28. februára 2020

Ujo Pali a hrdličky

Gabriel Németh

Od malička som mal rád knihy, rád som čítal. Čítanie sa stalo mojou každodennou záľubou. Prišlo to samo. Ku knihám som mal blízky vzťah. Zatiaľ čo moji kamaráti naháňali loptu, hrali futbal, ja som sedel doma a čítal. A možno to bolo práve tým, že rodičia mi na každé Vianoce kupovali knihy, a tak sa stali mojím osudom.
Mal som dobrú slovnú zásobu a mal som rozhľad vo všetkom. Keď nám učiteľka dala za úlohu čítať nejaké knihy, nemal som s tým žiadne problémy. Mal som pozitívny vzťah ku knihám, nerobilo mi problém zobrať do ruky knihu a čítať.
Prvá kniha, ktorú som prečítal: Prázdniny so strýcom Rafaelom od Vincenta Šikulu. Čítal som ju  s nadšením, akoby to bola kniha mojich snov. Potom prišli iné a iné knihy, ktoré som doslova hltal. Bavilo ma vojsť do príbehu a vnímať, čo sa v ňom deje.

Mama bola rada, že čítam. Nikde som sa nepotuloval, bol som doma, zavalený množstvom kníh, a cítil som sa  medzi nimi ako kráľ. Vôbec som sa za to nehanbil.
Spokojní boli učitelia, spokojní boli rodičia, a to ma hrialo pri srdci. Keď sa v našom meste otvorilo malé kníhkupectvo, chodil som tam každý deň, pýtal sa, kedy dôjdu nové a nové  knihy.
Ani neviem, ako do kníhkupectva dostali zbierku básní Milana Rúfusa. Dovtedy som o tomto básnikovi veľa nepočul ani som ho nečítal. jeho verše ma nadmieru zaujali. Čosi sa vo mne pohlo, začal som sa viac zaoberať poéziou a čítať ju. Odrazu som kupoval zbierky básní od Jána Kostru, Pavla Koyša, Andreja Plávku, Maši Haľamovej, Vojtecha Mihálika a iných básnikov.
Poézia ma natoľko zaujala, že najprv potajomky som ju začal písať. Získal som iný pohľad na svet, viac som si vážil poéziu a svet okolo som začal vnímal ako básnik.
V piatom ročníku dom sa zaľúbil do spolužiačky. Napísal som jej zopár veršov, boli to skôr veršovačky – vyznania, ktoré sa rýmovali. Celá škola sa o chvíľu dozvedela, že píšem, a tak všetci ma pasovali za básnika. Bol som na seba hrdý, že píšem, že som skutočný básnik. Ale bola to ešte ďaleká cesta, aby som sa ním naozaj stal.
Triedna učiteľka ma v tom čase poprosila, či by som nenapísal báseň, ktorú by poslala na Literárny Trenčín. Chytil som sa pera a napísal som báseň americkému prezidentovi Reaganovi, v ktorej som sa pýtal, prečo zbrojí, prečo je na svete toľko vojen. Básni som dal  prozaický názov List Reaganovi.
Učiteľka túto báseň okamžite stiahla a neposlala ju do súťaže. Nechápal som, prečo to spravila, až neskôr som to pochopil. Písal sa rok 1981 a takéto provokačné básne neboli na mieste.

Rozhodol som sa študovať na strednej  knihovníckej škole v Bratislave. Riaditeľ školy mi napísal dobrý posudok, triedna učiteľka schválila moju žiadosť a podpísala ju. Skúšky som spravil a tu sa akosi začala napĺňať moja túžba byť skutočným básnikom.
V prvom ročníku som si na nástenke všimol oznam. Príď a prečítaj vlastnú tvorbu... Tento literárny klub viedol básnik Vojtech Kondrót, chodili tam začínajúci i profesionálni básnici. Priateľská a súdržná atmosféra v pravom zmysle slova vládla medzi nami. Po stretnutí, na ktorom Vojtech Kondrót hodnotil naše básne, sme zašli pod Michalskú bránu. A tu atmosféra gradovala, najmä keď sme sa mohli z očí do očí pozerať Jožovi Urbanovi či Ľubomírovi Feldekovi. Slovom, čosi fantastické pre autorov, básnikov, ktorí iba začínali.
Keď sme vychádzali z baru a mesiac v splne bol naším spoločníkom, nepotrebovali sme viac romantiky a pravdy, že byť básnikom, je čosi povznášajúce.
Keď sme už mali nejaké základy básnického remesla, začali sme chodiť na celoslovenské literárne súťaže (Wolkrova  Polianka, Chalupkovo Brezno, Literárna Senica). Poslednú menovanú súťaž som si veľmi obľúbil. Nie preto, že som na nej získal dva diplomy, ale pretože tam bola skvela partia začínajúcich autorov, ktorá držala spolu – a zrelí básnici v porote nám dali vedieť, že sme už teraz poeti, a nebola medzi nami žiadna priepasť, skôr naopak, boli sme na spoločnej lodi, ktorá nás viedla k ostrovu menom Poézia. Na tejto súťaži som spoznal básnika Pavla Stanislava (vlastným menom Pavol Pius). Jeho tvorbu som už čiastočne poznal.

Po jednom večere poézie sme si šli posedieť v bare. Vojtech Kondrót ma vtedy zoznámil s Pavlom Stanislavom Piusom. Pri predstavovaní mu povedal:
„Pavol, predstavujem ti Gabriela. Z toho raz bude básnik.“
S pánom Piusom sme si padli do oka. Objednal som nám červeného víno, vyšli sme na terasu a zarozprávali sme sa. V tom si na terasu sadli dve hrdličky, ktoré sa cukrovali.
„Gabko, odkiaľ poznáš moju básnickú tvorbu?“ spýtal sa ma Pavol Stanislav.
„Z nášho mestského kníhkupectva. Vaša poézia ma zaujala, najmä preto, že je kresťansko-duchovná. S metaforami, ktoré sú mi veľmi blízke...“
„To som rád... a vieš, keď sme si takí blízki, volaj ma ujo Pali báči.“
„Samozrejme, Pali báči...“
A skutočne, poézia uja Paliho, aká bola jednoduchá, taká bola krásna a nadchýnala ducha.
„A prečo sa aj ty nevenuješ duchovnej poézii? Máš krásne biblické meno, Gabriel. Poznáš to staré biblické Gabriel Archanjel – ochranca všetkých, ktorí to potrebujú? Si svojím spôsobom dobrý človek, vedia to všetci,“ pozrel sa na hrdličky a dopovedal:
„Pozri sa, ešte i tieto hrdličky to vedia.“
Vtom jedna z hrdličiek rozprestrela krídla a sadla si na moje plece, až mi skoro padol pohár vína z ruky. Akoby to hrdlička pochopila, rýchlo sa zniesla k druhej hrdličke na terasu, ktorá ju už čakala, aby sa ďalej cukrovali.
Tento obraz priniesol sám život a bola to hotová poézia, hotová báseň na tento večer.

Keď zomrel Vojtech Kondrót, ranilo ma to. Chcel som ho pozvať na prezentáciu mojej básnickej zbierky Za súmraku. Pali báči bol práve na rekreácii v Poprade. Keď som mu zavolal, samozrejme prišiel uvítať moju zbierku, veď bola mojím debutom a on bol môj prvý učiteľ kresťanskej poézie.
Po skončení podujatia sme si sadli na terasu miestnej reštaurácie.
Pali báči, ako vždy, si dal dva deci červeného a ja som sa k nemu pridal. Keď sme tak sedeli a popíjali, povedal:
„Vieš, kto by z teba mal najväčšiu radosť?“
Pozrel som sa na oblohu, zarosili sa mi oči a odpovedal som:
„Viem, náš Vojto...“ A z ničoho nič z korún stromov vyleteli dve hrdličky. Leteli stále vyššie a vyššie. Hľadel som na ne dlho. Možno to boli práve tie hrdličky, ktoré sedeli v Senici na terase, keď som vstupoval do básnického cechu.
Básnici staršej generácie nás vždy zaúčali, aby po nich ostala ďalšia generácia, ktorá vie držať pero v ruke a písať kvalitnú poéziu.
Bez prípitku to jednoducho nešlo. Zdvihol som pohár, pripil som si s Pali báčim a myslel som na hrdličky, ktoré si už dávno tykali s oblohou.

Gabriel Németh
::
Z tvorby autora:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

1 komentár:

  1. I ja si rád a v dobrom spomínam na Vojtecha Kondróta... Bol patrónom mladých básnikov, mnohým pomohol na ceste k poézii.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.