyššími predstaviteľmi škandalózne zlyhala v súvislosti s opatreniami proti ochoreniu covid-19. Súhlasiť s odopieraním sviatostí ľuďom, hľadajúcim pomoc, alebo so zatváraním kostolov v čase, keď veriaci najviac potrebujú osobné stretnutie s Bohom, nemožno nijako ospravedlniť.

Smelý postoj k problematike zaujal bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard Ludwig Müller, ktorý podrobil súčasnú sanitárnu diktatúru ostrej kritike. V rozhovore, ktorý poskytol pre National Catholic Register, sa venoval predovšetkým povinnému očkovaniu a zatváraniu kostolov pre neočkovaných. Povinné očkovanie môže podľa kardinála Müllera prikázať štát len v prípade „krajnej núdze“ pri nevyhnutnom zachovaní troch základných podmienok: „Rozhodujúcim faktorom pri rozhodovaní musí byť snaha o spoločné dobro, ktorá môže za určitých okolností obmedziť a dokonca i zrušiť slobodu jednotlivca. Výroba vakcíny musí byť etická. Zdravotné, psychologické, sociálne dôsledky a vedľajšie účinky musia byť merateľné a zároveň musia byť primerané očakávaným prínosom“ (rcmonitor.cz).

Podľa vyjadrenia kardinála mnohé subjekty zneužívajú súčasnú situáciu na rozdeľovanie spoločnosti, hoci v čase veľkej krízy by sa svetské i cirkevné autority mali usilovať o súdržnosť. Je neprijateľné označovať ľudí s opačným názorom za šíriteľov konšpiračných teórií či porušovateľov prikázania lásky k blížnym. Kristovi služobníci v apoštolskej službe nesmú slúžiť vládcom tohto sveta ako ich dvorania a propagandisti.

Zvlášť ostro sa kardinál vyhradil proti nariadeniam povoľujúcim účasť na bohoslužbách len očkovaným alebo tým, ktorí chorobu prekonali. Zatváranie kostolov a odopretie sviatostí ľuďom hľadajúcim pomoc, kardinál odsúdil ostrými slovami: „Je to šokujúci dôkaz toho, že sekularizácia a dechristianizácia myslenia už zasiahli i pastierov Kristovho stáda. V tejto situácii by sme si my, biskupi, mali spomenúť na príklad sv. Karola Boromejského a predovšetkým sa dať viesť Ježišovým slovom: Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí za ovce svoj život“ (rcmonitor.cz).

Úlohou biskupov je vysluhovať Eucharistiu veriacim, nie im ju odopierať. Virtuálna účasť na svätej omši pred televíznou obrazovkou nemôže nahradiť priamu fyzickú účasť na liturgii v spoločenstve veriacich. Žiadny liek ani technický vynález nás nemôže zachrániť pred neodvratnou pozemskou ani večnou smrťou. Len „chlieb, ktorý dáva Ježiš, je liekom na večnú smrť, bez dátumom spotreby, pokrmom pre večný život. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky. A to je dôvod, prečo na začiatku druhého storočia mohol biskup mučeník Ignác z Antiochie v svojom Liste cirkvi v Efeze nazvať Eucharistiu liekom nesmrteľnosti“ (rcmonitor.cz).

Čo dodať nakoniec? Katolícka cirkev prežíva krízu spôsobenú vonkajšími aj vnútornými nepriateľmi. Proti všetkým môžeme a aj sme povinní bojovať. Slovom, písmom, argumentmi, modlitbou, pôstom, predovšetkým však osobným príkladom vzorného života katolíka. Aby naši nepriatelia zatúžili byť našimi bratmi a sestrami v Kristu a aby sa rady katolíkov znovu rozširovali. Zaiste nie za každú cenu. Radšej menej, ale horlivých katolíkov, ako širokú masovú základňu vlažných veriacich. Toto majme neustále na pamäti.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:
Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).