Voľby sa skončili, trápenie pokračuje

Karol Dučák

Nedá mi, aby som sa aj ja nevyjadril aspoň stručne k minulotýždňovým voľbám, plným väčších či menších prekvapení. Mne osobne priniesli jedinú radosť: skutočnosť, že sa do parlamentu dostala Slovenská národná strana, ku ktorej voličom patrím. Mnohé veci, týkajúce sa volieb aj vývoja situácie na Slovensku po nich, ma však napĺňajú sklamaním, či dokonca zdesením. Ale po poriadku.

Úbytok hlasov Smeru-SD sa dal očakávať. Po štyroch rokoch vlády jednej strany je to zákonitý vývoj, nech by robil Robert Fico čokoľvek. A isté je, že strana Smer-SD prijímala okrem dobrých aj zlé rozhodnutia, ktoré jej politickí protivníci spočítali aj s úrokmi, takže ten volebný prepad neprekvapuje.

Prekvapením však bol z môjho pohľadu úspech SaS a matovičovcov. Richard Sulík ako tvrdý pravičiar nie je mojím človekom, ale niektoré jeho politické ťahy v minulosti som akceptoval s uznaním, takže ho ako politika rešpektujem. Igor Matovič by sa podľa môjho osobného presvedčenia mal už konečne definitívne rozhodnúť, či chce byť komikom alebo politikom. Ono nie je zlé zažartovať si aj politike, ale nie je možné robiť na plný úväzok komika aj politika zároveň. Preto bude dobré pre Matoviča aj pre slovenskú politickú scénu, keď si bude tento kontroverzný politik viac vážiť sám seba aj voličov, ktorí mu prejavili svoju dôveru. Politika je totiž – ako sa správne vyjadril predseda SNS Andrej Danko – veľmi zodpovedná a náročná robota, no predovšetkým služba občanom.

Úspech SNS som očakával a naznačovali to napokon aj predvolebné prieskumy. K tomuto úspechu niet čo dodať. Hádam len vyzdvihnúť decentné a kultivované vystupovanie šéfa strany. Andrej Danko je úplne iný človek ako jeho predchodca, a to je dobrá správa nielen pre voličov SNS, ale pre celé Slovensko.

Most-Híd ničím novým neprekvapil a v tomto prípade som nijaký veľký zvrat ani neočakával. Volebný výsledok tejto strany moje predpoklady potvrdil. Boris Kollár je u mňa veľký otáznik. Neviem si predstaviť, čo tento človek v politike chce a nie som si istý, či sám Kollár dobre uvážil, prečo vlastne do veľkej politiky šiel. Ale môže sa napokon stať, že prekvapí a naozaj bude v politike prínosom. Uvidíme. Nechajme sa prekvapiť.

To, že sa do parlamentu dostane Kotleba, som tušil. Keďže sledujem internet, videl som neklamné náznaky jeho rozširujúcej sa voličskej základne. Nebol som tým nadšený, ale očakával som takýto scenár. Čo som však určite nečakal, bolo volebné fiasko KDH. A práve pri posledných dvoch menovaných politických subjektoch, KDH a ĽSNS, by som sa chcel pristaviť podrobnejšie.

KDH si o volebný výprask koledovalo samo. „Starousadlíci“ vo vedení si mysleli, že sú večne živí ako kedysi báťuška Lenin a po ňom báťuška Stalin. Spomínam si, že som mal raz krátku, ale nepríjemnú slovnú výmenu s Pavlom Hrušovským, vtedajším šéfom strany. Tento človek mi bol vždy nesympatický, ale to teraz nie je dôležité. Politika nemožno hodnotiť podľa osobných sympatií, ale podľa konkrétnych činov. Som však presvedčený, že práve Pavol Hrušovský bol jedným z tých, ktorí v poslednej dobe ťahali KDH ku dnu. Už fiasko v prezidentských voľbách malo byť preňho signálom, že pre svoje hnutie je skôr príťažou ako prínosom. Nedostatok sebareflexie tohto, ale aj iných „starousadlíkov“ vo vedení KDH však stál tento politický subjekt účasť vo vrcholovej politike najbližšieho obdobia. 

Nikdy som nebol voličom KDH, pretože som mal voči tomuto politickému subjektu vážne výhrady. Aj keď som si na KDH vždy vysoko cenil presadzovanie kresťanských princípov v politike, v jeho politickom programe mi výrazne chýbal sociálny a národný akcent. Preto som sa s KDH nikdy nestotožnil. Avšak to, že sa toto hnutie v najbližšom volebnom období nedostane do parlamentu, považujem za zlé znamenie do budúcnosti.

A ešte pár slov k Marianovi Kotlebovi. Bol som s ním istý čas v písomnom styku a musím povedať, že sme mali občas nepríjemné výmeny názorov. Týkali sa prijatia aspoň minimálneho počtu kresťanských utečencov zo Sýrie a Iraku. Mnohí z nich prišli nielen o strechu nad hlavou, ale často aj o rodiny, ktoré im pozabíjali teroristi Islamského štátu. Vyznávajú toho istého Krista ako my. Apeloval som na Kotlebovo kresťanské presvedčenie a snažil som sa ho presvedčiť, že je našou morálnou povinnosťou prijať na Slovensko aspoň obmedzený počet tých najviac ohrozených kresťanov, bojujúcich o holý život. Marian Kotleba však odmietol moje argumenty, a tak som sa s ním politicky rozišiel.

Avšak tá nenávistná kampaň, ktorú na Slovensku i vo svete rozpútali po voľbách masmédiá v súvislosti s jeho osobou, ma šokovala. Jeho strana dostala vyše osem percent hlasov slovenských voličov v regulárnych voľbách bez porušenia zákonov tohto štátu. Preto tú hystériu okolo jeho osoby naozaj nechápem. A už vôbec mi nejde do hlavy počínanie prezidenta republiky, ktorý ignoroval platné výsledky volieb a odmietol sa s Marianom Kotlebom stretnúť. Nemám o Andrejovi Kiskovi nijaké ilúzie. V mojich očiach je najneschopnejší zo všetkých prezidentov, ktorých sme na Slovensku mali, a to, že ignoroval platné výsledky volieb, je dôkazom jeho absolútnej neschopnosti ako hlavy štátu.

Voľby sa skončili, ale neskončilo sa trápenie nás Slovákov. Katastrofálny stav politického systému na Slovensku vygeneroval patovú situáciu, ktorá ešte viac vybičovala frustráciu slovenských voličov. S určitosťou nás čakajú predčasné voľby, pretože ilúzie Richarda Sulíka o vytvorení životaschopného zlepenca šiestich strán s takými antagonistickými postojmi, aké majú napríklad SNS a Most-Híd, znejú ako rozprávka z Tisíc a jednej noci. Ostatne, bol by to žonglérsky kúsok Richarda Sulíka, keby onen zlepenec, o ktorom blúzni, vydržal aspoň tisíc a jednu noc.

Nemôžeme teda strkať hlavu do piesku a musíme si priznať, že predčasné voľby budú zrejme realitou, ktorú nemožno ignorovať. Lenže v tom prípade na nás číha nová zrada. Nie je totiž isté, že po predčasných voľbách bude situácia menej patová ako je dnes. Pokiaľ bude na Slovensku aj naďalej nezmenený inštitút referenda a pomerný volebný systém v jeho súčasnej podobe, nemáme sa veru na čo tešiť.

Karol Dučák

::

Ďalšie povolebné komentáre:

Po voľbách: plač a smiech 

Povolebné nadýchnutie