- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

27. novembra 2015

Potreba disciplíny

Bude to naša vina a preveľká vina, ak zničíme význam slova disciplína
Vlado Gregor
Zdá sa, že nielen jednotlivci, ale aj národy, kultúry a náboženstvá majú svoju intímnu sféru, svoje pravidlá a tradície, ktoré keď sa zničia, tak tieto spoločenstvá zanikajú. Prichádza k strate autority, neúcte k zákonom a následne k anarchii a zániku. Platí to tak pre štátne, ako aj náboženské spoločenstvá. Vidíme to svojím spôsobom aj na osudoch židovského národa, aj Rímskej ríše, aj na terajších problémoch a bezvýchodiskovosti islamského spoločenstva.
Zárodky Izraela možno už od Abraháma a od Jozefa určite boli vedome menšinovou a nevyhnutne sebakritickou skupinkou, ktorá sa pohybovala medzi veľkými ríšami. Starohebrejské rodiny ohrozoval hlad, sucho a v nemalej miere aj bezdetnosť. V tvrdých a nie tak dávnych časoch a zvlášť u nomádov platilo, že kto nemá deti, ktoré sú vychovávané k poslušnosti a rešpektu, toho potomkovia nezapustia korene, neprežijú medzi ostatnými a skôr či neskôr zaniknú.

Rímska ríša, tento asi prvý ako-tak úspešný pokus o globálnu civilizáciu, zanikla, keď sa prestali dodržiavať zákony, morálka sa stala relatívnou a stratila sa úcta k rodine a vlastným tradíciám.
Islam je tiež pokusom o jednotnú a globálnu civilizáciu, ale už v koreňoch mal problém – delil ľudí na kategórie a od počiatku považoval morálku za ľubovoľnú a relatívnu. Zdá sa vám to pri jeho prísnych zásadách a neústupnosti hlúpym tvrdením? Vôbec nie, Mohamed totiž dal voľný priechod ľudským pudom, zvlášť čo sa týka mužskej časti populácie. Zaviedol nerovnosť mužov a žien zo zákona, povolil násilie v záujme celku a poprel nevyhnutnosť odpúšťania a kompromisov. Ak ich aj povolil, tak len ako pokrytecké metódy v záujme ďalšieho posilňovania brachiálnej a jednotnej moci. Tu boli, napriek počiatočným úspechom islamu, aj predpoklady jeho rozpadu, zaostávania a vzájomného vraždenia.
Hovorí sa, že hlúpy človek sa učí na vlastnej koži a múdry sa poučí zo zlého a omylného konania iných. Násilie vo vzťahoch mužov a žien a násilie medzi kultúrami, národmi a náboženstvami, môže na istý čas niečo presadiť, vyriešiť a konzervovať. Konce ale bývajú smutné, pretože všetko je do času, ale Boh naveky.
Nech je aj pre nás, katolícku Cirkev, mementom, že stačí trochu šikmá plocha, malé nerešpektovanie jasných a trvalých zákonov a všetko pôjde skôr či neskôr a celkom nevyhnutne dolu vodou. Prichádza k samospádu, ktorý sa zrýchľuje a vedie k zániku... Milosrdenstvo a tolerancia naozaj neznačia neporiadok  a úplnú stratu disciplíny a zákonnosti. Ani Ježišovo spoločenstvo nebolo anarchické, on sám určoval priority a zavádzal zásady a organizáciu, ktorou sa malo jeho spoločenstvo v budúcnosti riadiť.
Nedokážeme vzdorovať násiliu, ak si nebudeme pestovať svoje zásady, charakter a schopnosť odolávať zlu. Je možné, že zlo je nevyhnutné a vyplýva z našej nedokonalosti a slabosti, ale to neznačí, že máme takéto vlastnosti podporovať či dokonca chrániť. Odpúšťať treba, ak máme schopnosť a možnosť odpustiť. Problematické je však odpúšťať, keď naši protivníci o naše odpustenie nestoja. (Áno, odpúšťať treba, no chcem zdôrazniť, že odpúšťanie je účinnejšie, ak ho vinníci nepovažujú za samozrejmé. Okrem toho, treba rozlišovať odpustenie osobnej krivdy a bezhlavé odpúšťanie kvázi humanistov.) Aj milosrdní môžeme byť, ak máme silu a rešpekt, aby sme toto milosrdenstvo realizovali a presadili v dostatočnom meradle. Aby sa nám náš svet nerozsypal pre náš nekoordinovaný, bezhlavý a nedisciplinovaný pohyb...
::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.

3 komentáre:

  1. Anonymný27.11.15

    Pestovanie disciplíny v RKC, moja skúsenosť: neúčasť na litániách po jednej rane trstenicou na ruky, tri rany na zadok, za omšu (do školy sme chodili v trenírkach) , neznalosť náb. "právd"
    kľačanie v kúte. Mali sme zrejme šťastie lebo:
    Jusuf al-Kavadáví (2013): Pokiaľ by sme nezabíjali odpadlíkov, islám by už neexistoval.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Uznajte, predostreli ste veľmi jednostranný pohľad. Po prvé, porovnávať telesný trest s vraždou je nenáležité. Po druhé, ako píšete, zažili ste obdobie, keď boli telesné tresty súčasťou výchovy – bolo by teda dobré aspoň spomenúť aj to, že vtedy sa takto netrestalo len v oblasti náboženskej výchovy, ale aj v škole a doma...
      Keď ste už túto tému načali, rád by som sa od vás dozvedel, či po všetkých životných skúsenostiach ste naozaj úprimne presvedčený o nevhodnosti, resp. neprípustnosti telesných trestov.

      Odstrániť
    2. Anonymný29.11.15

      Takýto je môj názor. Telesné tresty sú pre človeka, ale aj pre zvieratá, ponižujúce a pre trestajúceho tiež nedôstojné. Nemali by mať miesto v žiadnej vyspelej kultúre.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.