Nájdime si čas

Vlado Gregor

Málokedy si pomáham citátmi iných, ale teraz na úvod citujem poľského aforistu Kazimierza Przerwu-Tetmajera. Hovorí, že ľudia sa delia na dva druhy: na tých, čo musia zarábať a na tých, čo nepotrebujú zarábať.

Je to hrozné priznať si, že z nábožensky založených ľudí a z funkcionárov rôznych cirkví a denominácií niekedy vanie príšerný chlad. Ľudia modernej doby, ale bolo to tak i v Kristových časoch, sa stále ženú za nejakým maximom, možno aj dobrým – a nemajú čas na druhých, na tých obyčajných, všelijako zarábajúcich a rôzne nezaistených. Myslím, že o práve tom sú tie prísne slová, ktoré Ježiš vyhodil na oči vtedajšiemu kléru, totiž, že si zakrývajú oči a zapchávajú uši, aby sa neobrátili a aby ich neuzdravil.

Poznačil som si aj jedno paradoxné arabské príslovie o tom, že zlo sa vyskytuje nielen z niekoho viny, ale aj z niekoho pravdy. Pustil mi syn nedávno video z oblasti Mosulu, kde sunnitský islamský štát vyčistil mesto od kresťanov a šiítov. Zdanlivo tam všetko funguje, ľudia majú istotu a všetci musia poslúchať. Nadšenie mladých bojovníkov je bezhraničné, ale cítiť z neho mŕtvolný dych. Pripomenulo mi to budovateľské reči z päťdesiatych rokov, ktoré najlepšie charakterizuje heslo: Kto nie je s nami, je proti nám! Ide o priamu opozíciu voči Kristovmu upozorneniu, že kto nie je proti vám, je za vás.

Izolujeme sa, nemáme na nikoho čas, vanie z nás arktický chlad a takým spôsobom sa robíme hluchými, slepými a nedozvedáme sa pravdu. Kostoly mimo omší zatvárame a nie sme ochotní venovať sa tým „nie našim“, možno smradľavejším a nezodpovednejším od nás. Namiesto toho, aby sme si rozdelili služby, a aj keď sme nepočetní, iste by sme to zvládli, zamkneme Boží príbytok, nainštalujeme tam kamery, poplašné zariadenia, prípadne tam natiahneme reťaz... Človeku pri tom napadne to latinské „O tempora, o mores“, teda: aké sú to časy a aké sú to mravy! Modernú techniku využívame na to, aby sme sa ešte viac izolovali.

Nedebatujeme, izolujeme sa, vyhradzujeme si právo poučovať a nechceme vnímať reálny život a zúfalých ľudí, ktorým je už všetko jedno, ktorí túžia už len po tom, aby im niekto venoval nejakú tú úprimnú hodinku. Pekne a intenzívne nasledujeme toho nášho Krista, svätého Františka a množstvo iných svätcov, obetujúcich sa často až do krajnosti! Pohodlie, istoty, zabezpečenosť, nedotknuteľnosť a z toho plynúca neinformovanosť a krutosť sa vyskytujú aj pri skromnom a navonok svätom spôsobe života...

Ľudia hľadajú akceptáciu, prijatie, paradoxne preto sa oddeľujú, vydeľujú, izolujú, dávajú si heslá a nálepky a dištancujú sa od iných a ostatných. Keď to vidí iná skupina, postaví sa do opozície, zorganizuje sa, začne bojovať za svoju väčšiu pravdu a začarovaný kruh sa opakuje... Kristus premohol satana, odvrhol jeho pokušenia a zobral mu silu, ale my mu stále, opakovane podliehame, pretože sa stále cítime silnejší a pravdivejší od mnohých, ktorým sa vyhýbame, nemáme si s nimi čo povedať a nechceme ich ani stretnúť.

Kajajme sa a verme evanjeliu!

(Nedeľa Božieho milosrdenstva, 12. 4. 2015)

::

Vlado Gregor

::

Odporúčané: Sloboda uctievania hocičoho