Svätá zem (5)

Robert Hakala

Jeruzalem: Via Dolorosa

Prepletáme sa úzkymi uličkami starého Jeruzalema, zaplnenými davmi turistov s fotoaparátmi, batohmi, taškami, dáždnikmi... Turisti poslušne nasledujú svojho sprievodcu, aby došli k prvému zastaveniu Krížovej cesty (Via Dolorosa). Pre nás kresťanov je to miesto, kde sa začína Ježišovo utrpenie a ukrižovanie. Jej trasa sa v priebehu stáročí menila. V súčasnosti má štrnásť zastavení,  pričom deväť z nich je umiestnených na samotnej ceste a päť zastavení je vo vnútri Baziliky Svätého hrobu. Ak si predstavujete, že zastavenia sú nejako zvlášť viditeľné a majestátne, budete sklamaní. Každé zastavenie je označené pamätnou doskou, ktorá je umiestnená napríklad na stene nejakého obchodíka so suvenírmi, takže jej identifikovanie nie je vôbec jednoduché. Prvá zastávka – Ježišovo odsúdenie Pontským Pilátom, je preplnená pútnikmi. (Keď Ježiš stál pred vladárom, vladár sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám to hovoríš.“ –  Mt 27, 11.)

Via Dolorosa

Pôvodne sme mali úmysel prejsť po jednotlivých zastaveniach a prečítať si verše z Písma. Museli sme to vzdať. Hluk, vrava a tlačenica boli také, že sme len mlčky prechádzali a jednotlivé zastavenia sme si uctili tichým osobným rozjímaním. Keď sme už boli pred posledným zastavením, z obrovského reproduktora sa začal ozývať ohlušujúci zvuk, ktorý zvolával moslimov na ďalšiu dennú modlitbu... Našťastie, o chvíľu nás pohltili múry Baziliky Svätého hrobu, ktoré hurhaj čiastočne zmiernili. Vo vnútri Baziliky bolo ľudské mravenisko: množstvo ľudí, ktorí sa tlačili na všetky strany, prechádzali krížom-krážom po chodbách, tlačili sa na všetky posvätné miesta, ktoré táto monumentálna Bazilika ukrýva...

Tŕňová koruna ako tovar

Via Dolorosa

Via Dolorosa - šieste zastavenie

Via Dolorosa

Bazilika Svätého hrobu, pravoslávni veriaci ju nazývajú Kostol Vzkriesenia: stojí na mieste, ktoré väčšina kresťanov uctieva ako Golgotu – Kalváriu, kde bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Bazilika je dôležitým pútnickým miestom kresťanov už od 4. storočia, keď svätá Helena objavila Boží hrob a cisár Konštantín Veľký dal pri ňom vybudovať kostol. Chrám prináleží šiestim cirkvám: rímskokatolíckej, grécko-ortodoxnej, arménsko-ortodoxnej, sýrsko-ortodoxnej, egyptsko-koptskej a etiópskej. Bol niekoľkokrát zničený a obnovený. Je symbolom rozštiepeného kresťanstva. Vybavenie  interiéru dnes odráža po stáročia prebiehajúci spor jednotlivých cirkví. Šesť cirkví tu má navzájom rozdelený priestor s presnosťou na centimetre. Nadôvažok, kľúč od chrámu je v rukách dvoch moslimských rodín. Majú kľúče od Baziliky, každý večer ju uzamknú a ráno otvoria.

Bazilika Svätého hrobu

Táto Bazilika je opradená množstvom nevysvetliteľných javov, ktoré sa v nej odohrávajú najmä počas Veľkej noci pri pravoslávnych liturgických obradoch. Náš rímsko-katolícky sprievodca tieto „znamenia“ mlčky prehliadol. Mám priateľa, pravoslávneho kňaza, ktorý mi o týchto skutočnostiach porozprával pred mojou púťou. Nebudem o tom veľa písať, kto má záujem, určite nájde vhodný spôsob, aby sa dozvedel viac.

Hneď pri vchode do Baziliky je Kameň pomazania – posvätné miesto (13. zastavenie Krížovej cesty), kde bolo podľa tradície  položené Ježišovo telo po zložení z kríža. Kameň pomazania je doska z bielo-ružového mramoru, ktorá je zhora slabo osvetlená ôsmimi lampami (každej kresťanskej cirkvi patrí jedna) a v každom rohu kameňa stojí mohutný svietnik. Je to miesto, kde Panna Mária plakala nad telom svojho mŕtveho Syna. Každým dňom sa stovky a stovky pútnikov  tohto kameňa dotýkajú a bozkávajú ho. Kladú naň rôzne prinesené predmety (šatky, retiazky, prstene, manželské obrúčky, kríže), ktoré si potom ako vzácne relikvie odnášajú domov. Pozoroval som ich so zatajeným dychom. Bol to neobyčajný zážitok! Blízko Kameňa pomazania je na stene namaľovaný obraz, ktorý zachytáva výjav pomazania mŕtveho Pána Ježiša. Olej, ktorý sa nachádza na kameni sa nazýva „križmo“, odvodením od gréckeho slova Christos, ktoré znamená to isté ako aramejské slovo Mesiáš, t.j. „pomazaný olejom“.

Bazilika Svätého hrobu

Bazilika Svätého hrobu

Bazilika Svätého hrobu - interiér

V blízkosti kríža v Chráme Svätého hrobu sa nachádza puknutá skala ako pamiatka na chvíľu, keď pre Krista na kríži „skaly pukali“. (Tak prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota, čo znamená Lebka –  Mt 27, 33. A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali –  Mt 27, 51.) Samotný Boží hrob sme mohli vidieť iba zvonku. Do jeho vnútra sa nedalo dostať. Práve tam nejaká televízia nakrúcala dokument, a tak prístup do vnútra bol uzavretý.  Čakať dve hodiny na jeho otvorenie, tak na to nebol čas. Ponáhľali sme sa ďalej na prehliadku starej časti Jeruzalema.

Okolie chrámu je dosť ošarpané. Po zemi sa povaľujú papiere. Vzhľadom na to, že pred chrámom je málo miesta na sedenie, pútnici sedia na zemi, občerstvujú sa, pofajčievajú. Navôkol je plno vravy, smiechu, zvonia mobilné telefóny... Má to byť miesto ticha, smútku a rozjímania. Opak je však pravdou.

Múr nárekov – je pozostatkom západnej časti vonkajšej hradby starého jeruzalemského chrámu. V súčasnosti je to najposvätnejšie miesto Židov. Prichádzajú sem Židia a kresťanskí pútnici z celého sveta, aby tu vyslovili svoje modlitby (a prosby), ktoré napíšu na kúsok papiera a ten vkladajú s nádejou splnenia do škár v múre. Veria, že z Jeruzalema je najbližšie k Bohu a modlitby vyrieknuté v tomto meste idú priamo k Bohu. K etike patrí aj to, že sa nečítajú lístočky, ktoré tam zanechávajú iní.

Židia pri Múre nárekov

Pri Múre nárekov sú prísne bezpečnostné opatrenia, pred vstupom ľudí skontrolujú a všade sa pohybujú desiatky policajtov. Najprv prejdete cez detektor kovov a  skenerom vám skontrolujú aj tašku či batožinu, ktorú máte so sebou. Na námestí pred Múrom nárekov je v pohotovosti nielen polícia. Ochrankári hliadkujú v uličkách aj na trhoch, situáciu nad mestom kontroluje vrtuľník. Takouto prísnou bezpečnostnou prehliadkou sme prešli aj my. Netrvala dlho, bezpečnostná služba pri hlavnom vchode je na všetko zvyknutá. Prekvapilo ma, že na ploche, ktorá je hneď za vchodom bolo asi tridsať mladých žien (vo veku dvadsať až tridsať rokov) oblečených v uniformách izraelskej armády. Vojačky boli vo výbornej nálade. Smiali sa, upravovali si vlasy, česali sa, pozerali do svojich kozmetických taštičiek a pri každej z nich bola opretá zbraň – moderný samopal... Bolo to nesmierne bizarné, pozeral som na ne s údivom. Odfotiť ich som sa dlho  neodvážil...

Príslušníčky izraelskej armády

Múr nárekov

Priestranstvo pred Múrom nárekov

Múr je rozdelený na dve časti: mužskú a ženskú. Oddelené sú plotom. Pred samotným vstupom k múru musíte mať pokrývku hlavy. Môžete si ju vybrať z košov, sú plné malých bielych čiapočiek. Pri múre bolo mnoho ortodoxných Židov, od najmladších po starcov. Niektorí sedeli na stoličkách a čítali zo svojich náboženských kníh. Iní stáli v tesnej blízkosti, takže sa čelom dotýkali popraskanej steny. Tesne za múrom sú postavené mešity, ktoré dotvárajú zaujímavú kulisu tohto posvätného miesta.

Múr nárekov

 (Pokračovanie o týždeň.)

Robert Hakala

Predchádzajúce časti:

Svätá zem (1)

Svätá zem (2)

Svätá zem (3)

Svätá zem (4)