30. septembra 2014

Dejiny dobra a zla v Božom projekte stvorenia (5)

Zlyhanie pramatky všetkých ľudí – Nedozerné následky prvého hriechu – Až do konca sveta

Karol Dučák

Intrigy voči prvým ľuďom
Lucifera výsledok rozhovoru s Najvyšším mimoriadne potešil. Viac ani očakávať nemohol. Už sa nemohol dočkať, kedy začne svoju činnosť. Príležitosť sa naskytla čoskoro, keď Hospodin stvoril prvých ľudí, Adama a Evu.

Ako prvý bol stvorený muž, Adam. Pre nás, ľudí, by bolo nemožné čo len čiastočne pochopiť Božie plány, ak by nám sám Hospodin nenapovedal prostredníctvom vízií požehnaných katolíckych mystičiek a mystikov, ktoré už po stáročia rozširujú základný a nemeniteľný obzor, načrtnutý Svätým Písmom a inými nespochybniteľnými dokumentmi Katolíckej cirkvi. Nemôžeme úplne presne pochopiť Božie plány, môžeme však aspoň čiastočne, nakoľko nám to vznešený Boží majestát umožní, popísať niektoré detaily Božieho konania.
Stvorenie Adama ako prvého človeka na zemi malo svoju presnú logiku v precíznom projekte genézy, v ktorom Stvoriteľ najprv rozhodol o tom, že druhá božská osoba prijme telo a až potom stanovil, že toto telo privedie na svet Najsvätejšia Panna. Aj anjelom Boh najprv oznámil príchod Bohočloveka, dokonalého druhého Adama, na svet, a až potom im oznámil, že tohto Bohočloveka porodí žena, druhá Eva, toto najdokonalejšie ženské stvorenie všetkých vekov.
Adam bol stvorený ako tridsaťtriročný muž, teda vo veku, v ktorom neskôr druhý Adam, Ježiš Kristus, podstúpil potupnú smrť na kríži za hriechy sveta. Prvý Adam vo veku 33 rokov uvrhol svet do smrti hriechu, druhý Adam v tom istom veku usmrtil smrť hriechu.
Praotec Adam sa podobal na Ježiša vonkajším vzhľadom a mal podobnú aj dušu. Boh pri jeho stvorení vytvoril kópiu tela druhého Adama v takom stave, v akom ho predstavil anjelom v prvý deň genézy. Aj prvá žena, Eva, mala svoj ušľachtilý predobraz. Veľmi sa podobala na druhú Evu, Pannu Máriu. Originál jej tela predstavil Hospodin anjelom už pred stvorením sveta, keď im ukázal úchvatný obraz Panny Márie, popísaný neskôr apoštolom Jánom v Apokalypse.
Prví ľudia sa teda vzhľadom veľmi podobali na svoje predobrazy, druhého Adama a druhú Evu. Paradoxne totiž, hoci sa Presvätá Panna a jej Syn, Ježiš, narodili na tomto svete niekoľko tisícročí po stvorení prvých rodičov, v Božom pláne boli vyprojektovaní dávno pred nimi, už pred genézou sveta. Preto sa Boh na prvých ľudí díval s veľkou záľubou a blahosklonnosťou.
Keď Hospodin stvoril Adamovi novú spoločníčku, náš praotec sa jej nesmierne potešil a velebil za to Boha. Prví ľudia boli šťastní a dokonalí. Boli nahí, no nehanbili sa, pretože boli nevinní a ich nevinnosť nemohlo nič pohoršiť. Nepoznali zlo, choroby, ani bolesť, pretože nepoznali hriech, ktorý je pôvodcom všetkých bolestí, chorôb a zla vo svete. Boh im dal možnosť okúsiť slasti večnej blaženosti. Stvoril ich pre dobro, ale ak podrobil skúške anjelov, bolo by nespravodlivé, ak by nepodrobil skúške aj ľudí. Preto umiestnil doprostred raja strom poznania dobra a zla. Ešte pred stvorením Evy povedal Hospodin Adamovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“
Tento príkaz platil pochopiteľne aj pre Evu. Ak by boli prví rodičia poslúchli Boží príkaz, nikdy by nepoznali zlo a zostali by navždy dokonalí. Lenže záviselo to od ich poslušnosti. Na jednej strane bola poslušnosť ľudí voči Bohu, na druhej strane ich slobodná vôľa poslúchať Pána a Stvoriteľa. Nástrojom v rukách Všemohúceho, ktorý mal vyskúšať prvých ľudí, sa stal práve Lucifer. U prvých ľudí totiž nemohlo prísť pokušenie zvnútra. Boli bez hriechu a nemali nezriadené náruživosti, ktoré by museli premáhať rozumom a vôľou. Preto muselo prísť pokušenie zvonku. Práve vtedy sa však vládca pekiel dopustil kardinálneho omylu. Boh mu totiž neodhaľoval všetky detaily o svojich zámeroch a plánoch, iba tie, ktoré On sám uznal za vhodné. Lucifer takto len paberkoval, po kúskoch zbieral omrvinky pravdy, ktoré sa dostali k nemu, takže nikdy si nedokázal vytvoriť komplexný obraz o bytostiach, ktoré prenasledoval. Často útočil naslepo, zmätkoval, v zúrivosti kopil chybu na chybu a až dodatočne spoznával svoje omyly. Toto veľmi týralo jeho pýchu a aroganciu.
Aj v prípade prvých ľudí v raji bol vládca pekiel s informáciami pozadu. Všemohúci pred ním skryl akt stvorenia prvých ľudí, takže Lucifer nevedel, že najprv bol stvorený Adam a až potom Eva. Lucifer pri všetkej svojej zákernosti a prefíkanosti podľahol omylu. Myslel si, že Adama porodila Eva. Namýšľal si, že prvá žena, pramatka všetkých ľudí, je tou Bohom prisľúbenou Matkou Božieho Syna, ktorá mu má pošliapať hlavu a zavŕšiť jeho skazu. V Adamovi zase Lucifer videl Bohočloveka, ktorého príchod na svet Boh oznámil anjelom.
Keď vládca pekiel videl dokonalú krásu duší i tiel prvých ľudí, keď videl otcovskú lásku Boha k svojím stvoreniam, ktorých ustanovil za pánov všetkého tvorstva a prisľúbil im nádej na večnú spásu, zatratenec zahorel k Adamovi a Eve nekonečnou nenávisťou a zúrivosťou. Ak by bol mohol, vrhol by sa na nich a okamžite ich pripravil o život. Lenže Božia prozreteľnosť chránila prvých ľudí, preto musel Lucifer použiť zákernosť a lesť. Pripravil prvým ľuďom rafinovanú pascu. Vzal na seba podobu hada a vnikol do rajskej záhrady, aby zviedol na hriech ženu, o ktorej si myslel, že je to Najsvätejšia Panna.
Dlho sa pripravoval na svoju záškodnícku misiu. Akokoľvek totiž horel nedočkavosťou, mal komplexy z toho, že by ho mohla poraziť žena, ktorá dokonca ani nemá božskú podstatu. Na jednej strane túžil zahubiť prvých ľudí, na druhej strane mal panický strach z porážky. Toto veľmi zraňovalo jeho samoľúbosť a prinútilo ho k maximálnej opatrnosti. Nepozorovane obchádzal rajskú záhradu ako zúrivý lev a počúval rozhovory prvých ľudí s Bohom aj ich vzájomné rozhovory. Keď počul Boží príkaz o strome poznania dobra a zla uprostred rajskej záhrady, pochopil, že toto je jeho šanca.
Ako obeť si vyhliadol ženu, pretože vycítil, že je od prirodzenosti slabšia. Využil typické ženské danosti – všetečnosť, dôverčivosť, krehkosť, zraniteľnosť. Okrem toho vedel o nej, že je obyčajná žena a nie Ježiš Kristus, v ktorom má byť nielen človek, ale aj Boh, príliš silný protivník pre neho. Navyše práve voči žene, o ktorej si myslel, že je to Panna Mária, pociťoval väčšiu zlosť ako voči mužovi, pretože mu v ušiach neustále znela Hospodinova hrozba, že práve táto žena mu rozšliape hlavu. Preto sa objektom jeho útoku stala rajská žena.

Zlyhanie pramatky všetkých ľudí
Netušiac, že ide po falošnej stope, vystriehol vhodný okamih, aby oslovil Evu, o ktorej si myslel, že je to Matka Božieho Syna. Aby nevzbudil podozrenie, položil Eve zdanlivo nevinnú otázku: „Naozaj povedal Boh, že nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?“
Žena odvetila: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocia stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: ,Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!´“ Nato prefíkaný had povedal: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“
Je potrebné konštatovať, že Eva nebola rovnocenným protivníkom Lucifera. Anjeli od svojho stvorenia prevyšujú ľudí svojím rozumom a poznaním a Lucifer bol najinteligentnejší zo všetkých anjelov. Naši prarodičia sa mu v tomto ohľade nemohli vyrovnať. Žiaden človek okrem Bohočloveka a Jeho Matky sa nemôže postaviť Luciferovi ako rovnocenný protivník. Aj po páde do pekla Boh ponechal vládcovi démonov charizmu a mimoriadne schopnosti, takže vládca pekla dokáže uzdravovať a konať zázraky.
Človek dokáže zdolať diabla jedine s Božou pomocou. Eva nemohla zvíťaziť nad zákerným hadom vlastnou inteligenciou, len bezpodmienečnou poslušnosťou voči Bohu, ktorý jediný ju mohol ochrániť pred nástrahami arcidémona. V tomto ohľade však Eva zlyhala. Namiesto bezhraničnej poslušnosti voči Bohu sa spoľahla na vlastný rozum a úsudok a tak sama sebe, ba aj svojmu mužovi, vykopala hrob.
Lucifer bol prefíkanejší a aj skúsenejší ako naši prarodičia. Poznal hriech, poznal zlo, ktoré oni nepoznali, a v tom mal oproti Eve taktickú výhodu. Okrem toho mal starostlivo pripravený plán, kým naša pramatka nebola pripravená na takúto zákernú pascu. Bola nevinná a naivná, no bola aj neposlušná. Eva, hoci bola stvorená ako neporušená panna bez poškvrny do čistého, neskazeného sveta, skazila sa z vlastnej vôle.
Druhá Eva, Mária, takisto Panna, sa narodila neskôr do skazeného sveta, no vlastnou vôľou si zachovala čistotu napriek všetkým pokusom pekla skaziť ju. Prvá Eva uverila zákernému hadovi a prestúpila výslovný zákaz Stvoriteľa. Tým zrodila neposlušnosť a smrť. Druhá Eva, Mária, uverila slovu anjela, Božieho legáta, a tak zrodila poslušnosť a smrť smrti. Prvá Eva bola počiatkom skazy, druhá počiatkom spásy. Mária bola čistá a neporušená Panna tak, ako Eva pred hriechom. No Eva neodolala hadovmu pokušeniu a ochutnala zo zakázaného ovocia. Toto bol hriech, ktorý ju olúpil o nevinnosť. Vo svojej nerozvážnosti podľahla naliehaniu zákerného nepriateľa ľudského rodu a stala sa žiadostivá. Zatúžila byť ako Boh. Nedostatok pokory a poslušnosti i túžba po samostatnosti a nezávislosti od Boha ju vtiahli do Luciferovej pasce. Ba nielen sama ochutnala zakázané ovocie, ale naviedla na to aj svojho muža. Tým sa jej hriech zväčšil, pretože takto pripravila o nevinnosť aj Adama. Neznamená to však, že by Adam bol v tom nevinne. Predovšetkým on mal zodpovednosť pred Bohom za oboch.
Čoskoro po prvom hriechu sa Adam a Eva presvedčili o zhubných dôsledkoch svojho konania. Otvorili sa im oči, ktoré sa stali vstupnou bránou zla do ich duše. Stratili nevinnosť a tak spoznali, že sú nahí. Ak by Eva nebola okúsila ovocie stromu v strede raja, nikdy by nepoznala, čo je zlo. Boh ich toho chcel ušetriť. Vedel, že jedine On dokáže odolať zlu, avšak ľudia, ak spoznajú zlo, nedokážu sa voči nemu ubrániť. Preto pre nich Hospodin vytvoril bariéru voči zlu, ktorá ich mala chrániť. On vedel, čo je pre nich dobré, ale chcel, aby ho poslúchli z lásky, aby ochotne uverili aj v to, čo bolo nad ich chápanie. Tak ako u anjelov však chcel, aby ľudia dobrovoľne prijali Boží príkaz, ktorému nerozumejú, len preto, že ich k tomu zaväzuje rešpekt voči Božiemu majestátu a vďačnosť za dary, ktoré bez vlastnej zásluhy dostali od Pána.
Láska k Bohu ich mala viesť k tomu, aby s radosťou a s bezhraničnou dôverou poslúchali jeho prikázanie. Tak ako batoľa bezhranične dôveruje svojej matke. Hoci jej nerozumie, inštinktívne cíti, že matka mu chce dobre. No v prípade prvých ľudí sa tak nestalo. Ich dôvera v Božiu dobrotu a lásku nebola bezhraničná. Ich poslušnosť voči nemu nebola absolútna. Keďže mali slobodnú vôľu, nemuseli Božie prikázanie splniť. Chceli aj oni rozoznávať dobro a zlo, neuvedomujúc si, že sa tým sami vystavujú následkom predtým nepoznaného zla. Prví rodičia okúsili ovocie stromu poznania dobra a zla, spoznali zlo a toto zlo ich bolestivo zranilo a ovládlo.
Naši prarodičia pred prvým hriechom boli len o málo nižší ako anjeli. Mali síce hmotné telo, ktoré ich viazalo k zemi, no mali všetky milosti anjelov. Mohli sa dívať na Stvoriteľa z tváre do tváre a neobmedzene s ním komunikovať, boli dokonalí, nezraniteľní. Svojím hriechom však stratili mimoriadnu priazeň Boha a stali sa svetskými bytosťami. Ich nesmierne duchovno sa výrazne zmenšilo a nahradilo ho materiálno. Nastal v nich ustavičný boj telesného človeka proti duchovnému. Pre prvý hriech prarodičov výrazne klesla hierarchická hodnota človeka. Adam a Eva po hriechu boli už len zlomkom Adama a Evy pred hriechom. Predtým dokonalé ľudské telo sa zmenilo a stalo sa zraniteľným, nedokonalým.
Najhroznejším dôsledkom hriechu sa však stala hrádza voči neobmedzenému pôsobeniu Božej energie v ich dušiach. Stali sa obyčajnými smrteľníkmi, ktorí dožili svoj život v bolesti a utrpení. Ich potomkovia sa už rodili v hriechu a v hriechu žili po celý život.
Keďže sa prví rodičia dopustili prvého ľudského hriechu, stratili právo na večnú blaženosť. V tomto momente sa vo svete zrodilo zlo a stalo sa súčasťou dejín ľudskej spoločnosti aj života každého jedného človeka. Začali paralelne plynúť dejiny dobra aj zla na zemi. V tomto jednom čine, prvom hriechu Adama a Evy, majú svoj pôvod všetky nešťastia, ktoré postihujú ľudí na tejto planéte.
Všetko zlo v histórii ľudstva má svoj pôvod v hriechu. Nemuselo to však skončiť takto. Boh mal alternatívu aj pre prípad, že by Adam a Eva neboli zhrešili. Veď predsa nestvoril ľudské bytosti preto, aby končili vo večnom zatratení. Stvoril ich pre večnú blaženosť v nebi. Toto bol jeho pôvodný zámer aj jeho najväčšia túžba.
Ak by Adam a Eva neboli zhrešili, Vtelené Slovo by bolo zostúpilo z nebies v takej podobe, aká zodpovedala stavu nevinného človeka. Podstata ľudí by bola taká, ako je teraz, ale bola by bez zhubných vášní, nedokonalostí a bola by nesmrteľná. Človek by sa podobal Ježišovi a Ježiš by žil medzi ľuďmi, ktorým by bola zjavená všetka skrytá svätosť a všetky tajomstvá. Boli by Ježiša často videli v sláve tak, ako ho videli apoštoli Peter, Jakub a Ján na vrchu premenenia. Všetci by smerovali k nebu a často by Krista videli osláveného. Mohli by sa k nemu bez ťažkosti približovať a komunikovať s ním, pretože by ich od neho neoddeľoval hriech. Na svete by neboli choroby a bolesť, aj matky by rodili bez bolesti tak, ako porodila Najsvätejšia Panna Jednorodeného Božieho Syna. Človek by bol dokonalý tvor. Keďže však prví rodičia zhrešili, musel byť Ježiš splodený ako Muž bolesti, aby mohol trpieť a vykúpiť hriechy ľudstva potupnou smrťou na kríži. Celú prisľúbenú blaženosť ľudstva pokazil hriech, vlastne pokazil to Lucifer.
Hneď po svojom triumfe nad Adamom a Evou sa Lucifer vystatoval pred svojimi vernými svojím úspechom. Nádejal sa, že Boh zapudí hriešnych ľudí tak, ako zapudil jeho a anjelov tmy. Bol však šokovaný milosrdenstvom, ktoré Boh prejavil voči hriešnikom. Je však nutné konštatovať, že Boh bol aj v tomto prípade absolútne spravodlivý. Prví ľudia síce spáchali ťažký hriech, pretože vedome a dobrovoľne prestúpili Boží príkaz, takže raz navždy stratili svoju nevinnosť, no ich hriech bol omnoho menší ako hriech Luciferov. V ich prospech svedčilo viacero poľahčujúcich okolností. Lucifer a padlí anjeli mali veľmi hlboké poznanie Boha a napriek tomu sa vzopreli Hospodinovi. Preto bol Boží súd nad nimi veľmi rýchly. Adam a Eva nemali takéto hlboké poznanie Boha a toto bolo pre nich poľahčujúcou okolnosťou pri ich prvom hriechu.
Okrem toho Luciferova vzbura bola motivovaná zákernou, zúrivou nenávisťou voči Bohu a ľuďom. Skazený archanjel sa vyhrážal genocídou ľudského pokolenia, ba chcel zahubiť aj Syna človeka a jeho Matku. Lucifer hrešil v stave smrteľnej nenávisti voči Bohu a ľuďom, no naši prarodičia pri prvom hriechu necítili hnev a ich čin nebol motivovaný nenávisťou voči Stvoriteľovi. Lucifer zhrešil z vlastnej vôle, kým prví ľudia boli na hriech zvedení ľstivosťou a zášťou Satana. Ich hriech nebol prejavom nenávisti voči Bohu, ale bol spôsobený nerozvážnosťou, ľahkomyseľnosťou, nedostatkom disciplíny, pokory a poslušnosti.
Ďalšou poľahčujúcou okolnosťou bol fakt, že keď Hospodin ponúkol Adamovi a Eve príležitosť konať pokánie a dal im nádej na odpustenie a navrátenie milosti, prví ľudia oželeli svoj čin. Prejavili úprimnú a hlbokú ľútosť, preto im Stvoriteľ prinavrátil milosť a uznal za správne a spravodlivé byť voči človečenstvu zhovievavejší ako bol voči anjelom. Navyše Hospodin sa kochal pohľadom na prvých ľudí, ktorí boli stvorení podľa modelu Ježiša Krista a Panny Márie. Preto vystrel ochrannú ruku nad ohrozeným človečenstvom, keď sa Lucifer vyhrážal likvidáciou ľudského rodu. Prejavil svoje milosrdenstvo voči ľudstvu tým, že prísnu spravodlivosť vykonal na Bohočloveku a ľudí zahrnul veľkým milosrdenstvom. Netrestal ich bezodkladne ako Lucifera a padlých anjelov.
Hospodin neustále prejavoval mimoriadnu priazeň ľudskému pokoleniu. Trestal síce neposlušnosť ľudí a dopustil dokonca na ľudstvo potopu, pri ktorej zahynulo takmer celé ľudské pokolenie, no keď sa ľudia polepšili, mimoriadne vyznamenával ich vernosť. Štyroch príslušníkov ľudského plemena dokonca vyzdvihol aj s pozemským telom do neba. Takto sa dostal do neba so svojou telesnou schránkou nielen Jednorodený Boží Syn a jeho najsvätejšia Matka, ale aj starozákonný Henoch a prorok Izaiáš. Boh týmto spôsobom povýšil a posvätil ľudské telo, svoj dokonalý výtvor.

Nedozerné následky prvého hriechu
Hriech prvých ľudí mal nedozerné následky pre ľudstvo. Služobníci pekla dostali šancu pokúšať nespoľahlivé, slabé ľudské plemeno. Nič viac si nemohli želať, a tak sa novej úlohy zhostili so všetkou razanciou. Sedem arcidémonov na čele s Luciferom a húfy temných služobníkov pekiel zaplavili zem ako odporný jedovatý hmyz. Neúnavne trápili hriechom oslabené ľudské pokolenie a takto mohli spôsobovať nesmiernu bolesť Stvoriteľovi, ktorý každého človeka nesmierne miloval a cítil s ním. No ľudstvo nikdy nebolo ponechané bez Božej pomoci napospas nástrahám pekla.
Ešte pred stvorením človeka udelil Boh anjelom povinnosť chrániť ľudí a bdieť nad nimi. Odvtedy bol každému človeku, ktorý sa kedy narodí, pridelený anjel strážca. Je to nesmierna pomoc ľuďom v boji proti silám zla. Milióny anjelov strážcov postupne zaplnili zem. Každého jedného človeka sprevádza od narodenia až po smrť jeho anjel strážca. Pritom vôbec nezáleží na tom, či tento človek verí v Boha alebo nie. Ani náboženská príslušnosť v tomto prípade nehrá žiadnu rolu.
Každý, úplne každý človek, má svojho anjela strážcu, ktorý ho sprevádza v každom okamihu jeho života, hoci človek ho svojimi nedokonalými telesnými očami nevidí. Práve prvý hriech Adama a Evy spôsobil duchovnú slepotu človeka. Preto bežne anjelov okolo seba nevidíme s výnimkou vyvolených mystičiek a mystikov, ktorým to Boh umožnil, aby mohli nás, ostatných ľudí, informovať o veciach, ktoré sú pre nás kvôli dedičnému hriechu zastreté.
Bežný človek začína vidieť anjela strážcu až duchovnými očami v okamihu umierania. Žiaden človek neumiera sám. Jeho anjel strážca ho čaká pri jeho smrti, aby mu v počiatočnej fáze robil sprievodcu aj na onom svete. Aj keby človeka smrť zastihla kdesi na púšti, vzdialeného stovky kilometrov od najbližšieho živého tvora, alebo by umieral ako kozmonaut kdesi vo vesmíre, aj tam ho očakáva na prahu smrti jeho anjel strážca. On je prvým sprievodcom človeka aj po smrti. Nijaký človek nemôže mať vernejšieho sprievodcu a pomocníka ako je jeho anjel strážca. Je to neoceniteľný dar Stvoriteľa, prejav jeho nesmiernej lásky.
Boh nikdy neopustil svoje neverné deti. Neprestal milovať ľudí. Mal jediné želanie – dať sa poznať ľuďom a nechať sa nimi milovať, pretože On sám ich miloval nekonečnou láskou. Lenže ľudské pokolenie len čiastočne využívalo nesmierne vymoženosti, ktoré im veľkoryso ponúkal Stvoriteľ. Nie všetci ľudia sa obracali s prosbou o pomoc a ochranu k svojmu anjelovi strážcovi a proti vôli ľudí nemohli anjeli strážcovia nič robiť. Trestuhodne zanedbávali túto nesmiernu pomoc, ktorú im Pán nebies i zeme ponúkol, ba čo viac, prestali uctievať aj samotného Stvoriteľa. Následky ich nerozvážnosti bývali ukrutné.
Mnohokrát služobníci pekla triumfovali. Vedeli, že takto môžu zraňovať Boha a mstiť sa mu za to, že ich uvrhol do večného zatratenia. A tak neúnavne prenasledovali ľudské pokolenie na každom kroku. Nedali ľuďom vydýchnuť. Ľudstvo sa začalo deliť na dva veľké tábory – zlých a dobrých, zatratených a vyvolených. Kým na zlých, zatratených, čakajú muky pekla, na dobrých, vyvolených, čaká večná odmena v nebi.
Už u detí prarodičov Adama a Evy dopustil Hospodin toto nekompromisné delenie. V tejto prvej ľudskej rodine došlo k bratovražde, zločinu, ktorý sa potom v ďalších dejinách ľudstva ešte mnohokrát zopakoval. Prvý syn, Kain, zabil druhého syna, Ábela. Kain sa takto stal predobrazom skazy hriechu, druhý syn, Ábel, sa stal predobrazom umučeného Krista. Lebo Kristov zákon a učenie začali účinkovať v prvom spravodlivom, ktorý má byť pre ostatných spravodlivých vzorom trpezlivosti a pokory v utrpení. Ostatní spravodliví budú nasledovať jeho príklad tak, že budú trpieť pre spravodlivosť, nenávidení a prenasledovaní hriešnikmi a zatratencami, ba aj vlastnými bratmi. U Ábela sa prejavuje trpezlivosť a pokora, u Kaina závisť a zlomyseľnosť pre dobrý skutok spravodlivého. Dobrý umiera, zlý triumfuje, ale len dočasne, pretože Božia spravodlivosť prinesie dobrému večnú slávu a zlému večné muky pekla.
Už na samom začiatku existencie človeka dostali ľudské dejiny príchuť prelievania ľudskej krvi, násilia a hriechu. Ľudské hriechy sa veľmi rozmnožili a preto Boh siahal k preventívnym opatreniam v snahe navrátiť blúdiace ľudské stádo naspäť do svojho ovčinca. Keď Pán dopustil na hriechom skazený svet potopu, bol to takmer definitívny zánik ľudského plemena.
Prorok píše: „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: ,Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil.´“
Toto je typicky ľudské vyjadrenie o Stvoriteľovi. Sväté písmo často používa antropomorfizmy, teda opisuje Boha ako človeka. Vyjadruje sa o ňom veľmi jednoducho, v metaforách. Tak, aby biblické texty dokázali pochopiť aj intelektuálne nie veľmi vyspelí ľudia tej doby, v ktorej inšpirovaní autori písali prvé kapitoly knihy Genezis.
V skutočnosti Hospodin neoľutoval svoje stvoriteľské dielo. Vševediaci Boh predvídal všetko, čo sa udeje, no jeho vôľa stvoriť svet bola napriek tomu nemenná a nezvratná. Boh sa nemôže meniť a teda neprehodnocuje svoje konanie. Jeho rozhodnutia sú definitívne a neodvolateľné. Stvoriteľ nikdy neprestal milovať svoje stvorenia, no tak ako chirurg operatívne odstraňuje z tela choré orgány, aby zachránil zdravý zvyšok tela, tak aj Boh musel neustále odstraňovať choré orgány ľudského rodu, aby zachránil jeho zdravé jadro.
Málo bolo spravodlivých, no Boh vždy našiel medzi skazeným plemenom zopár spravodlivých a ušetril ľudstvo od definitívnej záhuby. Aj v prípade potopy našiel hŕstku spravodlivých, ktorí unikli záhube. Verný služobník Noe s jeho najbližšími bol zázračne zachránený a Boh dovolil ľuďom znovu zaľudniť šíre končiny zeme. No pekelné mocnosti boli v strehu. Ovládli Sodomu a Gomoru a spravili z týchto miest semenište mravnej skazy, takže sa Stvoriteľ už nemohol pozerať na takúto provokáciu a vytrhol hriešnu burinu aj s koreňmi. Zahubil skazené mestá ohňom a sírou.
No peklo nemienilo kapitulovať. Jeho služobníci číhali všade tam, kam sa človek pohol, aby ho zviedli z cesty, ktorú mu vytýčil Boh. Veľa zloby napáchalo peklo v ľudskom rode, ale pre svojich verných mal Boh vždy lásku a vernosť.
Ako rástlo a rozmnožovalo sa ľudské spoločenstvo, pribúdalo spravodlivých i nespravodlivých. Lenže kým údel nespravodlivých bol definitívne spečatený, údel spravodlivých nebol uzavretý s konečnou platnosťou. Nebo bolo zatiaľ zavreté pre spravodlivých, ktorí po tisícročia čakali na Vykupiteľa, aby im otvoril brány neba. Túžba spravodlivých po definitívnom spočinutí v nebeskej blaženosti vzrastala, no ľudstvo ostávalo dlhé časy bez Spasiteľa. Nebolo ešte pripravené na príchod Syna človeka.
Museli uplynúť veky, aby si Boží Syn v rozmnoženom ľudskom rode mohol vytvoriť dostatočne veľké a vyspelé spoločenstvo ľudí, ktorých vodcom, učiteľom a kráľom sa mal stať. Ľudí, schopných prijať jeho učenie a nasledovať ho.
Hospodin neúnavne pracoval na tom, aby vypestoval čo najušľachtilejší rodokmeň svojho Jednorodeného Syna. Aby Vtelené Slovo mohlo zostúpiť z neba a obliecť sa do človeka, Boh starostlivo vyhľadával čo najušľachtilejší genofond človeka, aby z neho vytvoril osvietené a sväté pokolenie, z ktorého mal Kristus podľa tela vzísť. Podľa svojho odvekého plánu si vypestoval vyvolený národ z praotca Abraháma. Dielo vykúpenia sa tým začalo napĺňať. Prešli znovu dlhé veky, kým dozrel čas a Syn človeka prišiel na svet, aby s definitívnou platnosťou zavŕšil porážku Lucifera a jeho služobníkov. Smrť Ježiša Krista na kríži nezvratne otvorila nebo pre spravodlivých a spečatila definitívnu porážku Lucifera a jeho služobníkov.

Až do konca sveta
Víťazná smrť Pána Ježiša na kríži bola predposledným zlomovým momentom v dejinách spásy. Po ňom už príde len jeden, posledný moment, koniec sveta. Lucifer bol už pred 2000 rokmi definitívne porazený a je si toho plne vedomý. Trasie sa pred Ježišom, pretože vie, že Spasiteľ je mocnejší ako on. Ale aj keď vie, že je definitívne porazený, chce čo najviac ľudí zviesť z cesty do večnej blaženosti, ktorú Boh pripravil svojím verným. Vie, že tak môže zraňovať Boha, ktorý pociťuje nesmierny zármutok nad stratou každej duše.
Toto je voda na mlyn Luciferovho horúčkovitého snaženia. Usiluje sa znižovať hodnotu Kristovho víťazstva. Svoj boj namieril proti vykúpeným. Ježiš Kristus chce spasiť všetkých ľudí a priviesť ich do svojho kráľovstva. Lucifer však žiarli na Kristovo kráľovstvo medzi nami a usiluje sa ho čo najviac narušiť. Ešte predtým, než bude jeho osud definitívne naplnený, chce z Božieho kráľovstva vytrhnúť toľko Božích detí, koľko sa len dá. Každá ulúpená ľudská duša zväčší jeho temnú ríšu. Vie, že nemá veľa času a tak neúnavne pracuje na svojom diele skazy medzi ľuďmi. Bude s nami bojovať až do konca sveta.
Dobrou správou však je, že zlo nemôže definitívne zvíťaziť nad dobrom. V tom spočíva nádej každého človeka na tejto zemi.
(Koniec.)
::
Autorom príspevku je Karol Dučák.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.