Ako nám škodí globalizácia

Pavel Duraj

V súčasnosti sa veľa hovorí o globalizácii. Vedú sa vášnivé spory, organizujú sa rôzne akcie za a proti, každá strana operuje „nevyvrátiteľnými“ argumentmi a obyčajný človek má z toho zmätok v hlave. A pretože mnohým ľuďom všetok čas zaberie naháňanie sa za základnými životnými potrebami, na to, aby trocha pouvažovali, o čom to vlastne je, im nezostáva čas ani sily.

Začnem jednoduchou otázkou: Prečo má dobrý poľnohospodár v záhrade rôzne ovocné stromy (jablká, hrušky, marhule, slivky, čerešne, broskyne, hrozno), prečo pestuje rozličnú zeleninu (mrkvu, petržlen, kapustu, šalát, karfiol a podobne)? Odpoveď je na prvý pohľad jasná: Pretože každé ovocie, každá zelenina má inú chuť, inú vôňu, iné použitie, treba ich striedať, aby naša strava bola pestrá.

Nie je aj iná, lepšia odpoveď? Čo keby sme si odpovedali takto: Pretože každý druh optimálne prospieva v trocha iných podmienkach (teplota, vlhkosť, pôda, úroveň spodnej vody, vegetačné obdobie...) a pretože nie každý rok je rovnako priaznivý pre všetky druhy. A aby poľnohospodár mal istotu (pravdaže, stopercentná istota nie je nikdy), že sa mu nejaké ovocie urodí, musí mať viac druhov ovocných stromov – ak nezarodí jeden druh, zarodí iný. Myslím, že to je lepšia odpoveď, ako tá „všeobecne jasná“. A argumenty o chuti, vôni, atď., to sú len druhotné informácie, získané našou dlhodobou skúsenosťou o užitočnosti ovocia a o tom, čo a ako urobiť, aby sme ho aj v zimných mesiacoch mali aspoň v minimálnom množstve. Obdobne to platí aj o zelenine a ďalších poľnohospodárskych plodinách (pšenica, zemiaky, jačmeň, ovos, cukrová repa).

Ešte nie tak dávno každý roľník pestoval skoro všetko, čo potreboval. Na poli rôzne obilniny, v záhrade rôznu zeleninu a ovocie, v maštali a v chlieve dobytok a hydinu. Prebytky predával a za získané peniaze si kupoval to, čo potreboval a sám si nevedel dopestovať, resp. urobiť. Všetko malo svoj čas a na všetko bol čas – na jar zasadiť a zasiať, na jeseň pozbierať a uložiť.

Teraz na trocha inú tému. Zamyslime sa nad súčasnou kultúrou. Vidíme, že sa celosvetovo pretláča jeden typ kultúry: filmy, divadelné hry, knihy, populárna hudba – všetko má tú istú pečať. A to na úkor pôvodnej tvorby. Najlepšie je to vidieť pri ľudovej piesni. Tá sa stala v dnešnej dobe takmer synonymom zábavy opitých chlapov v krčme. Zabúdame na to, že pri ľudovej piesni spievajúci sú zároveň aj skladateľmi, aj interpretmi, aj poslucháčmi, aj kritikmi. V podstate každý, kto si dobre zaspieva ľudovú pesničku, ja na tej istej umeleckej úrovni ako populárni speváci (ibaže je to amatér).

Moje skúsenosti sú také, že v spoločnosti, kde sa dobre spievajú ľudové piesne, je aj dobrá nálada, je tam zábava na úrovni, väčšina účastníkov je aktívna a čo je podstatné – nie je tam priestor na to, aby sa niekto opil. Možno aj preto je v súčasnosti ľudová pesnička na pranieri. Vidíme, že nemoderným, zastaraným, prežitým sa stalo všetko, čo bolo pre daný národ typické, čím sa líšil od iných národov. To vraj dokazuje neživotaschopnosť národných prvkov, keď v konkurencii s inou kultúrou podľahli. Pritom to, čím sa jednotlivé národy navonok líšia, je len obrazom hlbších odlišnosti, zakódovaných v génoch a získaných počas života stoviek generácií.

Pri pôvodnej kultúre všetci boli tvorcami, v dnešnej modernej kultúre sme len prijímateľmi, konzumentmi. A z toho nám veru neplynie nejaká skvelá  budúcnosť.

Je to to isté, ako keby sa povedalo: pšenica je najlepšia obilnina a nebude sa pestovať a siať nič iné, len pšenica. A z ovocia sa budú pestovať len jablká, zo zeleniny len karfiol, žiadna cibuľka alebo cesnak. A aby to nebolo také jednoduché, budú sa pestovať len povolené odrody, dodávané špecializovanými podnikmi.

Uvediem zopár faktov. Už pred rokom 1989 sa semenárske ústavy starali o to, aby osivo či sadivo bolo čo najkvalitnejšie. Kým sa to robilo šľachtením – výberom, štepením, očkovaním (v podstate prirodzenými, dlhodobo odskúšanými metódami), bolo to v poriadku. Ale nastúpili moderné metódy zušľachťovania – to sa stáva nebezpečným. Napríklad zemiaky na uskladnenie sa ožarujú (aby neklíčili), osivo sa pred siatím ošetruje chemickými prípravkami. Najnovšie sa používajú metódy génového inžinierstva. A tu sme na „poli neoranom“ a ani zďaleka nevieme predpovedať, čo to s nami urobí.

Pred niekoľkými rokmi takmer 70 percent osevnej plochy kukurice v USA postihla pohroma – všetky plochy, ktoré boli osiate novo vyšľachtenou „superodolnou“ odrodou,  zasiahla nejaká pleseň. Odolali len staré odrody. Je tiež známe, že tzv. hybridy – umelo vyšľachtené odrody – sú neplodné, z nazbieraných semien nevypestujeme novú úrodu. Ba šíria sa aj také informácie, že táto vlastnosť – neplodnosť – je do nových hybridov zabudovaná účelovo.

Ak všetky osivá a sadivá budú takto geneticky zmanipulované, potom všetci budeme závislí na firmách, ktoré budú „vyrábať“ osivá a sadivá. Navyše, používanie takto upravených plodín môže mať nevypočítateľné a nepriaznivé následky. Ukazuje sa napríklad, že pri požívaní geneticky upravenej sóje sa významne zvyšuje výskyt alergií.

A záver? Ak sa celosvetovo presadí tá istá kultúra, tie isté technológie, atď., bude to skoro to isté, ako keby sa celosvetovo pestovala len pšenica a karfiol. Rozmanitosť sa zredukuje a šance ľudstva na prežitie sa rapídne zmenšia. Veď práve v rôznosti kultúr, genetických fondov a rôznych vonkajších podmienok je záruka prežitia!

Ešte jedno prirovnanie: Akým jednoduchým spôsobom sa dosiahne poslušnosť na vojenčine? Jednoducho: mládenci sa poobliekajú do uniforiem, oddelia sa od vonkajšieho sveta, začnú sa im do hlavy strkať „karfioly“, to isté jedia, to isté počúvajú, spievajú... O všetko majú postarané, len musia poslúchať. Nepripomína nám to niečo?

A ešte citát z Cicera: „Nepoznám krajšie povolanie pre slobodných, ako je povolanie roľníka.“ Prečo asi? Možno preto, lebo roľník robí na svojom, so svojím a pre seba, a ak neberieme do úvahy vonkajšie okolnosti (počasie, vojny), rozhoduje o sebe sám – je vlastne najslobodnejší. Musí síce tvrdo fyzicky robiť, ale je slobodný. Robotník, alebo zamestnanec JRD či nejakej veľkofarmy, to je úplne iná kategória – on je len najatý a vyrába pre trh, nie pre seba.

(2001) 

Pavel Duraj

::

Rozhovory s autorom:

Ísť svojou cestou

Učme sa z vlastného života

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.