Uvažujem o ceste – o krivolakej a strmej cestičke životom, na konci ktorej je, ako verím spolu s mnohými, brána do nebeského pokoja.
Táto brána je zaiste úzka. Dokáže ňou prejsť len človek ochotný skloniť sa pred tajomstvom života a večnosti, ochotný odhodiť zbytočnú záťaž a rozdať to, čo má, potom vziať na seba kríž, čiže zodpovednosť za svoj život a svoje konanie. Je to brána, cez ktorú môže prejsť iba človek s veľkým srdcom. Brána: ucho ihly.
Ale ako sa k nej dostať? Ako nezablúdiť, nepadnúť do ničoty? Človek sa tak často ocitá v pochybnostiach, akoby na krížnych cestách, na rozhraní. Balansuje, váha, hľadá, aj keď možno podvedome, zmysel a cieľ života. Túži po šťastí. A občas sa mu zdá, že ide za niečím, čo ani nejestvuje. Podlieha smútku a únave z každodennosti, vyhýba sa otázkam, ktoré ho presahujú.
No predsa – čo sa začalo, musí sa aj skončiť. Pozemská existencia má dva rôzne východy: väčší smeruje do tmy, ale cez ten menší a ťažšie dosiahnuteľný preniká až k nám akési svetlo. Skúsme ísť za ním!
Úryvok zo zbierky úvah Stopy v priestore.
Príspevky
V týchto súvislostiach sa mi núka známa úniková myšlienka, že aj cesta môže byť cieľom a záleží len na tej ceste.
OdpovedaťOdstrániťA ešte dodávam - len dobro konané voči blížnym na tej "ceste" rozhoduje o konečnom "skóre"...
OdpovedaťOdstrániťW abt, súhlasím - v istom zmysle už cesta je cieľ, ale nie je jedno, aká je to cesta.
OdpovedaťOdstrániť