Astrológia a horoskop

Ilustračná snímka:
JM - priestornet.com

Článok je písaný tak, aby vyvolal trochu polemiky, aby ľudia aj porozmýšľali...

Pavel Duraj

Každý z nás vie, čo znamenajú slová astrológia a horoskop. Pod pojmom horoskop (moderne kozmogram) rozumieme nákres, ktorý nám ukazuje postavenie Slnka, Mesiaca a planét slnečnej sústavy v istom dni, hodine a minúte pre isté miesto na Zemi. Astrológia hľadá súvislosti medzi horoskopom a udalosťami na Zemi.

Takáto jednoduchá, základná definícia astrológie a horoskopov je nutná – musíme si uvedomiť, že napríklad vedomosti o významných vzájomných postaveniach Zeme a Slnka (zimné a letné slnovraty, dni rovnodennosti) z čias dávno minulých sú priamo základom súčasnej astronómie, ale týkajú sa aj astrológie. O význame týchto vedomostí pre spoločenstvá svedčia napr. megalitické stavby: kamenné stavby typu Stonehenge v Anglicku (okolo r. 2000 p. n. l.), pyramídy v Egypte (vraj  okolo r. 3000 p. n. l.), rondely v strednej Európe (okolo r. 4000 – 5000 p. n. l.) , pri ktorých predpokladáme, že plnili funkciu pomôcok na presné určenie istého dňa v roku – napr. jarnej rovnodennosti, dôležitej pre začiatok prác na poli.

Preto o astrológii v jej počiatkoch môžeme hovoriť ako o vede, založenej na dlhodobých pozorovaniach. Až neskoršie s rozvojom spoločnosti a vznikom špecializácií sa tieto vedomosti stali vlastníctvom úzkej skupiny ľudí a bola vymyslená astrológia v tom zmysle, ako sa bežne chápe.

Na ilustráciu posunu v interpretácii uvádzam legendy a mýty okolo najjasnejšej hviezdy oblohy Sírius.  Na severnej pologuli je to teraz hviezda zimnej oblohy – na oblohe  sa objaví tesne pred východom Slnka začiatkom augusta a naposledy ju vidíme v máji, keď zapadá krátko po západe Slnka. Žiadna iná hviezda nepriťahovala v staroveku toľko pozornosti. Prvý východ Síria bol v mnohých starovekých kultúrach významným okamihom. Slúžil napr. na korekcie kalendára; v starovekom Egypte týmto dňom – východom „hviezdy bohyne Izis“ –  začínal nový rok. Jej prvý východ bol znakom, že sa blíži každoročná pravidelná životodarná záplava Nílu.

Ale najskôr musela byť objavená časová následnosť tzv. heliaktického východu Síria a záplav a až potom tento jav bol interpretovaný ako slzy bohyne Izis plačúcej nad svojim synom Osirisom. Je jasné, že časová zhoda východu Síria a záplav je len náhodná, že záplavy nijako nesúvisia so Síriom a tvrdiť, že záplavy Nílu v starovekom Egypte boli spôsobované  práve východom Síria, je nezmysel. Ale pri horoskopoch a astrológii práve takáto interpretácia je bežná – nehovorí sa síce o hviezdach, ale o planétach (a tie boli do horoskopov zaraďované podľa toho, ako boli objavované ) a o ich podprahovom, veľmi jemnom pôsobení neznámymi silami, ale je to vlastne to isté. To, že v poslednom období  sa na výpočet horoskopov používajú počítače, a tým sa výpočet horoskopov stal akoby serióznou vedeckou prácou, na podstate nič nemení.

O tom, že nebeské telesá ovplyvňujú dianie na Zemi, nik nepochybuje a určite pôsobia aj na človeka. V nasledujúcom berme do úvahy len tie účinky, o ktorých nepochybujeme. Len Slnko a Mesiac sú v takom postavení voči Zemi, že ich pôsobenie na Zem a na všetko, čo je na nej,  je jasne dokázateľné. Pri pohybe v priestore sa ich poloha voči Zemi neustále mení, preto sa mení aj ich priame pôsobenie gravitáciou (slapové sily – príliv a odliv) a elektromagnetickými silami (svetlo, teplo). Pôsobia aj nepriamo, Slnko napr.  kozmickým žiarením, tzv. slnečným vetrom – prúdom nabitých častíc a jadier hélia (elektromagnetické búrky, polárna žiara).

Zem okolo Slnka obehne raz za 365 dní, čo spolu so sklonom jej rotačnej osi vzhľadom na rovinu obehu (67°) spôsobuje striedanie ročných období. Mesiac okolo Zeme obehne raz za 27 dní (to určuje rôzne životné cykly živočíchov, ale tiež napr. menštruačné cykly u žien). Zem sa otočí okolo svojej osi raz za 24 hodín – dôsledkom je striedanie dňa a noci, Slnko sa otočí raz za 28 dní a v tomto rytme sa mení aj intenzita slnečného vetra. Zemeguľa je obklopená plynmi – atmosférou  a magnetickým poľom, jej povrch je pokrytý pevninou aj vodou (voda pohlcuje oveľa viac svetla a tepla ako pevnina), pevnina nie je rovná a nie je pokrytá rovnakým materiálom. Toto všetko spôsobuje, že každé miesto na Zemi má trochu iné podmienky na život (klimatické pásma, nadmorská výška), ktoré sa každú chvíľu menia (počasie), ale dlhodobo nevybočujú z istých hraníc. Treba spomenúť aj vulkanickú činnosť a zemetrasenia, ktorých výskyt je dokázateľne vyšší pri prílive (príťažlivosť Mesiaca a Slnka pôsobí nielen na vodu ale aj na pevninu a dvíha ju až o 30 cm), aj keď ide len o zlomok percenta.

Toto všetko pôsobí na človeka, na jeho zdravie, náladu a ovplyvňuje to spôsob jeho života. Dlhodobým pozorovaním (spočiatku skôr len vnímaním) všetkého okolo seba ľudia prišli aj na to, že isté charakterové črty ľudí sú výraznej­šie a častejšie pozorované pri tých, čo sa narodili v tom istom období roka, teda  zistili, že medzi istými charakterovými črtami, či istými fyziologickými vlastnosťami človeka a dátumom jeho narodenia (a tým aj postavením Slnka na oblohe)  je nejaká súvislosť – inak by sme astrológiu ani horoskop asi nemali.

Pri nasledujúcich úvahách tento základný predpoklad astrológie o výnimočnosti vplyvu dátumu narodenia a postavenia „planét“ na život človeka zmeňme takto: 

1. Nech isté črty charakteru človeka nie sú dané okamihom jeho narodenia, ale okamihom počatia, veď za normálnych okolností okamih narodenia je určený okamihom počatia.

2. Uvažujme najmä sprostredkovaný vplyv Slnka a Mesiaca cez atmosféru, počasie, ročné obdobia, elektromagnetické búrky na Zemi a pod. Podobné vplyvy planét – vzhľadom na ich vzdialenosť od Zeme – vôbec neberme do úvahy. Sú podstatne menšie (najmenej päťtisíckrát) ako vplyv Slnka a Mesiaca.

3. Neuvažujme o žiadnych tajomných silách, ktorými „planéty“ pôsobia na človeka.

Okamih počatia síce presne určiť nevieme, ale na podstate to nič nemení. Touto ne­patrnou zmenou základného predpokladu astrológie sme zároveň prijali aj predpoklad , že človek je človekom od oka­mihu počatia. Veď vlastne nič tomu nebráni, okrem našej pohodl­nosti, rozmýšľať aj v trocha širších súvislostiach. Semeno stromu môžeme považovať za bu­dúci strom, ale ak ho zasadíme a začne klíčiť, už to strom je! (Potom sa mení jeho vonkajší vzhľad, veľkosť, prostredie, v ktorom žije – zo začiatku len v zemi, potom aj v zemi aj nad zemou, vo vzduchu – ale je to ten istý strom!)

A to je presný obraz človeka tesne po počatí, presnejšie vtedy, keď sa oplodnené vajíčko prvý raz seriózne rozdelí a sú naplnené všetky predpoklady jeho zdarného vývoja a rastu. Je to ten istý človek ako po narodení; jeho veľkosť, jeho podoba, jeho fyziologické funkcie sa časom menia, ale je to ten istý jedinec. Môžeme ho definovať  najmä nervovou sústavou, ktorej základné výkonné jednotky – neuróny sa tvoria už v skorých fázach tehotenstva. Vyvíjajú sa od veľmi včasného embryonálneho štádia a už vo štvrtom týždni tehotenstva sa vytvára až 250 000 neurónov za minútu. V polovici tehotenstva tvorba nových neurónov prestáva, ich počet sa už nezvyšuje. Neuróny potom dozrievajú a migrujú – presúvajú sa do tých miest nervového systému, kde budú plniť svoju úlohu po celý život človeka. Zhlukujú sa do skupín, ich výbežky vytvárajú siete,  učia sa spolupracovať – pripravujú sa na plnenie úloh, ktoré čakajú človeka po narodení. A človek sa učí!

Áno, učí sa – učí sa od okamihu počatia. Veď aký je principiálny rozdiel medzi jednobunkovým živočíchom (prvokom, amébou, baktériou a pod.) a človekom tesne po počatí  (vo forme oplodneného vajíčka v lone matky)? A ak o jednobunkových živočíchoch, napr. baktériách  vieme, že prijímajú informácie z okolia, spracovávajú ich, navzájom ko­munikujú a odovzdávajú naučené ďalším generáciám (príkladom môže byť získaná rezisten­cia baktérií proti antibiotikám), jednoducho, že sa učia, prečo to isté nechceme priznať človeku od okamihu počatia? Dokonca máme informácie o tom, že aj rastliny vnímajú okolie, reagujú, prijaté a spracované odovzdávajú okoliu a ďalším generáciám.

Narodíme sa s oveľa väčším počtom neurónov, ako ich budeme v živote potrebovať.  Po narodení nové neuróny sa už netvoria, už len odumierajú. Všetky neuróny v našom tele sú najmenej o 4 mesiace staršie (najstaršie z nich o 8 mesiacov) ako je náš oficiálny vek, a sú to vždy tie isté neuróny. Môžeme ich považovať za nositeľov identity človeka. Potom život človeka môžeme rozdeliť na dve obdobia:  život skrytý v lone mamy, trvajúci 9 mesiacov a život zjavný, po narodení – ten, ktorý bežne a oficiálne berieme ako život človeka. Toto rozdelenie je logické, veď pri narodení sa mení aj prostredie, v ktorom človek žije: v podstate z vodného živlu pre­chádza do sveta vzduchu na povrchu Zeme.

Človek po narodení sa musí naučiť nielen chodiť, rozprávať, zvládnuť motoriku rúk a celého tela, musí sa naučiť aj vidieť, musí sa naučiť aj „učiť sa“ a „rozmýšľať“ v našom ľudskom chápaní,  t.j. nie holisticky, celostným vnímaním skutočnosti všetkými zmyslami a ďalším spracovaním takto získaných informácii, ale cez slovo a jedine cez slovo. Učenie sa a prirodzená zvedavosť sú človeku vrodené – človek sa učí z každej udalosti, ktorej je svedkom, účastníkom; jeho vlastný život ho učí. Ale v modernom chápaní len učenie cez slovo a tréning je tým správnym učením!!!

Človek sa učí celý život. Učí sa od okamihu počatia. Nevieme presne, akými zmyslami v lone matky vníma okolie, ako informácie vyhodnocuje, zapa­mätáva a uplatňuje, ale určite to robí. V skutočnosti je to tak, že moderná veda má o týchto procesoch a dejoch  množstvo informácií, ale z rôznych dôvodov nie sú bežne zverejňované, modernejšie „medializované“. A určite nie sú spomínané v uvádzaných súvislostiach. Veď mohlo by to zmeniť postoj modernej verejnosti a najmä moderných žien k potratu a k perfekt­nému programovaniu človeka už v počiatočnom štádiu života – (cez mamu) ešte v lone mamy. Svedčí o tom aj tzv. imprinting a jeho definícia. Napríklad:

1.  Podľa wikipédie: „Imprinting (z angl. vtláčanie, vštepenie) je pojem z vedných odborov etológia, zoológia a psychológia. Je to raná fáza v živote zvieraťa, počas ktorej mláďa získava základné poznatky o svete okolo seba. Základnou charakteristikou obdobia imprintingu je fakt, že vedomosti, ktoré zviera v tomto čase získa, si zachováva na­vždy a ďalším učením sa už nedajú pozmeniť – ale sa neprenášajú na ďalšiu generáciu.“

2. Podľa  Veľkého slovníka cudzích slov od G. Bruckera  a J. Opatíkovej, vydaného v Bratislave v r. 2006:  „Imprinting (vtlačenie) je jav, keď živočích považuje za matku predmet  alebo cudzieho živočícha“.

Tento mechanizmus učenia sa v najranejšej fáze zjavného života je v oboch prípadoch definovaný tak, akoby sa človeka vôbec ne­týkal!!!

Každý z nás vie, ako naňho pôsobí počasie – inú náladu máme, keď je krásny slnečný deň či vlahá letná noc, inak sa cítime, keď mrholí a fúka vietor a trvá to už týždeň, alebo keď je „deka“ či fujavica. Inak sa cítime na jar, keď okolo nás sa prebúdza príroda, rastie tráva, kvitnú kvety a všetko okolo akoby vítalo návrat života. A inak je to na jeseň či v zime. Cítime to celým telom, každá naša bunka to vníma. Aj mamino vajíčko a otcova spermia sú o tom in­formované a aj oplodnené vajíčko o tom vie a tento poznatok si nesie do ďalšieho života.

Všetko, čo sa deje okolo budúcej mamy, dieťa vníma – niečo sprostredkovane, cez mamu, niečo priamo – nevieme ako, ale určite vníma. Určite vníma nálady a vnútorné rozpoloženie mamy a reaguje na to. A učí sa. V článku Rozdiely medzi mužom a ženou v časopise Vesmír 85  č. 7, 8, 9 z r. 2006 bolo napísané: „Už šesť až osem týždňov po počatí je nervová sústava pripravená ako počítač, v ktorom existuje „základný operačný systém“, daný najmä génovou výbavou a niekoľko „softwarových programov“.

Pán profesor Fedor-Freybergh v jednej prednáške,  pred niekoľkými rokmi v QUO VADIS-e, to povedal približne takto: Ak za jednotku toho, čo sa člo­vek v živote naučí, zoberieme všetko, čo sa naučí počas zjavného života – od narodenia do smrti, povedzme počas 75 rokov, potom v lone mamy od počatia po narodenie sa naučí toľko, že by v zjavnom živote musel žiť 900 rokov, aby sa to naučil. (Viac sa dočítate v jeho knihe Prenatálne dieťa, ktorá bola vydaná nedávno – v roku 2013.)

Všetko, čo sa človek naučí v lone mamy, sa nejakým spôsobom prejaví aj v zjavnom živote, dokonca kvalita života človeka v prenatálnom veku (v lone mamy) je určujúcou pre kvalitu zjavného života – tu je treba život človeka brať v celistvosti a nie ho posudzovať len podľa moderných, mate­riálne merateľných kritérií. 

O vyššie uvedených skutočnostiach ľudia vedia už dávno – preto budúca matka mala vo všetkých spoločenstvách privilegované postavenie. Len v modernej dobe, najmä v západnom svete,  je postavenie matky a jej spoločensky nezastupiteľná úloha za­znávaná a vytláčaná „úspešnosťou“ a „kariérou“.

Z predchádzajúceho je jasné, že isté charakterové črty a aj fyziologické danosti človeka sú priamo ovplyvnené prostredím a okolím, v ktorom budúca mamička žije. Opakujem, spôsob, ako sa to deje, poznáme , ale nehovorí sa o tom, akoby to bolo tabu. Podľa „imprintingu“ vedo­mosti o okolí, ktoré zviera získa v ranej fáze (zjavného) života, si zachováva navždy a ďalším učením sa už nedajú pozmeniť – na ďalšiu generáciu sa však neprenášajú. Prečo by sme tento poznatok nemohli aplikovať aj na život človeka v jeho najranejšej fáze – na život v lone mamy? Potom ľudia, ktorí boli počatí v lete a narodili by sa na jar, by v lone mamy prežili trocha iný život (chodili do inej “školy“) ako tí, čo boli počatí v jeseni a narodili sa v lete. Preto sa musia v istých základných povahových črtách (a aj fyziologických vlastnostiach) aspoň trocha líšiť. A tí, čo v lone matky chodili do tej istej školy, majú isté povahové črty (a fyziologické vlastnosti)  aspoň trocha spoločné. Takto by sa dali celkom jednoducho vysvetliť v niektorých prípadoch až neuveriteľné podobnosti pováh jednovaječných dvojčiat.

Vidíme, že stačí len trochu pozmeniť dva základné predpoklady astrológie v jej najjednoduchšej, najzákladnejšej, najprimitívnejšej forme, brať do úvahy okamih počatia  človeka a najmä sprostredkované pôsobenie Slnka a Mesiaca na človeka (na matku a na človiečika v jej lone) a všetko je inak. Astrológia a horoskop v takejto forme sa nám potom javia ako výsledok serióznej vedeckej práce, postavenej na dlhodobom pozorovaní.   

Ale dá sa ešte potom vôbec hovoriť o „horoskope“ a o „astrológii“?!

Možno ešte podstatnejším je to, že uvažujeme o malom človiečikovi v lone matky ako o človeku, ktorý sa pripravuje na (zjavný) život, učí sa a rastie. Hoci tieto dva predpoklady, či skôr skutočnosti (fakty reality) nám astrológiu v najzákladnejšom princípe vysvetľujú úplne jednoducho, dalo by sa povedať „vedecky“, pre dnešnú dobu a najmä modernú spoločnosť z rôznych dôvodov nie sú prijateľné.  Ktohovie prečo?!

Poznámky na záver:

1. Väčšina ľudí svet a dianie v ňom posudzuje podľa poznatkov, ktoré získali na základnej škole a podľa všeobecne prijímaného newtonovského mechanicistického modelu sveta, v ktorom hmota je niečo  pevné, čo môžeme chytiť do rúk a priestor je prázdne nič, v ktorom sa hmota pohybuje podľa presných deterministických zákonov. Hovorí sa síce (v súvislosti s počasím) o efekte motýlieho krídla, ale už sa nehovorí o tom, že práve tento efekt všeobecne uznávaný princíp príčiny a dôsledku popiera. (Efekt motýlieho krídla  hovorí o tom, že za istých okolnosti pri tej istej príčine nevieme, aký bude dôsledok – nemusí sa stať nič, ale situácia sa môže aj radikálne zmeniť.) Aj Einsteinova teória relativity hovorí, že to, čo sa nám zdá pevné, presné a stále, také v skutočnosti nie je. Len v bežnom živote a za bežných podmienok odchýlky klasického, zaužívaného  modelu od presných údajov sú také malé, že to pozorovať nemôžeme.  Vo mikrosvete atómov a elementárnych častíc zasa platia úplne iné princípy, ako napr. Heisenbergov princíp neurčitosti, dvojaká povaha elementárnych častíc (aj vlna, aj pevná častica – prejavujú sa podľa toho, ako postavíme pokus, čo chceme vedieť), neplatí princíp kauzality, zákony neplatia presne, ale len pravdepodobnostne a pod. A to nehovoríme o najnovších  hitoch vedy o megasvete, ako je Veľký tresk, čierne diery či „tmavá“ hmota a „tmavá“ energia.

2. Pretože v úvahe sa netradičným spôsobom dotýkame rôznych aspektov nášho okolia  (vesmíru aj okolia najbližšieho) a prejavov života a hľadáme súvislosti medzi nimi, možno sa v nej nájde zopár nepresnosti a nejasností. Cieľom tejto úvahy je však ukázať, že rozmýšľanie len v trochu širších súvislostiach, ako je bežné, môže viesť k nečakaným záverom.

(október – november  2013)

::

Autorom príspevku je Pavel Duraj.

::

Iné príspevky autora v PriestorNete:

Hľadanie – slovo a Slovo

O pitnom režime

O Hanusových dňoch 2013