Pútnické miesto Marianka

Robert Hakala

Veľmi rád navštevujem pútnické miesta. Fascinujú ma svojou históriou, príbehom vzniku, architektonickou nádherou a inými zvláštnosťami. Sú to premodlené a prebolené miesta, kde ľudia – pútnici nachádzajú duševný pokoj a očakávajú aspoň čiastočné splnenie svojich túžob a prianí, s ktorými na tieto miesta prišli. Očakávajú a čakajú. Veria a dúfajú. Plačú a tešia sa. A – ďakujú.

Pochodil som mnoho takýchto miest a musím priznať, že poväčšine v zahraničí. Na tie miesta, ktoré máme okolo, som akosi zabúdal. Tak to bolo aj s pútnickým miestom Marianka. Toľko som o ňom počul, prečítal som si dostupné informácie o ňom, akurát s návštevou som otáľal... 

Pred časom sa mi to podarilo. Ako zvyčajne – náhodou a bez prípravy som sa jeden neskorý podvečer – začiatkom marca, do Marianky dostal. A hneď musím napísať, moje očakávania sa celkom nenaplnili. Bol som z Marianky mierne rozčarovaný...

Najprv si však Marianku stručne predstavme, aby sa aj tí menej zainteresovaní s týmto miestom zoznámili.

Marianka je najstaršie pútnické miesto na Slovensku, jeho pôvod a história sú sčasti zahalené legendami. O tom, že sem chodia pútnici vyprosovať svoje túžby a priania, svedčí množstvo „ďakovných tabuliek“, pripevnených na malom brale v areáli Marianky.

Najznámejšia legenda hovorí, že v údolí žil zbojník, ktorému sa narodili ťažko postihnuté deti. Keď to nešťastný otec videl, sľúbil, že napraví svoj život a dal sa na pokánie. Vo sne sa mu vraj zjavila Matka Božia a ukázala mu miesto, kde má kopať v zemi, nájsť tam sošku a pod ňou prameň. Ak vo vode prameňa vykúpe deti, budú zdravé. Tak sa aj stalo a bývalý zbojník zasvätil po tejto udalosti svoj život Božej službe. 

História pútnického miesta sa začína písať od roku 1377, keď sa tu zastavil uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký z rodu Anjou. On položil základný kameň kostola a zveril správu pútnického miesta rádu pavlínov. V roku 1380, keď bol kostol dostavaný, ten istý kráľ slávnostne preniesol milostivú sošku na hlavný oltár.

Kostol Narodenia Panny Márie je pôvodne gotický. Gotickú konštrukciu si aj zachoval. Koncom sedemnásteho storočia bol na náklady cisára Leopolda I. rekonštruovaný v barokovom slohu. V roku 1786 Jozef II. zrušil okrem iných aj rád pavlínov, a tak Marianku dlhé roky spravoval diecézny klérus. Kláštor neskôr kúpil knieža Schwarzenberg z Orlíka nad Vltavou, ktorý ho prestaval v klasicistickom štýle na poľovnícky zámoček. Z kláštora sa stal kaštieľ, ktorý vlastnilo viacero grófskych rodín. 

V rokoch 1927–1950 pútnické miesto spravovala Kongregácia bratov tešiteľov, ktorá vznikla v roku 1922. V roku 1936 dali tešitelia postaviť krížovú cestu so sochami v životnej veľkosti. V roku 1950 bola kongregácia násilne zlikvidovaná spolu s ostatnými rehoľami na Slovensku, ale od roku 1990 sa znova ujala správy Marianky. Tešitelia zrekonštruovali kostol a bývalý pavlínsky kláštor (kaštieľ), ktorý slúži ako pútnický a exercičný dom. V súčasnosti v Marianke sídli generálny predstavený Kongregácie tešiteľov (zdroj: internet).

Vzhľadom na to, že Marianka leží neďaleko Bratislavy a ročne ju navštevujú tisíce a tisíce našich a zahraničných pútnikov, predpokladal som, že toto miesto bude „výkladnou skriňou“ slovenských pútnických miest. Obnovený kláštor a bazilika sú skutočne pekné, s upraveným a udržiavaným okolím. Sú ohradené plotom, a ten akoby Marianku rozdeľoval na dve časti. Na tú peknú, vynovenú, a na tú „za plotom“, akoby zabudnutú.

Zastavenia na Krížovej ceste sú poznačené zubom času – popraskané, šedivejúce omietky. Vnútro zastavení je od vonkajšieho sveta chránené sklom, za ktorým sú zvyšky vypálených sviečok, napadané lístie, popraskané, zatečené steny... Krížová cesta je umiestnená v lesnatom, mierne kopcovitom teréne. Ani pri jednom zastavení nie je lavička, kde by pútnik mohol meditovať, pomodliť sa, oddýchnuť si... prosiť a sťažovať sa...

Sklamaním bol aj prameň. Pôsobil nevľúdne a zanedbane. S lístím, drobným odpadom, betónom... Ak si chcete nabrať liečivej vody, potrebujete zručnosť a odvahu, aby ste sa nepošmykli...

Darmo som hľadal nejakú možnosť zakúpiť si spomienkový predmet. Žiadny stánok a ani v bazilike sa nedalo nič kúpiť, čo by mi Marianku pripomínalo aj po rokoch.

Viem, bol začiatok marca, pútnická „sezóna“ bola ešte vzdialená, ale aj tak si myslím, že toto sväté miesto by si aj v tomto ročnom období zaslúžilo viac pozornosti. Nie som človek, ktorý rád kritizuje. Vždy sa snažím nájsť vo všetkom zväčša to dobré. Verím, že pri ďalšej návšteve, tento nepríjemný zážitok bude iba vzdialenou spomienkou...

Ponúkam aj niekoľko fotografických záberov – tie doplnia slová, ktoré som o Marianke napísal.

::

Robert Hakala

Podobné články autora: 

Mariazell – nádhera ukrytá v horách
Máriapócs
Assisi a svätý František

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!