- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

24. mája 2017

Učiace sa Slovensko – pomýlená koncepcia

Ján Maršálek
Dostal sa mi do rúk dokument s názvom Učiace sa Slovensko, ktorý predstavuje návrh Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania. Návrh, vypracovaný „skupinou expertov“, začalo pripravovať v roku 2016 Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky na základe programového vyhlásenia vlády. Ako sa píše v úvode, formujúci sa program, predložený na verejnú diskusiu, by sa mal stať základným strategickým nástrojom štátnej školskej politiky s výhľadom na nasledujúcich desať rokov.
Pravdaže, spomenutý dokument sa mi nedostal do rúk náhodou, o danú problematiku sa zaujímam, hoci nie profesionálne, vypočul som si aj niekoľko súvisiacich diskusií, ktoré odvysielal rozhlas a televízia. Oficiálny termín podávania pripomienok už síce uplynul, napriek tomu sa chcem k predloženému návrhu vyjadriť. Volím formu publicistického príspevku.

Dokument je veľmi obsiahly (226 strán), miestami až rozvláčny, napísaný úradníckym štýlom s množstvom nič nehovoriacich fráz. Je nemožné komentovať všetky body jeho obsahu na malej ploche jedného článku, no nepovažujem to ani za potrebné, jadro mojich výhrad sa totiž týka samotnej koncepcie, takpovediac ideového zamerania onoho dokumentu.
Z celého textu vytŕča tendencia všetko meniť, reformovať, modernizovať. Pritom, ako sa ukazuje, doterajšie reformy – a bolo ich za uplynulé štvrťstoročie dosť – nepriniesli pozitívny výsledok, skôr naopak, neustále zmeny a pokusy o zmenu vnášajú do školského systému neistotu. Takzvané proreformné úsilie, založené neraz na podivných sociálnych experimentoch, vedie naše školstvo z blata do kaluže. Áno, v tejto situácii by bolo najlepšie pozastaviť ďalší prúd reforiem, stabilizovať pomery a v nejednom ohľade sa i vrátiť k osvedčeným postupom z minulosti.
V dokumente (na strane 14) sa píše: „Tradičné usporiadanie žiackych kolektívov, fyzického priestoru tried a škôl, ako aj procesu vyučovania a učenia sa vytvára bariéry pre žiakov v ich iniciatíve, objavovaní, skúmaní javov, hľadaní informácií a súvislostí... Vo všeobecnosti prostredie a proces v tradičnom usporiadaní škôl nemôžeme považovať za priateľské k žiakom.“ Je to skutočne tak? Je rozumné šmahom odvrhnúť všetko to, čo sa budovalo a formovalo v niektorých rysoch celé stáročia? Stojí za to takto riskovať a skúšať zas niečo nové? Veď hádam aj autori návrhu sú absolventmi škôl s „tradičným usporiadaním“. Utrpeli tým? Škola nemá byť pokusným laboratóriom, naše deti by sa nemali stať objektom (a obeťou) iniciatív kadejakých budovateľov svetlých zajtrajškov – tu viac ako inde záleží na kontinuite a ustálenej hierarchii hodnôt!
Autori návrhu žiadajú zabezpečiť, „aby sa všeobecne vo vzdelávaní a konkrétne v práci učiteľa mohli zohľadňovať potreby a možnosti žiakov, aby sa mohla uplatňovať variabilná organizácia výučby podľa potrieb a možností žiakov, vytváranie a zachovávanie heterogénnych skupín žiakov ako prirodzeného prejavu rozmanitosti a hodnoty samej o sebe“ (s. 15). To sa tvári pekne, ale obávam sa, vychádzajúc z kontextu navrhovaných zmien, že takáto variabilita povedie k ďalšej dezintegrácii a dezorientácii, ako aj k strate i posledných zvyškov autority učiteľa. V súvise s tým považujem za príznačné, že pojem „povinná školská dochádzka“ má byť nahradený pojmom „povinné vzdelávanie“. Zrejme nejde len o hru so slovami, ale o niečo závažnejšie.
Negatívne javy sa už nedajú prehliadnuť: „Napriek poklesu počtu detí v školách stúpa počet detí, ktoré sú ohrozené sociálno-patologickými javmi, narastá záškoláctvo, klesá adherencia detí k pravidlám a ich dodržiavaniu, stúpa agresivita a šikanovanie, chýba im primeraná sebakontrola, v záťažových situáciách reagujú často neprimerane...“ (s. 27). Ibaže v dokumente odporúčané riešenia sú alebo nekonkrétne, alebo pomýlené, povedú podľa mňa k ďalšiemu prehĺbeniu existujúcich problémov. Podľa autorov treba napríklad venovať „systematický dôraz“ (s. 18) posilňovaniu sebavedomia a sebaúcty detí. Nič proti zdravému sebavedomiu, dnešné deti však trpia skôr nedostatkom skromnosti a sebakritickosti. Čiže dôraz treba klásť na presadzovanie duchovných hodnôt a osvedčených noriem spoločenského života, no primeranú zmienku o tom som v predmetnom dokumente nenašiel (ak sa mýlim, vopred sa ospravedlňujem a budem vďačný za opravu).
Osobitne ma zaujala pasáž na strane 51, odcitujem ju celú: „Transmisívny model vzdelávania, v ktorom učiteľ „zjavuje“ žiakom fakty a žiaci ich pasívne „berú na vedomie“, je dnes už prekonaný, a to najmä pre jeho malú účinnosť. Výskumy ukazujú, že efektívne učenie neprebieha tam, kde učiteľ stojí pred tabuľou a niečo vysvetľuje žiakom, ktorí si to zapisujú, ale tam, kde sú žiaci sami aktívni, kde pozorujú, kladú si otázky, formulujú hypotézy, experimentujú, mýlia sa, opravujú svoje chyby a snažia sa sami dopracovať k novým poznatkom... To, o čo sa usiluje v rámci mimoškolských aktivít napríklad Slovenská debatná asociácia, by malo byť súčasťou bežného vyučovania: kladenie otázok (žiakov učiteľovi aj medzi žiakmi navzájom), diskusie s učiteľmi aj medzi žiakmi, formulovanie vlastných názorov, ich prezentácia, obhajoba, podopieranie argumentmi. To všetko sú aktivity, ktorými sa rozvíja kritické myslenie.“
Opäť, na prvý pohľad či počutie to vyzerá pekne, veď kto by nechcel u mladej generácie pozitívne nasmerovanú aktívnosť a rozvinuté kritické myslenie, lenže: učiteľ má učiť a vysvetľovať – a na tom nemožno nič meniť. Vyučovanie formou debaty prichádza do úvahy azda ako akási nadstavba (povedzme v záujmových krúžkoch alebo na nepovinne voliteľných hodinách), dávať jej prioritu považujem za scestné.
Skrátka – pokúsim sa o malé zhrnutie – dokument Učiace sa Slovensko je len ďalším z radu pokusov vymyslieť a zaviesť do praxe čosi nové tam, kde sa žiada hlavne pevný základ a, nebojím sa povedať, disciplína. Neustále reformy a reformy reforiem, to už predsa musí byť jasné každému triezvo uvažujúcemu človeku, nevedú k dobrému výsledku. Chcelo by to presný opak toho, čo sa navrhuje – nie narúšanie, ale upevnenie tradičného, časom a skúsenosťami overeného usporiadania školského systému. Samozrejme, nemám tým na mysli zmeny v jednotlivostiach, tie sú nevyhnutné, ale základ, ten má byť a zostať pevný. Bez takého základu sa nám každá stavba skôr či neskôr zrúti.
::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

6 komentárov:

  1. Karol Dučák24.5.17

    Ďakujem, pán Maršálek. Dobre napísané. K tomu by som dodal vlastnú skúsenosť. Pozerali sme jednu nedeľnú diskusnú reláciu o tomto dokumente v televízii, v ktorej vystupoval aj Milan Ftáčnik. Pri televíznej obrazovke bola moja svokra, bývalá dlhoročná učiteľka, aj moja manželka, ktorá je takisto dlhoročná učiteľka, ale ešte stále učí, a obe prejavovali údiv nad niektorými pasážami dokumentu. Bola tam napríklad požiadavka, že školy si môžu vybrať učebnice, z ktorých budú učiť. Nuž ak je takáto situácia na stredných a vysokých školách, je to v poriadku. Lenže ak sa prváci na základnej škole vo Vranove nad Topľou budú učiť niektorý predmet z inej učebnice ako školáci v Bratislave, tak si ani neviem predstaviť chaos, aký nastane v školstve. Veď základné vedomosti z jednotlivých predmetov musia byť všade rovnaké a neskôr sa žiaci môžu špecializovať na niektorý predmet a učiť sa z iných učebníc. Ale nie úplne od začiatku! A takýchto výhrad máme veľa, takže chápem rozčarovanie, aké sa zmocňuje ľudí pri úvahách o budúcnosti školského systému na Slovensku.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Dučák, ďakujem za ohlas. Vaše slová potvrdzujú moje zistenia. Mnohí ľudia z praxe naozaj vyjadrujú údiv nad tým dokumentom.

      Prečítal som si aj viaceré komentáre a podnety, ktoré ľudia poslali autorom (http://www.uciacesaslovensko.minedu.sk/).
      Aj tam vidno, že mnohí učitelia sú už rozladení aj unavení z neustálych zmien, ktoré zväčša nevedú k dobrému.

      Najlepšou reformou by asi bolo prestať s reformami, stabilizovať systém – potom sa vrátiť k osvedčenému a potrebné zmeny robiť len postupne a uvážlivo.

      Odstrániť
  2. Anonymný24.5.17

    Pán Maršálek! Vďaka za podnetný a aktuálny príspevok, respektíve komentár. Popri iných problémoch a stále sa meniacich, najmä navrhovaných pravidiel, majú z toho nielen žiaci, učitelia, ale i rodičia chaos. Konkrétne dejepisecká história sa nevie ujednotiť, najmä vplyvom zvonka. Napríklad holokaust, hoci vieme o vtedajších utrpeniach židov, sa až príliš pretraktuje a podsúva najmä na školách, až to vyvoláva opačný efekt, pričom vieme, že menej býva neraz viac. Názory historikov (i politológov) na dejiny sa menia podľa potreby, požiadaviek a objednávok, proste minulosť sa skresľuje, pravda a objektivita sú niekde bokom, keď každý má tú svoju pravdu. Do popredia sa dostávajú subjektívne pohľady podľa toho, kto na akom brehu pomyslenej rieky sedí. Je to ako všade, v každej oblasti, prekrúcané a zvrátené, iné sme sa učili my, iné vtĺkajú do hlavy našim potomkom. V rámci dnešného uragánu informácií si môže každý vybrať podľa vkusu a ako uzná, žiaľ, či chvála Bohu podobne ako pri výbere odevov a obuvi. Čo k tomu viac dodať? milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vyučovanie dejepisu je kapitola sama osebe. A máte pravdu, veď si to pamätáme z vlastnej mladosti – keď sa mladým niečo priveľmi, resp. neúprimne vnucuje, vycítia to a budú reagovať odporom.

      Odstrániť
  3. Poznáme to: elektronickou poštou sa šíria rôzne materiály, od adresy k adrese, rôznymi cestami... tak mi pred chvíľou došiel do schránky zaujímavý materiál – pripomienky k dokumentu Učiace sa Slovensko, ktoré napísal Doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc.
    Dovolím si tu uviesť zopár citátov:

    „Za posledných 25 rokov bolo 18 ministrov školstva a s tým 18 reforiem. Táto posledná je už 19-ta. Je všeobecne známe (pozri PISA výsledky), že celé školstvo je zdevastované. Na ZŠ sú zredukované osnovy z matematiky, fyziky a chémie o 50 %. Nastal totálny úpadok vzdelania najmä v prírodných a technických vedách. Základná a stredná škola idú prudko dolu, neúnosne nadmerných 36 vysokých škôl a univerzít (podľa Thálesovej paradigmy vzdelávania mnohé len de jure, nie de facto) si stráži svoju autonómiu, vajatá a neplní svoju základnú funkciu dohľadu nad našou kultúrou.“

    „Diagnóza celého dnešného slovenského školstva znie – celé školstvo je v stave krízy. Úpadok vzdelania je však celoeurópsky i celosvetový problém. Školstvo je nástrojom súčasnej globalizovanej politickej moci a tá s podporou molocha sociálneho inžinierstva (anticivilizačne dementne deviantného produktu humanitných disciplín) je aj zdrojom globálnej krízy ľudstva.“

    „Temer všetci experti na vzdelanie sú rousseauovci, to znamená, že sú presvedčení o tom, že novorodenci, batoľatá a malé deti sú báječné, rozsiahle kompetentné, mnohostranne nadané, vysoko talentované a kreatívne bytosti, ktoré sú korumpované, lámané a ničené antikvárnym systémom vzdelania. Experti na vzdelanie pestujú kult okolo pojmov ako sú jedinečnosť, talent, nadanie, a originalita. Každému dieťaťu pripisujú temer genialitu.“

    „Návrh rieši len niektoré čiastkové problémy, iné prehlbuje a prináša rôzne individuálne názory, často nekonzistentné. Predložený návrh má v stanovení diagnózy značné deficity, je redundantný i povrchný, obsahuje veľa „vaty“ i neodôvodnených tvrdení, je často nekonzistentný.“

    „Spoločnosť by mala začať diskusiu o kvalite školstva. Už Aristoteles požadoval dobre usporiadané školstvo za prvoradú úlohu štátu. (...) Nemožno predpokladať, že plytké mainscreamové tzv. mainstreamové médiá súkromných vlastníkov často s protislovenským zameraním a nedovzdelanými redaktormi budú ochotné a schopné sprostredkovávať takúto diskusiu. Existuje však štátna tzv. verejnoprávna RTVS, ktorá by zo zákona mala poskytnúť dostatočný mediálny priestor aj pre tabuizované témy, obzvlášť keď im platíme pravidelne poplatky.“

    Toľko citáty. Myslím, treba sa nad slovami pána Dudáša zamyslieť.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Anonymný24.5.17

    Myslím, že pán docent Dudáš to všetko pomenoval správne a fundovane. Nám (mne) menej erudovaným zostáva iba čítať medzi riadkami. Súhlasím 99 percentami s obsahom jeho uvedených dokumentov. milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.