Ukrajina zápasí

ZÁPISNÍK – 5 / 2014

(Aktualizované: 20. 2. 2014)

Ukrajina zápasí o svoju identitu. Situácia je dramatická a vyostrila sa v posledných dňoch, poznačených demonštráciami aj násilnými zrážkami, ktoré si už vyžiadali niekoľko obetí na životoch.

Mediálny obraz udalostí je do značnej miery skreslený, sploštený a jednostranný. Hovorí sa o spore medzi nedemokratickou vládou, ktorá poklonkuje Rusku, a „proeurópskou“ opozíciou. Vytvára sa dojem, že väčšina obyvateľstva podporuje opozíciu a začlenenie sa krajiny do Európskej únie. Je to však zložitejšie.

Rozpoltenosť Ukrajiny má hlboké historické korene a súvisí najmä s ukrajinsko-ruskými vzťahmi. Vzťahy medzi Ukrajincami a Rusmi možno prirovnať k vzťahom medzi Slovákmi a Čechmi, resp. medzi Slovákmi a Maďarmi.

Zjednodušene povedané, v západnej časti súčasnej Ukrajiny prevláda ukrajinský živel a vo východnej časti ruský. To je najvýraznejšia deliaca čiara, nie jediná. Ďalšie rozdiely a rozpory sú dané politikou, náboženským cítením, hospodárskymi záujmami, mierou ochoty či neochoty dohodnúť sa...

Tak ako veľmi málo Čechov (Maďarov) rozumie slovenským snahám o samostatnosť, tak veľmi málo Rusov rozumie Ukrajincom, pokiaľ ide o národno-štátnu svojbytnosť. A treba dodať, že tak ako medzi Slovákmi boli a sú odporcovia vlastnej samostatnosti, tak aj medzi Ukrajincami sú ľudia viac aj menej presvedčení o potrebe (úplnej) nezávislosti.

Veľký ruský spisovateľ a mysliteľ Alexander Solženicyn (1918 – 2008) neobišiel ani otázku ukrajinskej identity s väzbou na pomer k Rusku. V autobiografickej knihe Zrno medzi žarnovmi (ešte za čias Sovietskeho zväzu) napísal:

„Ukrajinská otázka patrí k najnebezpečnejším  uzlom našej budúcnosti, môže nám spôsobiť krvavú ranu, na ktorú sú mozgy oboch strán málo pripravené. Ustavične cítim na sebe bremeno tejto otázky, aj pre svoj pôvod. Z celého srdca prajem Ukrajincom šťastie a bol by som rád, keby sme spoločne, a nie znepriatelení, uspokojivo vyriešili vleklý problém, rád by som prispel k dohode v tejto nebezpečnej roztržke. (...) Tak ako nemá zmysel Ukrajincom dokazovať, že my všetci odvodzujeme svoj pôvod a ducha od Kyjeva, tak si ani Rusi nechcú uvedomiť, že pozdĺž Dnepra žije iný národ. Mnoho krívd a sporov zasiali medzi nás boľševici; ako všade, tak i tu títo vrahovia len jatrili a rozpaľovali rany, a zanechajú ich zhnisané. Bude veľmi ťažké rozumne sa dohodnúť... Keby nedajbože došlo k rusko-ukrajinskej vojne, ja do nej nepôjdem a ani svojich synov nepustím.“

Solženicynove slová znejú priam prorocky. Badať v nich kus pravdy i hlbokého poznania, tiež úprimnú vôľu a snahu pochopiť Ukrajincov, no ani Solženicyn nedokázal celkom prijať ich ambície mať vlastný nezávislý štátny útvar.

K starým trecím plochám pribudla nová – Západ svojou fiškálskou politikou len prilieva olej do ohňa. Sľubuje to, čo nevie a možno ani nechce splniť. Ukrajina naďalej zápasí o svoju identitu. Želajme si hlavne pokoj zbraní. Modlime sa za mier!

Aktualizácia (19. 2. 2014):

Násilie na Ukrajine, najmä v hlavnom meste, počas minulej noci eskalovalo. Podľa agentúrnych správ pri potýčkach demonštrantov a polície zahynulo najmenej 20 ľudí a vyše tisíc bolo zranených, obete boli na oboch stranách. Koniec násilností je pritom v nedohľadne; nočné rokovanie prezidenta so zástupcami opozície bolo bezvýsledné.

Aktualizácia (20. 2. 2014):

Kto prilieva olej do ohňa? Podľa mňa každý, kto sa zvonka stavia jednoznačne na jednu alebo druhú stranu konfliktu. Tento problém si musia vyriešiť samotní Ukrajinci, resp. obyvatelia Ukrajiny! Čierno-biele videnie je klamlivé. Ani jedna, ani druhá strana nie je jednoznačne zlá alebo dobrá, vinná alebo nevinná.

Ján Maršálek

::
Súvisiaci článok: Výzva na pokánie.

::
PriestorNet: Niečo navyše.