- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

12. apríla 2022

Kriticky o koncile

Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil (Doposiaľ nenapísané dejiny)

Bratislava, Nadácia Slovakia Christiana, 2019

 

Kniha Roberta de Matteiho o Druhom vatikánskom koncile predstavuje vážny pokus o zhodnotenie udalosti, ktorá výrazne ovplyvnila život Cirkvi v druhej polovici dvadsiateho storočia a ovplyvňuje ho naďalej. Autor v úvodnom slove hovorí o zámere predložiť historickú rekonštrukciu dejín koncilu – nejde teda o teologické dielo, ale o analýzu udalostí a interpretáciu faktov, ako aj ich zasadenie do kontextu a dejinných súvislostí. Pritom platí, že „oficiálne dokumenty, hoci sú nevyhnutné, nestačia na pochopenie toho, čo sa v Ríme dialo od októbra 1962 do decembra 1965“ (s. 15). Dôležité je aj to, čo sa dialo takpovediac okolo, v zákulisí, a ako to bolo následne hodnotené v Cirkvi i mimo nej.


De Mattei konštatuje, že otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu bolo sprevádzané optimizmom, nadšením a prehnanými očakávaniami.
Mnohí veriaci i hierarchovia predpovedali „nové Turíce“ (s. 6), ale pokoncilová realita bola iná. Rozhodnutie zvolať koncil sa s odstupom času javí ako unáhlené. Apoštolská stolica sa síce v čase zvolania koncilu tešila bezprecedentnej prestíži na medzinárodnom poli, na druhej strane sa však začínali prejavovať príznaky krízy. V Cirkvi sa šírili mnohé bludy, čo viedlo k zmätku v myslení.

Je povšimnutiahodným faktom, že texty a formulácie vypracované prípravnými orgánmi boli na samom koncile takmer úplne odmietnuté: „Koncil nebral do úvahy žiadosti obsiahnuté vo vótach koncilových otcov, ale vyhovel požiadavkám menšiny, ktorej sa už na začiatku podarilo dostať sa na čelo zhromaždenia a usmerňovať jeho rozhodnutia“ (s. 82). Rokovanie, spojené niekedy s prudkými polemikami, ovládla modernistická skupina koncilových otcov a poradcov. Predstavitelia tejto skupiny boli sebavedomejší a aktívnejší, šli ráznejšie za svojím cieľom. Dôsledkom bol „demokratický zvrat“ (s. 76) a v istom zmysle nečakané vyústenie koncilu. Významný posun i problém spočíva v jazyku koncilových dokumentov: „Voľba diskurzívnej metódy mala za následok nedostatočnú jasnosť, ktorá zasa bola príčinou dvojznačnosti, čo je charakteristická črta koncilových textov“ (s. 144).

Roberto de Mattei uprednostňuje vecný tón, usiluje sa o vyváženosť a vernosť pravde, do knihy začlenil množstvo informácií, citátov, poznámok, spomienok a reakcií priamych i nepriamych účastníkov, nepatrí však k tým, ktorí Druhý vatikánsky koncil nekriticky velebia ako azda najväčšiu udalosť cirkevných dejín. Pozorný čitateľ, sledujúc autorove riadky, dospeje pravdepodobne k tomu, že rokovanie koncilu sa neudržalo v nadprirodzenej rovine, ale dostalo sa viac do roviny ľudskej a politickej. Koncilové zhromaždenie „budilo dojem akéhosi cirkevného parlamentu riadiaceho sa pravidlami a predovšetkým ‚filozofiou‘ modernej demokracie“ (s. 319).

Tak ako na začiatku, tak i v závere koncilu časť zúčastnených prekypovala optimizmom. Očakávania boli veľké, koncil vraj „prežiari svet“ (s. 325). Namiesto toho prišla búrka. Dramatické udalosti nasledujúcich rokov neunikli pozornosti pápeža. V decembri 1968 Pavol VI. vyslovil závažné myšlienky: „Cirkev dnes prežíva stav nepokoja. Horlivosť niektorých v sebakritike už hraničí, dalo by sa povedať, s autodeštrukciou. (...) Cirkev je napádaná tými, ktorí tvoria jej súčasť“ (s. 343). A neskôr, v roku 1972, v homílii venovanej situácii v Cirkvi konštatoval: „Akoby nejakou trhlinou prenikol do Božieho chrámu Satanov dym. Cítiť pochybnosti, neistotu, nejednoznačnosť, nepokoj, nespokojnosť, konflikt. (...) Aj v Cirkvi vládne tento stav neistoty; mysleli sme, že po koncile pre dejiny Cirkvi nastane slnečný deň. Namiesto toho nadišiel deň hustých mrakov, búrky, tmy, hľadania, neistoty...“ (s. 343).

Zhrnutie? Autor píše: „Nová jar viery, ktorá mala nastať po Druhom vatikánskom koncile, vyzerala skôr ako drsná zima prejavujúca sa predovšetkým kolapsom povolaní a opúšťaním rehoľného života“ (s. 355). Pri tom všetkom si však treba uvedomiť, dodajme, že Kristova Cirkev má duchovný základ. V podstate je svätá, preto kríza, ktorej sme svedkami, nie je kríza Cirkvi, ale kríza v Cirkvi – to je presnejšie vyjadrenie, a tak to máme chápať, teda vo svetle pravej viery, vo svetle Ježišovho prísľubu o Cirkvi ako Skale, ktorú brány pekelné nepremôžu.

 

Ján Maršálek


::

Odporúčané články:

Ľuďom, ktorí veria v Krista

Kresťania a konflikt so svetom


::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

4 komentáre:

  1. Anonymný12.4.22

    Vďaka za recenziu. Žijeme v ťažkej dobe. Nie je jednoduché povedať, aké by to bolo, ak by sa II. vat. koncil nekonal. Ja si myslím, že nie až tak tragické. Naozaj nenastala nová jar ani nové turíce v cirkvi. Skôr sa do nej preniesli problémy sveta a my sa snažíme zabávať a tancovať ako na titanicu. Myslím si, že problémy, ktoré má svet sú dôsledkom jeho nemorálneho správania. Toho, že ľudia pohŕdajú Bohom. Ale nedá sa takto spokojne a šťastne žiť. Vždy platilo, že za dobro je odmena a za zlo trest. Navyše zlo treba napraviť pokáním. My chceme iné pravidlá a nejako nám to nefunguje. O Pravde sa nediskutuje. Ak chceme diskusie aj v Cirkvi o homosexualite, rozvodoch, potratoch, LGBTI a témach v ktorých je Biblický a Ježišov podaný jasne kam môžeme prísť. Máme vojnu za humnami a my nevieme čo s tým. Naše prostriedky zlyhali, ukázali sa neúčinné, len pokáním to môžeme zmeniť a to už sa mi zdá, že nevieme. Tápame, tápame až sa potopíme celkom. Ako jednotlivci aj spoločnosť aj svet. Nepomôžu reči o ekológií v Cirkvi. Treba nám začať od základov. Vrátiť sa k hlbokej živej a žitej viere. Ak sa nám to nepodarí, budeme svedkami nových tragédií, alebo sa celkom zničíme. Vďaka za pripomenutie tejto zaujímavej knihy. Ľ

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Cirkev na Slovensku mala v pokoncilovom období vlastné problémy, bola do značnej miery izolovaná, pod tlakom totalitnej moci, pokoncilová búrka ju preto ovplyvnila minimálne... A teraz mnohí hovoria, že sa netreba vracať do minulosti. Ale podľa mňa treba – treba sa zastaviť a dobre poobzerať, poučiť sa z histórie a zvážiť ďalšiu cestu, aby sme nezablúdili.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný13.4.22

    Nepredpovedala náhodou Sibila, ako to starí ľudia v dobe môjho detstva citovali, aspoň tak si to pamätám, že kňazi budú blúdiť? a mnohé iné anomálie, ktoré sú dnes už nie len ojedinelé ale stali sa bežnou súčasťou nášho sveta aj u ľudí, ktorí sa pokladajú za veriacich. Nie som optimistom v ďalšom vývoji Cirkvi a tým pádom ani sveta, ktorý tlačí na Cirkev aby ju čo najviac oslabil. Ona sama akoby nemala ani pud sebazáchovy. Kňazi v lepšom prípade vystrašení, unavení, zodraní a tí moderní si užívajú pôžitky a konzumujú... Ako to asi dopadne. Chcem sa usilovať aby som obstál ja, aby som nielen hovoril ale konal, slúžil, obetoval sa ale tam kde to má zmysel, kde to prináša ovocie, nie tam kam to smerujú mocní tohto sveta aby to využili pre svoje povrchné a prízemné ciele alebo to celkom zneužili. L

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. V lepšom svetle to uvidíme, keď súčasnosť, ktorú prežívame, vložíme do historického kontextu a budeme ju chápať v celom komplexe dejín spásy.

      Čítam teraz životopis blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej. Žila na prelome 18. a 19. storočia. I vtedy bola kríza v Cirkvi, i vtedy bola veľká časť spoločnosti naladená proticirkevne, protikatolícky: rušili sa kláštory, prevládala osvietenecká mentalita vedy a pokroku, takzvaná elita sa vysmievala zo svätcov a popierala pravdy viery, odpor voči zázrakom a nadprirodzeným veciam bol vtedy veľmi veľký... Ako píše životopisec, blahoslavená Anna Katarína bola fenoménom protirečiacim duchu doby, bola znamením, ktoré „osvietenci“ nemohli zniesť.

      Takých období a kríz bolo v dejinách mnoho. Ale Kristova Cirkev stojí na Skale a brány pekelné ju nepremôžu!

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.