Prínos pravoslávnych Rusov pri šírení kresťanskej viery v Amerike

 

Karol Dučák

Populáciu amerického kontinentu tvorí zmes ľudí z rôznych národov a národností, ktorých predkovia po prvej Kolumbovej výprave zaplavili americký kontinent a zdecimovali pôvodné obyvateľstvo, obývajúce tento kontinent dávno pred prišelcami z iných končín sveta. Aj po náboženskej stránke tvorí Ameriku neuveriteľne pestrá zmes príslušníkov rôznych náboženstiev, prípadne ľudí bez náboženského vyznania. Kresťanské dejiny Ameriky sa oficiálne začali písať po priekopníckej plavbe Krištofa Kolumba.

Kolumbus pritom nebol objaviteľom americkej pevniny v pravom slova zmysle. Jej objaviteľom bol vlastne prvý človek, ktorý vôbec vkročil na pôdu Ameriky. Podľa hypotéz niektorých odborníkov prvý človek prešiel na americký kontinent z Ázie pred mnohými tisíckami rokov. Doslova prešiel suchou nohou, pretože podľa týchto hypotéz v období glaciál (ľadových dôb) spájal ľadovec oba kontinenty v oblasti dnešnej Beringovej úžiny. Kolumbus však nebol ani prvý moreplavec z iného kontinentu, ktorý sa doplavil do Ameriky po mori. Dokázateľne ho predbehli Feničania, Egypťania, Gréci, Židia, Vikingovia, ale aj príslušníci iných národov sveta, ktorí sa na svojich lodiach dostali na americký kontinent dávno pred Kolumbom. Bolo ich tak veľa, že čo len stručný popis ich výprav by si vyžadoval celú jednu samostatnú publikáciu.

Ba nie je pravda ani to, že Kolumbus priniesol vyspelú civilizáciu zaostalým domorodým národom Ameriky. Podľa novších výskumov sa predpokladá, že v Ekvádore už 8 000 rokov pred narodením Krista pestovali prvú kukuricu. A pevné domy stavali prví pestovatelia v Južnej Amerike už pred niekoľkými tisícročiami. Vo všeobecnosti sa začiatky civilizovaných foriem kladú do obdobia zhruba 7 000 rokov pred Kristom a je možné, že v Amerike tieto začiatky prebiehali súčasne, alebo ešte skôr.

Vyspelé formy života boli teda na americkom kontinente dávno pred ich rozvinutím na európskom kontinente, takže tvrdenia, že Španieli prišli do Ameriky medzi zaostalých domorodcov, sú skreslené. Na americkom kontinente boli pred príchodom Kolumba práve tak zaostalé indiánske kmene, ako aj vyspelé civilizácie.

Historický význam Kolumbovej plavby do Ameriky teda nespočíva v tom, žeby bol v pravom slova zmysle objaviteľom Ameriky či šíriteľom pokroku, ale v niečom úplne inom. Po celé dlhé veky bolo ľudstvo rozptýlené v rôznych končinách sveta, pričom vznikali mnohé izolované vyspelé civilizácie, ktorých obyvatelia o sebe mnohokrát vôbec nevedeli. Až európska civilizácia začala postupne spájať rozptýlené kultúrne strediská vo svete a vytvárať zjednocujúci sa hospodársky, kultúrny a politický priestor. A v tom je veľký význam Kolumba. Bol vlastne jedným z prapriekopníkov procesu globalizácie.

Najväčší prínos Kolumbovej plavby pre ľudskú civilizáciu však spočíva v tom, že jeho plavba otvorila cestu šíreniu kresťanstva v Amerike. Ak označujeme Kolumba za jedného z prapriekopníkov procesu globalizácie, musíme doplniť, že v princípe aj Katolícka cirkev patrila k významným prapriekopníkom globalizácie. Jej misie, vedené v duchu šírenia jedinej pravej viery, významne prispeli k zjednocovaniu sveta, k vytváraniu jednej veľkej celosvetovej civilizácie.

Od prvej Kolumbovej výpravy do Ameriky v roku 1491 začali Európania šíriť kresťanstvo v Novom svete. Najviac sa v tomto smere angažovali katolícki misionári, neskôr sa pridali protestanti a pravoslávni mnísi.

Prvým kňazom na americkom kontinente bol lodný kaplán Pedro de Arenas, sprevádzajúci Krištofa Kolumba na jeho prvej plavbe do Ameriky v roku 1492. V tom istom roku Kolumbus v San Salvadore (na ostrove Guanahani) vztýčil sv. Kríž a dal tam postaviť oltár, na ktorom kňaz Pedro de Arenas slávil prvú svätú omšu.

Za prvého misionára Ameriky je však považovaný Katalánec Bernard Boil, ktorý sa do Ameriky dostal s druhou Kolumbovou výpravou. Bolo na nej celkovo dvanásť misionárov. Počet misionárov na americkom kontinente rýchlo rástol. Už v roku 1516 sa španielsky kardinál Francisco Jiménez de Cisneros pričinil o to, že každá španielska loď, smerujúca do Ameriky, musela mať na palube kňaza. V roku 1526 španielsky kráľ Karol V. výslovne nariadil, aby každý konvoj lodí zo Španielska do Ameriky dopravoval na novo objavené územia aj misionárov. Takto bol hneď od začiatku zaistený dostatočný príliv misionárov do týchto končín. Len v jednom roku, v roku 1532, odcestovalo na americký kontinent 200 misionárov, z toho 120 františkánov, 70 dominikánov a 10 hieronymitov.

Semeno kresťanskej viery najprv vyklíčilo na ostrovoch Strednej Ameriky. Aj prvý kostol na pôde Nového sveta bol postavený práve tu, v Santo Domingu. Dejiny Katolíckej cirkvi na americkom kontinente sa teda začali písať na ostrovoch Strednej Ameriky. Až neskôr sa misie rozšírili priamo na americký kontinent.

Spočiatku podliehali novo objavené územia Ameriky jurisdikcii sevillského arcibiskupa, pretože zo Sevilly odchádzali misionári na americké misie. Ale už v roku 1504 pápež Július II. zriadil prvé tri biskupstvá na Antilských ostrovoch: Yaguara, Baynua a Magua. O niečo neskôr, v roku 1511, boli pôvodné biskupstvá zrušené a namiesto nich pápež Július II. zriadil nové tri diecézy (Santo Domingo, La Vega a Puerto Rico).

Čoskoro sa ťažisko misijného úsilia presunulo do neďalekého Mexika. Už pred príchodom Hernanda Cortesa tu pôsobilo niekoľko vierozvestcov. Medzi nimi aj Bartolomé Olmedo, prvý apoštol Mexika. Práve Mexiko sa stalo prvým americkým štátom, ktorý prijal kresťanstvo. V misijnej práci sa tu vyznamenal františkán Juan de Zumárraga, ktorý sa stal v roku 1527 prvým biskupom mesta Mexiko. Zakladal školy, charitatívne ústavy a v roku 1539 zriadil aj prvú tlačiareň v španielskej Amerike. V roku 1547 ho pápež Pavol III. menoval arcibiskupom Mexika. V 16. storočí malo Mexiko už osem diecéz a konalo sa tu päť synod. Okolo roku 1590 bolo v krajine asi 500 farností a koncom 16. storočia bolo Mexiko takmer celé katolícke. Začiatkom 17. storočia tu bolo do 400 kláštorov s 1 000 misionármi. Misijné úsilie sa teda v počiatkoch orientovalo na strednú a juh severnej Ameriky. Odtiaľ misionári postupne rozširovali svoje pôsobenie na ďalšie územie amerického svetadielu.

S nástupom reformácie sa ku katolíckym misionárom pridali aj protestanti, avšak málo sa hovorí o tom, že o šírení kresťanstva v Amerike sa významne zaslúžili aj pravoslávni Rusi. Severozápad amerického kontinentu patril v minulosti Rusku a ruská kolonizácia amerického kontinentu prenikla hlboko na území dnešných Spojených štátov. Ostatne, kto videl americký film Lovec jeleňov (v hlavnej úlohe Robert de Niro), zažil zaiste nejedno prekvapenie. Tento film totiž hovorí o Američanoch ruského pôvodu, spolupracovníkoch v jednej oceliarni v Clairtone, malom priemyselnom meste v západnej Pensylvánii, ktorí musia v 60. rokoch 20. storočia narukovať do vojny vo Vietname. Vo filme sa dokonca odohráva aj pravoslávna svadba. Naozajstný šok pre mnohých divákov. Pravoslávna svadba v USA? No, áno. Pravda je taká, že v USA je mnoho pravoslávnych chrámov a v krajine žije veľké množstvo Rusov, respektíve Američanov s ruskými koreňmi. Vari najslávnejším z nich je herec Yul Brynner, ktorý sa dokonca narodil vo Vladivostoku. Jeho syn často navštevuje rodisko svojho otca. Yul Brynner však zďaleka nebol jediný. Otec hollywoodskeho herca Kirka Douglasa sa narodil v Rusku a opustil svoju vlasť, aby sa vyhol vojenskej službe. Natalie Woodová bola dcérou ruského inžiniera a šľachtičnej a nikdy sa netajila svojimi ruskými koreňmi. Herec Steven Seagal, osobný priateľ ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorého stará mama bola Ruska, má americké, ruské aj srbské občianstvo.

No ani toto ešte nie je všetko. Ruských predkov majú aj mnohé iné známe osobnosti USA. Rusi majú veľké zásluhy na objavovaní severozápadu amerického kontinentu. Na toto územie začali prichádzať už v prvej polovici 18. storočia. Dokonca pomáhali objavovať dovtedy neznáme severozápadné teritórium dnešných Spojených štátov. Predpokladá sa, že územie Aljašky mohol spozorovať už v roku 1648 ruský prieskumník Semion Ivanovič Dežňov, ktorý oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie, pomenovaný po ňom Dežňovov mys. Neexistujú však nezvratné dôkazy, potvrdzujúce predpoklad, že Dežňov skutočne spozoroval pobrežie Aljašky.

Rusko aj ďalej intenzívne skúmalo severoamerické pobrežie. V 18. storočí sa uskutočnili dve veľké ruské námorné expedície k pobrežiu Kamčatky. Obe viedol dánsky moreplavec Vitus Bering, plaviaci sa v ruských službách, ktorý počas prvej výpravy v roku 1728 oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie. K americkému územiu sa však nedostal.

Ako prvý s určitosťou pozoroval pobrežie Aljašky v roku 1732 námorný prieskumník a navigátor Ivan Fjodorov z mora vo vzdialenosti niečo vyše štyroch kilometrov od súčasného mysu Cape Prince of Wales. Kvôli zlým poveternostným podmienkam však ruskí námorníci nemohli pristáť na americkej pôde. Práve Fjodorov ako prvý zakreslil do mapy americký breh Beringovho prielivu a niekoľko ostrovov v tejto oblasti.

Aljašskej zeme sa dotkla ruská noha po prvý raz až počas druhej veľkej ruskej expedície pod vedením Vitusa Beringa v rokoch 1733–1743. Stalo sa tak v roku 1741, keď Alexej Čirikov spolu s niekoľkými členmi výpravy vystúpil na aljašský breh. Beringova expedícia preskúmala aj niekoľko ostrovov v blízkosti severoamerického pobrežia.

S kolonizáciou severoamerického územia Ameriky začali Rusi o niekoľko desaťročí neskôr, už po vzniku dnešných Spojených štátov. Prvú stálu ruskú osadu založil v roku 1784 obchodník a moreplavec Grigorij Šelichov z poverenia cárovnej Kataríny II. v miestach, zvaných Zátoka troch svätých, na ostrove Kodiak. Bol to začiatok existencie Ruskej Ameriky, ktorej história sa skončila predajom Aljašky Spojeným štátom v roku 1867. Po prvej ruskej osade pribudli na Aljaške ďalšie a od konca 18. storočia pôsobila na tomto území aj Ruská pravoslávna cirkev (ďalej už len RPC), ktorá je na území dnešných Spojených štátov stabilne prítomná už viac než dve storočia. Oficiálne od roku 1796, keď bol pre oblasti Ruskej Ameriky zriadený zvláštny Kodiakský vikariát ako súčasť Irkutskej eparchie. Neoficiálne už skôr.

Ruský štát mal záujem na šírení pravoslávia v Amerike, preto už v roku 1794 vyslal do oblasti Ruskej Ameriky misiu valaamských mníchov, ktorú viedol archimandrita Joasaf Bolotov. Pravoslávni misionári vzdelávali miestne obyvateľstvo, zastávali sa ho pred úradmi a blahodarne pôsobili na osadníkov. Z misie vzišli takí svätci ako hieromučeník Juvenalij Aljašský a prepodobný Herman Aljašský. Misionári zakorenili kresťanstvo v domorodom obyvateľstve, z ktorého pochádzal Peter Aleut, mučeník.

Skúsme si aspoň v stručnosti popísať históriu RPC v USA od najstarších čias až po súčasnosť. Na začiatku 19. storočia pôsobilo v Ruskej Amerike okolo 450 ruských kolonistov, medzi ktorým boli traperi, lovci, stavební robotníci a námorníci. Posilnenie pravoslávia a rozvoj Aljašky viedli v roku 1840 k založeniu samostatnej Kamčatskej, Kurilskej a Aleutskej eparchie s centrom na Aljaške, v Novoarchangelsku (v súčasnosti americké mesto Sitka).

Oficiálne vzťahy Spojených štátov a Ruska sa začali formovať okolo roku 1798, v dobe panovania cára Pavla I. Tento panovník vydal v roku 1799 dekrét o vzniku Rusko-americkej spoločnosti, ktorá hájila ruské záujmy v Amerike a skladala sa z niekoľkých menších súkromných kupeckých spoločností. Jej kľúčovou úlohou bola kolonizácia takzvanej Ruskej Ameriky a vďaka cárskej podpore mala významné privilégiá. Sídlo mala v mestečku Novoarchangelsk (dnes Sitka), založenom ruskými kolonistami.

Prvým guvernérom Ruskej Ameriky sa stal Alexander Andrejevič Baranov, šikovný kupec a úradník, doporučený do tejto diplomatickej funkcie Šelichovom. Baranov bol výborný organizátor. Finančne podporoval rozvoj remesiel, dovoz dobytka, prieskum nerastného bohatstva a obchod s Čínou, Havajskými ostrovmi, Kaliforniou aj niekoľkými inými americkými štátmi.

Po vzniku Rusko-americkej spoločnosti sa predpokladalo skoré nadviazanie diplomatických stykov Spojených štátov a Ruska, avšak kvôli nečakanej smrti ruského panovníka Pavla I. bol podpis oficiálnych dokumentov odložený o niekoľko rokov. K nadviazaniu oficiálnych diplomatických vzťahov oboch krajín došlo v roku 1809. Američanom veľmi záležalo na dobrých vzťahoch s cárskym impériom a preto bol za prvého vyslanca v Rusku vymenovaný ostrieľaný diplomat John Quincy Adams, ktorý bol synom druhého amerického prezidenta Johna Adamsa. Neskôr sa aj on sám stal v poradí šiestym americkým prezidentom.

Od tohto momentu sa začali intenzívne rozvíjať americko-ruské vzťahy. Potešiteľne rástla i vzájomná obchodná výmena. Vzťahy medzi USA a Ruskom sa ďalej harmonicky rozvíjali a v roku 1832 bola podpísaná rusko-americká obchodná dohoda, ktorá bola natoľko užitočná pre obe strany, že bola predlžovaná až do roku 1911.

Rozvoju harmonických vzťahov Ruska a Spojených štátov však bránila nadmerná ruská rozpínavosť na severe amerického kontinentu. Rusi sa už neobmedzovali len na Aljašku, ale prenikali hlboko do amerického vnútrozemia. Zároveň sa rozširovalo aj pôsobenie RPC v Amerike.

Od začiatku 19. storočia vyvíjali americkí politici a diplomati nátlak na cársku ríšu v snahe primäť Rusov, aby sa vzdali území na americkom kontinente. V záujme zachovania dobrých vzájomných vzťahov cárske impérium ustúpilo a v roku 1824 sa podpisom Rusko-americkej zmluvy zrieklo svojich území na severozápadnom, tichooceánskom pobreží Ameriky v prospech USA. Ponechalo si len Aleutské ostrovy a Aljašku.

Zmluva vstúpila do platnosti v januári 1825 a výrazne zlepšila vzťahy medzi obidvomi veľkými štátmi. Lenže na cárskom dvore sa po podpise tejto zmluvy začali množiť hlasy, že Rusko by sa malo vzdať aj iných svojich severoamerických území. Význam týchto území pre cárske impérium bol spochybňovaný a prioritu mali ruské záujmy v Európe. Tieto úvahy viedli napokon k tomu, že v roku 1867 predalo Rusko Spojeným štátom aj Aljašku. Ani toto však nespôsobilo zánik RPC v Amerike, aj keď to značne skomplikovalo život ruských pravoslávnych veriacich na Aljaške, ktorí sa vlastne ocitli v cudzom štáte, v USA. V tej dobe žilo na polostrove asi 50 tisíc obyvateľov, vrátane asi tisíc Rusov. Približne 12 tisíc pôvodných obyvateľov dovtedy prijalo pravoslávnu vieru.

K posilneniu pravoslávia na území Spojených štátov výrazne prispel vznik prvých pravoslávnych farností mimo Aljašky. Jedna grécka vznikla v New Orleans a dve ruské v mestách San Francisco a New York. Tým sa pravoslávie oficiálne etablovalo v rámci celých Spojených štátov. V roku 1869 vznikla samostatná Novoarchangelská a Aleutská eparchia (od roku 1870 Aleutská a Aljašská eparchia), ktorá napriek strate štátnej podpory a aktívnemu odporu protestantských kazateľov pokračovala v pravoslávnej misii.

Zhruba od polovice 19. storočia narastal prúd tradične ortodoxných prisťahovalcov na americký kontinent, predovšetkým však do Spojených štátov. Boli to nielen ortodoxní Rusi, ale aj pravoslávni Gréci, Srbi, Rumuni, atď. Prichádzali však aj uniati z oblasti Karpát, vrátane slovenských a ukrajinských gréckokatolíkov. Americká eparchia RPC sa snažila v rámci svojich možností zabezpečiť materiálne a duchovné blaho prisťahovalcov a v záujme zabezpečenia lepšej organizácie svojej činnosti bola katedra eparchie presunutá v roku 1872 do San Francisca, hoci si eparchia stále ponechávala názov Aleutská a Aljašská. Premenovaná bola až v roku 1900 a po novom sa až do roku 1925 nazývala Aleutská a Severoamerická eparchia. Jej katedra sa v roku 1905 presunula do New Yorku. V roku 1901 bol postavený prvý pravoslávny chrám v Kanade a dnes sú pravoslávni Kanaďania súčasťou pravoslávnej metropólie celej Ameriky a Kanady.

Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa začali meniť tradične dobré vzťahy Ruska a USA. Vznikali prvé veľké konflikty, hraničiace s nepriateľstvom. Dôvodom bola snaha Spojených štátov upevniť si svoju geopolitickú pozíciu v tichooceánskej oblasti. Američania chceli dať pocítiť Rusku svoju moc, preto pristúpili k niekoľkým nepriateľským aktom.

Nakrátko sa rusko-americké vzťahy zlepšili na prelome 19. a 20. storočia v súvislosti s veľkým povstaním proti cudzincom v severovýchodnej Číne v roku 1899. Situácia sa mimoriadne vyostrila v roku 1900, keď sa povstalci dostali až do Pekingu a cisárovná vdova Cch’-si, ktorá ako regentka vládla Číne od roku 1861, pod tlakom povstalcov vyhlásila vojnu cudzím mocnostiam. Vzápätí došlo k obkľúčeniu cudzineckej štvrte a situácia sa stala neudržateľnou po zavraždení nemeckého vyslanca. Následky na seba nenechali dlho čakať. Vytvorila sa veľká protičínska vojenská koalícia, v ktorej boli Spojené štáty americké, Rusko, Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Práve táto skutočnosť znovu dočasne spojila USA s cárskym impériom. Čína bola porazená v roku 1901 a na dlhú dobu vydaná napospas víťazom.

Už čoskoro sa však vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi znovu vyhrotili a situácia sa nakrátko zmenila k lepšiemu až v rokoch prvej svetovej vojny, do ktorej vstúpilo cárske impérium po boku USA na strane Dohody proti koalícii Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a Bulharska. Všetky tieto udalosti však nič nezmenili na rozvoji RPC v Amerike.

Na prelome 19. a 20. storočia sa postavenie pravoslávnych veriacich v Amerike začalo meniť. Mnohí gréckokatolíci z Rakúsko-Uhorska začali vo veľkom prestupovať na pravoslávie a tvorili väčšinu pravoslávnych veriacich v Amerike. Pre oficiálnu registráciu, ako aj pre misijné účely, prijala eparchia v roku 1907 nové vlastné meno, známejšie bývalým uniatom: Ruská pravoslávna gréckokatolícka cirkev v Severnej Amerike.

Pravoslávni prisťahovalci však túžili organizovať svoj cirkevný život podľa vlastných národných a jazykových tradícií. Predovšetkým najpočetnejšia grécka pravoslávna emigrácia často nebola ochotná uznať autoritu ruských biskupov a organizovala svoj cirkevný život väčšinou bez kontaktu s Rusmi. Tento trend priviedol biskupa Tichona (Belavina), ktorý stál v čele eparchie na prelome 19. a 20. storočia, k iniciatíve vytvoriť Americkú metropóliu na autonómnom základe so špeciálnymi vikariátmi pre každú z významných etnicko-kultúrnych emigrantských skupín. Podarilo sa mu však zorganizovať len jeden takýto vikariát pre sýrskych pravoslávnych Arabov, no plánoval aj dva ďalšie – jeden pre Grékov a druhý pre Srbov. Nespokojnosť Grékov napokon podnietila konštantínopolského patriarchu Joachima III., aby v roku 1908 vydal tomos, v ktorom uviedol, že iba Konštantínopolská pravoslávna cirkev môže kánonicky rozšíriť svoju autoritu nad rámec svojej jurisdikcie, a zároveň oznámil presun starostlivosti o pravoslávnych gréckych emigrantov mimo vlasti na Grécku cirkev. Týkalo sa to najmä Grékov v Amerike, hoci v tom čase pre nich neexistovala žiadna osobitná eparchia.

Od roku 1908 mala eparchia RPC v Amerike k dispozícii vlastný teologický seminár a ku koncu roka 1917 sa rozrástla natoľko, že mala 271 chrámov, 51 kaplniek, 257 duchovných a až okolo 300 tisíc farníkov.

Rok 1917 na dlhú dobu výrazne zhoršil rusko-americké vzťahy. Až na krátke obdobia druhej svetovej vojny, keď USA a ZSSR spoločne bojovali proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, to bolo obdobie militantnej konfrontácie, ktoré niekoľkokrát priviedlo svet na pokraj jadrovej apokalypsy. Proces výrazného otepľovania vzájomných vzťahov dvoch jadrových superveľmocí sa začal od roku 1985, po príchode Michaila Sergejeviča Gorbačova do čela sovietskych komunistov, predovšetkým však po páde ZSSR v roku 1991. Nebol to síce idylický stav, pretože aj v tomto období dochádzalo medzi USA a Ruskom k diplomatickým konfliktom a aj nezhodám v rámci Rady bezpečnosti OSN. Predsa však bola situácia až do vypuknutia rusko-ukrajinskej krízy v prelomovom roku 2014 výrazne lepšia ako v časoch studenej vojny. Od v roku 2014 sa však vzájomné vzťahy dvoch vojensky najmocnejších štátov sveta veľmi nebezpečne vyhrotili a tento stav pretrváva dodnes.

Lenže rok 1917 výrazne skomplikoval aj situáciu ruských pravoslávnych veriacich v USA. Pravoslávna cirkev v Rusku sa ocitla v izolácii a už nemohla podporovať misie vo svete. Americká eparchia RPC sa začala zmietať v nepokojoch, spôsobených predovšetkým narušením pravidelných stykov s Ruskom, separatistickými náladami, novou vlnou utečencov a podporou boľševickej vlády sovietskeho Ruska „obnovencom“ v Amerike.

Reakciou na vnútorné rozpory bola snaha o vnútorné stmelenie a relatívnu izoláciu. Na Detroitskom sobore v roku 1924 americká eparchia, po novom nazývaná aj metropóliou, oznámila svoju „dočasnú autonómiu“. V roku 1927 eparchia prerušila kontakty s Ruskou zahraničnou cirkvou a v roku 1933 s Moskovským patriarchátom. V roku 1933 sa situácia skomplikovala vznikom exarchátu Moskovského patriarchátu, ktorý ešte viac roztrieštil už aj tak narušenú jednotu pravoslávnych v USA. K zlepšeniu napätej situácie došlo v roku 1935, keď sa po zmierení eparchie s Ruskou zahraničnou cirkvou ruskí pravoslávni veriaci v USA do značnej miery zjednotili.

Problémy v americkej eparchii RPC a neustávajúci prílev emigrantov spôsobili vytvorenie mnohých samostatných pravoslávnych jurisdikcií pre Ameriku na národnom princípe. Najprv to boli Ukrajinci, potom aj Srbi, Gréci a príslušníci ďalších národov. Druhá svetová vojna prispela k zblíženiu americkej metropólie RPC s Moskovským patriarchátom, ale už v roku 1947 sa americký metropolita znovu ocitol v izolácii. Štatút americkej eparchie RPC v USA bol upravený udelením autokefálie od ruskej Matky cirkvi v roku 1970. Dňa 9. apríla 1970 synoda RPC obnovila spoločenstvo so severoamerickou metropóliou a v nasledujúci deň, 10. apríla 1970, udelil patriarchálny tomos RPC v Spojených štátoch autokefáliu. Štyridsaťtri farností v USA, ktoré sa nechceli oddeliť do Moskovského patriarchátu, ako aj Edmontonská a Kanadská eparchia, ktoré si želali naďalej zostať pod jurisdikciou Moskovského patriarchátu, sa zjednotili, takže patriarchálne farnosti v USA a patriarchálne farnosti v Kanade vytvorili jeden veľký celok. Rozhodnutie o udelení autokefálie zo strany Moskovského patriarchátu sa stretlo s ostrým odmietnutím zo strany gréckych cirkví, najmä Konštantínopolského patriarchátu, ale aj najvýznamnejších negréckych cirkví – rumunskej, antiochijskej a srbskej.

Pád ateistických režimov v bývalom Východnom bloku koncom 20. storočia umožnil nápravu starých krívd, páchaných na kresťanoch. K najvýznamnejším udalostiam v rámci RPC patrilo obnovenie kánonického spoločenstva medzi Moskovským patriarchátom a Ruskou zahraničnou cirkvou v roku 2007. Tým končí stručný výpočet najdôležitejších udalostí, týkajúcich sa dejín RPC v USA.

A čo dnes? Aká je situácia dnes? V súčasnosti je neobyčajne ťažké stanoviť presný počet Rusov i presný počet ruských pravoslávnych veriacich v USA. Rôzne zdroje uvádzajú rôzne informácie a okrem toho nie všetci Rusi v Spojených štátoch sa hlásia k svojmu pôvodu i k svojmu náboženstvu. Musíme sa teda uspokojiť s približnými odhadmi. Podľa Inštitútu moderného Ruska žilo v USA v roku 2011 približne 3,13 milióna ľudí ruského pôvodu. Bolo to v tej dobe približne jedno percento celej americkej populácie. Čo sa týka pravoslávia v USA, dá sa s istotou konštatovať, že v Spojených štátoch žijú dva až tri milióny pravoslávnych veriacich, ba podľa jedného zdroja je v USA až sedem miliónov pravoslávnych veriacich. V posledne spomínanom zdroji však ide o počet všetkých pravoslávnych veriacich, teda nielen ruských, ale aj gréckych, ukrajinských, albánskych, atď.

Rusi a Američania sú prepletení omnoho intenzívnejšími osobnými väzbami, ako sa to vo všeobecnosti traduje, a ruskú prítomnosť v USA nemožno vymazať z histórie ani súčasnosti Spojených štátov. Nepriateľom Rusov nie sú obyvatelia USA, ale hŕstka najvplyvnejších ľudí v Spojených štátoch, ktorá ženie svet do jadrovej apokalypsy.

Práve dnes, keď sa vzťahy USA a Ruska nebezpečne vyhrotili, je dôležité pripomínať si svetlé tradície dobrých rusko-amerických vzťahov. No nielen pripomínať, ale aj usilovať sa o ich renesanciu. V záujme prežitia ľudstva, ktoré stojí pred hrozbou jadrovej vojny, ktorá by nemala víťaza.

 

Karol Dučák

::

Súvisiace články.

Svetlé tradície družby Američanov a Rusov v histórii

Svätý experiment

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.