Byť kresťanským poslancom sa vypláca

Ilustračná snímka: PriestorNet

Pri sledovaní verejného, spoločenského a politického života v našej krajine sa mi zdá, že sa čoraz viac a čoraz rýchlejšie z neho vytráca zodpovednosť, morálka, slušnosť, čestnosť, obetavosť, pravda, spravodlivosť... Ak sa mýlim, prosím, opravte ma a uveďte veci na správnu mieru. Zdá sa mi, že sa z neho vytrácajú aj kresťanské a hodnotové postoje, že kresťanov ubúda praxou i štatisticky. Liberálne, respektíve neoliberálne postoje vidím aj medzi duchovnými, biskupmi, kňazmi, aj medzi ostatnými kresťanmi, aj v rodinách, ktoré boli kedysi piliermi kresťanstva, obetavosti  a statočnosti.

Kresťania tvorili počas komunizmu najprenasledovanejšiu skupinu obyvateľov. Realitou bolo úplné zlikvidovanie cirkevných škôl po roku 1945, otvorený protináboženský boj, ktorý sa začal s nástupom komunistickej totality v roku 1948, likvidácia všetkých mužských kláštorov v apríli 1950 a následne ženských, nedovolenie rehoľného života až do roku 1989... Veľmi obmedzený a prísne kontrolovaný bol prístup duchovných a Cirkvi do škôl, nemocníc, sociálnych zariadení. Na verejnosti sa kresťania nielenže nemohli prezentovať, ale ani zastávať vedúce funkcie v podnikoch, byť učiteľmi, vychovávateľmi, riaditeľmi... A práve im nemožno uprieť najväčšiu mieru zásluh pri páde totalitného režimu.

Po novembri 1989 sa mnohé zmenilo, no mne sa zdá, že len dočasne. Protináboženský boj dostal iné skryté formy a inú taktiku. Kresťania sa mohli zúčastniť aj politického života v krajine. Ale ako sa toho zhostili a aké sú výsledky? Myslím, že kresťania sú aj dnes občanmi druhej a ďalších kategórií, vhodní iba na službu a riešenie problémov. Zdá sa, že sú vylúčení, či sa sami vzdali, zo zodpovednosti za spoločnosť. A tí, ktorí sa za ich reprezentantov vydávajú, ich často pre vlastné krátkodobé výhody zrádzajú a pridávajú sa k tým, ktorí kresťanov aktívne ponižujú a potláčajú, proti nim bojujú.

Nechcem veľmi rozoberať súčasný stav Cirkvi, ktorá má slobodu verejne pôsobiť a funguje predovšetkým vďaka štátnym dotáciám a darom veriacich. Prezidenta, ktorý by sa otvorene hlásil ku kresťanským postojom a názorom, sme počas samostatného Slovenska od roku 1993 nemali. Zdá sa mi, že ústretovejší ku kresťanom boli tí prví traja postkomunistickí, s  komunistickou minulosťou, ako poslední dvaja otvorene liberálni.

Predsedu parlamentu, okrem Františka Mikloška, ktorý sa snažil osloviť kresťanov aj ako kandidát na prezidenta (ale komu tým vlastne poslúžil, stojí za úvahu), kresťania takisto nemali. V parlamentných či vládnych kreslách sa niektorí kresťania objavili, no ku kreditu kresťanov v spoločnosti to veľmi neprispelo. A zdá sa mi, že podobná situácia je aj v regionálnych a obecných zastupiteľských orgánoch.

Stalo sa módou získavať hlasy kresťanov a potom zaujať alibistické postoje a prispôsobiť sa diktujúcej väčšine, podporiť kohokoľvek, čokoľvek, hlavne aby som ja z toho niečo vyťažil, aby som ja mal osoh, aby to bolo pre mňa výhodné. A takto sa to mnohým aj podarilo, ťažiť z kresťanov a mať sa dobre, a pokúšajú sa o to aj v súčasnosti, keď tzv. kresťanská strana už v druhom volebnom období nie je v parlamente.

Spoločnosť sa stáva čoraz viac barbarskou. Niekedy mám dojem, akoby spravodlivosť platila len pre niektorých. Kresťania sú odsúvaní, kresťanské zásady sa v zákonoch neuplatňujú, úspech skôr dosahujú zástancovia potratov, eutanázie, genderovej ideológie, homosexuálnych zväzkov, alebo najnovšie nedeľného predaja...

Človek je náchylný robiť kompromisy. Niekedy sa tomu ani nedá celkom vyhnúť. Ale byť poslancom nikto nútený nie je. Svoju kandidatúru každý podpisuje slobodne a program a svoj profil zverejní a ľudia sa majú možnosť slobodne rozhodnúť vo voľbách. Ale koľkokrát kandidáti sa inak správajú, keď voličom niečo sľubujú, a inak, keď sú vo funkciách?! Dnes sa už celkom otvorene niektoré strany aj politici hlásia k názorom a postojom, ktoré sú v rozpore s kresťanskými hodnotami.

V súčasnosti ide hlavne o hodnoty. A my máme možnosť rozhodovať o tom, akú spoločnosť chceme. Či naozaj dáme priestor v rozhodovaní len tým, ktorí žiadajú a presadzujú legalizáciu drog, amorálnosti, zvráteností, potratov, eutanázie... A my kresťania sme z tohto rozhodovania akosi vylúčení, navyše sme svedkami toho, že aj niektorí z tých, ktorí sa za naše zásady v predvolebnom boji postavili, menia názory a nezúčastňujú sa hlasovaní o zásadných otázkach (ako to urobil v roku 1986 pri liberalizácii potratového zákona vtedajší poslanec, blumentálsky farár Ján Zabák, keď sa hlasovania nezúčastnil). Počuť len hlasy malých skupiniek a jednotlivcov, ale nemajú dostatočný priestor v médiách.

Naozaj je to v poriadku, ak niekto  vo voľbách  získa kresťanské hlasy a správa sa tak, akoby mohol robiť všetko, ako sám chce? Často v rozpore s morálkou, slušnosťou, ba i  kresťanstvom. Naozaj si možno trvale robiť z kresťanov a slušných ľudí len akýsi výťah ku kariére a ľahšiemu, pohodlnejšiemu životu? Dokedy to takto bude fungovať? Ako bude fungovať naša krajina? Akí sme my kresťania? A čo chceme? Naozaj nám ide o zodpovednosť, slušnosť, morálku?

Z konzumu, parazitovania, úpadku či klamstva sa šťastne žiť nedá. Treba nám hodnoty chrániť a byť im verní. Ako pritom vyzerá naša spoločnosť? Dnes, keď píšem túto úvahu, bol zavraždený zástupca riaditeľa školy, ktorý chránil žiakov pred útočníkom... nie v USA ani v Nemecku či Francúzsku, ale v srdci Slovenska, vo Vrútkach. 

Zdá sa, že aj po troch mesiacoch hrozby pandémie zostávame nepoučení. Chceme sa mať lepšie a chceme mať viac. Ale už dnes je jasné, že mnohí budú mať menej. Zase nás kresťanov niekto uvaril, s našou pomocou. Nie spravodlivosť, pravda, zodpovednosť, ale čosi iné bude témou najbližších dní: moc, peniaze, kariéra, kto z koho. Už dnes je jasné, kto bude víťazom. My kresťania sme dobrí, obetaví, ale aj dosť naivní, aby sme naleteli tým, ktorí to na nás hrajú vo verejnom živote a niekedy, zdá sa, aj v Cirkvi. Nechýbajú nám reči a takí, ktorí sa na nich priživujú, ale chýbajú nám kresťania, ktorí by podľa učenia  a vzoru Ježiša skutočne aj žili a konali.

Klamstvo už nie je len vecou niektorých médií či takzvaného mainstreamu. Tí, čo sa usilujú žiť, konať a hovoriť Pravdu, sú označovaní za extrémistov, a ak k tomu pridajú slovo národ, tak aj za fašistov.

Zdá sa mi, že kresťania sa neusilujú hľadať riešenia, ani sami pre seba. Pasívne čakajú na lepší stav, niekde sa za to modlia, ale aj v tom poľavili. Možno ešte niektorí jednotlivci vybočujú z radu.

Sme ako kresťania rozdelení, unavení, nemali sme, nemáme dobrých vodcov. Upadá úroveň liturgie, kultúra, výchova, vzdelanie, morálka... Sociálne služby poskytuje v lepšej šírke i kvalite štát, kraje, obce než Cirkev. Kresťanské médiá majú biednu úroveň a ich sledovanosť klesá, zápasia o prežitie. Kresťania úplne zlyhali v politike. Sú z nej fakticky vyradení, posilňuje sa prúd neoliberalizmu, ľavica sa delí, možno preto, aby sa posilnila.

Sme slabší než v novembri 1989. Kvalitou i kvantitou. Cirkev upadá, pretože nepochopila zložitosť doby a len ťažko rieši vlastné problémy, ktorých pribúda. Demokracia prináša často anarchiu, chaos, neporiadok – a mnohí volajú po pevnej ruke, a tú ponúkajú často tí, ktorí nás ohrozujú.

Ak my kresťania neponúkneme cestu k radostnému, tvorivému a úspešnému životu, kto ju môže ešte ponúknuť? Vari majú šancu len tí, ktorí sa na kresťanoch priživujú? Nedajme sa popliesť. Je na nás, aby sme sa spamätali. Každý náš čin, každá naša voľba má svoje dôsledky. Ak podporujeme zlo, dobré určite nebudú – roľník vedel, že ak zasial, zasadil dobré semeno, ešte to nemusela byť záruka dobrej a kvalitnej úrody, ale burinu nikdy nesial ani nesadil! 

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!